A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola ôsma 1/2

6. října 2015 v 3:23 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Ahojte. Síce som sľúbila, že sa posnažím dokončiť fanfikciu pre Petriku, stále s tým však nejako stagnujem a nie som schopná to doklepať naraz a rýchlo. Som hrozná, ja viem ( prepáč mi, drahá, ja viem, že už ťa s tým týram a mrzí ma to :( ). Ja mávam také záchvaty, že raz mám v hlave úplné vzduchoprázdno a inokedy mi ide vybuchnúť, čo sa týka nápadov do fanfikcií ._. Snažila som sa nejako odreagovať a tak som si otvorila aspoň rozpísanú časť tejto poviedky. A hádajte, čo? Nejako sa mi ju podarilo dokončiť. Opäť som sa zhrozila keď som si pätne pozrela, kedy bola táto fanfikcia aktualizovaná naposledy. Dosť som ju zanedbala a pri tom ide o moju srdcovú záležitosť momentálne zo všetkých rozpísaných poviedok, čo tu pravidelne pridávam. Dúfam, že si ešte vôbec pamätáte, že o čom to je a čo tam bolo naposledy :P môžem vám prezradiť, že dnešná kapitola bude sakra dlhá, snáď najdlhšia zo všetkých, ktoré som kedy napísala. A stane sa tam konečne niečo zaujímavejšie :P Takže, nebudem zdržovať - dnes vám pridávam opäť novú kapitolu k fanfikcii The Ace and His Wallflower.


Príjemné čítanie prajem a budem rada, keď mi opäť necháte nejaké komentáre, snáď si to niekto prečíta a aj to aspoň niekoho poteší + opäť je ku kapitole fanart mojej výroby :)


Kapitola ôsma

I. ČASŤ

Počet slov: 5 530
~

V minulej časti:

Keď sa ozval vyzváňací tón z Aomineho telefónu, Hana si uvedomila, že sa to naozaj stalo. Mal jej telefónne číslo a ona mala to jeho. Zajtra sa mali stretnúť na doučovaní, ktoré sa tento raz podľa všetkého naozaj odohrá. Všetko jej odhodlanie, že si tým už nebude lámať hlavu a že to s ním ukončí, bolo preč. Miesto toho, aby sa jej podarilo od tohto problému ujsť a vymotať sa z neho, sa do všetkého ešte viac zamotala. Nervózne si zahryzla do pery a znova jej začali víriť myšlienky v hlave. Na toto ma teda moji čitatelia z blogu nepripravili.




Aomine sledoval ako si červenovláska pred ním neisto pchala mobil naspäť do školskej tašky. Netušil, či sa mu to iba zdalo, no celý čas, čo sa s ňou rozprával, mu pripadala akási nervózna. Ani raz sa mu nepozrela do očí, keď niečo povedala, no bol rád, že sa nehnevala, ani nezvyšovala hlas. Jej tón bol tak iný, na aký bol zvyknutý u Satsuki. Tá ho zvykla karhať alebo do neho dobiedzať a mnoho rázy z nej bol nesmierne moc otrávený. Táto dievčina však pôsobila pokojne, jej hlas bol tichý a dokázal by ho počúvať aj častejšie.

Nechcel si to priznať, no keď súhlasila, že ho bude doučovať i napriek tomu, čo sa stalo, padol mu zo srdca drobný kameň. Bol rád, že sa to vyriešilo bez akejkoľvek drámy, žalovania vyučujúcej a dokonca mu ani nevynadala, hoci musel sám uznať, že by si to možno aj zaslúžil.

"Tak ja pôjdem, čaká ma kamarátka." Povedala nesmelo a kývla hlavou smerom k školskej bráne, kde na ňu podľa všetkého skutočne niekto čakal. Prikývol a sledoval ako odchádza. Vyžarovalo z nej niečo, čo ho nútilo premýšľať. Premýšľal nad tým, aké to asi muselo byť, keď na neho čakala a on sa nedostavil. Momoi mala pravdu, zachoval sa ako idiot. Teraz však mal jej číslo a bol rozhodnutý, že už jej viac neurobí to, čo prvý raz. Hoci to nemal vo zvyku, zvyčajne kašľal na všetkých a všetko, no ona si to zaslúžila kvôli tomu, že sa mu snažila vyhovieť. Z premýšľania ho vyrušil iný dievčensky hlas.

"Tak ako to dopadlo, Aomine-kun?" Momoi už stála pri ňom a prísny výraz v jej tvári sa mierne uvoľnil, no stále mohol v jej hlase počuť ten karhavý podtón.

"Dobre," zašomral a sledoval ako červenovláska so svojou kamarátkou vchádzajú do budovy školy. Potom sa opäť pozrel na svoju dlhoročnú ružovovlasú priateľku. "Nehnevala sa a doučko bude, dohodli sme sa na zajtra."

"Nechce sa mi veriť, že Matsumoto-chan súhlasila po tom, čo si jej vyviedol." Satsuki premýšľala nahlas a Aomine na ňu mierne zagánil. Nemal rád, keď sa stále miešala do jeho záležitostí, no musel uznať, že bez nej by bol občas stratený.

"No, našťastie nežalovala učiteľke a povedala, že sa môžeme stretnúť zajtra."

"Matsumoto-chan je úžasná, ja na jej mieste by som sa vykašľala na teba, Aomine." Šťuchla mu prstom do hrude a on prevrátil očami.

"Ty a vykašľať sa na mňa? Ak ten deň raz príde, tak to bude najlepší deň v mojom živote." Utrúsil ironicky a Satsuki odula spodnú peru. Zrejme trafil klinec po hlavičke. Keby jej na ňom nezáležalo, ani to doučovanie by mu nevybavila. Bola na neho za tie roky zvyknutá, no trochu ju mrzelo, že neprejavil aspoň kúsok vďačnosti, občas by to neuškodilo. Tešilo ju však, že nakoniec doučovanie bude mať a ešte k tomu už hneď zajtra. Čím skôr, tým lepšie, i keď...

"Počkať!" Po krátkom zamyslení na neho opäť uprela vyčítavý pohľad. "Hovoril si, že sa máte stretnúť zajtra po škole? A plánuješ tam ísť?"

"Hej, nebudem už riskovať tvoj hnev." Uškrnul sa, no Momoi to neprišlo vtipné.

"Dai-chan! Ale zajtra po škole máš predsa basketbalový tréning!" Zakňučala ružovovláska. Aominemu zmrzol úsmev na tvári. Bolo jasné, že Momoi zase vytiahne basketbalové tréningy, v poslednej dobe to robila často. Potom mu však v hlave skrsla myšlienka.

"No, Satsuki, vidíš. Nemôžem byť na dvoch miestach naraz. Buď doučko alebo tréning. Dobre vieš, že nepotrebujem trénovať. Známky sú dôležité, sama mi to stále omieľaš." Víťazoslávne prekrížil ruky na hrudi a sledoval ako jeho priateľka odula líca a neveriacky pokrútila hlavou. V duchu musel pochváliť sám seba, že sa s jeho spolužiačkou dohodol na zajtra, lepší dátum snáď vybrať nemohol, opäť nebude musieť ísť na ten hlúpy tréning a tento raz mu Satuski nebude môcť nič vyčítať.

"Aomine! Ty si hrozný! To si urobil naschvál, aby si sa zase mohol uliať... Ak by ti nešlo o prepadnutie, tak ver tomu, že by som to nenechala len tak." Opäť bola naštvaná, no práve v tejto chvíli mu to bolo úplne jedno. Keď kráčali smerom k budove školy, stále sa vyškieral od radosti a Satsukino hundranie mu šlo jedným uchom dnu a druhým hneď aj von. Lepšie to vymyslieť nemohol. To doučovanie nakoniec vôbec nebude tak zlý nápad...


* * * * *

Hana bola Yuzuru vďačná za to, že sa jej na nič nevypytovala. Keď k nej ráno pred začiatkom vyučovania kráčala, dievčina na ňu hľadela prekvapene, s nadvihnutým obočím. Hane bolo jasné, že Yuzuru bola zvedavá, o čom diskutovala s ich vysokým tmavým spolužiakom, no našťastie jej nemusela nič vysvetľovať. Hnedovláska nejakým spôsobom vycítila, že sa jej kamarátka cíti nepríjemne a tak to radšej zahovorila na nejakú príjemnejšiu debatu.

Počas celého dňa stráveného v škole Hana stále premýšľala nad tým, ako sa mohla opäť nechať na niečo tak ľahko nahovoriť. Snažila sa skrývať svoju nervozitu, no nebolo to také ľahké. Jediné, čo ju upokojovalo, bol fakt, že už si nebude musieť večer robiť žiadnu prípravu, nakoľko ju dávno mala hotovú. Stále mierne pochybovala o tom, že by sa to doučovanie zajtra mohlo naozaj uskutočniť, no nakoľko mu dala druhú šancu, dúfala, že tento ráz ju tam nenechá čakať a skutočne príde.

* * * * *

D e ň . š e s t n á s t y

Ďalšie utorkové ráno znamenalo prvú hodinu angličtiny, na ktorú sa Hana dnes výnimočne netešila. Dúfala, že sa jej učiteľka nebude vypytovať na doučovanie, nakoľko sa ešte stále neuskutočnilo. Dievčina bola síce so spolužiakom dohodnutá na dnešné popoludnie, no nedávala tomu až príliš veľké nádeje. Stále bola opatrná po tom, čo sa jej stalo naposledy. Hoci si so sebou do školy vzala všetku prípravu, vo vnútri ju neprestávali nahlodávať pocit neistoty a drobné pochybnosti.

Ráno Yuzuru prezradila, že má mať poobede doučovanie, takže s ňou jej kamarátka opäť nemôže rátať. Yuzuru vyzerala, že si o tom všetkom myslí svoje, no napokon jej s optimizmom v hlase zaželala veľa šťastia a ubezpečila ju, že všetko dopadne dobre. Počas anglického jazyka červenovláska stále premýšľala o tom, ako to všetko naozaj poobede dopadne. Ráno svojho spolužiaka počas cesty do školy nevidela, dokonca nezazrela ani jeho ružovovlasú priateľku. Začínala si myslieť, že snáď išiel za školu aj v dnešný školský deň.

Po prvej hodine prišli ďalšie a Hana si uvedomila až po obednej prestávke, že už zostáva iba posledná hodina matematiky a nadíde koniec vyučovania. Hoci sa snažila na to stále nemyslieť, stále bola trochu nervózna. Priala si, aby už bolo dávno poobede.

Keď s Yuzuru vchádzali do triedy plnej spolužiakov, všimla si, že lavica pred tou jej je opäť voľná. Čiastočne si vydýchla, snáď to bude znamenať, že žiadne vyučovanie zase nebude. Na druhej strane ju trápilo, že ako to vyrieši s učiteľkou.

Sadla si na svoje zvyčajné miesto a v pokoji čakala na začiatok hodiny, no z idylky ju vyrušil príchod Aomineho na poslednú chvíľu. Len čo sa prirútil do triedy a zvalil na svoje miesto hneď pred ňou, zazvonil školský zvonček a o pár chvíľ sa vo dverách objavil učiteľ. Hana si stále nevydýchla, ani napriek tomu, že zistila, že jej spolužiak napokon do školy zavítal. Stále si nebola istá, či to doučovanie poobede myslí vážne, alebo nie. Momentálne ale nemala odvahu ani náladu čokoľvek sa ho pýtať. Rozhodla sa, že si ho nebude počas celej hodiny všímať, aby sa mohla plne sústrediť na náročné príklady, ktoré ju čakali. Už si nemohla dovolať poľavovať v sústredenosti, matematika nebola jednou z jej silných stránok.

Z hodiny neubehlo ani pár minút a zrazu sa k nej modrovlasý mladík opäť otočil, ako tomu bolo aj počas jednej z minulých hodín. Tento raz však na ňu nepozrel prekvapene, netváril sa, akoby ju videl prvý raz v živote, jeho pohľad bol odhodlaný, no i napriek tomu uvoľnený.

"Hej, Matsumoto," oslovil ju lenivým tónom a Hana prekvapene pozrela od svojho nevyriešeného príkladu. Nečakala, že si zapamätá jej meno. Ani to, že pri oslovení nepoužije žiadnu zdvorilostnú príponu. Nebolo to typické, zväčša sa tak študenti, ktorí sa sotva poznali, medzi sebou nezvykli oslovovať. Čiastočne bola aj rada, že ju oslovil ako prvý, snáď sa budú môcť dohodnúť na tom poobedí.

"Áno?" Zašepkala tak, aby ju bolo čo najmenej počuť, bolo jej jasné, že matematikár by nebol nadšený, ak by mu svojou konverzáciou vyrušovali na hodine.

"Dnes po škole to stále platí, že?" Spýtal sa len tak akoby mimochodom a jeho oči blúdili od jej prstov zvierajúcich pero až späť k jej tvári. Hana sa nadýchla, chvíľu mala chuť si z neho vystreliť a povedať mu, že netuší, o čom hovorí, no potom zhodnotila, že by to bol dosť hlúpy nápad. A tak prikývla. Nechcelo sa jej s ním po vyučovaní zostávať, ešte stálo z toho bola akási nesvoja, no bolo jej jasné, že to bola jej povinnosť, nakoľko sľúbila vyučujúcej, že pomôže s doučovaním spolužiakov.

"Dobre," modrovlasý mladík sa zatváril spokojnejšie, "tak teda v knižnici hneď po vyučku?"

"Áno, v knižnici." Potvrdila mu ich predchádzajúcu dohodu.

"Hej, vy! Nebavte sa tam!" Zavrčal na nich matematikár a Aomine sa s mierne otráveným výrazom po tom, čo prevrátil očami, opäť otočil k svojmu zošitu. Hana cítila, ako jej očerveneli uši a dúfala, že si to ostatní spolužiaci nevšimli, hoci spozorovala, ako sa Sakurai prekvapene otočil ich smerom a ešte prekvapenejšie na nich pozrel.


* * * * *

Matematika konečne skončila a Hana ešte stále čakala, že ju Aomine osloví s tým, že nech nakoniec nikam nejdú, hoci už boli na sto percent dohodnutí. Pomaly si balila všetky svoje veci a keď sa k nej znova otočil, už na neho ani pre istotu nepozrela. Iba na sebe znova cítila jeho pohľad.

"Idem si ešte niečo kúpiť, hneď prídem do knižnice, počkaj ma tam." Hana tajne dúfala, že to bola zámienka, aby mohol ujsť, no potom sa v duchu napomenula. Mala by byť predsa rada, že to tento ráz snáď konečne myslí vážne. Jeho tón bol trochu rozkazovačný, no nijak to nekomentovala, iba pokrčila plecami.

"Dobre."

Počkala, kým vyjde z triedy a potom vyšla aj ona. Pomalým krokom zamierila do knižnice, snažila sa upokojiť. Stále si pripomínala, že to robí kvôli bodom navyše, ktoré sa jej určite zídu, nič na tom nie je. Keď zastala pred dverami, na malú chvíľu premýšľala, či nemá ujsť, no napokon sa odhodlane nadýchla a stisla kľučku.

V knižnici bolo rušno. Keďže bol utorok poobede mali študenti vo zvyku navštevovať knižnicu vo väčších húfoch ako na konci týždňa. S týmto však dievčina nerátala. Vôbec si neuvedomila, že v strede týždne nebude knižnica taká prázdna ako tomu bolo v piatok. Keď stála medzi dverami a pohľadom hľadala voľné miesto, kam by sa mohli so svojim spolužiakom usadiť, zistila, že si nebude môcť veľmi vyberať. Dobré miesta pri okne boli už obsadené. Našla však voľný stolík so stoličkami a dokonca naň bol aj dobrý výhľad z dverí, takže ju Aomine nebude musieť dlho hľadať.

Vydala sa k prázdnemu miestu a usadila sa na stoličku. Napadlo jej, že by mohla na stoličku vedľa položiť svoju školskú tašku, nechcela aby si jej spolužiak sadol k nej. Viac sa jej pozdávala myšlienka, že budú sedieť oproti sebe, aby bol medzi nimi čo najmožnejší odstup. Chvíľu sa na svojom mieste nedočkavo vrtela a prekladala vybrané pomôcky z jednej kôpky na druhú. Pripravila si pár pracovných listov, ktoré si pre neho pripravila už minulý týždeň. Premýšľala, že ako to všetko vôbec začnú, stále mala veľké obavy.

Oči je blúdili k dverám a striedavo aj k hodinám, všimla si, že na ňu opäť hľadí knihovníčka spoza svojho pultu. Zrejme si už o nej začínala myslieť, že je cvok, keď sem stále chodila a na niekoho čakala. Možno ju nechá v štichu aj tento raz, Hana už bola pripravená na úplne všetko.

Jej pochybnosti však boli rozptýlené v okamžiku, keď sa vo dverách objavila známa vysoká postava. Chvíľu blúdil očami po miestnosti a konečne ju zaregistroval od dverí. Dievčina okamžite sklopila zrak a čakala, kým príde k nej. V duchu samú seba upozorňovala, aby sa konečne spamätala a začala sa chovať profesionálne. Ide predsa o doučovanie, doučovanie! Obyčajné doučovanie, nemám byť prečo takto mimo, pripomínala si stále.

Aomine pomaly kráčal k stolu, za ktorým sedela a ona na sebe cítila jeho pohľad. Predstierala, že si potrebuje niečo urýchlene zapísať, otvorila jeden zo zošitov, ktoré mala poruke a začala v ňom listovať. Cítila pri sebe pohyb. Neprešiel k stoličkám, ktoré boli oproti tej jej, prešiel na stranu, kde sedela ona. Bez opýtania vzal jej školskú tašku do ruky a položil ju na stôl pred nimi. Potom si k sebe pritiahol stoličku a sadol si so žuchnutím vedľa nej. Hana kŕčovito zovrela ceruzku vo svojej ruke. Toto nečakala. Dúfala, že mu obsadené miesto vedľa nej dá jasne najavo, že si má sadnúť oproti.

Zistila, že jej spolužiak zrejme nepozná pojem komfortná zóna, keďže sa s hlasným škripotom posunul aj so stoličkou ešte bližšie a natiahol krk tesne k nej, aby sa pozrel, že čo píše. Sama nechápala, že prečo, ale odrazu jej srdce začalo biť rýchlejšie ako pred tým.

"Čo to máš?" Spýtal sa a zažmúril na jej rozklepanú ruku zvierajúcu pero. Odkašľala si.

"Uhm, pripravila som nejaké materiály, aby sme mohli zistiť, že ako si na tom so svojou angličtinou." Prehovorila neisto a odvážila sa na neho konečne poriadne pozrieť. Prikývol. Tváril sa neutrálne. Očakávala, že bude veľmi otrávený, no zatiaľ sa držal. Odtiahol sa od nej, oprel sa o operadlo stoličky a natiahol ruky, ako keď sa človek precvičuje.

"Tak sem s tým." Naklonil sa nad stôl, vyložil si jeden z lakťov naň a oprel si oň bradu. Hana prikývla a vybrala z kôpky, ktorá ležala pred ňou pár hárkov papiera.

"Je to viacero druhov cvičení, zameraných na viacej vecí, aby som zistila, že čo ti robí najväčšie problémy a začneme tým."

"Fajn." Pokrčil plecami a keď mu podala papiere, pritiahol si ich k sebe. "Nemáš pero?" Zašomral, keď sa zahľadel na hŕstku cvičení, ktoré mu Hana pripravila. Zrejme sa mu nechcelo vyťahovať svoje z tašky, Hana opäť raz žasla nad tým, aký bol lenivý.

"Nech sa páči." Vytiahla zo svojho peračníku ešte jednu ceruzku a podala mu ju. Bola síce mierne zodratá, no dúfala, že mu bude stačiť. Jeho tmavomodré oči preleteli rýchlo poriadkoch prvej strany, potom rýchlo prebehol druhú aj tretiu a zamračil sa.

"Nie je toho nejako veľa?" Jeho tón bol síce stále uvoľnený, no Hana pochopila, že sa opäť ozýva jeho lenivosť. Úprimne si musela priznať, že je tých cvičení možno viac, na čo bol zvyknutý, no potrebovala vedieť, že aké sú jeho schopnosti v jednotlivých oblastiach, čo sa týkalo cudzieho jazyka a preto tam toho bolo tak veľa. Mohla však počítať s tým, že sa mu to asi nebude až tak moc pozdávať.

"No," začala nervózne a cítila, ako jej začínajú opäť horieť uši, "je toho trochu viac, ale máš čas, nemusíš sa ponáhľať. A čo nebudeš vedieť, to preskoč, potom sa na to spoločne pozrieme."

"Čo budeš zatiaľ robiť ty?" Spýtal sa a stále nespúšťal oči z hárku vo svojich rukách. Hanu jeho otázka mierne zarazila.

"Budem čakať na teba, kým to nevyplníš."

"A čo keď mi to bude trvať celé dve hodiny?" Opáčil znova a Hana tušila, kam tým mieri. Jeho hlboký hlas bol stále uvoľnený, no vedela si predstaviť s akou nechuťou sa mu do tých cvičení púšťa. Snažila sa byť trpezlivá, predsa len, ona bola tým, kto ho mal doučovať a naviesť na to, aby sa zlepšil, nechcela ho príliš otráviť, či nebodaj si ho pohnevať hneď pri prvom sedení.



ČASŤ I. | ČASŤ II. >>


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: