A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola druhá

16. dubna 2015 v 22:08 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Zdravím vás všetkých. Hádajte, čo? Opäť som dokončila novú kapitolu k poviedke The Ace and his Wallflower. Ani sama neverím, že ako rýchlo mi písanie tohoto tu ide. Možno to bude tým, že mám stále nejakú inšpiráciu. Hlavne ma táto fanfikcia začala nesmierne moc baviť, ale nemajte strach. Nebudem zanedbávať svoje ostatné poviedky, práve naopak. Teraz budem mať snáď aspoň nachvíľu trochu času a budem sa môcť písaniu venovať naplno, takže očakávajte veľký boom nových kapitol (dúfam, že si nebudem protirečiť).


Len tak mimochodom, Aominemu a Hane som vytvorila vlastný playlist, ktorý sem čoskoro uverejním. Tvorhia ho piesne, ktoré ich dvoch absolútne vystihujú, pomáhajú dotvoriť atmosféru počas čítania a hlavne ma inšpirujú k novým nápadom. Vždy, keď ich počúvam, mám v hlavne nápady a myšlienky, čo sa v tejto fanfikcii bude diať a čo by som chcela napísať. Poznáte to aj vy?

Dnešná kapitola bude trošku dlhšia ako tá predošlá a konečne sa fyzicky objaví náš starý známy Aomine. Snáď budete počas čítania spokojní a určite nezabudnite na komentáre, chcem vedieť, ako sa vám to zatiaľ pozdáva :) Pomaličky sa nám to začne rozbiehať a bude sranda. Prajem príjemné čítane.

Farauška

______________________________________________________________________________________________________


Kapitola druhá




. D e ň . . . d r u h ý .

Nasledujúce ráno so sebou neprinieslo nič výnimočné. Hana ako vždy prišla do školy, vybrala sa k svojej skrinke, vzala si z nej potrebné učebnice a ponáhľala sa do triedy. Prvá hodina, ktorá ju čakala, bol anglický jazyk. Jeden z jej najobľúbenejších predmetov. Nakoľko im učiteľka včera rozdala výsledky z testu, ktorý ich rozdelil na skupiny podľa úrovne angličtiny, čakala ju hodina iba s polovicou jej spolužiakov.

Sadla si na svoje zvyčajné miesto, vybrala zo školskej tašky peračník, knihy a zošity a poobzerala sa po miestnosti. Študenti sa do nej pomaly trúsili, hoci ich nebolo toľko, na aký počet bola Hana zvyknutá. Nenašla v miestnosti Sakuraia, čo znamenalo, že zrejme skončil v skupine pre slabších angličtinárov. Trochu sa však upokojila, keď uvidela, že vysoká chudá brunetka, ktorej meno si pamätala ako jednej z mála sa dostala do pokročilej skupiny tiež. Aspoň niekto, koho poznám. Hnedovlasá dievčina po zistení, že na ňu Hana pozerá, jej zakývala a sadla si za svoju lavicu.

Zazvonil zvonček, ktorý znamenal začiatok hodiny a do triedy vstúpila vyučujúca. Bola to ich triedna učiteľka, ktorá včera Hanu pochválila za jej výsledky. Ešte stále na to nezabudla, tešilo ju, že jej snaha bola aspoň trochu ocenená. Mala so sebou veľkú kopu kníh, ktoré s hlasným buchnutím položila na školskú katedru. Potom sa narovnala.

"Dobré ráno, trieda." Ozvali sa učiteľkine slová a zvyšok osadenstva jednohlasne zašomral pozdrav. Mnoho z nich sa ešte celkom neprebudilo, podopierali si hlavy rukami, niektorí dokonca mali hlavy položené na lavici. Vyučujúca ich za to ihneď skarhala a tak žiakom neostávalo nič iné, len sa konečne prebudiť a venovať sa naplno angličtine.

"Na týchto hodinách pôjdeme rýchlo popredu, aby sme do konca semestra stihli čo najviac prebrať. Tí z vás, ktorí ste skončili v tejto skupine, by ste mali očakávať, že budem mať od vás väčšie nároky. Vaša angličtina je na dostatočnej úrovni, aby sme mohli začať preberať ťažšie učivo, preto vás vyzývam, aby ste tento predmet brali zodpovedne a pravidelne sa naň pripravovali. Každá práca navyše bude ocenená a flákačov nebudem tolerovať."

Jej slová zneli trochu zastrašujúco, nejeden tínedžer v miestnosti sa nespokojne zamračil, no Hana zostala pokojná. Angličtina bola koniec koncov jej najobľúbenejší predmet a tak bola pevne rozhodnutá vyťažiť z neho najviac, ako sa dá.

"Teraz dostanete nové učebnice pre pokročilých, z ktorých látku budeme celý semester preberať. Texty v knihe sú omnoho ťažšie na aké ste možno boli zvyknutí, ale ak sa budete poctivo pripravovať, tak nebudete mať problémy." Ukázala na hromadu nových učebníc na svojom stole. Postupne si každý išiel zobrať svoju knihu a keď už neostala na stole ani jedna, hodina mohla pokračovať.

"Dobre, takže teraz si nalistujte prvú lekciu na strane trinásť. Začneme preberať tému Shopping and Business, plus si k tomu zopakujeme gramatiku, ktorú by ste už mali ovládať." Vstala od svojho stola a podišla k tabuli s knihou v ruke. Do druhej vzala kriedu a začala písať. Hana otvorila svoj zošit a opísala úvodný nadpis z tabule. Mimovoľne sa pousmiala. Používanie prítomného a minulého času - jej obľúbená gramatika. Dnešný deň predsa len nezačína najhoršie.

* * * * *

Počas veľkej prestávky sa Hana vybrala na chodbu, kde boli skrinky, aby si odložila svoju novú učebnicu, ktorá bola pomerne ťažká. Nosiť ju v taške po zvyšok dňa by bolo dosť otravné. Keď otvorila dvere svojej skrinky, prešiel okolo nej Sakurai Ryō. Jeho skrinka sa nachádzala len o dve miesta od tej Haninej. Keď si odložila všetko, čo potrebovala a vybrala to, čo si vybrať mala, jej pohľad mimovoľne smeroval doprava. Sakurai si zrejme všimol, že na neho pozerá, preto aj on obrátil hlavu a ich oči sa stretli.

"Dobré ráno, Matsumoto-san." Pozdravil chlapec zdvorilo, keď vyťahoval svoju športovú tašku, v ktorej mal zrejme športový úbor, zo skrinky. Hana sa pokúsila a milý úsmev.

"Aj tebe, Sakurai-san." Bolo od nej slušné, správať sa k nemu priateľsky, predsa len, nevideli sa prvý raz. A okrem toho, tento hnedovlasý mladík pôsobil ako jeden z mála na tejto škole celkom neškodne. Pripomínal jej vyplašeného srnčeka, aj jeho veľké hnedé oči tomu napomáhali.

Zdalo sa, že si vydýchol, keď videl, že Hana je k nemu priateľská. Zrejme bol zvyknutý na to, že sa k nemu niektorí správali nezdvorilo. Hana sa rozhodovala, či má s ním nadviazať konverzáciu, alebo nie. Spomenula si na svoj včerajší príspevok, ktorý uverejnila na blogu. Ešte si neprečítala komentáre k nemu, no tie ju teraz netrápili. Omnoho viac ju zaujímalo, o čom by sa tak mala so Sakuraiom rozprávať. Nezišla jej na um žiadna rozumná téma a nechcela byť príliš vtieravá. Možno by som sa ho mohla spýtať na to, kto ich skupinu učí anglický jazyk. Alebo aký klub si vybral. Druhá otázka však bola zbytočná, Hana si dobre zo včera pamätala, že sa zapísal do basketbalového klubu. Prvá možnosť bola rozhodne lepšia.

Už sa išla nadýchnuť, že sa ho spýta, no vtom boli jej myšlienkové pochody aj plánovaná akcia prerušené. Z druhého konca chodby sa k ním rútila drobná dievčenská postava, za ktorou viali dlhé ružové vlasy.

"Sakurai-kun! Sakurai-kuuun!" Chodbou sa niesol jej vysoký trochu príliš hlasný tón a ona s miernym zadýchaním dobehla k miestu, kde stáli. Hana dievčinu nepoznala. Jej dlhé vlasy broskyňového odtieňu jej však boli akési povedomé. Možno ju videla na zahájení školského roka. Zrejme chodila o ročník vyššie, alebo bola z vedľajšej triedy. Každopádne, bolo zrejmé, že prišla pred ich triedu za Sakuraiom a tak sa Hana rozhodla vzdať svojho pokusu o akúkoľvek debatu s ním. Schovala sa radšej za dverami svojej skrinky a predstierala, že v nej niečo hľadá.

"M-Momoi-san. Dobré ráno." Cez škáru medzi dverami a skrinkou Hana videla ako chlapcova tvár mierne zbledla. Prítomnosť temperamentnej ružovovlásky ho zrejme znervózňovala.

"Sakurai-kun, nevieš, kde môže byť Dai-chan?" Spýtala sa Momoi svojim hlučným vysokým hlasom a nedočkavo si založila ruky na hrudi. Vyzeralo to, že nemá času nazvyš a potrebuje z hnedovlasého chlapca rýchlo dostať potrebné informácie.

"Kto?" Hľadel na ňu chlapec nechápavo. Meno Dai-chan mu nič nevravelo.

"No tak, Sakurai-kun. Predsa Aomine Daiki, chodíte do triedy spolu, alebo sa mýlim?" Dievčina sa snažila pôsobiť prívetivo, no naliehanie a súrenie v jej hlase bolo takmer nemožné prepočuť.

"P-prepáč, Momoi-san! Už viem!" Zvolal Sakurai skrúšene a ospravedlňujúco sa uklonil. Hana začínala mať o neho starosť, či sa nervovo nezrúti. Vyzeral dosť labilne. Momoi zložila ruky a nechala ich skĺznuť pozdĺž tela. Potom jedna z nich vystrelila k chlapcovi a začala ňou mávať, aby mu naznačila, že sa nič zlé nedeje.

"Aomine-san dnes nebol zrejme nie je v škole. N-nevidel som ho na prvých dvoch hodinách, ktoré sme mali mať spolu." Vyjachtal zo seba Sakurai a znova sa ospravedlňujúco sklonil, akoby to, že Aomine nie je v škole, bola jeho chyba.

"Ach, to je celý Dai-chan! Ráno sme šli spolu do školy, no nešiel na hodinu. Určite sa ten lenivec zase niekde ulieva alebo vyspáva na streche." Ružovovláska mierne dupla nohou, v jej hlase Hana rozpoznala frustráciu.

Sakurai sa tváril zmučene, akoby Momoi karhala jeho. Tá si to všimla a jej zaťaté päste povolili. Na tvári sa objavil milý úsmev a naklonila hlavu do strany.

"Ďakujem za informácie, Sakurai-kun. Dnes je prvý basketbalový tréning, však?"

"Áno, Imayoshi-senpai nám to bol včera cez prestávku oznámiť. Máme sa dostaviť do telocvične presne o tretej." Chlapec sa konečne upokojil a narovnal.

"Dobre. Tak sa uvidíme. Ja idem nájsť toho idiota prv, než vymešká ďalšiu hodinu. Zatiaľ sa maj." Veselo sa na neho uškrnula, zakývala mu a potom ladným krokom odkráčala preč. Sakurai si vydýchol. Naklonil hlavu do strany a trochu prekvapene pozrel smerom k Hane. Nečakal, že tam dievčina bude ešte stále stáť. Tá sa však tvárila, že ich rozhovor nepočúvala. Hnedovlasý chlapec zatvoril skrinku, vzal všetky svoje veci a prešiel okolo nej smerom do triedy.

"Zatiaľ sa maj, Matsumoto-san." Zamumlal a ponáhľal sa preč. Hana len nemo prikývla a ostala za ním hľadieť. Potom zabuchla dvere na svojej skrinke. Spomenula si, že chlapec nie je jediný, ktorému tento týždeň začína účasť v kluboch. Dnes ráno sa dozvedela, že prvé stretnutie literárneho klubu bude v piatok po vyučovaní. Už teraz sa naň celkom tešila.

* * * * *

Posledná hodina, ktorá dnes Hanu čakala, bola matematika a zhodou okolností tento predmet dievčina vôbec nemala v láske. Možno to znelo ako klišé, no Hana naozaj nemala bunky na počítanie. Nekonečné vzorce a čísla s písmenami jej spôsobovali muky a tento predmet ju neskutočne moc nudil. Nanešťastie Tōō akadémia vyžadovala, aby sa ho všetci študenti povinne zúčastňovali, minimálne v prvom ročníku. Tak bola aj ona nútená na hodiny matematiky chodiť.

Trieda bola preplnená, matematiku mali obe skupiny spoločnú. Sedela na svojom mieste, všetky potrebné pomôcky mala vzorne zoradené na lavici a na kolenách položenú knižku, ktorú ešte stále nedočítala. Už jej zostávalo iba pár desiatok stránok, tak si krátila čas, ktorý jej prestávka poskytovala, čítaním.

Tesne pred začiatkom hodiny, keď už bol takmer každý na svojom mieste, ju z čítania vyrušil hlasný vrzgot stoličky pred ňou. Ozvalo sa hlasné žuchnutie, ako keď dopadne taška na lavicu z veľkej výšky. Potom stolička znova zavŕzgala, keď sa na ňu zvalila obrovská vysoká postava osoby, ktorá práve prišla do triedy.

Hana nadvihla zrak od svojej knihy a v jej zornom poli sa objavili chrbát a široké ramená spolužiaka, ktorý sa usadil za lavicu pred ňou. Jediné, čo z neho dievčina mohla vidieť, boli tmavomodré vlasy, no hneď si vďaka nim vybavila, o koho išlo. Modré vlasy, tmavá pokožka a veľmi vysoký, až neprirodzene oproti ostatným chlapcom v ich triede.

Mladík pred ňou sa naklonil a pichol Sakuraia, ktorý sedel o lavicu pred ním, do chrbta ceruzkou. Ten sa s malým zapišťaním otočil a vyvalil na svojho spolužiaka vystrašené rozšírené oči.

"A-Aomine-san." Zvolal hnedovlasý chlapec a neprestal na neho vyjavene hľadieť.

"Čo máme teraz za hodinu?" Ozval sa hlboký mužný barytón, hlas dosť netypický pre tínedžera, Hana na taký hlas nebola u svojich rovesníkov zvyknutá. I keď bol jeho tón lenivý a pripomínal skôr zašomranie, pôsobil skôr ako hlas dospelého muža, než chlapca.

Sakurai mimovoľne prehltol naprázdno a ešte viac sa otočil k spolužiakovi, ktorý sedel za ním. "M-máme matematiku, Aomine-san." Potom sa otočil k svojej lavici, vzal z nej učebnicu matematiky a ukázal ju modrovlasému ako dôkaz toho, že neklame.

Hana si spomenula na rozhovor, ktorého svedkom bola cez prestávku. Toto bol ten Aomine Daiki, ktorý večne vymeškával a nechodil na hodiny. O ňom sa jej spolužiak s tým ružovo vlasým dievčaťom rozprávali. Zrejme sa jej konečne podarilo ho donútiť ísť na hodinu. Tón, ktorým hovoril a aj odfrknutie, ktoré nasledovalo po tom, čo sa dozvedel, ktorý predmet ho práve čaká, hovorili za všetko. Rozhodne sa tejto hodiny nezúčastnil z vlastnej vôle.

"Dnes máme tréning, Aomine-san." Ozval sa Sakurai znova tenkým prestrašeným hláskom.

"To ma nezaujíma." Odvrkol oslovený. Jeho tón bol nevrlý, no nezvýšil hlas, stále hovoril lenivo, akoby znudene. I napriek tomu sa hnedovlasý chlapec mykol, akoby na neho zakričal a okamžite sklonil hlavu.

"Prepáč, ospravedlňujem sa, Aomine-san."

Aomine len ledabolo mávol rukou a urobil si za lavicou pohodlie. Naklonil sa na stoličke a začal sa hojdať na jej dvoch nohách, svoje nohy vyložil na lavicu. Ruky založil za hlavou a jeho stolička narazila o Haninu lavicu, až sa dievčina mykla. Mladík pred ňou sa však ani len neotočil, len sa ďalej hojdal, tak sa Hana odsunula aj so svojou stoličkou a knihou stále na kolenách. Mierne pokrútila hlavou.

Zrejme mu mala dovoliť, aby si vzal je miesto. Spomenula si na druhý školský deň, keď sa dostala do triedy medzi prvými. Ihneď obsadila to najlepšie miesto úplne vzadu. Modrovlasý mladík prišiel do triedy až po nej a zrejme mal rovnaký plán zabrať najzadnejšiu lavicu, no tá už bola rezervovaná. Vrhol Haniným smerom nespokojný pohľad, tá so sklonenou hlavou, ktorú zakrývali pramene červených vlasov, upierala oči von oknom a tvárila sa, že neexistuje. To bolo prvý a posledný raz, čo jej spolužiak dal najavo, že tuší o jej existencii. Odvtedy, keď sa raz za čas ukázal v škole, sedával zväčša v lavici pred ňou.

Keď zvonček opäť upozornil na začiatok hodiny, do triedy prišiel matematikár. Bol to pomerne mladý učiteľ, pripomínal skôr počítačového experta ako vyučujúceho. Jeho tvár zdobili veľké okrúhle rámy okuliarov a aj oblečením, ktoré akoby mu bolo veľké, Hane pripomínal postavu z jej obľúbenej knižnej série - Harryho Pottera.

Hana sa vrátila k svojej knihe, keďže učiteľ im zatiaľ nerozprával nič, čo by ju zaujímalo. Nebola zrejme sama, kto sa nudil, jej spolužiak sediaci pred ňou po chvíli hojdania sa a obzerania po triede zrejme došiel k záveru, že táto hodina mu nemá čo ponúknuť a rozhodol sa zložiť ruky na lavici, položiť na ne hlavu a zdriemnuť si.

Keď učiteľ začal písať na tabuľu príklady, ktoré mali žiaci vyriešiť, musela Hana svoju knižku konečne odložiť a začať sa venovať matematike. Modrovlasý mladík stále driemal s hlavou na lavici, bolo mu zrejme jedno, že vyučujúci ho čoskoro odhalí, že vôbec nepracuje. Hana dostala náhle nutkanie ho zobudiť a upozorniť na to, že má riešiť príklady, no napokon tieto myšlienky zahnala. Nebol to predsa jej problém. Jej hlavným heslom, ktorým sa mienila počas celého štúdia riadiť, bolo starať sa o seba. A tak vzala do ruky pero a začala opisovať zadania na tabuli.

V druhej polovici hodiny začal učiteľ vyvolávať žiakov po menách a tí mali chodiť postupne k tabuli a písať na ňu svoje riešenie konkrétneho príkladu. Hana sa v duchu modlila, aby nepadlo jej meno. Vyučujúci ich ešte nepoznal a tak čítal náhodné mená podľa zoznamu, ktorý mal v triednej knihe.

Keď učiteľ vyvolal k tabuli Sakuraia, chlapec sa postavil a vyšiel spoza svojej lavice, čím odkryl vyučujúcemu výhľad na spiaceho modrovlasého mladíka. Tomu sa zrejme fakt, že jeden z jeho žiakov vyspáva na hodine ani trochu nepozdával.

"Hej, ty, v predposlednej lavici! Hneď sa zobuď a začni pracovať, inak ťa vyhodím zo svojej hodiny a dostaneš pokarhanie. Vyspávať sa má doma a nie v škole." Okríkol Aomineho prísnym tónom a všetky oči sa upriamili na jeho miesto. Chlapec pred Hanou však na učiteľove slová nereagoval, akoby ho vôbec nepočul a spal ďalej.

"Nepočul si ma?" Zvýšil učiteľ hlas, no stále bez účinku. Na spánku mu od hnevu začínala navierať žila. Hana vytušila, že jej spolužiak bude mať problém. Sakurai bol pred tabuľou, takže ho nemohol zobudiť, zostávalo to teda na nej. Hoci sa pôvodne o neho neplánovala starať, napokon musela uznať, že bude najlepšie, ak ho upozorní.

Najskôr vzala do ruky svoju gumu na ceruzky a hodila ju nenápadne po mladíkovi pred sebou, no tá sa iba odrazila od jeho stoličky a dopadla na zem s nie príliš hlasným buchnutím, vôbec ho to však nevyrušilo z driemot. Dievčina sa teda nahla cez svoju lavicu až perom dočiahla na jeho zhrbenú postavu a mierne ho ním šťuchla do chrbta. Aomine sa konečne prebral, v okamžiku sa narovnal a dezorientovane hľadel okolo seba.

Učiteľ sa na neho mračil a Sakurai s obavami v očiach a kriedou v ruke na neho upieral pohľad od tabule.

"No dobré ráno, v škole sa nespí. Ak nezačneš ihneď pracovať, vyhodím ťa z triedy." Karhal ho učiteľ a jeho oči sa za okrúhlymi okuliarmi nahnevane zúžili. "Do konca hodiny budeš mať opísané a vypracované všetky príklady, inak ťa nechám po škole."

Aomine zmätene pozeral raz na vyučujúceho, raz na tabuľu, z ktorej už dávno žiaci zotreli znenie príkladov. Každý ich mal opísané vo svojom zošite, len Aomine to všetko prespal. Učiteľ si všimol, aký je jeho problém.

"Odpíš si zadania od niektorého zo svojich spolužiakov a začni niečo robiť." Znova ho napomenul. Modrovlasý nesúhlasne zavrčal, no učiteľ si ho už nevšímal, ďalej sa venoval Sakuraiovi a jeho riešeniu, ktoré chlapec písal na tabuľu.

Aomine sa nahol k lavici svojho spolužiaka, ktorý sedel pred ním, no zistil, že zadanie si chlapec so sebou vzal pred tabuľu. Začal sa obzerať po triede, keď mu zrazu napadlo otočiť sa dozadu. Obrátil sa aj so stoličkou k Hane, až to tak zaškrípalo. Tá zdvihla prekvapený pohľad od svojho zošita a jej hnedé dúhovky sa stretli s tými jeho tmavými.

Mal až prekvapivo modré oči, ich farba pripomínala polnočnú oblohu alebo rozbúrený oceán. Bola takmer identická s farbou jeho vlasov. Hana prvý raz hľadela do jeho tváre tak zblízka, až z toho zostala mierne nervózna. Črty mal skrivené v mierne zamračenej grimase, no ťarcha jeho pohľadu bola až príliš intenzívna, bol až moc prenikavý.

Dievčina sa prebrala z tranzu a strčila mu pred nos svoj zošit z matematiky, keďže veľmi dobre vedela, prečo sa k nej otočil. Aomine nadvihol jedno tmavomodré obočie a zošit jej bez slova vzal z ruky. Hana odvrátila zrak a tvárila sa, že ju náhle zaujalo niečo vonku za sklenenou okennou tabuľou, len aby sa mu viac nemusela dívať do očí.

Ozvalo sa znova zavŕzganie stoličky a potom unáhlené škrabanie pera o papier, keď začal opisovať nie len zadania príkladov, ale aj celé jej riešenia. Dievčina očervenela, pretože si sama nebola istá, či príklady vypočítala dobre. Spolužiak sediaci pred ňou bol však zrejme v tejto chvíli vďačný za akékoľvek vypracovanie, nezaujímalo ho, či boli výsledky správne.

Po asi piatich minútach, počas ktorých sa modlila, aby ju učiteľ nevyvolal pred tabuľu, nakoľko jej zošit mal ešte stále v moci modrovlasý chlapec pred ňou a ona sa ho bála vypýtať naspäť, jej ho konečne vrátil. Ani na ňu nepozrel, len jej ho položil na lavicu a otočil sa k nej chrbtom. Obaja mali šťastie, že už neprišli na rad, pretože konečne zazvonilo, čo znamenalo, že hodina skončila. Učiteľ pred svojim odchodom však vstal a podišiel k Aomineho lavici. Vzal si papier s jeho príkladmi, skontroloval, či má všetko tak, ako mu kázal a potom mu ho vrátil.

"Máš šťastie. Nabudúce, keď budeš spať na hodine, dostaneš zápis do triednej knihy, aby bolo jasné. A okrem toho, tie dva posledné príklady sú vyriešené zle." Znova ho počastoval karhavým tónom a Hanine líca opäť nabrali sýtočervenú farbu, pretože zle vypracované príklady mala na svedomí ona. Aomine však iba pokrčil plecami a učiteľ bez ďalších slov odišiel z triedy von.

Všetci ostatní sa začali baliť, keďže to bola ich posledná hodina. Aomine doširoka zívol a začal naťahovať svoje končatiny, na tvári mu stále pohrával ten znudený výraz. Hana bola vďačná za to, že sa nerozhodol si ju doberať za jej chabé schopnosti, čo sa matematiky týka, ani jej nevyčítal to, že ho kvôli jej zlému riešeniu matematikár znova vyhrešil.

"A-Aomine-san?" Ozval sa hnedovlasý chlapec opatrným tónom.

"Hm?"

"Ideš dnes na basketbalový tréning?" Hana si všimla, ako Sakurai zviera päste, aby sa mu netriasli. Modrovlasý však pokojne zavrtel hlavou.

"Nie, nechce sa mi. Ak náhodou stretneš Satsuki, tak nevieš, kde som, jasné?" Vstal a vyložil si svoju školskú tašku na plece. Sakurai zase nervózne naprázdno prehltol.

"S-samozrejme, Aomine-san."

"Dobre. Maj sa. Vidíme sa zajtra, možno..." S týmito slovami sa vydal von z triedy.

Sakurai sklesnuto sklonil hlavu, Hane ho začínalo byť ľúto. Vedela si živo predstaviť, ako sa úpenlivo svojim spoluhráčom ospravedlňuje, keď im bude vysvetľovať, prečo sa jeho spolužiak na tréning nedostavil. Zaujímalo ju, čo na to všetko povie jeho známa s ružovými vlasmi. Zrejme nebude nadšená.

Hnedovlasý chlapec sa postavil, zasunul svoju stoličku, vyhodil si tašku na chrbát spolu so svojim športovým úborom a obrátil sa k hane.

"Maj sa, Matsumoto-san, pekný zvyšok dňa prajem."

"Aj tebe." Odvetila mu Hana a sledovala ako pokorne kráča k dverám. Sakurai bol veľmi zodpovedný, čo sa týkalo školských a mimoškolských povinností. To isté sa však nedalo povedať o jeho modrovlasom spolužiakovi.

Hana nechápala, prečo sa niekto tak moc lenivý zapísal na basketbalový krúžok. Nevedela si ho ani len predstaviť s loptou v ruke. Vyzeralo to, že ho otravuje už len každý jeden krok, či dokonca pohyb prstom, ktorý musí vykonať, nie to ešte naháňanie sa za basketbalovou loptou.

Pripomenula si však znova, že to nie je jej starosť a tak vzala všetky svoje veci a tiež sa pobrala domov. Čakala ju predsa kniha, ktorú bola pevne rozhodnutá dnes dočítať.

____________________________________________________________________________________________

Nová správa od Fujimaki Misao:

Hanaaa! Ako sa mas?? Dlho sme spolu nevolali ani na správu si mi neodpisala. Dufam ze je vsetko v poriadku. Urcie tmi zavolaj alebo odpis. Mam kopu noviniek ktore ti musim povedat!!!

- Misa

_________________________________________________________________________________________________



<< kapitola 1 | kapitola 2 | kapitola 3 >>

* * * * *

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 17. dubna 2015 v 15:30 | Reagovat

to bolo teda! *už ani nevie, čo chce povedať* Aomine!!!!!!!!

2 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 17. dubna 2015 v 20:45 | Reagovat

Tvůj věrný zákazník je zde!!! a je unesen z nových povídek! :D  a velice se těší na nové díly!!!! :3

3 Aya Aya | Web | 29. června 2015 v 9:50 | Reagovat

Sakurai... je... tak strašně super. :DDDD Je to takovej zlatej kluk, hezky ho popisuješ. :D Začínám mít v této povídce strašné nutkání ho shippovat s Aominem, snad to brzy přejde, protože to fakt nezvládám. XD A když se objevil Aomine.. Achjo, začala jsem se smát. Úplně jsem si to dokázala představit v anime. :> Tahle scénka ve třídě se ti povedla. :D Bože, proč taky nemůžu být s Aominem ve třídě. It kinda frustrates me... :c Výborná část!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: