A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



~NEMOŽNÁ (Deidara oneshot) part II.

8. srpna 2012 v 4:48 | Farah |  o n e s h o t s
***

Je to možné,
aby si miloval aj nemožné dievča?

***


Znova som v tom lietala. Zase som ho sledovala. Nemohla som si pomôcť. Od toho rozhovoru s ním uplynul už nejaký čas, ale ja som ho stále mala v pamäti, akoby to bolo pred chvíľou. Stále som nechápala, jak bolo možné, že si ma všimol, že ma oslovil. Zavrela som oči a zasnene vzdychla.

Keď som ich otvorila, všimla som si, že zmizol. Nevedela som ako ani kedy. Doteraz sedel na svojom zvyčajnom mieste a zabával sa svojimi živými sochami a odrazu bol preč.

"Zase si tu, hm!" Ozvalo sa spoza môjho chrbta a ja som od prekvapenia vyskočila na nohy a zhíkla. Bol presne za mnou. Chcel ma vystrašiť alebo prekvapiť?

"Zase to robíš, hm. Zase ma sleduješ." Znova si ma premeriaval pohľadom. Cítila som, ako mi opäť horia líca. Zase som si nedala pozor!

"Prepáč, nechcela som. Nevedela som..." Nedopovedala som. Netušila som, ako mu to mám vysvetliť. Možno to bolo tým, že sa moje správanie ani logicky vysvetliť nedalo.

"Naposledy si mi ušla, hm. Ani som sa nestihol s tebou porozprávať. A prepáč, za to strašenie, nechcem som ťa až tak moc naľakať." Šibalsky sa uškrnul, až sa mi z toho pohľadu zatočila hlava. Stále som nemohla uveriť, že stojí tu - predo mnou a rozpráva sa so mnou.

"Prepáč, nechcela som ťa otravovať," ospravedlňovala som sa znova, nedbajúc na to, ako hlúpo to vyznelo. "Fascinuje ma tvoje umenie." Priznala som s červenou tvárou. Tak, je to vonku. Konečne som mu povedala do očí to, čo som plánovala už večnosť. Nechápala som, kde sa vo mne vzala tá odvaha. Sklopila som zrak a pripravovala sa na to najhoršie.

"Naozaj?" Znelo to tak prekvapene a naradostene, že som sa na neho musela znova pozrieť, zvedavosť mi nedovolila upierať oči k zemi. Jeho tvár žiarila šťastím a pýchou. Ako keď malé dieťa dostane svoju prvú hračku. Pri pohľade na neho ma zahrialo pri srdci. Podarilo sa mi vyčarovať mu na perách ten najkrajší úsmev, aký som v živote videla.

"To mi ešte nikto nepovedal, hm," poznamenal s úsmevom. Samozrejme, všetky dievčatá, ktoré mu dvorili, obdivovali jeho vzhľad. Žiadnu z nich naozaj nezaujímalo jeho umenie. Mňa áno, fascinovalo ma rovnako ako on.

"Tak preto ma stále sleduješ, hm. Nemusíš sa už schovávať, poď so mnou k jazeru, hm, môžem ti ho predviesť. Len pre teba." Jeho oči, ktoré žiarili šťastím uprene hľadeli do tých mojich. Bola by som hlúpa, keby jeho ponuku neprijmem. Ako omámená som ho nasledovala k jazeru. Je to vôbec možné, aby sa moje najtajnejšie sny začali spĺňať?

***

Je to možné,
aby si miloval aj nemožné dievča?

***

Od toho dňa, kedy ma prvýkrát k sebe zavolal, aby som sa mohla z blízka pozerať na jeho umenie prešla už dlhšia doba. Od vtedy sme sa začali stretávať pravidelne. Stále som tomu nemohla uveriť. Môj najtajnejší sen sa pomaly plnil. Vychutnávala som si každý okamih strávený s ním. Nikdy som ho nemala dosť. Bola som ním posadnutá.

Stretávali sme sa na jeho mieste. Nikdy mi nenaznačil, že by mal mojej prítomnosti dosť. Bola som veľmi trpezlivý a pokojný divák. Fascinovane som ho sledovala. Rozprával mi mnoho zaujímavých vecí zo svojho života. Dokonca sa so mnou podelil aj o tajomstvá. Ja som sa mu občas tiež otvorila, aj keď nikdy som nerozprávala tak veľa ako on. Jemu to však neprekážalo, dokonale sme si rozumeli.

Nikdy som mu však nepovedala o svojich citoch. Bola som príliš hanblivá. Bála som sa vyslať jeho smerom akékoľvek náznaky. Bola som zbabelá. Z jeho strany som si nikdy nevšimla, že by ku mne cítil to, čo ja k nemu. Tešilo ma však, že s ostatnými dievčatami z dediny sa už nestretával.

***

Je možné nemožné?

***

Sedeli sme na streche jedného z domov v dedine. Bola letná noc. Okolo nás povieval jemný vánok. Ticho tmy prerušoval len pohyb jeho hlinených stvorení. Pozorovali sme hviezdy. V tichosti. Nikto z nás nepotreboval zbytočne rozprávať.

"Vieš, čo? Hm?" Prerušil ticho a moja tvár sa obrátila k nemu. Stále som nemohla uveriť, aký bol krásny. Zakaždým, keď som na neho pozrela ma to ohromilo.

"Netuším," odpovedala som s otázkou v očiach.

"Zaujímalo by ma, hm, že čo ťa na mne tak baví." Odvetil s tvárou obrátenou k oblohe.

"Čo tým myslíš?" Nechápala som, kam tým mieri.

"No, chcem vedieť, že prečo si každý deň so mnou, hm. Pozeráš sa na to, čo robím, počúvaš, čo ti hovorím. Hm, si so mnou a pri tom nič odo mňa nechceš. Prečo?" Teraz mi hľadel priamo do očí. Jeho otázka ma zaskočila. Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať. Keby som nebola taká zbabelá, odpovedala by som, že to všetko robím pre to, že ho milujem. Že nič od neho nechcem, nič nepotrebujem, stačí mi, že môžem byť v jeho prítomnosti. Keby...

"Ja... ja proste..." nenachádzala som tie správne slová. "Je mi s tebou dobre. A mám ťa rada." Vydýchla som. Nedokázala som mu povedať "milujem ťa". Tak som to povedala spôsobom, aký bol pre mňa najľahší. Znova mi očerveneli líca, pohľad sklopený k zemi.

Cítila som, ako sa jeho ruka dotkla mojej tváre. Chytil ma za bradu a prinútil dať hlavu hore, pozrieť sa do jeho očí. Rozbúšilo sa mi srdce.

"Heh, veď aj ja ťa mám rád. Si jediná, ktorá dokáže oceniť moje umenie, hm." Neusmieval sa, len mi hľadel uprene do očí a keď som zistila, že jeho tvár je ku mne čoraz bližšie, bolo neskoro.

V tom okamihu, keď sa jeho pery dotkli tých mojich, akoby sa celý svet zastavil. Akoby všetko prestalo existovať. Vnímala som len jeho prítomnosť, jeho pery, ktoré sa pohybovali po tých mojich. Najprv jemne, akoby opatrne. Bola to moja prvá pusa. Netušila som, čo mám robiť, nechala som sa viesť ním. Všetko šlo samo. Keď videl, že reagujem späť, pridal do nášho bozku viac vášne. Srdce mi búšilo ako o preteky. Neopísateľný pocit.

Keď sme sa od seba oddelili, neprestal na mňa hľadieť. Konečne sa usmial. Bol to ten najkrajší okamih v mojom živote. Mala som pocit, že snívam.

"Už dávnejšie som to chcel urobiť, hm. Dnes už som nemal na výber." Povedal takmer šepotom. "Bál som sa, že ako zareaguješ, vždy si taká tichá, nechcel som ťa vystrašiť, hm." Stále som tomu odmietala uveriť. Ako to vôbec bolo možné, že to, po čom som tak dlho túžila sa splnilo?

"S-som rada, že si to urobil." Vyjachtala som omámene. Jeho ruka objala moje plecia a pritúlila si ma bližšie k nemu. Odvážila som sa opatrne položiť hlavu na jeho rameno. Takto sme tam sedeli po zvyšok noci.

***

Je možné nemožné?

***

Na druhý deň neprišiel k nášmu spoločnému miestu. Ani ten ďalší. Od tej osudnej noci som ho nikdy viac nevidela. Nikto ho nevidel, nikto o ňom nič nevedel. Jednoducho zmizol. Bol preč. Nikto netušil, kam sa podel. Odišiel? Bez rozlúčenia?

Niektorí vraveli, že ušiel z dediny za úmyslom stať sa missing-nin. Iní, že ho uniesli, ba dokonca zahynul, keď sa pokúšal plniť misiu na vlastnú päsť.

Neverila som tomu. V hĺbke duše som vedela, že tam niekde vo svete je a vráti sa. Nie kvôli mne, ale vráti. Dúfala som v to, verila tomu. A bola som odhodlaná mu povedať do očí, že ho milujem. Bolo mi ukradnuté, čo sa stane potom. Stále na neho čakám. Viem, že jedného dňa sa vráti a ja mu budem môcť povedať, čo k nemu cítim i napriek tomu, že som tak strašne nemožná.

***

The end

***

_____________________________________________________________________________________________

<< Part I. | Part II.


Takže, niečo na záver: Rozhodla som sa, že sem konečne pošlem svoju prvú fanfiction, ktorú som dotiahla do konca. Zrejme som si podpísala ortieľ smrti, ale nevadí.

Veľmi dlho som uvažovala, či mám svoju poviedku uverejniť. Nakoniec som sa k tomu odhodlala. Za skúšku predsa nič nedám.

Je to songfic. Môj obľúbený žáner. Mám veľmi rada túto pesničku od Silvie Slivovej z muzikálu Fontána pre Zuzanu. Určite ju poznajú najmä tí, ktorí sú zo Slovenska. Nemôžem si pomôcť, ale táto pesnička mi vždy pripomínala Deidaru, tak som sa rozhodla použiť ju vo svojej poviedke práve o ňom. Ten text ako keby bol presne písaný pre neho. Poviedka je uverejnená aj na stránke konoha.cz ako moja prvotina.

Venujem všetkým Deidarovým fanúšikom a hlavne fanúšičkám ;)

Ďakujem za čítanie
Farah

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lu Lu | 3. května 2015 v 23:22 | Reagovat

Podarená poviedka! Veľmi dobre a ľahko sa čítala - a dokonca som sa tak vžila do hl. postavy, až som tie pocity prežívala s ňou. Krása - aj napriek trochu smutnému koncu!

2 Elyrose / Saomy Elyrose / Saomy | Web | 23. dubna 2016 v 9:59 | Reagovat

Mala som veľkú chuť si od teba niečo prečítať a konečne som si prečítala tvoju prvú fanfiction. :D Zo začiatku mi prišlo divné že ..prečo Deidara :D tie jeho ehm...ruky :D... Ale nakoniec musím uznať že aj mne sa tá jeho šibalská povaha páči :). Bolo to pekné aj koniec sa mi páčil aj keď viem že je to škoda takto dopadnúť :(.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: