A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Lady & Tramp ~ [Jacob Frye x OC] - kapitola 1.

30. září 2015 v 1:47 | Farah |  Lady & Tramp
Keďže som spomínala, že z toho chcem urobiť kapitolovú poviedku, uverejňujem tento článok ešte raz. Tú jednu kapitolu, ktorá vyšla, som rozdelila na dve časti - prológ a túto prvú kapitolu. Pridané budú nasledujúce pokračovania, ktoré napíšem a poviedke som urobila aj vlastný rozcestník s úvodným info, info o postavách a zoznamom kapitol. Som každému vďačná za prejavený záujem a teší ma, že vás táto fanfikcia na Assassin's Creed Syndicate zaujala a že by ste boli ochotní čítať aj pokračovanie. Preto sem vkladám prvý diel poviedky Lady & Tramp. Tí, čo ste už čítali predošlý uverejnený článok, môžete toto ignorovať a tí, ktorí ste ešte nečítali, tak smelo do toho, za každé prečítanie aj feedback vám budem moc vďačná.



K A P I T O L A . P R V Á

STRANGERS IN THE NIGHT
~

Počet slov: 3 020

pred čítaním si pustite:


Frank Sinatra - Strangers in the Night



Strangers in the Night


~ * ~

Srdce mi od strachu išlo vyskočiť z hrude, ešte nikdy som sa neocitla v tak nebezpečnej situácii. Výstrelov padlo viacero, navzájom bijúce sa gangy zrejme pristúpili k smrteľnejším zbraniam. Modlila som sa, aby sa Haroldovi a Lýdii nič nestalo. Uvedomila som si, že stále ležím na zemi a spočíva na mne ťarcha cudzieho tela. Mužského. Nech bol ten muž ktokoľvek, zrejme mi zachránil život, pretože ak by ma nezvalil na zem, zasiahla by ma guľka z revolveru. Než som sa stihla spamätať, bol na nohách a ja som sa odvážila pozrieť hore, aby som zistila, o koho šlo. Bola už tma a takmer som ho nevidela, no všimla som si, ako ku mne načiahol svoju veľkú dlaň a keď som ju po krátkom zaváhaní prijala, zdvihol ma zo zeme.




Moje oči zvedavo blúdili po jeho postave, v tom šere som si všimla, že bol veľmi dobre oblečený, také veci nosili džentlmeni i keď súčasťou jeho odevu boli aj akosi zvláštne poukrývané zbrane. Nikdy som nikoho tak oblečeného nevidela. Najviac ma prekvapilo to, keď som mu chcela pozrieť do tváre, no tá bola zahalená v tieni, nakoľko mal na hlave natiahnutú kapucňu a tá mi bránila vidieť jeho črty zreteľne.

Prv, než som sa mu stihla poďakovať, rýchlo sa otočil a odrazil jedného z chuligánov, ktorí sa ho pokúsili napadnúť zozadu. Od prekvapenia som si prikryla ústa dlaňou, keď som uvidela s akou rýchlosťou a dravosťou sa hýbal. Bol mimoriadne rýchly, moje oči takmer prehliadli jeho bleskové pohyby. Okrem toho z neho sršala brutalita, to, ako zasadzoval údery a rany úplne agresívne, neľútostne a presne, bolo dych vyrážajúce. Ak by mi nebol pred chvíľou zachránil život, s určitosťou by som bola z neho nasmrť vydesená. Teraz som tam však iba stála a fascinovane sledovala ako sa bije s ostatnými, ktorí si na neho trúfali. Dokázal dokonca bojovať aj s viacerými naraz.




Opäť sa ku mne zakrádal jeden z tej otrhanej bandy, no kým stačil čokoľvek urobiť, neznámy muž v kapucni si ho všimol a opäť bol pri mne. Chuligána jedným kopom zneškodnil a zrazu som pocítila jeho pevný stisk na predlaktí. Ťahal ma odtiaľ preč, preč z centra bitky. Zúfalo som vrhla pohľadom do prítmia a zašepkala Lýdiino meno, pretože som sa od nich vzďaľovala čím ďalej, tým viac.

Neznámy ma odtiahol o pár uličiek ďalej, cestou sme stretli pár ďalších túlajúcich sa chuligánov, no zdalo sa, že nikto nemal chuť si s ním niečo začínať. Keď sme sa ocitli tam, kde bolo prázdno, trochu som sa preľakla. Predsa len, bol to úplný cudzinec a bola som s ním sama, kto vie, čo sa so mnou mohlo stať, nič by mu nezabránilo ublížiť mi. Spoliehala som sa však na to, že to nie je jeden z jeho plánov.

"Teraz sa nezľakni, nič sa ti nestane." Prehovoril a ja som mu znova prekvapene pozrela do zahalenej tváre, na ktorú dopadal tmavý tieň. Jeho hlas znel tak mlado. A bol príjemný, veľmi príjemný, mal typický londýnsky prízvuk; tón, akým rozprával, mi spôsobil akýsi zvláštny pocit vo vnútri. Chcela som sa ho spýtať, že čo tým myslel, no zostala som v šoku, keď pristúpil tesne ku mne, jedna z jeho rúk ma vzala okolo pásu a pritiahol si ma k sebe tak, že medzi nami nezostal ani kúsoček voľného miesta.

"Čo to má-?" Očervenela som, nebola som zvyknutá na tak blízku prítomnosť iného muža, no prv, než som stihla dohovoriť, z akéhosi zvláštneho mechanizmu, ktorý mal pripevnený na svojej voľnej ruke, vystrelilo samo od seba lanko a vyletelo až k streche jednej z budov, ktoré boli naokolo. Po hlasnom šťuknutí mechanizmu sa bez varovania naše nohy odlepili od zeme a my sme vyleteli do vzduchu. Zhrozene som skríkla a inštinktívne omotala svoje ruky okolo jeho krku, bála som sa, že spadnem. Jeho silná ruka ma však držala pevne a sotva som sa stihla poriadne nadýchnuť, moje nohy sa znova ocitli na pevnom povrchu. Až to ma upokojilo a prestala čom kričať.

Netušila som, že ako to bolo možné, no obaja sme sa ocitli na streche veľmi vysokej budovy. Povrch strechy nebol tak moc naklonený ako všetky ostatné naokolo, takže sa mi nešmýkalo, no stále som sa ho držala, srdce mi išlo takmer vyskočiť z hrude a zatínala som zuby. Niečo podobné som nečakala. Tento muž bol tak moc záhadný, viac než čokoľvek, s čím som sa doposiaľ stretla.

"Prepáč, musel som nás sem dostať čo najrýchlejším spôsobom." Ozval sa znova a opäť som ucítila ten neznámy pocit v žalúdku. Zúfalo som mu chcela pozrieť do tváre, no stále ju mal zastrenú. S horúcimi lícami som rýchlo odtiahla ruky od jeho krku, no stále som cítila tú pevnú dlaň, ako zviera môj driek. Posadil ma na výklenok na streche až potom sa ma pustil.

"Prečo sme tu? Čo sa to deje?" Neisto som zo seba vyjachtala a zmätene sa poobzerala okolo. Boli sme dosť vysoko, mohla som odtiaľto vidieť viacero mestských uličiek, dokonca aj na nočnú oblohu a hviezdy, ktoré sa postupne začali objavovať na obzore, bol krásny výhľad.

"Musím ísť, ale čoskoro sa vrátim. Budeš tu v bezpečí, len si dávaj pozor, aby si nespadla." Jeho hlas zaznel znova, bola som si takmer istá, že je len o niečo starší odo mňa. V hlave mi vírilo množstvo otázok a bála som sa aj o Lýdiu a Harolda.

"Počkajte," oslovila som ho, no už sa odo mňa vzďaľoval, stál takmer pri samom kraji strechy. Nestihla som sa ani nadýchnuť k svojej otázke a zrazu skočil zo strechy. Prekvapene som zhíkla. Moja dlaň automaticky vystrelila opäť k ústam a s očami rozšírenými v údive a strachu som sa pomaly presunula k okraju budovy, stále som sa pridržiavala výklenku, aby som nespadla dolu. Nechápala som, čo sa práve stalo. Vážne skočil zo strechy? Očami som žmúrila do temnej hĺbky, hľadala som, či náhodou na zemi neuvidím ležať jeho bezvládne telo. Nebolo však po ňom ani jedinej stopy. Zmizol, akoby sa vyparil. Mohol ten skok prežiť?

"Blázon." Zašepkala som do ticha a stále hľadela do tmy, kde ešte pred chvíľou bol. Srdce mi neprestajne búšilo takmer v krku.

* * *

Neznámy naozaj dodržal svoje slovo. Netrvalo to príliš dlho a znova sa vrátil. Dostal sa na strechu rovnakým spôsobom, ako pred tým, bol mierne zadýchaný, ale inak vyzeral byť v poriadku. Najskôr som sa preľakla, mal pravdu v tom, že na streche som v bezpečí. Videla som, ako uličkou pod ňou krúžilo pár chuligánov s nebezpečne vyzerajúcimi predmetmi v rukách, nikomu z nich však nenapadlo pozrieť sa mojim smerom alebo sa pokúsiť vydriapať na strechu.

"Si v poriadku?" Spýtal sa a ja som nemo prikývla. Už bola naozaj tma, no zdalo sa, že zaregistroval moju bezslovnú odpoveď. Svetlo vychádzalo z mesiaca na oblohe, pouličných lámp a okien, za ktorými boli ľudia poschovávaní.

"Čo sa stalo? Kam ste zmizli?" Znova som ho zavalila množstvom otázok, potrebovala som však vedieť, že čo sa to deje.

"Neboj sa, ja a moji muži sme sa postarali o tých otrhaných špinavcov. Vezmem ťa za tvojimi známymi, tým sa našťastie nič nestalo." Ubezpečil ma a ja som si vydýchla. Vďaka ti, Bože, Lýdia aj Harold sú v poriadku.

"A vám sa nič nestalo?" Spýtala som sa opatrne, "videla som vás skočiť zo strechy."

"Nič mi nie je, niečo takéto je pre mňa hračka." Zdalo sa mi, že v jeho tóne počujem akýsi úškrn, no keďže som z jeho tváre nemohla vidieť prakticky takmer nič, nemala som svoje podozrenie ako potvrdiť.

Opatrne ku mne podišiel a znova mi ponúkol svoju ruku. Všimla som si, že má zodrané hánky, zrejme z toho, ako sa bil. Chvíľu som zaváhala no vedela som, že ak sa chcem v poriadku dostať k svojim blízkym, budem mu musieť dôverovať. Zrejme si všimol moju neistotu, pretože kúsok poodstúpil a konečne si z hlavy sňal kapucňu.

Prekvapením som otvorila ústa. Hoci bola všade tma, svit mesiaca osvetľoval jeho tvár natoľko, aby som bola schopná rozoznať jednotlivé rysy. Nemýlila som sa, bol veľmi mladý, tipovala by som mu iba o pár rokov viac odo mňa, hoci jemné strnisko na brade ho robilo trochu starším. Čo ma však zarazilo najviac, bol fakt, že mal nesmierne moc atraktívne črty tváre. Hoci na ňu dopadali tiene a mesačný svit neposkytoval toľko svetla, i v týchto podmienkach som vedela s istotou zhodnotiť, že to bol veľmi pohľadný mladý džentlmen, takých som nestretávala často. Mierne zahanbenie, ktoré som pocítila, keď som mu hľadela do tváre možno až príliš dlho a opakujúci sa zvláštny pocit vo vnútri - všetko to len potvrdzovalo.

Keď sa na mňa usmial očarujúcim spôsobom, srdce akoby mi nachvíľu vynechalo pár úderov. Zvyčajne sa na mňa muži takto nezvykli usmievať, tam, kde som bývala síce žilo pár mladíkov, no žiaden z nich nebol takto atraktívny, ani z neho nevyžarovalo to, čo z tohto záhadného mladého Londýnčana. S ničím podobným som sa ešte nestretla a mala som čo robiť, aby som zakryla červenajúce sa líca, ktoré ma pálili i napriek studenému večernému vzduchu.

Od útleho detstva mi vštepovali, aby som si dávala na cudzincov pozor, aby som sa s nimi nedávala do styku, no tento raz som nemala na výber. S trochu väčšou istotou som opatrne vložila svoju dlaň do tej jeho. Takmer som zabudla na spôsob, akým bojoval proti svojim nepriateľom. Bolo nad slnko jasné, že tento mladík je moc nebezpečný, no keďže mi zatiaľ neskrivil ani jediný vlas na hlave, dokonca mi zachránil život, rozhodla som sa presa len zveriť sa ešte raz do jeho rúk.

Dolu sme sa dostali podobným spôsobom, ako pred tým hore. Už som nekričala, hoci sa strach dostavil aj tento raz. Vedela som však, že ma drží a akosi podvedome som tušila, že budem v bezpečí i napriek tomu, že som ho vôbec nepoznala. Dolu na nás čakal opustený kočiar, keď ma viedol jeho smerom, pochopila som, že patrí zrejme jemu. Bola som však prekvapená, pred tým som ho s ním nevidela.

"Odkiaľ máte ten kočiar?" Spýtala som sa, hoci som nechcela byť príliš zvedavá.

"Požičal som si ho." Jeho šibalský výraz v tvári mi napovedal, že to nebola tak úplne pravda. Pod jeho slovom "požičať" som si okamžite predstavila krádež. Moja rodina bola vždy poctivá a čestná, nikdy sme kradnutie neuznávali a podobné veci sa mi priečili. Momentálne som však bola šťastná, že som živá a zdravá a tak som si svoje karhanie nechala pre seba. Bolo by zrejme hlúpe vyčítať niečo mužovi, ktorý ma zachránil, uvedomila som si, že som mu ešte ani nepoďakovala, nepoznala som ani jeho meno.

"Musím sa vám poďakovať." Vysúkala som zo seba, keď pre mňa galantne otvoril dvere kočiaru a opäť mi ponúkol svoju ruku, aby sa mi ľahšie nastupovalo. Bola som fascinovaná tým, že niekto, kto dokázal byť tak tvrdý a brutálny v boji, mal stále takéto galantné spôsoby. Hoci mi bolo jasné, že zrejme nepochádza z bohatej spoločenskej vrstvy, k dáme sa rozhodne správať vedel.

"Poďakujete mi neskôr, teraz sa musíme ponáhľať, vaši blízki sa o vás strachujú." Prehovoril, zavrel za mnou dvere kočiaru a jedným švihom vysadol na sedadlo pre pohoniča. Naše vozidlo sa pohlo a po krátkej jazde medzi uličkami sme sa ocitli na mieste, pred ktorým čakalo viacero ľudí. Nebolo to to miesto, kde nás prepadli tí chuligáni, kočiar zastal pred akousi budovu, ktorá vyzerala ako hostinec. Keď som sa vyklonila z okna, všimla som si na nej nápis - U Siedmich Zvonov.

Na chvíľu mi zovrelo hrdlo, bála som sa, že Lýdiu a Harolda odviedli tí chuligáni, alebo im nejako inak ublížili. Našťastie však boli moje obavy rozptýlené, keď som zbadala svoju vychovávateľku, ako vybehla z hostinca a utekala ulicou smerom k nám. Za ňou vyšiel z dverí aj Harold a nejaká mladá žena v oblečení podobnom, ako mal môj záchranca. Bol s nimi ešte ďalší muž, mal veľmi netradičný odev a netypicky tmavú pleť, zrejme to bol cudzinec.

"Dieťa drahé, si v poriadku!" Lýdia mala uslzenú tvár a keď som sa horko ťažko vysúkala z kočiaru, okamžite sa mi hodila okolo krku, na akékoľvek úctivé správanie sa zabudlo. Aj ja som si vydýchla, že ju vidím, že sme opäť spolu, bez akejkoľvek ujmy. "Drahá moja, tak moc som sa bála. Bolo to strašné, myslela som, že vás tí otrhanci uniesli alebo nebodaj ešte horšie, skántrili!" Cítila som, ako mi na líce vtisla bozk a stískala ma tak, až som mala pocit, že ma každú chvíľu zadusí.

"Ja som sa bála o vás, bolo to strašné, ako sa vám podarilo vyviaznuť?" Vypadlo zo mňa, keď ma konečne pustila.

"Slečna Frye nám pomohla, bez nej a jej ľudí by nás tí chuligáni skántrili!" Vďačne sa pozrela smerom, kde stála mladá žena. Nebolo na ňu príliš dobre vidieť, nakoľko jediné svetlo vychádzalo z pouličných lámp a vnútra hostinca, no všimla som si, že mierne prikývla.

"Požičajú nám ten kočiar, aby sme vás mohli odviesť k vašej tete." Ozval sa Harold, ktorý sa k nám pridal. Neisto som zablúdila pohľadom k svojmu záchrancovi, ktorý medzi tým zosadol z koča a nasadil si na hlavu vysoký klobúk. Veľmi parádny klobúk, taký nosili praví džentlmeni, presne ako môj otec. Moje oči sa vrátili k Haroldovi a Lýdii a prikývla som.

"Nebojte sa, drahá, budete v bezpečí, slečna Frye a jej muži sa postarali o to, aby bolo na uliciach bezpečne, k vašej tete je to odtiaľto už len kúsok." Uisťovala ma moja vychovávateľka.

"Pošlem s vami niekoľko z našich chlapov, pre istotu." Ozvala sa tá mladá žena a podišla bližšie k nám. Konečne som jej lepšie videla do tváre. Bola veľmi pekná, niečím mi pripadala povedome, aj jej hlas bol príjemný a ten prízvuk mi bol tak isto známy.

Lýdia ma pomaly viedla naspäť ku kočiaru, no prv, než som nastúpila, na niečo som si spomenula. Prikázala som jej, aby nastúpila, že hneď budem tu, len si potrebujem ešte niečo vybaviť. Najskôr chcela protestovať, no keď som jej prisľúbila, že to bude iba na minútu, privolila. Harold už vysadol na svoje miesto, vzal opraty do rúk a trpezlivo čakal na mňa.

Podišla som k neznámemu mladíkovi, ktorý mi zachránil život. Už sa zberal dnu do hostinca, no keď si všimol, že kráčam jeho smerom, pokynul tej mladej žene a mužovi, čo boli s ním, aby pokračovali. Otočil sa ku mne a ja som opäť pocítila, ako sa vnútri vo mne niečo pohlo. Zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahy a mierne sa uklonila.

"Chcela by som sa vám ešte raz poďakovať za to, že ste mi zachránil život a aj za to, že sú Lýdia a Harold v bezpečí." Prehovorila som a kútik jeho úst sa zdvihol o niečo vyššie. Nebolo mu poriadne vidno do očí, keďže mal na hlave klobúk a ten mierne zakrýval výhľad, no bolo jasné, že sa usmieva.

"Ako sa voláte, madam?" Uvedomila som si, že sme obaja nepoznali mená toho druhého a aj to, že mi odrazu začal vykať. Bolo to zvláštne, no vedela som, že tak sa patrí oslovovať mladú dámu môjho postavenia a zrejme to skonštatoval aj on.

"Moje meno je Rose. Rose Dashwoodová."

Prikývol. Na malú chvíľu si sňal klobúk z hlavy a uklonil sa, v jeho očiach som si všimla akýsi hravý záblesk, ktorý bol však rázom preč.

"Bolo mi potešením, madam Dashwoodová."

"Ďakujem vám ešte raz za všetko. Ako sa vám môžem odvďačiť?" Vedela som, že žiadna odmena sa nevyrovná tomu, čo pre mňa urobil, no pociťovala som akúsi povinnosť zavďačiť sa mu, on aj zvyšok tých ľudí nás zachránili a hoci som o pouličných gangoch Londýna počúvala vždy len to zlé, teraz som mala možnosť presvedčiť sa o tom, že nie všetci z ich členov sú otrhaní necivilizovaní barbari.

"Nerobte si starosti," opäť sa pousmial a potom ukázal na koč, z ktorého nedočkavo vyzerala Lýdia. "Mali by ste už ísť, nech ste čím skôr tam, kam máte namierené, sama ste videli, že ulice sú v tomto čase nebezpečné." Mal pravdu, zahanbene som prikývla, mrzelo ma, že sa mu nemôžem svoju vďaku preukázať lepším spôsobom.

"Môžem vedieť aj vaše meno?" Ostýchavo som na neho opäť pozrela. Potrebovala som to vedieť. Musela som poznať meno svojho záchrancu i keď ho možno už nikdy neuvidím. Znova som si všimla, ako sa uškrnul.

"Jacob Frye. Teší ma, slečna Rose." Popravil si klobúk na hlave a vzal moju ruku do svojej. Pomaly si ju priblížil k svojim perám a vtisol mi letmý bozk na chrbát dlane. Mal skutočne vyberané spôsoby i napriek tomu, že zrejme žil v tejto časti Londýna. Keď jeho prsty pustili moju dlaň, pocítila som akýsi pocit nespokojnosti, akoby mi niečo chýbalo. Cítila som aj to, ako mi opäť horia líca a keď naposledy kývol hlavou na rozlúčku, pristihla som sa, že ma prepadlo akési sklamanie.

"Dobrú noc, Rose." Posledné slová, ktoré vyšli pomedzi jeho pery zneli akosi zvláštne. Inak, ako keď rozprával pred tým, jeho tón bol vážny a spôsobil, že mi opäť na malú chvíľu zabudlo biť srdce.

"Dobrú noc, Jacob Frye." Zašepkala som, keď som sledovala ako sa otočil a odchádzal smerom dnu do hostinca U Siedmich Zvonov. Z tranzu ma prerušil až Lýdiin hlas, keď na mňa zakričala, aby som sa ponáhľala, že už musíme ísť.

Keď som sedela dnu, stále som mala veľa zmiešaných pocitov, medzi ktorými sa objavil aj akýsi zvláštny a nepochopený smútok, možno z toho, že toho záhadného mladého muža už zrejme nikdy neuvidím.

"Slečna Frye bola tak moc príjemná. Ten jej brat vyzeral ale dosť nebezpečne, som rada, že vám nič neurobil, slečna Rose." Lýdiine slová ma mierne vyrušili z môjho premýšľania. Až teraz som si uvedomila, že prečo sa mi tí dvaja zdali tak povedomí. Boli to súrodenci.

"Celý čas sa správal ako džentlmen." Pozrela som sa na Lýdiu, ktorá neveriacky naklonila hlavu. Vonku bola už obrovská tma, no bola som za to vďačná, aspoň Lýdia nevidela ako moc som sa červenala celou cestou k tete Emily, ktorej sídlo mal byť môj nový domov. Neodpustila som si ešte poslednú veľmi dôležitú vec. "Mladý pán Frye mi zachránil život."

~ * ~




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 30. září 2015 v 8:13 | Reagovat

Ja len chcem dodať, že sa mi páči ten obrázok, zdá sa mi, že ta žena je so seriálu Dracula, ktorý sa mi strašne páčil :) žiaľ, nemal pokračovanie :/

2 Farah Farah | Web | 30. září 2015 v 18:24 | Reagovat

[1]: dlho som hľadala, že koho dám na banner, hľadala som nejakú herečku z viktoriánskeho obdobia a nič lepšie som nenašla :P najprv mi ešte napadla Katherine Pierce (Nina Dobrev) z Upírskych denníkov, keď tam boli tie zábery z minulosti ako premenila Stefana a Damona, ale potom... moc sami nehodila :D Katherine je taká malá mrška, na Rosein charakter mi to tak nesedelo :D a ešte aj málo obrázkov bolo, tak som to zriešila takto :D a tiež som mala Draculu rada :) ten herec čo ho hral je megaa, on hral aj Henricha v Tudorovcoch ♥ fakt škoda, že prestal :(

3 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 2. října 2015 v 16:15 | Reagovat

K príbehu: zatial sa mi to veľmi lúbi. Mám rada takéto príbehy, vlastne mám rada všetky príbehy od teba, ktoré som čítala. (Btw ked budem mať prázky alebo volno, mám v pláne si prečítať aj tie, ku ktorým som sa ešte nedostala.)

A ku komentu [2]:, je dobre, že si tam dala túto milú osôbku a nie Katherine, aj ked Kath mám rada, Upírske denníky mi už trochu lezú cez hlavu :D

4 Farah Farah | Web | 2. října 2015 v 16:43 | Reagovat

[3]: ďakujem ti, vážne, Sayurka :)) ani si nevieš predstaivť, ako moc si ma potešila, veľmi si vážim, že čítaš tieto moje výplody, naozaj som prevelice vďačná :)) a máš pravdu - tiež mám rada Katherine, ona je super postava, ale na Rose sa mi proste nehodila :P a Upírske to vážne preháňajú v poslednej dobe :D ach, kde sú tie časy, keď bol tento seriál mega top? :D

5 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 2. října 2015 v 18:28 | Reagovat

[4]:  hah presne! v 2009/2010 som na tom frčala uplne že závilosť, ale pod 4 sérii som nevidela skoro nič :D je to tak zamotané, že ma to už proste nebavilo :D

6 Elyrose / Saomy Elyrose / Saomy | 13. října 2015 v 0:57 | Reagovat

Pustila som si pesničku a ked som začala citát bola som čím ďalej tým viac cervensia xD, čítalo sa to perfektne, neviem sa dočkať ďalšej časti už aby bola :). Ps: tablet za mna hádže makcene, dĺžne a niekedy aj pomeni slova aké sa mu zachce.

7 Konan-chan Konan-chan | Web | 13. listopadu 2015 v 22:35 | Reagovat

Jedním slovem dokonalý^^ vystihla si nádherně to období, gangy, boj a Jacoba a hlavně emoce Rose^^. Moc se mi to líbilo :) přečetla jsem prolog a hned se vrhla na první kapitolu a prostě musím souhlasit skvěle se to četlo^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: