A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Be careful what you wish for! - kapitola 02

19. srpna 2012 v 21:42 | farah |  Be Careful What You Wish For!

Kapitola druhá - Nečakaní návštevníci

Členovia zločineckej bandy Akatsuki mali práve dôležitý míting. Zdalo sa, že nič nemôže ich jednanie prerušiť, ale opak bol pravdou. Do ich tajného miesta schôdze vtrhli narušitelia. Nejakí ninjovia z Konohy. Spoznali ihneď Kopírovacieho shinobiho - Hatake Kakashiho. V jednom z očí sa mu nebezpečne leskol Mangekyo Sharingan. Netušili, ako sa to stalo, zomlelo sa to veľmi rýchlo. Zrazu sa pred nimi akoby otvorila prázdnota a oni do nej všetci spadli. Nikomu z nich nepomohli ich výnimočné schopnosti. Nedalo sa tomu vyhnúť.


Akoby sa ocitli v prázdnote. Všetko okolo nich sa krútilo a vírilo. Mihali sa popri nich svetlá a počuli rôzne zmesi hlasov, ktoré nedokázali rozoznať.

A v tom to prestalo. Akoby ich tá prázdnota vysypala tam, kde sa práve ocitli. Najskôr boli dezorientovaní. Nevedeli, čo sa stalo, ani kde sa to vlastne ocitli. Celá organizácia Akatsuki okrem Konan, ktorá bola práve počas porady s Nagatom na neurčitom mieste.

Podarilo sa im všetkým popadať na jednu kopu. Jeden na druhom. Keby to neboli mimoriadne nebezpeční kriminálnici a zabijaci, možno by to bolo aj komické. Im to však tak nepripadalo. Aby si zachovali všetku dôstojnosť, rýchlo sa pozdvíhali zo zeme. Prvý sa spamätal Kisame.

"Kde sme sa to do pekla ocitli?" Zmätene sa poobzeral okolo seba. Jeho spoločníci ho nasledovali.

Zistili, že sa nachádzajú v akejsi izbe. Zrejme spálňa alebo niečo podobné, nakoľko tam bola posteľ. Izba nebola mimoriadne veľká, ale postačovala na to, aby v nej mal každý z nich svoj osobný priestor. Na severnej stene sa nachádzalo veľké okno, ktoré bolo otvorené na ventilačku. V izbe bolo šero, keďže slnko už takmer zapadlo. Len málo svetla prenikalo cez okno do miestnosti. Hidan, ktorý stál najbližšie k písaciemu stolíku pri vedľajšej stene, múdro zažal malú lampu. Miestnosť zalialo aspoň aké - také svetlo.

Všetci si ju pozorne prezerali. Dominantou bola podlhovastá vysoká posteľ. Vlastne, nebola až taká vysoká, ale pre členov Akatsuki, ktorí spávali takmer na zemi, tak vyzerala. Steny boli natreté dozelena a zelené boli aj návlačky na posteli. Hladká drevená podlaha sa leskla vo svetle lampy v dôsledku častého umývania a zametania. Pod oknom sídlilo malé semišové kreslo. Vedľa druhej steny stál písací stôl a k nemu bola jedna stolička na kolieskach. Na stole sa nachádzala lampa, ktorá slabo svietila. Vedľa nej bol položený zaprášený notebook. Ďalej sa na stole nachádzala malá miniatúra Zeme - glóbus, fľaša nedopitej minerálky a hrnček, v ktorom boli nahádzané pastelky, ceruzky a perá. Pod stolom bol šuplík, na ktorom ležala rozhádzaná kopa papierov a na nich trónila ešte neotvorená čokoláda. Rozhodne to bola niečia izba.

"Čo myslíte, kde to sme, hm?" Spýtal sa Deidara a šúchal si boľavé zápästie. Tobi totiž dopadol presne na neho.
"Kurva, zaujímalo by ma, ako sme sa sem, do pekla, dostali!" Uľavil si Hidan.

"Je to niečia izba. Zrejme v nejakom dome. Nevyzerá to tu ako u nás, zrejme sme dosť ďaleko od základne." Skonštatoval Itachi ľadovým tónom a Deidara si neodpustil prevrátenie očami.

´Ako keby sme si to sami nevšimli, hmm.´ Zašomral si pre seba. Celá táto situácia sa mu nepozdávala. Ocitol sa so všetkými členmi Akatsuki v malej izbe, kde to vôbec nespoznával.

Itachi preskúmal pohľadom celú miestnosť, či nenájde nejaké zbrane, alebo aspoň náznaky toho, že tu býva shinobi. Nič však tomu nenasvedčovalo. Izba zrejme patrila nejakému úplne obyčajnému človeku. Snažil sa nepanikáriť a zachovať si chladnú hlavu, napriek tomu, že sa znenazdajky ocitli na úplne neznámom mieste. A hlavne budú musieť nájsť cestu, ako sa odtiaľto dostanú preč.

Leader Akatsuki - Pein - taktiež hodnotil situáciu. Pohľad mu ukradomky padol na člena Akatsuki, ktorý mal na tvári oranžovú masku. Preto nemohol z jeho tváre prečítať, na čo práve myslel. Obával sa, že ich skutočný leader stratí nervy a rozhodne sa konať sám za seba. Našťastie si zachovával svoj afekt šibnutého a otravného Tobiho, ktorý bol súčasťou jeho pretvárky, aby ho nik nespoznal. Iba Pein, Zetsu a Itachi vedeli, že je v skutočnosti Madara Uchiha, pravý zakladateľ Akatsuki.

Madara nechcel veriť vlastným očiam. Nedokázal pochopiť, ako sa mu s jeho nadľudskými schopnosťami nepodarilo vyhnúť genjutsu, ktoré ich sem zanieslo. Do tohto sveta... rozhodne to nebol ich svet. Osoba, ktorá tu bývala určite nebola ninja. Necítil v izbe žiadnu prítomnosť chakry a ani jej náznak. Ani nikde naokolo. A keďže on vedel zachytiť cudziu chakru na kilometre ďaleko, nikde na okolí sa rozhodne nenachádzal žiadny shinobi. Celá táto situácia, v ktorej sa ocitli, bola pre neho neuveriteľná. Zostal tu trčať so všetkými členmi jeho organizácie a pritom ani polovica nemala ani chýru o tom, že on je tu skutočný šéf. Ak sa nechce prezradiť, bude musieť ďalej hrať postavu Tobiho.

Niektorí z nich sa dali do prehľadávania izby. Deidara podišiel k veľkej skrini, ktorá vyzerala ako šatník. Otvoril dvere a pohľad mu padol na seba samého stojaceho v izbe.

"Wow, to je parádne zrkadlo, hmm!" Vypískol. Madara pristúpil k nemu.

"Senpai, Tobi si myslí, že ten šatník patrí nejakej slečne." Zaspieval svojím bezstarostným radostným hlasom, typickým pre Tobiho. Usúdil tak podľa toho, čo v šatníku videl. Oblečenie, ktoré tam bolo, sa ani z ďaleka nepodobalo tomu, čo sa nosilo u nich. A rozhodne nepatrilo mužovi. Itachi aj Pein pochopili, že im tým Madara oznámil, že táto izba zrejme patrí nejakej žene.

"Ja viem, idiot! Nie som slepý, hmm... mohol by si láskavo uhnúť, nevidím sa dobre v zrkadle, hm." Otrávene poznamenal Deidara a odtisol ho. Madara sa musel často premáhať, aby mladému "umelcovi" neublížil. Jeho idiotský a namyslený partner mu často pil krv väčšmi, ako on sám v jeho "Tobi" nálade ostatným dokopy.

"Čo myslíte, kto tu býva?" Spýtal sa vecne Kisame.

"Neviem, ale ninja to určite nebude." Poznamenal Pein, ktorý si práve prezeral nejaký zošit, na ktorom bolo napísané Študentský preukaz.

"Bude to nejaká ženská. Ta má, kurva, ale veľa príveskov. Len ten od Jashina-sama jej tu chýba. Ale ostatné sú pekné." Uchechtol sa Hidan, ktorý stál pri kozmetickom stolíku a prezeral si prívesky, ktoré boli zavesené na klinčeku pribitom o rám ďalšieho zrkadla.

"Hidan, uhni! Potrebujem to tu prezrieť, či sa tu nenachádzajú nejaké peniaze alebo cenné šperky. Zariadenie vyzerá byť omnoho drahšie, aké zvykneme mať u nás. Ja by som do nábytku toľko peňazí nevrážal." Ozval sa Kakuzu, ktorý sa prehrabával v šuplíkoch toaletného stolíka a hľadal nejaké zlaté alebo strieborné šperky.

"Kurva, Kakuzu, môžeš, do pekla, prestať stále jebať o peniazoch?" Oboril sa na neho jeho striebrovlasý partner. Teraz si pre zmenu prezeral náramky a skúšal, ktorý by sa mu hodil. Všetky však boli príliš úzke na jeho mohutné zápästia.

Zetsu práve objavil exotickú izbovú rastlinu a pustil sa do jej skúmania. "Zaujímavé, takéto rastliny som nikdy v živote nevidel. Ten, kto tu býva, by ich mohol občas aj poliať. Začítajú vykapávať." Kriticky poznamenala jeho druhá polovica.
Ostatní sa taktiež pustili do prehľadávania izby. Nikto nevedel, čo konkrétne hľadať. Sasoriho zaujala zbierka plyšových hračiek a porcelánová bábika, ktoré boli naukladané na vrchu nízkej komody. Opatrne vzal bábiku do rúk a pokúšal sa na ňu použiť svoje chakrové vlákna.

"Neviem, čo je toto, ale vyzerá to byť poriadne drahé." Premeriaval si Kakuzu notebook na písacom stole. Nemal ani potuchy, čo to môže byť za prístroj.

Deidara s Tobim sa naďalej prehrabávali v šatníku. Deidara bol zvedavý, či nenarazí na spodnú bielizeň osoby, ktorej šaty patrili a Madara hľadal niečo, čo by vyzeralo ako zbraň alebo oblečenie, aké nosili ninjovia. A taktiež si musel udržať svoju reputáciu bláznivého Tobiho, aby ho ostatní neodhalili. Aj keď mu bolo detinské lozenie niekomu do skrine proti srsti. Všimol si, že Deidara búral úhľadné kôpky oblečenia a urobil tak v skrini obrovský neporiadok.

"Senpai, Tobi si myslí, že keď sa slečna vráti domov a uvidí, aký neporiadok jej tu Senpai narobil, bude sa hnevať." Poznamenal svojim detským hlasom.

"Čuš, Tobi, hm! Hľadám niečo zaujímavé." Uchechtol sa blondiak. Obmedzený idiot, pomyslel si Madara, ale rozhodol sa bombardérovo konanie nijak nekomentovať.

"Hmm, Danna, páčia sa vám tie bábky?" Spýtal sa Deidara červenovlasého bábkara, ktorý znudene pohyboval porcelánovou bábikou, ktorá vďaka jeho jutsu sama tancovala na zemi.

"Čo si našiel, Itachi-san?" Spýtal sa zaujato Kisame, ktorý si všimol, že si mladý Uchiha niečo zaujato prezerá.

"Hn..." Poznamenal Itachi a ďalej si prezeral fotky, ktoré našiel zarámované ležať na nočnom stolíku.

Madara okamžite priskočil k nemu a zvedavo mu nahliadol ponad plece.

"Aj Tobi chce vidieť, čo Itachi-san našiel." Zvolal veselo, ale Itachi tušil, že bol jeho bývalý sensei, momentálny šéf, zvedavý na nové informácie. Ostatní sa taktiež zvedavo okolo nich zhrčili.

Itachi držal v ruke rám, v ktorom bola fotka malého dievčatka, ktoré sedelo v obrovskom kresle v porovnaní s jej malým telíčkom. V ruke držalo taktiež obrovskú knihu. Na tvári jej pohrával šibalský úsmev a veľké oči sa na všetkých z fotky veselo škerili. Bola... roztomilá.

"Kto to kurva je?" Zabručal Jashinista a ako vždy, si neodpustil vulgarizmus.

"Jéj, tá je ale zlatá! Myslíte, že toto dievčatko tu býva?" Zvýskol Madara a stále upieral svoje jedno oko, ktoré mu bolo spod masky vidieť, na dievčatko na fotke. Bola toto skutočne majiteľka tohto domu? Tejto izby? Bývali tu aj jej rodičia? Otázky mu vírili hlavou.

Itachi zdvihol ďalšiu fotku, na tejto bolo viac ľudí. Skupinka detí, o niečo starších, ako dievčatko na prvej fotke. Mohli mať okolo sedem, osem rokov. Boli usporiadané do troch vzorných radov a pred nimi stála na zemi tabuľka, na ktorej stálo: "3. ročník 2002/2003". Medzi deťmi ihneď našli malé dievčatko z fotky. Vyzerala staršie a dosť sa zmenila, ale bola to ona.

Posledná fotka, ktorú si prezerali, bola najväčšia. Zase na nej bola stará známa, tentokrát mala okolo 5 rokov. Sedela na lavičke a v rukách zvierala chlpatého psa. Vedľa nej sedel malý chlapec, ešte batoľa, v detskej sedačke. Ona sa usmievala, ale chlapec gánil do objektívu fotoaparátu. Mali dosť podobné črty tváre. Zrejeme boli súrodenci.

"Tak, už vieme, kto tu býva. Hmm..." Poznamenal Deidara a stále upieral oči na roztomilé dievčatko na fotke.

"Nebudete mi veriť, čo som práve našiel. Podržte sa." Ozval sa Zetsu z druhej strany izby. Všetky páry očí sa upreli na neho. V ruke držal pár hárkov papiera a podišiel k ostatným. Dychtivo sa začali prehrabovať v papieroch. Oči sa im rozšírili od prekvapenia. Na papieroch boli kresby. Veľa kresieb. A veľmi dobrých. Na obrázkoch boli oni.

Madara takmer zalapal po dychu. Do ruky sa mu dostal papier, z ktorého sa na neho pozeralo jeho kreslené dvojča. Osoba, ktorá mala toto na svedomí ho nakreslila ešte s dlhými vlasmi a v jeho starom brnení z čias, keď bol ešte mladý. Neveril vlastným očiam. Prečo by ho kreslil niekto, kto ho vôbec nepozná a nikdy sa s ním nestretol? A ako mohol vedieť, ako vyzeral za mlada? Ešte k tomu to nebol ani shinobi.

Otočil papier na druhú stranu. Obrázok na ňom bol ešte šokujúcejší. Bol na ňom znova on. Tento raz bol však oblečený v Akatsuki plášti. Vlasy mal presne tak ostrihané, ako boli jeho vlastné. Masku držal v ruke tesne pri tvári. Tvár taká istá, ako na predošlom obrázku, len jedno oko mal obviazané, na perách mu pohrával mierny úškrn. Typický uchihovský úškrn. Presne takto v skutočnosti vyzeral. Nechápal tomu. Nikto, okrem Itachiho a Zetsua nikdy nevidel, čo sa ukrýva pod jeho maskou. Zmocnila sa ho zlosť. Ale musel uznať, že na obrázku nevyzeral zle. Uškrnul sa. Pod obrázkom bolo napísané: "Uchiha Madara/Tobi - najmocnejší shinobi na svete, zakladateľ Konohy a vodca Uchiha klanu." Zachechtal sa a jeho ego vyrástlo do hviezdnych výšin. Mal rád, keď ho ľudia považovali za mocného a preukazovali mu rešpekt a úctu. Lichotilo mu to, čo autor obrázku pod neho napísal. Aj keď stále cítil zlosť za to, že autor nebol ani ninja a poznal jeho pravú totožnosť. Obrázok zložil a zastrčil si ho do vačku v plášti. Nechcel riskovať, že ho niekto z ostatných uvidí a bude mať zbytočne hlúpe otázky.

Ostatní si so záujmom a zmätením prezerali svoje podobizne na papieri. Veľa obrázkov bolo aj skupinových, na ktorých sa nachádzali všetci členovia pohromade. Našťastie pre Madaru, on sám mal na každom nasadenú masku, takže nikto nemohol nič poznať.

"No, Sasori-danna, musíte aj vy uznať, že to kreslil naozajstný umelec, hmm..." Obdivuhodne vyhlásil Deidara, keď si pyšne prezeral svoj portrét, pod ktorým stálo. "Nadaný mladý a krásny umelec. Umenie je výbuch."

"Hmm, raz v živote máš pravdu, Deidara. Je to skutočné umenie." Súhlasil s ním bábkar, pod ktorého obrázkom bolo napísané: "Talentovaný majster umenia a bábkarstva." Aj jemu slová pod svojim obrázkom lichotili.

"Senpai! Tobimu sa páčia pekné obrázky. Tobi by chcel vedieť, kto to kreslil. Tobi tu vyzerá veľmi cool!" Zvýskol Madara. Všimol si, že sa na obrázkoch nachádza častejšie ako ostatní. Prečo ich autor kreslil najradšej práve jeho? A hlavne: z kadiaľ vedel, že v skutočnosti nie je Tobi, ale Uchiha Madara?

"Heh, ale mi, kurva, nakreslili poriadnu chlapskú hruď," chechtal sa Hidan, ktorý obdivoval svoj vlastný portrét. "Ale zaujímalo by ma, ako, kurva, o nás môže vedieť. Z kade nás pozná?"

"Mali by sme celý dom preskúmať." Poznamenal Itachi a pohľad obrátil od kúska papiera so svojou podobizňou na dvere. Pein i Madara spozorneli.

"Tobi rád pôjde s tebou, Itachi-san!" Dal tak najavo, že aj on sa chce zapojiť do prehliadky neznámeho miesta.

"Itachi, zober teda Tobiho, aby sa nám tu nemotal pod nohami a preskúmajte to tu, či tu nie sú nejakí ľudia. A ak áno, tak..." Nedopovedal. Prerušil ho akýsi hluk, ktorý vychádzal z inej miestnosti. Znelo to ako buchnutie dvermi. Niekto bol v dome. Niekto vošiel dnu.

"Čušte a ani sa nepohnite!" Pošepky im rozkázal Leader. Z druhej strany dverí boli počuť tiché opatrné kroky. Potom ich pôvodca zastal pred dverami. Všetci svojimi mimoriadne vnímavými zmyslami začuli hlboký nádych, ako keby si dotyčný dodával odvahy. Kľučka dverí sa ohla a tie sa pomaličky otvorili. Objavilo sa v nich...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lu Lu | 23. srpna 2012 v 16:38 | Reagovat

Trochu ma sklamalo ze to je dalsie POV ale potom som bola spokojna. Nepoznam ich ale posobia na mna presne tym dojmom chalana akeho by som chcela mat.... Ach stastne to dievca. Toto tu. No nic. :-D V kazdom pripade to je super a uz viem ze to bude moja oblubena poviedka. Tesim sa na dalsie ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: