A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola štvrtá

5. června 2015 v 13:44 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Zdravím. Dlhšiu dobu som sa neozvala, čo ma dosť mrzí, no mala som na to viaceré dôvody. Veľmi pekne sa chcem poďakovať Kame, ktorá ešte stále navštevuje môj blog a ako jediná číta tieto moje výplody. Dnes som sa po dlhej dobe rozhodla pridať novú kapitolu k fanfikcii The Ace and his Wallflower. Kapitola je pomerne dlhá a dosť sa toho v nej udeje, tak snáď sa vám bude aspoň trošku páčiť. Aomine a Hana budú konečne spolu v menšej interakcii. Neviem, čo by som k tomu ešte dodala, akosi mi dochádzajú slová...



Dúfam, že sa vám bude kapitola páčiť a snáď mi aspoň niekto zanechá komentár. Príjemné čítanie praje

Farah

________________________________________________________________________________________________________

Kapitola štvrtá

Počet slov: 3 541

Summary: Hana po včerajšom spriatelení s Yuzuru získava novú partnerku a už sa v triede necíti tak osamelo. Ráno dievčatá prekvapí Momoi, ktorá ich poverí nečakanou úlohou. Hana bude musieť odhodiť svoje zábrany a osloviť Aomineho. Po vyučovaní ich čaká literárny klub, ktorý taktiež so sebou prinesie malé prekvapenie.

________________________________________________________________________________________________________


Kapitola štvrtá

* * * * *

D e ň . š t v r t ý

Hana dnes výnimočne vstala plná energie a necítila žiadne stopy únavy. Keďže rozčítaná knižka zostala v kníhkupectve, nemala dievčina dôvod zostávať do neskorej noci hore a čítať. Preto sa včera večer rozhodla ísť do postele skôr, ako mala za iných okolností vo zvyku. Dnes plánovala byť v škole omnoho dlhšie ako ostatné dni v týždni, preto potrebovala dostatok energie.


Cesta autobusom sa vliekla nezvyčajne pomaly, no dievčine to nevadilo. Aspoň mala dosť času naštudovať si slovíčka z angličtiny, ktoré mala na dnes vedieť. Včera sa nedokázala prinútiť si k nim sadnúť, preto jej neostávalo nič iné, len ich rýchlo dostať do hlavy cestou do školy.

Keď vystúpila z autobusu a vybrala sa k bráne Tōō akadémie, všimla si, že jej odtiaľ kýva vysoká štíhla postava. Najskôr zostala zaskočená a musela chvíľu ostriť zrak, aby zistila, o koho ide. Yuzuru tak, ako jej včera sľúbila, ju čakala ráno pred školou, aby sa mohli do šatní a triedy vybrať spoločne. Hana nečakala, že sa stretnú ešte pred vstupom na školskú pôdu, no odkývala hnedovlasej spolužiačke a pridala do kroku, aby ju rýchlo dobehla.

"Ako si sa mala včera po škole, Matsumoto-chan? Čo si robila poobede?" Spýtala sa priateľsky Yuzuru, keď si obe prezúvali topánky pri skrinkách.

"Bola som v kníhkupectve. Majú tam druhý diel knihy, ktorú som predvčerom dočítala a nemohla som vydržať, kým si našetrím z vreckového, aby som si ju mohla kúpiť. Tak som si trochu z nej prečítala tam."

"A to ťa nevyhodili? Myslím tým, že či je dovolené v kníhkupectve len tak si čítať, predsa len to nie je knižnica." Yuzuru nadvihla podozrievavo obočie a Hana sa mierne zasmiala.

"Už ma tam poznajú, pravidelne tam chodím nakupovať a niekedy ma tam nechajú aj hodinu, či dve čítať len tak." Pokrčila červenovláska nevinne plecami. Jej spolužiačka chápavo prikývla.

"Fíha, ty musíš mať knižky veľmi rada, Matsumoto-san."

"No, povedzme, že sú pre mňa tým, čím je pre teba volejbal." Vyslovila sprisahanecky Hana prirovnanie a Yuzuru znova horlivo prikyvovala na znak toho, že to úplne chápe.

"Prepáčte, vy chodíte do triedy s Aomine Daikim?" Z rozhovoru ich vyrušil energický dievčenský hlas, ktorý bol Hane už celkom známy. Obe dievčatá sa otočili k osobe, ktorá ich prerušila. Zistili, že na chodbe sa znova objavila ružovovláska, ktorú si Hana pamätala z predošlých dní.

"S kým?" Yuzuru nechápavo zvraštila obočie a mierne zagánila na dievča z vedľajšej triedy, ktoré sa tvárilo až príliš priateľsky. Nedalo sa však odradiť a ďalej sa na nich usmievalo od ucha k uchu a rozprávalo čo najprívetivejšie.

"Aomine Daiki. Taký vysoký, tmavý, modré oči a vlasy..." Pokračovala ružovovláska ďalej a Yuzuru si s mierne otráveným výrazom založila ruky na hrudi.

"Áno, chodíme s ním do triedy." Potichu zamumlala Hana, dievčina, ktorá hľadala Aomineho, ju takmer prepočula. Obrátila sa teraz priamo k nej a Hana mala pocit, že každú chvíľu utečie, tak moc ju jej priamy pohľad znervózňoval.

"To je skvelé!" Vyhŕkla ružovovláska a červenovláska kútikom oka spozorovala, ako Yuzuru trochu otrávene prevrátilala očami. "Už som vo vašej triede hľadala Sakurai-kuna, ale dnes zrejme nie je v škole. Aomine-kun si dnes nevzal do školy svoj úbor na basketbal. Ráno sme nešli do školy spolu, no zobrala som mu ho so sebou. Určite sa zase niekde túla, no myslím, že na vyučovanie príde, ten úbor bude potrebovať. Mohla by mu ho jedna z vás odovzdať hneď ako sa objaví v triede? Neviem, či sa mi ho podarí zastihnúť pred tým, ako má basketbalový klub zraz. Mám dnes toho veľa, nechcem otravovať, ale chcela by som vás pekne poprosiť, aby ste mu to za mňa dali." Vychrlila zo seba obrovské množstvo informácii, až Hana s Yuzuru prekvapene zamrkali.

V rukách sa ružovovláske hompáľala športová taška a pohľad v jej očiach nasvedčoval, že sa nemieni vzdať a vkladá do nich nádej. Hana si rezignovane povzdychla a načiahla sa za taškou s úborom.

"Odovzdám mu to, dnes máme spolu dve hodiny, jednu aj po obednej prestávke."

"Vážne?" Ružovovláske sa v očiach objavili iskričky šťastia a vyzerala, že by od radosti Hanu najradšej vyobjímala. Dievčina však dúfala, že až k tomu nedôjde. Prikývla, koniec koncov, vedela si predstaviť, že Aomineho kamarátka má dosť starostí aj bez toho, aby večne dozerala na svojho vysokého lenivého spoločníka a jeho veci. Zo včerajšieho telocviku si pamätala, že ružovovlasé dievča je manažérkou basketbalového klubu, čo znamená, že má veľmi veľa svojich vlastných povinností.

"Žiadny problém." Zamumlala Hana a Yuzuru sa radšej zdržala slov.

"To je od teba veľmi milé..." Ružovovláska sa zarazila. Ešte sa navzájom nestihli predstaviť. Hana nebola zvyknutá, že v poslednej dobe majú toľkí ľudia záujem dozvedieť sa jej meno. Zvyčajne ju ostatní ignorovali.

"Matsumoto Hana." Predstavila sa a potom si spomenula, že by bolo slušné predstaviť aj svoju spoločníčku. "A toto je Hijikawa Yuzuru," ukázala na vyššiu hnedovlásku. Tá len ledabolo mávla rukou, zdalo sa, že ich nová spoločníčka jej nie je príliš sympatická.

"Teší ma, Matsumoto-chan a Hijikawa-chan! Ja som Momoi Satsuki. Ďakujem vám ešte raz, že to Aominemu-kun odovzdáte." Veselo im zamávala a potom sa vybrala naspäť k svojej triede.

Hana trochu nervózne uprela pohľad na športovú tašku vo svojich rukách. Do čoho sa to zase namočila? Mala radšej odmietnuť, no pre Hanu bolo vždy veľmi ťažké povedať nie. Keď si však predstavila, že bude musieť jej modrovlasému spolužiakovi odovzdať jeho veci, prepadla ju mierna panika. Doteraz s ním vôbec nekomunikovala. Nikdy sa spolu nerozprávali a takmer s určitosťou nepoznal ani jej meno, hoci ona to jeho už áno. Každopádne, bude to musieť nejako prežiť, predsa len, je to jej spolužiak, žiaden strašiak. I keď komunikácia s chlapcami nikdy nebola Hanina šálka kávy.

"Nebolo to od nej trochu otravné?" Yuzuru stále hľadela smerom, ktorým zmizla Momoi. Bola rada, že sa jej konečne zbavili.

"Zrejme má toho veľa, robí manažérku basketbalovému klubu." Snažila sa situáciu uvoľniť Hana. Hoci sama seba preklínala, že na ružovovláskinu požiadavku pristúpila, nebola to jej vina. Len si robila o svojho kamaráta starosti. Jeden dobrý skutok navyše ešte nikdy nikomu neublížil.

"Keď myslíš, ale i tak sa čudujem, že si na to privolila, keď ich ani nepoznáš..."

Hana len nenápadne pokrčila plecami a rozhodla sa, že najlepší nápad bude pobrať sa do triedy. Táto situácia sa jej ťažko vysvetľovala, len darmo by sa pokúsila Yuzuru zasvätiť do toho, prečo sa rozhodla Momoinej prosbe vyhovieť.

Keď vošli do triedy, červenovláskine oči okamžite zablúdili k miestu, kde sedával jej vysoký spolužiak. Dalo sa čakať, že ani dnes ráno nebude v triede. Znamenalo to, že bude musieť s odovzdaním jeho vecí počkať. Rezignovane pokrútila hlavou a vybrala sa k svojmu miestu.

Momoi neklamala, keď tvrdila, že Sakurai tiež nebol v triede. Dve lavice pred tou Haninou zívali prázdnotou. Bola zvyknutá, že modrovlasý spolužiak sa často v škole v skorých ranných hodinách neukázal, no pre Sakuraia niečo také nebolo typické. Rozhodla sa však dlhšie sa v tom nevŕtať a položila Aomineho tašku na zem vedľa tej svojej školskej. Zasadla k lavici a po zazvonení školského zvončeka sa vyučovanie mohlo začať.

* * * * *

"Že sa ti tak chce tú tašku stále vláčiť so sebou..." Yuzurino obočie vyletelo vyššie ako zvyčajne, stále zrejme nedokázala stráviť fakt, že sa Hana rozhodla hrať na samaritánku pre všetky veci, ktoré potrebovali byť odovzdané svojmu majiteľovi.

Dalo sa čakať, že Aomine sa v škole neukáže ani nasledujúce hodiny. Preto bola červenovlasá dievčina nútená jeho tašku všade ťahať so sebou. Neprotestovala však, sama sa rozhodla ponúknuť Momoi pomoc, preto sa nemohla sťažovať na to, že tú nie práve najľahšiu tašku musí brať na všetky hodiny, do všetkých učební, aby ju náhodou niekde nestratila. V skrinke ju nechávať nechcela, čo ak by sa jej spolužiak náhodou niekde objavil? Plánovala to hneď využiť a veci mu odovzdať.

"Myslím, že do školy nakoniec príde, deň ešte neskončil." Odpovedala svojej spoločníčke vecne. Tá len nechápavo mykla plecami, keď kráčali po chodbe na ďalšiu hodinu.

"Môžem s tebou na obed počítať?" Spýtala sa Yuzuru, keď kráčali okolo školskej jedálne. Hana prikývla, vyhovovalo jej, že nemusí obedy tráviť sama za stolom. Vždy sa tajne modlila, aby si k nej neprisadla nejaká skupinka neznámych detí zo školy. Keď boli za stolom dve, riziko neželaných spoločníkov sa znížilo.

"Skvelé. Musím sa dnes poriadne najesť, čaká ma nudné poobedie strávené v literárnom klube." Yuzurina tvár sa neskrivila v nespokojnom, či otrávenom úškľabku, stále mala ten pokojný, zrelaxovaný výraz. Hana ju začínala upodozrievať, že sa možno nebodaj na ten literárny krúžok začína tešiť. Svoje podozrenie si však nechala pre seba.

* * * * *

Po obede už Hana prestávala veriť, že sa jej dnes podarí splniť úlohu, ktorú jej Momoi zverila. Vyzeralo to tak, že Aomine Daiki sa už skutočne do školy nedostaví. Preto bola veľmi prekvapená, keď vošla do triedy na predposlednú hodinu, ktorú mala po obednej prestávke.

Nečakala to, no lavica, ktorá sa nachádzala pred tou jej, tento raz prázdna nebola. Jej vysoký modrovlasý spolužiak sedel opretý o stoličku s vyloženými nohami a vyzeralo to, že niečo číta. Hana pochybovala, že by študoval učebnicu, aby sa pripravil na ďalšiu hodinu. A čítanie beletrie jej k nemu taktiež nesedelo. Zrejme to bol nejaký magazín, možno športový, keď je basketbalista.

Neistým krokom prešla k svojmu miestu v triede, jej spolužiak si ju vôbec nevšimol, stále bol zahĺbený do svojho časopisu. Dievčina v rukách zvierala jeho tašku, stále nervózna zvažovala, čo má urobiť. Zrejme by bolo dosť divné, keby mu ju len tak položí na lavicu, bez slova. Hodiť ju po ňom tiež nemohla. Neostávala iná možnosť, len s ním prehodiť pár slov.

Hana nechápala samú seba, nevedela, prečo bola tak nervózna. Je to predsa jej spolužiak. Čo jej môže urobiť? Veď mu v podstate robí láskavosť, môže byť rád, že sa podujala na to, aby mu tie veci doručila. Ak by bola na jej mieste jeho ružovovlasá kamarátka, isto by ho teraz skarhala pod čiernu zem, za to, že zase vymeškal školu. Lenže čo mu povedať? Ako ho vlastne osloviť?

Aomine-kun? To znelo príliš dôverne, nikdy sa spolu ani len nepozdravili. Aomine-san? Lenže je múdre osloviť ho menom? Odkiaľ by ho asi tak mala vedieť? On určite ani len netuší, že niekto ako Hana sa nachádza v jeho triede. Vyzeralo by to divne, keby ho ona poznala. Mohol by si myslieť, že ho tajne sleduje a zisťuje si o ňom informácie.

Hana pokrútila neveriacky hlavou. Čo to do nej vošlo? Takto myslieť... Začínala byť paranoidná. Nikdy nemala rada oslovovanie cudzích ľudí ako prvá, vždy jej robilo veľké problémy nadviazať kontakt, o to horšie to bolo, ak išlo o osobu opačného pohlavia. To jej prekliate červenanie, ktorého sa nikdy nedokázala zbaviť, jej tiež nepomáhalo.

Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Musí niečo urobiť, ak to už chce mať za sebou. Čoskoro sa prestávka skončí a začne hodina. Ak sa jej to nepodarí teraz, tak už nikdy. Rozhodne vstala, jeho tašku mala stále v rukách a podišla k lavici, za ktorou sedel. Všimla si, že časopis, ktorý má v rukách je istého pochybného charakteru. Išlo o jeden z tých úchylných plátkov, plný polonahých japonských modeliek. Prevrátila očami, kto by bol povedal, že si niečo takéto vezme do školy a ešte si to aj bez hanby bude čítať v triede? Rozhodla sa však tento fakt ignorovať.

"Prepáč." Slovko, ktoré vyšlo z jej úst, bolo vyslovené tak moc potichu, že sama sotva počula svoj hlas. Aomine sa ani nepohol, čítal si ďalej, akoby na neho vôbec neprehovorila. Takto to veru nepôjde.
"Prepáč!" Vyslovila to najhlasnejšie, ako sa dalo a zo všetkých síl sa snažila, aby sa jej netriasol hlas. Dúfala, že ju Yuzuru nesleduje z opačnej strany triedy, musela vyzerať ako idiot, keď tam tak hodnú chvíľu stála pred jeho lavicou a nútila sa osloviť ho. Ale zabralo to.

Aomine konečne odtrhol svoj zrak od toho pochybného časopisu a jeho tmavomodré oči sa upriamili na ňu. Mierne zvraštil obočie a premeral si ju od hlavy až k pätám. Hane to pripadalo, akoby sa na ňu jej spolužiak pozrel prvý raz vo svojom živote, akoby ju ešte nikdy pred tým nevidel. Jeho oči boli mierne rozšírené od prekvapenia.

"Hm?" Jedno z jeho tmavomodrých obočí sa mierne nadvihlo, keď sa jeho pohľad zastavil na športovej taške v dievčininých rukách.

"Tvoja kamarátka, taká ružovovláska mi dala toto," mierne natiahla ruku s taškou pred seba, aby si ju lepšie prezrel, "vraj ti to mám dať, keď sa zastavíš v škole."

"Ach, do čerta so Satsuki, aj s jej otravným sliedením..." Zašomral si to skôr pre seba, no tašku si od nej vzal.

"Hovorila ešte niečo?" Znova sa obrátil na Hanu a tá od prekvapenia takmer nadskočila. Horlivo pokrútila hlavou.

"Na nič iné si nespomínam."

Aomine prikývol a bez slova sa obrátil na stoličke dopredu k tabuli a opäť vzal do rúk svoju zábavku v podobe časopisu. Hana pochopila, že by ho nemala rušiť a tak sa pobrala späť za svoju lavicu.

Keď si vykladala knihy a zošity, opäť ju jej spolužiak prekvapil, keď sa ešte raz otočil k jej lavici.

"Môžem sa niečo spýtať?" Hana si už na ten hlboký, uvoľnený hlas pomaly začínala zvykať. Keď prekvapene zdvihla hlavu, zostala na neho hľadieť ako obarená. Cítila, ako jej opäť červenejú líca. Dnes už mala zrejme interakcie s jej spolužiakmi opačného pohlavia dosť. Napriek tomu však nemo prikývla.

Jeho oči skĺzli k jej zošitom, ktoré mala položené pri založených rukách na lavici a potom jej znova pozrel do očí. Niečo v spôsobe, akým na ňu pozeral, ju nútilo stále mlčať a mala čo robiť, aby nezabudla dýchať. Bolo omnoho jednoduchšie baviť sa s Yuzuru alebo Sakuraiom, i keď aj pri nich mala problém udržať očný kontakt. Hana vždy uhýbala očami, nech už sa rozprávala s kýmkoľvek. Jej matka jej to neraz vyčítala, že s ľuďmi sa má baviť tak, že im pozeráme do očí. Dievčine to však robilo značné problémy. Napriek tomu mal Aomine tú moc uväzniť jej pohľad a ona nedokázala pozrieť nikam inam.

"No..." Jeho ruka automaticky vystrelila k zátylku a mierne si našuchoril krátke vlasy na temene hlavy. "Máš úlohu z matiky?" Dievčina túto otázku nečakala. Myslela, že od nej bude vyzvedať, ako sa k nej Momoi dostala, prípadne ju skarhá, za to, že si dovolila ho otravovať s takými vecami, ako bola jeho taška so športovým úborom. Čakala, že jej možno povie, že sa má starať sama o seba. Že by chcel od nej úlohu z matematiky, to by jej veru nenapadlo.

"Áno, mám." Hana bola prekvapená, že sa nezakoktala.

"Zvyčajne mi ju dáva opísať Ryō, ale dnes nie je v škole." Dievčina už tušila, kam tým smeruje. "Nepožičala by si mi ju ty?"

Aj keby Hana veľmi chcela, dobre vedela, že by ho nemohla odmietnuť. Nedovolila by si to. Preto vytiahla z hromady na stole svoj zošit na príklady a poslušne ho podala modrovlasému mladíkovi. Ten si ho bez slova vzal a ako naposledy na hodine matematiky, ktorú si tak dobre pamätala, aj teraz rýchlym škrabaním odpísal jej príklady, ktoré vypočítala za domácu úlohu.

Jeho lenivosť a drzosť boli fascinujúce, no Hana sa čudovala, že sa mu vôbec uráčilo si úlohu aspoň odpísať. Tušila však, že zrejme aj jemu došlo, že by si opäť raz urobil nové problémy u učiteľa, ktorý ho už aj tak nemal v láske. Bolo jasné, že doma by si tú úlohu nikdy nevypracoval, preto sa zmohol aspoň na to, aby si ju od niekoho odpísal.

Keď bol hotový, opäť sa k nej otočil a zošit jej vrátil.

"Nie som si istá, či je to dobre," zamumlala Hana. Urobila to pre to, aby ho vopred upozornila, že príklady nemusia byť vypočítané správne. Naposledy ho kvôli nej matematikár zvozil, pochybovala, že bude nadšený z toho, ak sa to zopakuje. Aomine však mávol rukou, zrejme ho to vôbec nezaujímalo.

"To je jedno, hlavne, že niečo mám."

"Dobre teda." Hana len pokrčila plecami. Myslela si, že už jej dá pokoj. Už predsa mal všetko, čo chcel.

"Díky." Ozval sa opäť jeho hlboký hlas a tentoraz to bola Hana, kto prekvapene nadvihol obočie. "Aj za tú tašku..." Potom sa znova obrátil.

"Nie je za čo." Hanin tichý hlas už určite nepočul, pretože sa ozval hlasný zvonček oznamujúci začiatok hodiny. Kto mohol tušiť, že matematikár úlohu napokon vôbec kontrolovať nebude?

* * * * *

Vyučovanie sa konečne skončilo a prišiel na rad literárny klub. Yuzuru Hanu už čakala pred triedou a keď si obe dievčatá do skrinky odložili veci, ktoré nebudú doma potrebovať, vybrali sa na tretie poschodie do učebne, kde mal literárny krúžok svoje prvé stretnutie.

Keď obe vošli do učebne, už tam sedelo pár ostatných študentov. Hana nikoho z nich nepoznala a zdalo sa, že väčšina je z vyšších ročníkov. Spolu s Yuzuru sa usadili do prázdnej lavice v strede triedy, aby neboli príliš vzadu, ale ani hneď v prednej lavici.

Netrvalo dlho a miestnosť sa postupne zaplnila, aspoň sčasti. Hana si všimla, že prišlo aj jedno dievča z vedľajšej triedy, ktoré si pamätala z telesnej výchovy. Nebola sama, do lavice si k nej sadol chlapec, zrejme jej spolužiak.

Hana sa prestala obzerať, keď do triedy vošla učiteľka, ktorá mala literárny klub na starosti a prešla dopredu pred tabuľu. Bola to staršia žena v rokoch, no do tváre pôsobila veľmi milo a prívetivo. Privítala všetkých, ktorí sa rozhodli v tomto semestri literárny klub navštevovať a vysvetlila im, o čo celý semester pôjde, čo ich čaká a neminie.

"Teraz by sme mohli prejsť k tomu najdôležitejšiemu - nášmu časopisu. Ako už viete, vaši senpaiovia z minulého roku už odišli na univerzity, takže sa naše rady sčasti preriedili. Ale som rada, že tu vidím aj nejaké nové tváre. Znamená to, že budeme mať tento rok pri tvorbe časopisu nové posily." Očami prebehla po všetkých prvákoch a nezabudla im venovať milý úsmev.

Hana sa trochu nervózne zahniezdila na svojom mieste. Dúfala, že sa nebudú musieť ostatným predstavovať. Pozrela na svoju spolusediacu, no tá si zrejme starosti nerobila. Sedela uvoľnená, jednou rukou si podopierala hlavu a na tvári sa jej pohrával unudený výraz. Svoju pozornosť však mierne zbystrila, keď učiteľka spomenula školský časopis.

"Som nesmierne rada, že tu s nami aj tento rok bude Tomoya-kun. Pre tých, ktorí ho nepoznajú, Tomoya-kun je náš šéfredaktor a okrem toho je aj predsedom školského parlamentu." Vyučujúca sa zahľadela na niekoho, kto sedel za Hanou a Yuzuru.

"Ďakujem za toľkú chválu, Inoue-sensei," ozval sa prijemný chlapčenský hlas zozadu. "Možnosť byť tento rok opäť vo vašom klube, by som si nikdy nenechal ujsť."

Hana sa tak ako niektorí ostatní zvedavo otočila dozadu. Nevšimla si, že pred príchodom učiteľky sa v miestnosti objavili ďalší dvaja študenti. V úplne poslednom rade sedeli za lavicou dvaja mladíci, mohli byť o niečo starší, zrejme to boli tretiaci. Jeden z nich mal tmavohnedé veľmi nakrátko ostrihané vlasy a keď Hanine oči skĺzli k tomu druhému, pocítila, ako sa jej žalúdok samovoľne stiahol.

Usmieval sa na učiteľku žiarivým úsmevom, ktorý by ohúril nie len ženu v rokoch, ale aj hocijakú inú mladú dievčinu, ktorá bola nablízku. Mal veľmi svetlé, takmer blonďavé dlhšie vlasy a modrosivé oči, ktoré šibalsky hľadeli pred seba. Na perách sa mu usadil záhadný úškrn a jeho spolusediaci sa potichu zasmial. Blonďavý mladík ho nenápadne drgol do ramena svojim lakťom.

"Tomoya-kun, ty lichotník," zasmiala sa ohúrená učiteľka a chlapec si prekrížil sebavedomo ruky na hrudi a neprestával ju obdarúvať svojim očarujúcim úsmevom. Bol skutočne veľký fešák, to Hana poprieť nemohla. Pripomenula si však, že na neho musí prestať civieť skôr, než si to všimne a začnú si z nej aj so svojim kamarátom uťahovať.

Nebola ďaleko od pravdy, jeho sivomodré oči blúdili po triede a prezerali si tváre dievčat, ktoré na neho hľadeli. Keď sa zastavil pri lavici, kde sedeli Hana s Yuzuru, červenovláska okamžite sklopila pohľad a pocítila, ako sa jej začína hrnúť horúčava do tváre.

"Teší ma, že máme nové kolegyne, ktoré nám budú pomáhať pri tvorbe časopisu." Vyhlásil Tomoya s očami stále uprenými na prváčky a Hana si bola istá, že už je červená ako paprika. Učiteľka horlivo prikyvovala a blonďavý mladík pokračoval. "Potrebujeme každú vhodnú posilu. Imayoshi-san mi vravel, že sa k nám občas pridá, ale má teraz veľa povinností s basketbalovým klubom."

"Áno, má toho teraz veľa, keď je aj kapitánom a ešte k tomu sa musí učiť na prijímacie skúšky na vysokú. Ale aj ty máš veľa povinností, však Tomoya-kun? Školská rada, mimoškolské aktivity a pevne verím, že tvoje známky sú stále také výborné, ako zvyčajne, všakže?" Staršia žena s ním neprestávala debatovať, akoby ostatní v triede ani neboli.

"Snažím sa, sensei." Úsmev z jeho tváre sa nevytratil ani na sekundu a Hana bola rada, že opäť upriamil svoj pohľad na vyučujúcu.

"To je náš Tomoya Sousuke, vždy usilovný a svedomitý." Hana sa nečudovala, že bola vedúca krúžku z ich šéfredaktora taká unesená, skutočne pôsobil ako očarujúci mladý muž, sama mala čo robiť, aby na neho stále nepozerala a zrejme nebola jediná. Pár ďalších členok literárneho klubu vyzeralo, že na nich Tomoyov šarm zapôsobil rovnako. Len Yuzuru nedočkavo, s mierne otráveným výrazom klepala nechtami po lavici. Keď sa konečne učiteľka začala venovať klubovým záležitostiam, zdalo sa, že je hnedovláska spokojnejšia.

Hana si nevedela predstaviť, ako bude v prítomnosti nie len Tomoyu, ale aj ostatných starších žiakov rozprávať, keď už teraz mala problém sústrediť sa na to, čo sa počas prvého stretnutia klubu dialo. No to, že ho bude stretávať každý týždeň po škole, ju z neznámych príčin zahrialo pri srdci.

________________________________________________________________________________________________________



* * * * *

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 5. června 2015 v 15:50 | Reagovat

Ale no, to nikto iný ti sem nechodí? O.o

Super kapča. Mimochodom, kto je ten hnedovlasý?

2 Farah Farah | Web | 8. června 2015 v 3:29 | Reagovat

[1]: Vyzerá to tak, že asi nie :)

A ďakujem :) Ten hnedovlasý vôbec nie je podstatný, dôležitý pre dej je Tomoya ;P

3 Aya Aya | Web | 29. června 2015 v 10:06 | Reagovat

Úplně si dokážu představit tu situaci být na Haniném místě. Měla bych strašný komplex z toho neodmítnout hodně přesvědčivou Satsuki a pak ještě oslovit Aomineho a dát mu jeho věci. :D Nakonec si nejsem jistá, jestli bych to vůbec dokázala... XD ONCE MORE, WHY I CAN'T BE IN THE SAME CLASS AS AOMINE DAIKI, JUST WHY.

Tahle jejich větší interakce byla tak strašně boží... Líbí se mi tenhle pomalejší a reálnější průběh a vývoj vztahu. Je to opravdu skvělé. Oh gosh, ON jí poděkoval, to bylo tak strašně cute. *   ^   * Dear Farah, this is fanservis, isn't it?

Ten Tomoya je... Strašně divnej. :D Jako ten jeho charakter jsi popsala až tak dobře, že z něj mám husí kůži. :D Takoví týpci mě strašně děsí a on je prostě divnej, uh. Docela mám deprese, co tam ještě bude mít za roli!

Strašně moc se těším na pokračování! Tato povídka je opravdu úžasná a jsem moc ráda, že jsem si k ní ve škole o přestávce sedla! Přeju hodně štěstí se psaním a určitě se tu ještě najde nějaký random čtenář jako já. :))

4 Farah Farah | Web | 2. července 2015 v 16:44 | Reagovat

[3]: Neviem, či si to tu všimneš, ale v prvom rade sa ti chcem poďakovať za všetky úžasné dokoanlé komenty k tejto poviedke, ktoré si mi zanechala! ♥ Absolútne som netušila, že to čítaš a ešte viac ma teší, že sa ti to aj pozdáva a všetky tie výplody si si prečítala :D Ani neviem opísať tie pocity radosti xD jak som sa chcichúňala a v duchu ďakovla. Presne takéto komentáre ma vedia potešiť úplne najviac na svete!

A úplne chápem to, že si aj ty praješ byť s Aominem v jednej triede xD keď som ti písala, tak som si sama vravela, že prečo tam nemôžem byť aj ja? xD Takže absolútne presne viem, ako sa cítiš :D A rozosmiala ma tvoja nedôvera k Yuzuru a Tomoyovi xD obaja tam ešte budú mať svoju rolu a trochu to tam zamotajú, celý dej... Všetko sa postupne poodhaluje, len ako som písala, pôjde to pomaličky, pomaly ale isto :D

A ďakujem, som rada, že sa ti toto "dielo" páči a pevne verím, že si prečítaš aj ďalšie pokračovania v budúcnosti ^^

5 Aya Aya | Web | 2. července 2015 v 17:33 | Reagovat

[4]: Nemáš vůbec zač. :3 Těším se moc moc na novou kapitolu a na to, co se stane s Tomoyou a Yuzuru, hehe. :3 Teď o prázdninách budu číst hodně! ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: