A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola siedma 1/2

6. září 2015 v 15:57 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Takže, znova pribúda nová kapitola k poviedke The Ace and His Wallflower. Musím uznať, že som sa s touto kapitolou trochu trápila, pretože som tam potrebovala vtesnať pár vecí a stále sa to len naťahovalo a naťahovalo, až z toho vzniklo litánie. Preto sa vopred ospravedlňujem za dĺžku kapitoly - je neskutočne moc natiahnutá a pri tom sa tam nič také zaujímavé a prevratné nestane ._. snáď mi to odpustíte. Nejako proste neviem písať krátke kapitoly, je to asi prekliatie. Zhrozila som sa, keď som zistila, že som výrazne prekročila počet 4 000 slov. Okrem toho je tu to hlúpe obmedzenie blog.cz na 40 000 znakov a znova to musím rozkúskovať na dve polovice. Nenávidím, keď musím takto články uverejňovať, no snáď ste si už zvykli. Stále čakám na ten deň, keď blog.cz toto obmedzenie zruší. Taktiež ma moc mrzí, že ste museli zase dlho čakať a dočkali ste sa len tohoto.


Viem, že už to asi musí liezť na nervy, že stále dookola tie isté omáčky :D ale zaprisahala som sa, že túto poveidku budem písať čo najdetailnejšie a najrealistickejšie, ako budem vedieť. Takže všetky tie udalosti majú pomaly spád a ešte potrvá, kým dej naberie na obrátkach a začne sa konečne diať niečo fakt zaujímavé. Robím z toho pomaly román, ale snáď mi to prepáčite a aj tak budete čítať naďalej. Sľubujem, že to už začne byť zaujímavejšie, keďže úvodné hovadiny máme už za sebou :D Taktiež vás v tejto kapitole Aomine možno trochu naštve, ale mala som toto všetko naplánované už dlho a zatiaľ sa držím pôvodného plánu, tak snáď to predýchate :D nebojte sa, bude aj lepšie ^^

Budem moc rada, ak mi zanecháte komentáre a prajem príjemné čítanie :)


Kapitola siedma

Počet slov: 4 805

V minulej časti:

"Fajn. Tak povedzme, že by to mohlo byť o druhej po vyučovaní v školskej knižnici?" Hana si bola takmer istá, že jej spolužiak nebude vôbec nadšený, že bude musieť v piatok poobede zostať v škole, no jeho priateľka ju ubezpečovala, že to bude v poriadku.

"Výborne, oznámim mu to, spoľahni sa." Obdarovala Hanu ešte jedným úsmevom a potom odišla plniť si svoje povinnosti. Hana zostala za ňou hľadieť a stála ako obarená. V hlave mala takmer úplné prázdno a ešte stále nedokázala uveriť tomu, čo sa práve stalo. Ach, bože. V hlave sa jej ozvala len jediná veta: Na čo som sa to nechala nahovoriť?


* * * * *

| Streda | Marec| 18:48 h | príspevok pridaný od Little-redhead-flower |

Mám taký pocit, že mám problém. Už v minulom príspevku som písala, že nechcem od strednej školy nič iné, len aby mi dal každý pokoj. Aby si ma nikto nevšímal, aby som mala ako-tak dobré známky, do ničoho sa nenamočila a všetko by bolo fajn. Ale hádajte, čo? Zdá sa mi, že som sa do niečoho namočila a neviem presne, že čo to je.

Pozajtra sa mám s jedným spolužiakom stretnúť na doučovanie a stále na to nemôžem prestať myslieť. Nechápem samú seba, prečo som vlastne ten návrh od učiteľky prijala. Ulakomila som sa na body naviac a teraz sa budem pred knižnicou klepať od nervozity. To som celá ja. Držte mi palce, nech to nejako prežijem. Nepoznáte nejaké dobré metódy ako doučovať anglický jazyk? Bez hovorenia? Bez pozerania sa na seba? Na diaľku? Asi mu oznámim, že to vyučovanie prebehne cez skype a zakryjem si webovú kameru. Pomoc! Začína mi to prerastať cez hlavu. Neviem si predstaviť, ako raz v budúcnosti budem učiteľkou, keď už teraz mám problém s jedinou osobou...

Hana

| pridať komentár | počet zobrazení príspevku: 1 |

* * * * *

D e ň . . j e d e n á s t y

Rána bývajú rôzne a to dnešné predstavovalo pre Hanu miernu nervozitu. Nie len, že od včera myslela na to, že sa nechala nahovoriť na doučovanie, ktorého sa tak trochu desila, ešte sa aj blížilo štvrtkové poobedie, ktoré znamenalo zraz literárneho klubu. Pred cestou do školy si rýchlo skontrolovala, či jej k včerajšiemu blogovému príspevku nikto nepridal žiaden komentár, no zrejme bolo ešte príliš skoro ráno. Alebo boli všetci otrávení z jej sťažovania sa a nariekania. Ľudia mali vlastné životy, vlastné problémy, možno to s tým fňukaním naozaj prehnala. V konečnom dôsledku si mohla za všetko sama. Nezostávalo jej nič iné, len vykročiť do nového dňa a popasovať sa s tým, čo príde.

Školský deň jej na počudovanie ubehol ako voda, nič zvláštneho sa počas vyučovania nestalo a ani nestretla nikoho, kto by stál za reč. Čiastočne bola tomu rada, bála sa, že za ňou príde jej spolužiak, s ktorým má mať zajtra doučovanie a nebodaj jej začne vyčítať, že si dovolila obrať ho o voľné piatkové popoludnie. Našťastie sa však nič podobné nestalo, pretože Aomineho za celý deň nestretla, zrejme opäť chýbal.

Keď s Yuzuru stáli pred dverami učebne, v ktorej mal zraz literárny klub, uvedomila si, ako rýchlo čas letí. Tento raz bola miestnosť, kde mali zraz zamknutá a tak museli čakať na vyučujúcu, kým príde aj s kľúčmi. Na chodbe sa pomaly začali stretávať malé skupinky žiakov, viacerí z nich sa tvárili netrpezlivo. Yuzuru sedela na podlahe s nohami prekríženými a hádzala do seba farebné lentilky. Občas natiahla ruku s vrecúškom sladkostí k Hane, no tá vždy pokrútila hlavou, nervozita jej vzala všetku chuť do maškrtenia.

"Váš šéfredaktor vás prišiel zachrániť." Ozvalo sa z konca chodby, po ktorej nekráčal nik iný ako svetlovlasý vysoký Tomoya. Hane takmer poskočilo srdce. Na tvári mal záhadný úškrn a počas chôdze si vyhadzoval do vzduchu kľúče od zamknutej učebne. Keď podišiel až k dverám zaštrngotal kľúčmi a vrhol na dievčatá oslnivý úsmev. Hana očervenela a Yuzuru na neho zagánila. Zrejme na ňu nepôsobil jeho šarm. Bola jedna z mála.

Dvere sa s vrzgotom otvorili a študenti čakajúci na chodbe sa začali hrnúť v húfe dnu. Väčšina dievčat, ktoré prešili okolo Tomoyu - ktorý im ako správny gentleman podržal dvere - ho nezabudlo pozdraviť, možno až príliš oduševnene. Hana s Yuzuru prešli dverami ako posledné a keď ich Tomoya za nimi zavrel, vybral sa do prednej časti učebne rovno pred tabuľu. Hana si uvedomila, že tu dnes nie je jeho hnedovlasý kamarát z minula.

"Takže," ozval sa šéfredaktor a všetci hneď spozorneli, "sensei dnes má veľa povinností a nemôže tu byť s nami, takže zverila vedenie dnešného stretnutia mne. Ako keby som to za iných okolností nerobil," pousmial sa a pár dievčat si zasnene vzdychlo. Yuzuru otrávene prevrátila očami, Hane bolo jasné, že jej niečo na Tomoyovi vadí, no rozhodla sa tomu nevenovať prílišnú pozornosť.

V tom vo vrecku ucítila slabé vibrovanie, ktoré značilo, že jej práve prišla správa. Nenápadne vytiahla mobil z vrecka svojej sukne a pozrela na displej. Meno, ktoré sa na ňom objavilo, bolo Misao. Hana bola zvedavá, prečo sa jej priateľka rozhodla zaslať správu práve o takomto čase a tak otvorila telefón a prečítala si, čo v správe stálo:

Správa od: Fujimaki Misao, 13.55 h

>> VŠIMNI SI MA, SENPAIIIIIIIIIII !!!!!!!!!!!!!!

Hana neveriacky pokrútila hlavou. Spomenula si, ako vravela Misao, že najbližšie sa s Tomoyom uvidí na literárnom krúžku, no nečakala, že si jej priateľka zapamätá presný dátum a čas, kedy to bude. Misao si z nej kvôli tejto záležitosti rada uťahovala a preto by ju podobná správa nemala prekvapovať. Napriek tomu Hane uniklo drobné zachichotanie.

Yuzuru na ňu prekvapene pozrela, no Hana rýchlo zaklapla mobil a položila ho do lavice.

"...na skupiny a určíme si, že kto bude v nasledujúcich týždňoch na čom pracovať." Tomoyove slová sa niesli učebňou a Hana si uvedomila, že na malý okamžik ho prestala počúvať. Dúfala, že jej Yuzuru vysvetlí, o čo ide. Dúfala aj v to, že si ju jej senpai naozaj nevšimne, ako jej to Misao písala, lebo ak by sa tak stalo, určite by videl to červenanie, ktoré sa jej objavilo na tvári zakaždým, keď prehovoril a ona na neho pozrela.

* * * * *

Správa od: Fujimaki Misao, 18.14 h

SENPAI SI ŤA NIKDY NEVŠIMNE!!!! :-D

Hana práve sedela za svojim písacím stolom, keď jej opäť prišla správa od jej najlepšej priateľky. Misao sa týmto zrejme veľmi dobre bavila. Keby dievčina nebola taká rozrušená a nervózna, možno by sa na tom schuti zasmiala a aj by jej odpísala niečo v rovnakom zmysle. Momentálne však boli jej myšlienky úplne inde.

Po prečítaní komentárov k jej blogovému príspevku sa cítila trochu pokojnejšie. Čitatelia jej napísali, že jej držia s doučovaním palce a že to nič nebude. Vraj si takýmito vecami musí prejsť, ak chce byť jedného dňa učiteľkou. Hana to dobre vedela aj sama, no i napriek tomu bola veľmi nesvoja. Predstava, že to doučovanie bude už zajtra, ju mierne desila.

Preto sa rozhodla celý svoj podvečer venovať príprave na spomínané doučovanie. Hneď po tom, ako sa skončil literárny krúžok, sa rozhodla znova navštíviť kníhkupectvo. Dúfala, že tam nájde niečo v angličtine, čo by mohlo jej spolužiaka zaujať. Niekto jej na blogu poradil, že pre učenie je dôležité motivovať a zaujať študentov. Hana toho o Aominem nevedela veľa, no tušila, že hrá basketbal. Snažila sa preto nájsť niečo o basketbale, možno to by bola cesta ako ho motivovať, aby sa začal učiť.

Okrem toho vedela, že rád číta magazíny o idoloch pochybného charakteru, no tie hneď zamietla. Ako by to vyzeralo, keby sa pri pokladni objavila s niečím takým? Vydala sa teda hľadať niečo o basketbale. Najlepšie, čo sa jej podarilo nájsť, bol nejaký zahraničný časopis o športoch vo všeobecnosti. Bol v anglickom jazyku, čo dievčina potrebovala a bolo tam aspoň niečo málo aj o basketbale. Dúfala, že aspoň niečo takéto bude dobrý začiatok.

Hana si bola vedomá, že to možno trochu preháňa. Keby ju videla Yuzuru, určite by si z nej uťahovala, alebo by ju zvozila za to, že si míňa na niečo také peniaze. Hana však bola vždy perfekcionistka a chcela, aby to doučovanie dopadlo čo najlepšie, preto jej nevadilo vyhodiť pár drobných za časopis, ktorý jej možno pomôže pri doučovaní.

Keď prišla domov, rozhodla sa pohľadať na internete nejaké zaujímavé cvičenia pre začiatočníkov. Zatiaľ nevedela, že ako na tom jej spolužiak je, čo sa týka angličtiny, no chcela mať dopredu niečo pripravené, aby sa na zajtrajšom stretnutí nenudili.

Povzdychla si. Potrebovala sa upokojiť. Veď o nič také nejde, stále si pripomínala. Je to len obyčajné doučovanie, ak to zvládnu moji spolužiaci, zvládnem to aj ja.

"Nech už je to za mnou," zamumlala, podoprela si hlavu dlaňou a ďalej sa venovala vypisovaniu rôznych slovíčok. Nevedela, či ich vôbec bude potrebovať, no musela sa nejako zamestnať, aby odviedla svoje myšlienky od zajtrajšku.

* * * * *

D e ň . . d v a n á s t y

"Počuj, Hana-chan, dnes nám na poobedie zrušili volejbalový tréning. Nešla by si po škole so mnou niekam? Môžeme zájsť do obchodného centra, alebo tak..." Yuzuru prišla počas prestávky s veľmi zaujímavým návrhom, no Hana musela odmietnuť.

"Prepáč, Yuzuru-chan, ale na dnes fakt nemôžem. Mám to doučovanie, zabudla si?"

"Doučovanie? Ahá, jasné, to, na ktoré si sa prihlásila u Morino-sensei, že?" Hnedovláska sklamanie nedávala najavo, bolo jej jasné, že ak už má jej kamarátka plány, budú sa musieť na spoločnom popoludní dohodnúť inokedy.

"Áno. Ale za iných okolností by som s tebou veľmi rada niekam zašla, vážne." Hana sa cítila trochu previnilo, bolo to prvý raz, čo ju jej nová kamarátka niekam po škole pozvala a bolo jej ľúto, že to musí odmietnuť. Sama by radšej trávila piatkové popoludnie inak, pretože z toho doučovania bola stále rovnako nervózna ako včera. V noci poriadne nespala a musela sa ráno premáhať, aby bola vôbec schopná postaviť sa z postele. Vedela, že robí z komára somára, no nemohla si pomôcť. To bola celá Hana - zbytočne dopredu panikáriť a robiť z obyčajných vecí veľkú vedu.

"Koho to vlastne doučuješ?" Zaujímala sa jej hnedovlasá kamarátka.

"Aomine Daikiho, z našej triedy." Zamumlala červenovlasá dievčina. Pokúšala sa o to, aby na svojom hlase nedala poznať žiadnu nervozitu. Yuzuru však zrejme vycítila, aké veľké obavy mala Hana z toho všetkého a súcitne sa na ňu pousmiala.

"Tak to ti držím palce a prajem pevné nervy." Hana sa tiež pokúsila o slabý úsmev. Nervy nie sú to jediné, čo budem potrebovať.

* * * * *

Posledné zazvonenie zvončeka znamenalo, že na tento týždeň škola oficiálne skončila. Ale nie pre všetkých. Hana vstala, pobalila si svoje veci do tašky a počkala, kým ostatní vyjdú z triedy.

"Matsumoto-chan, už máš niekoho na doučovanie?" Spýtala sa jej angličtinárka, ktorá si tiež balila svoje veci a chystala sa na odchod.

"Áno, sensei." Odvetila jej dievčina, keď už v triede zostali len ony dve.

"To je výborné, som moc rada, že si sa na to podujala." Hana prikývla a sledovala učiteľku ako tiež opustila miestnosť. Znova si povzdychla. Bola dohodnutá s Momoi, že doučovanie začne o pol hodinu, takže mala ešte čas zaobstarať si niečo pod zub. Za celý deň s Aominem neprehovorila ani slovo, hoci ho počas vyučovania pár razy stretla. Bála sa však osloviť ho a keďže on za ňou neprišiel s tým, že by sa mali plány nejako zmeniť, predpokladala, že to doučovanie stále platí.

Vybrala sa k školskému automatu na jedlo, kde si kúpila pár sladkostí, ak by náhodou dostala hlad. Čakalo ju popoludnie strávené v knižnici a od obednej prestávky, kedy jedla naposledy, ubehol už nejaký čas. Chvíľu premýšľala, že kam by ešte zašla, no potom skonštatovala, že bude najlepšie, keď sa poberie rovno do knižnice. Nechcela, aby sa jej náhodou stalo, že by prišla neskoro, určite by to nepôsobilo profesionálne. Brala toto doučovanie naozaj vážne.

Pred dverami knižnice sa zhlboka nadýchla a vošla dnu. Miestnosť bola takmer prázdna, nebyť knihovníčky sediacej za svojim pultom a troch študentov, ktorí sa potulovali medzi policami s knižkami. Bolo jasné, že dnes bude v knižnici pusto, kto už by len v piatok po vyučovaní dobrovoľne zostával v škole? Hana mala sto chutí si vynadať za to, že vybrala práve tento dátum. Jej spolužiak sa tomu isto nepotešil. Len preto, že Hana nemala na piatkové popoludnie žiadne plány, neznamenalo to, že ich nemusel mať aj on. Cítila sa akosi hlúpo.

Podišla k jednému z mnohých prázdnych stolov, na ktoré dopadali lúče svetla z vonku. Sadla si tak, aby dobre videla na dvere, keď jej spolužiak náhodou príde. Aj on ju hneď uvidí a nebude ju musieť hľadať po celej knižnici. Svoju tašku s vecami si položila na stoličku vedľa a vytiahla z nej olovrant, ktorý si kúpila v automate. Rozhodla sa, že sa naje, kým má ešte čas. Hodiny na stene miestnosti ukazovali, že do začiatku doučovania zostáva ešte štvrť hodina.

Pôvodne plánovala, že nechá nejakú sladkosť aj pre Aomineho, plánovala sa s ním podeliť, možno ako odmenu za spoluprácu, no nakoniec od nervozity všetko zjedla sama. Vybrala z tašky všetky papiere s prípravou, ktorej sa venovala celý včerajší večer, pohľad jej padol na športový časopis, ktorý zatiaľ nechala ukrytý. Znova pohľadom prešla k hodinám, ktoré ukazovali, že má ešte pár minút, kým sa jej spolužiak dostaví, preto s rozhodla prejsť sa po knižnici a zobrať nejaké knihy, ktoré by sa jej mohli hodiť.

K stolu sa vrátila s veľkým anglickým slovníkom a hrubou učebnicou pre začiatočníkov na stredoškolskej úrovni. Hodiny ukazovali, že už nadišiel čas. Rozrušene vzala do ruky učebnicu a prelistovala pár stránok, aby sa rozptýlila.

Študenti jeden po druhom opustili miestnosť a nakoniec tu zostala iba Hana s knihovníčkou. Ručička na hodinách značila, že sa doučovanie malo začať už pred piatimi minútami, no Aomineho zatiaľ nebolo nikde.

"Čože tu vysedávaš tak sama a ešte v piatok poobede, slečna?" Oslovila ju staršia žena za pultom, až Hana prekvapene pustila knižku z rúk a tá s miernym buchnutím dopadla na stôl. Obrátila sa ku knihovníčke.

"Uhm, mám tu mať doučovanie, môj spolužiak každú chvíľu príde."

"Aha, tak to je pekné," usmiala sa staršia žena, "nevadí, keď si nachvíľu odskočím? Ak by náhodou niekto prišiel a niečo odo mňa chcel, tak im odkáž, že sa čoskoro vrátim, dobre?"

"Samozrejme," odvetila jej dievčina a v kútiku duše bola rada, že nachvíľu odíde, čím menej ľudí sa v miestnosti nachádzalo, tým lepšie pre ňu.

Keď bola knihovníčka preč, Hana opäť uprela svoje oči k hodinám. Aomine tu mal byť už desať minút, začínala sa cítiť nesvoja. Čo ak sa na to vykašľal? Príde vôbec? Mysľou jej prebleslo mnoho scenárov, čo všetko sa mohlo stať, no rozhodla sa nepanikáriť. Jej modrovlasý spolužiak nevyzeral práve ako dochvíľny typ, preto si bola takmer istá, že sa len niekde zdržal a čoskoro sa objaví vo dverách.

Minúty však plynuli jedna za druhou a dvere knižnice sa stále neotvorili. Dievčina začínala mať pocit, že možno tu na neho čaká zbytočne. Poobzerala sa okolo seba. Za iných okolností by si tú samotu a ticho vedela užiť, no teraz bola nedočkavá, chcela mať doučovanie už konečne za sebou. Ručička na hodinách vydávala tak hlasné zvuky, že každým jej pohybom sa Hana mimovoľne striasla. Uvedomovala si, že opäť panikári bez príčiny, no nervozita sa stupňovala.

Keď sa dvere do knižnice konečne otvorili, očakávala v nich modrovlasého mladíka, no bola opäť sklamaná. Vo dverách sa zjavila tvár staršej ženy za okuliarmi, ktorá sa vrátila späť plniť si svoje povinnosti voči knižnici.

"Ty tu ešte stále čakáš? A kdeže je tvoj spolužiak?" Oslovila ju knihovníčka a vybrala sa opäť za svoj pracovný pult.

"Ešte neprišiel, asi mu do toho niečo vošlo. Snáď sa tu čoskoro objaví." Hana sa snažila neznieť príliš nedočkavo.

"Vážne? Veď už tu čakáš dosť dlhú chvíľu." Hana pozrela znova na hodiny, dnes už po stý raz. S hrôzou si uvedomila, že od času, kedy malo doučovanie oficiálne začať, ubehla už takmer hodina.

Čo urobiť? Začínala byť zúfalá. Dochádzalo jej, že tu naozaj čaká zbytočne, Aomine zrejme nemal nikdy v úmysle sa na doučovaní zúčastniť. Hana mala sto chutí postaviť sa a odísť preč, zbytočne tu márnila svoj drahocenný čas. Ale neurobila to.

"Nechceš ísť domov? Je piatok popoludní, takto tu strácaš čas a nadarmo." Radila jej staršia žena, ale červenovláska zanietene pokrútila hlavou.

"Ďakujem, ale ešte počkám. Možno sa ešte dostaví." Knihovníčkine slová dávali zmysel a Hana tušila, že by sa nimi mala riadiť, no bála sa už odísť domov. Čo ak by sa jej spolužiak v knižnici predsa len objavil a ona by tam už nebola? Boli dohodnutí na dve hodiny doučovania. Ešte mal čas prísť, hoci len na pár minút. Napadlo jej, že by mu mohla zavolať, alebo Momoi, no nemala telefónne číslo ani jedného z nich. I keby ho mala, musela by sa veľmi dlho premáhať to číslo vytočiť, nikdy nemala rada telefonické rozhovory a už vôbec nie s cudzími.



Rozhodla sa teda zostať na svojom mieste. Možno nastala chyba v komunikácii - možno mu Momoi povedala zlý čas. Možno sa miesto o druhej dostaví o tretej. Určite príde, nevykašľal by sa na ňu. Oznámil by jej, že nemieni prísť, keď ho stretla cez vyučovanie. Snažila sa veriť týmto utešujúcim slovám. Znova si nešťastne povzdychla, oprela hlavu o založené ruky na hrubej učebnici, ktorú stihla za ten čas prelistovať z oboch strán.

* * * * *


kapitola siedma - I. čast | II. časť >>
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Hentai no Kame Hentai no Kame | Web | 6. září 2015 v 20:01 | Reagovat

Doriti, som napätá ako šnúra na bielizeň!

2 Aya Aya | Web | 18. října 2015 v 10:23 | Reagovat

Ahh, tak jsem se konečně dostala k přečtení aspoň jedné další kapitoly pokračování. Oh my god, skoro jsem při tom Haniném čekání nedýchala. >////< Bylo to úplně úžasně popsané a dost to na moje city zapůsobilo. :D Já jsem strašný nervák, když přijde na takové čekání a podobné věci, které mě činí strašně nervózní, a jen představa, že bych měla někoho doučovat s tímhle přístupem by mě přivedla do hodně špatného stavu. :D Fakt to bylo skvěle popsané a už se nemůžu dočkat pokračování! Jsem fakt zvědavá, jestli tam Ahomine dorazí nebo ne a jak moc to awkward bude, jestli ano. *^* xD

3 Farah Farah | Web | 18. října 2015 v 15:33 | Reagovat

[2]: jeeej, ďakujem za koment, moc ma potešilo, keď som si ho tu našla :)) aj by som ti odpísala, že ako a čo, ale nechcem spoiliť :P tak sa to zodvieš, keď si prečítaš pokračovanie, Ahomine si to trošku pokašle :D no veď uvidíš :) a vďaka za prečítanie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: