A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



~NEMOŽNÁ (Deidara oneshot) part I.

8. srpna 2012 v 4:41 | Farah |  o n e s h o t s
Podpísala som si ortieľ smrti a pridávam sem svoju starú Naruto jednorázovku - Nemožná. Je orientovaná na Deidaru ( v tej dobe, keď som to písala, som bola jeho veľký fanúšik). Písané z pohľadu 1. osoby - jeho obdivovateľky. Kto nemá rád Deiho, nech nečíta! Nachádzajú sa tu podrobné opisy a rozplývanie sa nad našim blonďavým bombermanom z Akatsuki ;-D Jednorázovku som musela rozdeliť na 2 časti, keďže sprostý blog.cz mi ju nechcel uverejniť naraz. Príjemné čítanie. Je to songfic na pesničku Nemožná od Silvie Slivovej z muzikálu Fontána pre Zuzanu, ktorú najmä slovenskí fanúšikovia iste veľmi dobre poznajú.


Venujem všetkým Deidarofilkám ;) Príjemné čítanie a nezabudnite sa vyjadriť v komentároch.

Vaša Farauška

~ Nemožná ~

***

Je to možné,
aby si miloval aj nemožné dievča?
Je to možné,
aby si miloval aj nemožné dievča?
Je možné nemožné?

***

Stála som za vysokým dubom, ktorý rástol v aleji pri krásnom jazere. Nebolo to tak ďaleko od neho. Moje oči ho nespustili ani na chvíľu z dohľadu. Nemohla som si pomôcť. Vždy ma fascinoval. Už od malička.

Poznala som ho veľmi dobre, hoci sme sa nikdy spolu nerozprávali. Ani jediný raz. Pochádzal z rovnakej dediny ako ja. Skrytej Kamennej. Bol tu celkom populárny. Jeho krásu si všimlo nejedno dievča a ja taktiež. Ibaže ja som nebola jedna z tých, čo sa chichotali vždy, keď prešiel okolo, alebo na neho skúšali roztomilé úsmevy a klipkali mihalnicami.

Ja som ho vždy pozorovala len z bezpečnej vzdialenosti, z úkrytu tak, aby si ma nevšimol. Bola som príliš hanblivá, aby som sa mu ukázala na oči a pokúsila sa ho niečím zaujať, ako ostatné. Nikdy som však o ňom neprestala snívať a vždy, keď to bolo možné, pozorovala som ho zo svojho úkrytu. Stalo sa to mojím koníčkom.

***

Chlapec ako mnohí,
a predsa si iný...

***

Jeho meno? Deidara. Pri jeho vyslovení sa mi kútiky úst mimovoľne zdvihli hore a na tvári sa objavilo slabé začervenanie.
Vždy, keď som sa na neho pozerala, alebo som na neho čo i len pomyslela, ma premohol tento pocit. Akési šteklenie v žalúdku, akoby sa ním preháňal kŕdeľ motýľov. Všetko na ňom som obdivovala. Všetko na ňom ma fascinovalo. Nedokázala som sa na neho vynadívať.

Sedel niekoľko desiatok metrov predo mnou na mäkkej tráve pri brehu jazera. Zo svojej skrýše som mala našťastie na neho dobrý výhľad. Vodopád plavých dlhých vlasov mu povieval okolo krásnej anjelskej tváre a z belasých očí vyžaroval pokoj.

Ležal na tráve podopretý lakťami a oči upieral k nebu. Pozoroval oblaky. Možno mu pripadali krásne, tak ako mne. On dokázal rozpoznať, čo bolo skutočne krásne. Bol to predsa umelec.

***

Ty vdychuješ život chladnej hrude hliny...

***

Spôsob, akým bojoval, bol krásny a umelecký. Mal úžasnú a jedinečnú schopnosť - dokázal vdýchnuť život hlineným sochám. Najskôr vymodeloval z hliny nejaké zviera, a potom mu pomocou svojej chakry vdýchol život tak, aby sa hýbalo. A ako famózny záver nechal svoje umelecké dielo vybuchnúť veľkolepým spôsobom.

Bolo to naozaj impozantné. Mnohokrát som sa na neho pozerala, keď predvádzal svoje umenie. Či už len sám sebe alebo zvedavému publiku, väčšinou zloženému z dievčat, ktorým sa páčil, rovnako ako mne. Bola som ním úplne posadnutá.

***

Ľúbim tvoje ruky,
chýba mi ich dotyk.
Sprav si z mojej duše kúsok tvárnej hmoty.

***

Milovala som jeho ruky. Boli tak nezvyčajné, ale za to krásne. Neuberali na jeho dokonalosti. Práve naopak. Patrili k nemu tak, ako patrilo jazero, pri ktorom sedel, tejto aleji.

Niektorým sa mohli zdať jeho ruky hnusné, netypické a nepekné. Mal na nich totiž ústa. Na každej dlani. Niekto to považoval za nechutné.

Ja som považovala jeho ruky za dokonalé. Umelecké. Tak jemné a krásne a pritom dokázali vytvoriť zbraň hromadného ničenia. Dokonalosť.

Vždy som si predstavovala, aký asi musí byť dotyk jeho ruky. Jeho ústa na mojej pokožke. O tomto som vždy tajne snívala. Pri tejto myšlienke sa mi do líc hrnula horúčava. Vždy som rada snívala s otvorenými očami. A centrom mojich snov bol vždy on a jeho ruky. To bolo na nich to najkrajšie. S takýmito snami sa mi vždy krásne spalo.

***

Oranžové slnko
a obloha modrá.
Ako ťa presvedčím, že som fakt dosť dobrá?

***

Stále som na neho hľadela. Neunikol mi ani jediný jeden jeho pohyb. Niekto by si mohol myslieť, že som ním posadnutá. Nebola to tak celkom nepravda.

Kamarátka vždy nado mnou len krútila hlavou. "Prečo ho aspoň raz neoslovíš, keď sa ti tak páči?" Veľakrát mi hovorievala. Povzbudzovala ma, aby som sa snažila zaujať jeho pozornosť. Mnohokrát som sa o to pokúsila, ale vždy nado mnou zvíťazila moja hanblivosť. Bála som sa, že sa pred ním strápnim a bude si o mne myslieť, že som nemožná.

Možno si to o mne už dávno myslel. Nebola som práve jedna z tých populárnych tunajších dievčat. A taktiež som bola mizerný ninja. Nikdy som sa v skutočnosti nechcela stať shinobi. Jednak ma tento spôsob života nebavil, a tak isto sa u mňa nikdy neprejavil ani najmenší náznak niečoho, čomu by sa dalo povedať talent.

Bola som skrátka nudné a obyčajné tuctové dievča, ktoré nemalo čím zaujať. Nevýrazná, tichá a plachá. Vždy len z úkrytu pozorujúca svoj tajný idol. Proste nemožná.

***

Vymodeluj zo mňa kúsok svojho sveta,
v ktorom môžeme prežiť zázrak tohto leta.

***

Keby to bolo možné, rozdala by som sa mu celá. Ponúkla by som mu všetko, čo mám. Nie je toho síce veľa, ale bolo by to darované z lásky. Láska... pripadala som si ako zamilovaná teenagerka. Vlastne, ja som bola zamilovaná teenagerka, to som si musela priznať.

Bola som naivné a bláznivé mladé dievča, po uši zaľúbené do chlapca, ktorý ani nevedel moje meno. A bola som romantická. Moja predstavivosť fungovala na plné obrátky a keď som s ním nemohla byť v skutočnosti, aspoň som s ním bola v mojich snoch.

Predstavovala som si nás dvoch, ako si užívame spolu život, leto a slnko. Ako mi ukazuje svoje umenie a ja ho neprestávam zahŕňať obdivnými slovami správne poblázneného dievčaťa. A jeho sebavedomie rastie do nekonečných výšin. Musí ho mať dosť aj za nás oboch.

Sedela som tam stále bez pohnutia a snívala o letnom zázraku, ktorý by sa aj tak nikdy nemohol skutočne udiať. Nevšimla som si drobného hlineného pavúčika, ktorý sa popri mne zakrádal nespozorovaný.

Z mojich zasnívaných predstáv ma vyrušil hluk, ktorý bol spôsobený malým výbuchom tesne blízko mňa. Nijako mi našťastie neublížil, ale vyľakala som sa poriadne. A nechtiac som sa prezradila pred objektom môjho pozorovania. Vyskočila som z môjho úkrytu.

V okamžiku bol pri mne. Srdce mi začalo biť závratnou rýchlosťou a cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. Toto všetko mi spôsobovala jeho bezprostredná prítomnosť. Najskôr na mňa prekvapene hľadel, potom sa uškrnul.

***

Je to možné,
aby si miloval aj nemožné dievča?

***

"Nestalo sa ti nič? Nevedel som, že tam niekto je, hm. Keby viem, nenechal by som to tam vybuchnúť." Trochu previnilo pokrčil plecami, ale stále sa šibalsky uškŕňal. Asi bol hrdý na to, že som videla jedno z jeho umení tak zblízka. A ja som bola tiež hrdá. Bola to pre mňa pocta.

Nedokázala som nič viac, iba omámene prikývnuť a stále na neho v nemom úžase hľadieť. Pohľad jeho očí ma doslova hypnotizoval. Našťastie moje chabé prikývnutie pochopil.

"Takže si celá, to je fajn, hm. Mala si tú česť vidieť moje umenie takto zblízka." Pyšne vyhlásil. Zrejme sa mu uľavilo, že ma nebude mať na svedomí.

"Áno." Bolo to jediné, na čo som sa zmohla. Nedokázala som sa prinútiť povedať jedinú zmysluplnú vetu. Moja hanblivosť a rozpaky mi úplne ochromili jazyk.

"Jak si hovorila, že sa voláš?" Naklonil hlavu do strany a obzrel si ma celú od hlavy až po päty. Začervenala som sa a sklopila pohľad.

"Nehovorila," zamumlala som takmer nepočuteľne. Pokrčil plecami.

"A čo si tu vlastne robila, hm?" Spýtal sa a v očiach sa mu zrkadlila číra zvedavosť. Očervenela som tak, že si to musel všimnúť. Na túto otázku som nemala pripravenú odpoveď.

"Ja... ja som sa bola len prejsť, netušila som, že niekde nablízku niekto trénuje." Odvetila som so sklopeným pohľadom. Bolo to jediné, čo ma v tejto situácii napadlo. "Už budem musieť ísť," dodala som zahanbene a rozbehla som sa čo najďalej od neho. Neodvážila som sa otočiť, hoci som horela zvedavosťou, chcela som vedieť, či sa na mňa díva, ako odchádzam.

"Mám pocit, že som ťa už pred tým niekedy videl!" Zakričal za mnou, ale i tak som sa neodvážila otočiť. Som tak nemožná...


Part I. | >> Part II.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lu Lu | 3. května 2015 v 23:13 | Reagovat

Toto som začala cítať už včera, ale vyrušili ma pritom.
Dneska som si ju dočítala - a musím ťa pochváliť za krásne opisy! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: