A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Zatúlaná - Kapitola 06 časť 2/2

4. března 2015 v 12:51 | Farah |  Zatúlaná
Druhá časť 6. kapitoly

***





Kapitola 06 - Ticho pred búrkou (2/2)

***

O pár dní neskôr sa situácia medzi Senju bratmi trochu upokojila. Maya ešte stále cítila medzi nimi drobné napätie, no už sa nehádali, ani po sebe nekričali. Chvíľu sa dokonca spolu ani nerozprávali, no teraz už konečne dokázali nájsť spoločnú reč.

Dievčina sa ich snažila uzmieriť, no pochopila, že veci, ktoré sú medzi nimi, si musia vyriešiť oni sami. Medzi rozhašterenými súrodencami toho sama príliš veľa nezmohla.

Snažila sa odčiniť svoju neposlušnosť a tak usilovne pracovala, pomáhala každému, kto o to požiadal a ušli sa jej občas aj slová chvály.

Hashirama stále posielal Uchihom návrhy na zmierenie, no tie boli vždy zamietnuté, alebo odignorované. Maya tušila, že Madara musí zúriť. Po tom, čo sa stalo, ho síce už Senju nestretli, no dievčina cítila, že sa schyľuje k niečomu veľkému a toto ticho pred búrkou znamená, že sa znova znepriatelené klany postavia proti sebe a zase raz sa to skončí tragédiou.

Zaujímalo ju, že ako je na tom jeho brat. Či podľahol zraneniam, alebo sa Uchihom podarilo ho zachrániť. Na Hashiramove správy nikto neodpovedal, tak všetci zostali neinformovaní.

Akurát sedela vonku pred stanom, na jednej z lavičiek a nad ňou sa týčil rozvetvený strom. Dnes mala za sebou náročný deň a konečne prišiel vytúžený odpočinok. So zatvorenými očami vdychovala čerstvý lesný vzduch.

Začula za sebou kroky. Tie sa stále približovali, až zastavili tesne pred ňou a potom veľa seba pocítila prítomnosť niekoho iného. Sadol si k nej na lavičku.

"Čo robíš?" Ozval sa pri nej Tobiramov hlboký hlas a ona sa mimovoľne trochu zachvela. Možno to bolo tým, že už sa slnko pomaly chystalo k západu a možno to bolo jeho tesnou prítomnosťou. Každopádne si vzdychla, otvorila oči a pozrela na mladíka vedľa seba.

"Nič moc. Len oddychujem." Zaklonila hlavu a zadívala sa na mierne sčervenanú oblohu.

"Máš niečo iné okrem oddychovania na pláne?" Spýtal sa jej neisto.

"Ani nie. Chcela som ísť spať, ale teraz ešte nie. Je ešte moc skoro, aj tak by som nezaspala."

"Dobre. Mám pre teba jeden návrh."

Znova sa mu zahľadela do tváre. Tá bola dnes výnimočné pokojná. Zvyčajne v posledných dňoch na nej vídavala nahnevaný kŕč, no teraz sa mladík tváril inak. Akosi uvoľnene. Maya sa v jeho prítomnosti odrazu cítila príjemnejšie ako zvyčajne. Jeho oči hľadeli chvíľu do neurčitej diaľavy, potom sa ich pohľad presunul k nej. Pomaly prikývla.

"Chceš sa ísť so mnou prejsť? Nebude to dlho. Len taká menšia večerná prechádzka po blízkom okolí." Ozval sa Tobirama.

Dievčina chvíľu premýšľala. Prechádzka by jej teraz celkom aj prospela. A možno sa jej podarí s mladíkom aj trochu porozprávať.

"Tak teda dobre." Postavila sa na nohy a budúci Nidaime sa spokojne uškrnul, hoci jeho nepatrný úsmev bol sotva badateľný i pozornejším okom.

Vydali sa ďalej do lesov a ich prechádzka sa spočiatku niesla v tlmenom, tichom duchu. Kráčali jeden vedľa druhého pomalým uvoľneným tempom, no ticho medzi nimi nebolo nepríjemné. Práve naopak. Dievčine to tak vyhovovalo. Sama nedokázala nájsť slová, ktorými by začala ich konverzáciu. Mladý Senju to však urobil za ňu.

"Pôjdeme ešte kúsok a za chvíľu budeme na mieste."

"A kam vlastne ideme?" Spýtala sa zvedavo plavovláska.

"To sa čoskoro dozvieš." Odvetil jej záhadne, keď neprestávali kráčať ďalej.

A skutočne bolo tak, ako povedal. Nekráčali ani pár minút a ocitli sa na odľahlejšom mieste zahalenom vo večernom šere. Miesto obklopovalo na pohľad príjemné prostredie. Dievčina sa poobzerala okolo seba. Drobný úsmev jej však zamrzol, keď si všimla pár náhrobkov vytesaných z bledého kameňa.

Miesto, kde sa nachádzali, na ňu pôsobilo ako nejaký druh pochovávacej lokality. Mohol to byť cintorín?


Jej spoločník prešiel pár krokov dopredu a čupol si k jednému z náhrobkov. Nebolo na ňom vytesané nič iné, iba dátum. Čísla zrejme zachytávali čas smrti. Podľa nich to bolo niekoľko rokov dozadu.

Maya pristúpila k mladíkovi a nespúšťala oči z náhrobku. Netrvalo jej dlho a pochopila, kto bol pod zemou, ktorá pred ňou ležala, pochovaný. Hashirama aj jeho brat spomínali svojich súrodencov, o ktorých kedysi dávnejšie prišli počas vojny. Dievčina o nich nevedela veľa, no tušila, že zomreli ešte vo veľmi mladom veku. Čísla na náhrobku to dokazovali.

Bolestivo jej stislo srdce a v žalúdku pocítila miernu nevoľnosť. Spôsob, akým sa Tobirama na náhrobok díval, jej trhal srdce. Prišlo jej ľúto oboch bratov, aj toho, čo si za svoj život už stihli vytrpieť. Čo ona doposiaľ vedela o živote? Nič. V Konohe bola v bezpečí. Hoci sa občas zúčastnila nebezpečných misií, nikdy nemusela zažiť ten pocit bolesti, keď človek príde o tých najbližších.

Tobirama sa zrazu postavil a podišiel k plavovláske. Tá sa mu z neznámeho dôvodu nedokázala pozrieť do očí a tak stále upierala svoj pohľad k zemi.

"Vieš, kto je tu pochovaný?" Spýtal sa jej tichým, zastretým hlasom.

"Tvoji bratia?" Pípla dievčina nesmelo.

Na chvíľu nebolo počuť nič iné, len šepot lístia vo vetre a ich hlboké nádychy a výdychy. Maya sa konečne odvážila hodiť pohľadom po Tobiramovej tvári.

"Volali sa Kawarama a Itama. Boli súčasťou našej rodiny a obaja zomreli až príliš mladí." Mladý Senju rozprával s takou melanchóliou v hlase, že sa dievčina nedovážila ani hlasnejšie nadýchnuť. Z každého jeho slova bolo cítiť, akú obrovskú bolesť musí mladík niesť vo svojom vnútri. "Zabili ich Uchihovia," dodal.

Maya prikývla. V krku sa jej urobila obrovská hrča a zrazu jej začalo byť veľmi chladno. Teplota akoby klesla o desiatku stupňov dolu.

"To mi je ľúto. Ja súrodencov nemám, takže si zrejme nedokážem ani len predstaviť, aké to je, keď niekoho z nich stratíš." Slabo preniesla a jej oči sa stretli s tými jeho. Znova mali nádych bordovej farby.

"Preto k nim prechovávam toľkú nenávisť. Náš otec vždy tvrdil, že sme všetci bojovníci a smrť na bojisku je prirodzená. Mali by sme ju očakávať a prijímať s úctou. Ale stále sa cez to nedokážem preniesť." Vzdychol si.

Dievčina v sebe nazbierala všetku odvahu, ktorú mala a urobila niečo, o čom by sa jej doposiaľ ani len nesnívalo. Opatrne mierne roztrasenou rukou nachvíľu vzala jeho dlaň do tej svojej. Stisnutie nebolo silné, skôr iba letmé, no i napriek tomu ho obaja cítili. A cítili aj ten elektrický náboj, ktorý medzi nimi prebehol.

Jeho ruka bola veľká a hrejivejšia ako tá jej. Cítila, ako sa jej do líc naliala horúčava a keď vytušila, že na ňu prekvapene pozrel, svojim pohľadom ušla pred tým jeho. Jej drobná dlaň pomaly pustila tú jeho a klesla pozdĺž jej tela. Chvíľu bolo medzi nimi opäť ticho, no tento raz nebolo také mrazivé ako pred tým.

"Myslím, že by si mal zvážiť Hashiramove slová o mieri. I napriek tomu, čo všetko vám vaši nepriatelia vykonali."

"Ale ja nedokážem Uchihom zabudnúť to, čo nám spôsobili. Čo urobili Kawaramovi a Itamovi." Trval mladík na svojom.

"Nehovorím, že im to máš zabudnúť. Ale môžeš im to odpustiť. Nie je to ľahké, ale odpustenie by bola cesta k tomu, aby medzi vami konečne nastal mier. A aby sa tie hrozné veci, ktoré sa udiali tvojim bratom, už nikdy nestali." Volila svoje slová opatrne. Snažila sa ho povzbudiť. Tobirama len pokrčil plecami, no už sa netváril tak nástojčivo.

"Mali by sme už ísť naspäť do osady. Je neskoro a musíš byť unavená a uzimená. Máš studené ruky..." Zamumlal strieborno vlasý a obaja sa spoločne vydali naspäť do osady.

Maya si neodpustila ešte posledný pohľad na hroby členov jeho rodiny a vydala sa za ním. Mala akýsi zvláštny pokoj na duši a pocit, že sa začnú veci obracať k lepšiemu. Táto prechádzka, hoci nebola v najveselšom duchu, jej skutočne prospela.

***

Uchihovia konečne odpovedali na množstvo ich žiadostí o prímerie. Sám Madara sa ozval, no jeho odpoveď nič o mierovej dohode nenaznačovala. V liste adresovanom priamo Hashiramovi ho vyzval, aby sa stretli zoči-voči. Prikázal mu, nech so sebou zoberie toľko bojaschopných mužov, ako to len pôjde.

Hashirama jeho požiadavke vyhovel. Chcel to všetko raz a navždy ukončiť. Preto začal pripravovať svojich ľudí na osudné stretnutie.

Tri dni im trvalo, kým sa konečne pripravili na stret s Uchihami. Tak, ako Madara požadoval, mladý Senju so sebou vzal každého, kto bol schopný bojovník.

Mayi sa podarilo uprosiť Senju bratov, aby ju na túto náročnú výpravu vzali so sebou. Tušila, že jej nedovolia pliesť sa im do cesty, no naposledy sa jej podarilo mnohým pomôcť a dokonca zachrániť nejeden život, čím si vyslúžila rešpekt a nakoniec jej bolo povolené ísť spolu s ostatnými.

Haruhi chcela ísť tiež, trvala na tom, že bude dávať na mladú dievčinu pozor, no nakoniec ju nechali doma v osade spolu s ostatnými ženami a malými deťmi. Mayine bojové schopnosti boli predsa len lepšie ako tie staršej ženy a tak Haruhi nemohla ďalej protestovať.

Plavovláske však bolo prikázané, aby sa držala v ústraní a za žiadnu cenu sa nepúšťala do bojov. Jedinou jej prácou, ktorú bude na bojisku mať, je liečenie a pomoc ostatným. Vyhovovalo jej to, jej zámerom bolo aj tak predovšetkým pomáhať. Krvavé boje na život a na smrť ju nelákali.

"Budem na teba dávať pozor." Ozval sa pri nej ženský hlas, keď kráčali s húfom ostatných Senju smerom k miestu, kde sa mali stretnúť s Uchihami.

Bola to Tōka. Jedna z bojovníčok zo Senju klanu. Nemohla byť o moc staršia od Mayi, bol medzi nimi iba pár rokov rozdiel. Tōka bola vysoká a dobre stavaná kunoichi a Maya nepochybovala, že si miesto medzi ostatnými Senju bojovníkmi vyslúžila svojou silou.

"Ja som Maya." Pokúsila sa na ňu plavovláska priateľsky usmiať, no stále mala tvár v zvláštnom kŕči. Hrozila sa toho, čo ich pri ďalšom stretnutí s Uchihami čaká.

"Ja viem." Odvetila jej Tōka strnulo a ďalej kráčala vedľa blonďavej dievčiny bez slova.

Hashirama so svojim bratom boli vpredu a viedli celý Senju klan. Konečne sa znova zmierili a i keď trvalo istý čas Tobiramu presvedčiť, aby išli na miesto stretnutia všetci v mierovom duchu, nakoniec sa im to podarilo. Mladík si zrejme vstúpil do svedomia a rozhodol sa pomáhať svojmu bratovi v dosiahnutí mierovej dohody.

Ich cesta už netrvala dlho a zrazu sa všetci ocitli v cieli. Maya znervóznela ešte viac, keď v diaľke zahliadla členov Uchiha klanu, ako sa pomaly ale isto blížia k nim.

Madarove črty tváre bolo ľahké rozpoznať aj na veľkú vzdialenosť. Jeho bohaté havranie vlasy viali vo vetre majestátne ako vždy a ostatní ho s oddanosťou nasledovali. Aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo. Maya na neho zo zadných radov až tak dobre nevidela, no stále ho dokázala spoznať medzi ostatnými Uchihami.

Keď sa konečne ocitli s Hashiramom v tvári tvár, mohla si ho prezrieť dôkladnejšie. Niečo na ňom bolo iné. Jeho aura sa zmenila. Dievčina sa mimovoľne zatriasla. Niečo bolo s jeho očami. Neboli také, ako si pamätala naposledy. Čosi v nich bolo zvláštne, pôsobili silnejšie, hrozivejšie ako pred tým. Začala sa z pohľadu do nich chvieť od hlavy až po päty.

Toto nebol len tak obyčajný sharingan. Už o tom niekedy dávnejšie počula, keď sa spolu s jej kolegyňami Sakurou a ostatnými nádejnými medic-ninjami učili o očných dojutsu. Madarovi sa podarilo získať večný mangekyo sharingan. Znamenalo to, že si vzal oči svojho brata. A Maya zrazu vo vnútri pocítila tak obrovskú paniku a strach ako už dávno nie.

____________________________________________________________________________

<< časť I. | časť II. (nachádzate sa tu)

_____________________________________________________________________________


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 4. března 2015 v 15:32 | Reagovat

To je epik!!! nemůžu se dočkat na další díly!!!!! :3

2 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 4. března 2015 v 19:29 | Reagovat

pri tej scéne na cintoríne som skoro vysublimovala... ty, ty, ty, takto ma napínať! A ešte používať na to môjho milovaného Tobiramu. Čo si o tebe pomyslí?! *úchyl face*
a neboj, vôbec neboli OOC :) <3

3 Farah Farah | E-mail | Web | 4. března 2015 v 22:58 | Reagovat

[1]: Ďakujem, čudujem sa, že to vôbec ešte čítaš, keďže update mi trvá mnoho rázy tak dlho :D

[2]: Tú scénu na cintoríne som ani neplánovala, no tak nejak mi to napadlo, že je to príležitosť pre Mayu dozvedieť sa viac o Senju bratoch a zažiť Tobiramu, ako sa jej otvoril :P On je úžasný, tak som sa nechala pri tej scéne trochu uniesť. A som rada, že nie sú OOC, pretože presne o to sa v tejto poviedke snažím, aby sa čo najviac držala originálu, tak ma teší, že postavy sú prirodzené :)

Novú kapitolu očakávajte budúci týždeň, tiež bude mať 2 časti, lebo je pomerne dlhšia.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: