A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola ôsma 2/2

6. října 2015 v 3:34 | Farah |  The Ace and his Wallflower

Pokračovanie ôsmej kapitoly


"Čo budeš zatiaľ robiť ty?" Spýtal sa a stále nespúšťal oči z hárku vo svojich rukách. Hanu jeho otázka mierne zarazila.

"Budem čakať na teba, kým to nevyplníš."

"A čo keď mi to bude trvať celé dve hodiny?" Opáčil znova a Hana tušila, kam tým mieri. Jeho hlboký hlas bol stále uvoľnený, no vedela si predstaviť s akou nechuťou sa mu do tých cvičení púšťa. Snažila sa byť trpezlivá, predsa len, ona bola tým, kto ho mal doučovať a naviesť na to, aby sa zlepšil, nechcela ho príliš otráviť, či nebodaj si ho pohnevať hneď pri prvom sedení.




"Alebo vieš, čo? Urob prvé tri cvičenia a potom ich spolu opravíme, tak to asi bude lepšie." Keď znova len mykol plecami a vzal do ruky ceruzku, trochu si vydýchla. Vyzeralo to tak, že už nebude protestovať a ona bola rada. Trpezlivo čakala, kým si vyplní prvé tri cvičenia, ktoré si pre neho pripravila, celý ten čas sa tváril sústredene, obočie mal zvraštené a občas mu ušlo nespokojné odfrknutie, či prevrátenie očami. Niečím jej pripomínal jej mladšieho brata, takto sa zvykol tváriť tiež, keď mu prikázala urobiť niečo, čo sa mu nechcelo.

Vyzeralo to tak, že sa Aomine s jej cvičeniami pasuje ako najlepšie vie. Zatiaľ to išlo lepšie, ako predpokladala. Bola síce pravda, že už dopredu sa pripravovala na katastrofické scenáre, mala to proste v povahe. Ak nerátala jeho občasné prevrátenie očami, povzdychnutie, alebo zašomranie, nebol až taký nepríjemný, ako čakala. Najviac bola prekvapená zo seba samej, nečakala, že bude v jeho prítomnosti schopná rozprávať vcelku normálne.

"Na, hotovo," posunul vypracovaný papier napäť k nej a demonštratívne sa opäť natiahol, akoby práve absolvoval maratón. Hana len neveriacky nadvihla obočie a papier s odpoveďami si prisunula bližšie.

"Mohol by si zatiaľ ísť pohľadať učebnicu, čo používate na hodinách angličtiny? Mala by tu niekde byť, ak nebudeš vedieť, opýtaj sa knihovníčky." Poprosila ho a on vstal a zo svojej tašky vytiahol učebnicu, ktorú potrebovala. Potom sa pobral rovno k informačnému pultu a Hana sa zatiaľ pustila do opravovania.

Musela uznať, že jeho schopnosti, čo sa týkalo angličtiny, boli naozaj biedne. Cvičenia neboli až také ťažké a možno keby sa viac posnažil, mohol mať aj viacej správnych odpovedí, väčšina z chýb bola iba z nepozornosti. A mal naozaj príšerné písmo, v niektorých prípadoch mala veľký problém rozlúštiť, čo tam vôbec napísal. Keď sa opäť vrátil, v ruke mal až dve knihy a položil ich na stôl.

"Tak čo, ako som dopadol?" Spýtal sa a opäť si sadol úplne blízko k nej, tento raz ju to však už tak nevyľakalo. Nazrel ponad jej rameno.

"No, robí ti problém rozlišovať aký čas treba použiť, ale to nie je nič neobvyklé, na tom zapracujeme," začala Hana a on sa trochu zamračil. "Okrem toho tam máš aj dosť chýb z nepozornosti. Čítaš si po sebe vyplnené cvičenia?" Spýtala sa a keď pokrútil hlavou, iba sa utvrdila v tom, čo si myslela.

"Komu sa to chce? Je s tým toľko námahy..." zašomral a dievčina si povzdychla.

"Ak by si sa bol viac sústredil, mohol si tam mať viacej správnych odpovedí. Aj keď píšeš test, ak máš čas, vždy si to radšej po sebe skontroluj, pomáha to." Snažila sa mu poradiť.

"Inak, tá stará," Aomine kývol hlavou smerom ku knihovníčke, "normálne ma zvozila, že som v piatok po škole neprišiel." Zašomral znova a Hana prekvapene otočila hlavou smerom k informačnému pultu, za ktorým stála žena v okuliaroch.

"To vážne?"

"Hej, pýtala sa, že či som náhodou nemal mať doučovanie v piatok." Jeho oči sa opäť podozrievavo zúžili a dievčina pocítila, ako jej opäť začala horieť tvár, začínalo jej byť trápne.

"Keď som tu v piatok bola, tak tu okrem mňa nikto iný nebol, len ona. A pýtala sa ma, že na čo tu čakám, tak som jej hovorila, že mám doučovanie." Zamumlala rýchlo, aby mu to vysvetlila. "Nečakala som, že si to zapamätá a bude ťa hrešiť." Ospravedlňujúco sklopila zrak a opäť zovrela v ruke ceruzku.

"No to je jedno," prehodil opäť nezaujato, akoby ho to vlastne ani netrápilo, len mal chuť šomrať na staršiu ženu za pultom. "Hej, Matsumoto?" Hana na neho znova prekvapene pozrela, uvedomila si, že naozaj sedí dosť blízko, za iných okolností, by sa už určite odsunula, no teraz bola akosi paralyzovaná a zaujatá niečím iným.

"Áno?"

"Vážne si tu na mňa čakala celé dve hodiny?"

Hana mala čo robiť, aby udržala svoje ústa zatvorené, prekvapene zažmurkala. Na malú chvíľu jej zovrelo hrdlo. Zdalo sa jej to, alebo sa v jeho očiach nachvíľu mihol malý záblesk previnenia?

"No," začala opäť neistým tónom, "hej, čakala." Cítila ako sa spolužiak vedľa nej mierne zahniezdil, potom ho počula vydýchnuť.

"Nebolo to úmyselné, fakt nie."

"To je fajn, teraz, keď mi môžeš dať vedieť, tak sa to už nestane." Snažila sa situáciu urovnať, nemalo zmysel ho z toho teraz obviňovať a vyzeralo to tak, že ju mu to snáď aj trochu ľúto a to si cenila. V tej chvíli, keď sa to stalo, bola trochu nahnevaná, ale už ju to dávno prešlo. Vedela, že ak by mohol, bol by práve teraz niekde úplne inde.

"A ak budeš mať nejaký nápad, že ako ti to vynahradiť, tak daj vedieť." Jeho zašomranie spôsobilo, že mala pocit, akoby prepočula, no napokon zhodnotila, že sa jej to len nezdalo. Nečakala od neho niečo podobné ale neisto prikývla. Pomyslela si, že mu to možno nakázala jeho ružovovlasá kamarátka a bolo jej jasné, že nepotrebuje nič vynahradzovať. Úplne si vystačí s tým, ak prežijú obaja dnešné doučovanie bez ujmy a budú schopní dohodnúť sa na ďalšom.

"No, máš to opravené, aj som ti k tomu napísala, že prečo to tak nemá byť. Tieto ďalšie veci si vezmi domov so sebou a ak budeš mať čas, tak ich vyplň a potom ti to opravím všetko naraz, dobre?" Pozrela na neho.

Opäť otrávene zaklonil hlavu, vyzeralo to tak, že robota domov navyše sa mu vonkoncom nepáčila, no nakoniec si od nej papiere vzal a nasilu ich nastrkal do tašky, Hana mohla počuť ako sa krčia jeden po druhom, no rozhodla sa to nekomentovať, bol to predsa len chlapec, takíto neporiadni a lajdaví boli takmer všetci.

"A čo teraz?" Spýtal sa jej a ona nachvíľu popremýšľala. Načiahla sa za jeho učebnicou angličtiny.

"Ukážeš mi, že na ktorej lekcii práve ste? Ja si zoberiem tú druhú z knižnice domov a podľa nej pripravím nejaký plán, ktorého sa budeme držať, dobre?"

"Keď sa ti chce..." opäť pokrčil plecami a začal v knižke listovať až ju otvoril na strane, ktorá sa mu pozdávala a položil na stôl pre oboch. Nebol si tak úplne istý, ktorú lekciu práve preberajú, keďže väčšinu hodín nedával pozor, alebo dokonca chýbal. Jeden z obrázkov v učebnici sa mu však zdal akýsi povedomý a tak sa zastavil na strane s ním. "Asi toto."

"Takže preberáte lekciu Nakupovanie?" Hane bolo jasné, že ani sám nevie, že čo sa okolo neho na hodinách angličtiny deje, no druhá lekcia jej prišla logická, nakoľko školský rok začal nedávno a preto toho nemohli stihnúť prebrať až tak veľa.

"Hej, to bude ono."

"A budete z toho písať aj test?" Spýtala sa, keď si knihu pritiahla bližšie k sebe a prebehla očami cvičenia a gramatiku, ktorú lekcia obsahovala.

"Asi hej." Premýšľal, že sa toho testu ani nezúčastní, hoci mu bolo jasné, že mu ho učiteľka dá potom zase dodatočne napísať.

"Tak by sme sa jej mohli venovať aj my, aby si mal z neho dobrú známku. Nevieš, kedy ho budete písať?"

"To teda netuším." Odvetil a Hana si v duchu pripomenula, že to mohla čakať. Rozhodla sa však, že sa spýta Sakuraia alebo niekoho iného z ich triedy, ak na to naberie odvahu a bude čas.

"Všimla som si, že je tu tá gramatika na časy, takže na tej by sme mohli zapracovať viac," začala a vytiahla jeden z ďalších papierov, ktoré ležali na jej kôpke. "Tu je taká malá pomôcka, čo som vypracovala, aby sa ti to ľahšie učilo a lepšie si si to zapamätal."

Aomine si nemohol pomôcť a pozrel na ňu s miernou dávkou fascinovania. Mala toho tak veľa pripraveného, zrejme jej to muselo zabrať viac času, ako si vedel predstaviť. On by niečo podobné určite nikdy neurobil, nedokázal si predstaviť, čo vedie niekoho k tomu, aby toľko úsilia venoval škole.

Vysvetľovala mu rôzne princípy a spôsoby tvorenia oboch časov. Keď sa ho spýtala, že či tomu zatiaľ rozumie, vždy iba zahundral a prikývol, hoci si niekedy nebol istý. Nechcel však pôsobiť ako magor a okrem toho sa mu ťažko na tie slová sústredilo. Toľko vecí naokolo ho rozptyľovalo a nútilo ho myslieť na niečo iné len nie na angličtinu a nejaké hlúpe časy. Snažil sa však prekonať, keď videl, akú námahu si s tým jeho spolužiačka dáva.

Zistil, že keď sa sústredil, jej slová mu dávali určitý zmysel. Snažila sa mu všetko vysvetliť čo najzrejmejšie, používala veľa príkladov, rozprávala vecne, pomaly a všimol si, ako moc dobre sa mu počúva jej hlas. Bol tak iný ako ten Satsukin, vôbec nemal ten otravný tón, z ktorého mu zvieralo mozog v hlave.

Odtrhol pohľad od mnohých písmeniek a znakov, na ktoré ukazovala a niektoré z nich podčiarkla a pozrel sa do jej tváre. Bola tak moc zabraná do vysvetľovania, že si neuvedomila, že na ňu uprene hľadí. Jej slová v jeho mysli začínali pomaly zanikať a on prestal vnímať to, čo mu rozpráva a sústredil sa na to, čo sám vidí. Očami prechádzal po jednotlivých črtách jej tváre, už sa na ňu pozrel veľa rázy pred tým, no nikdy si ju neprezeral takto dôkladne. Vždy sa mu zdala taká nenápadná, nevýrazná, nebyť jej tmavočervených vlasov, ktoré aj teraz žiarili na miestach, kam na ne dopadali lúče slnka presakujúce cez okno, človek by si ju len ťažko všimol. Jej tvár však mala veľmi jemné, trošku guľatejšie rysy a prekvapilo ho, keď zistil, akú moc bledú mala pokožku. V porovnaní s ním, bola takmer ako sneh, hoci líca sa jej sfarbili mierne doružova zakaždým, keď niečo rozprávala. To si všimol už aj pred tým. Na ľavej strane jej lícnej kosti sa nachádzalo drobné znamienko, ktoré tiež pred tým nezaregistroval. Neuniklo mu ani to, že mala pod očami mierne, sotva badateľné kruhy, ktoré boli zvýraznené tieňom dopadajúcim z jej hustých rias, zakaždým sa mierne zachveli, keď sa nadýchla.



Jeho pohľad skĺzol nižšie, po jej drobnom nose až k perám, kde sa opäť na chvíľu zastavil. Vždy, keď nad niečím popremýšľala, tak ich pevne stisla, až zostali tmavšie ako pred tým. Keď zistil, že si ešte stále nevšimla, ako ju uprene pozoruje a pokračovala vo vysvetľovaní, očami prešiel až k jej rukám, ktoré ho tiež zaujali. V jeden zvierala ceruzku, občas niečo pripísala, alebo zakrúžkovala v učebnici, druhou si pridržiavala knihu otvorenú. Takže je ľaváčka... Jej ruky boli tak moc drobné. Zdalo sa mu, že ich mala dokonca ešte menšie ako Satsuki a to už bolo čo povedať. Taktiež aj prsty mala neuveriteľné úzke, pripadalo mu, že by sa mohli každú chvíľu zlomiť, ak by ich niekto trochu silnejšie uchopil. Z ničoho nič pocítil akési zvláštne nutkanie priložiť svoju veľkú dlaň k tej jej, aby videl, aký veľký rozdiel medzi nimi bol. Sám netušil, že čo ho k tomu viedlo. Prv, než stihol čokoľvek urobiť alebo na čokoľvek iné pomyslieť, pocítil, ako na neho pozrela. Okamžite sa jeho oči stretli s tými jej.

"Počúval si ma?" Spýtala sa mierne zmätene a on rýchlo prikývol, snažil sa tváriť čo najviac nenápadne a uvoľnene.

"Jasné, jasné."

"A rozumieš tomu, nepotrebuješ to zopakovať?" Všimol si, že opäť uhla pohľadom. Robila to často, to spozoroval už vtedy, keď sa s ňou bavil prvý raz.

"Netreba, všetko je jasné."

"Tak to som rada," zdalo sa, že jej mierne odľahlo a na jej perách sa dokonca objavil nesmelý náznak úsmevu. Napomenul sa, že sa nechal tak rýchlo rozptýliť. Keď začala rozprávať ďalej, už sa ju snažil počúvať a vnímať. Nebolo to však ľahké, vždy mal so sústredením problémy. Pokiaľ nešlo o basketbal, tak ho nič nezaujalo natoľko, aby tomu dokázal venovať pozornosť dlhší čas. Vysvetľovanie gramaticky však našťastie netrvalo príliš dlho a potom prešli aj k pár zaujímavejším veciam. Keď jej mal odpovedať na otázky, bol síce trochu otrávený, no snažil sa pôsobiť suverénne. Nemal problém s tým, keď niečo nevedel. Jeho sebavedomie mu dovoľovalo povedať hocijakú hlúposť a nikdy sa necítil zahanbene. A ona bola dobrá doučovateľka, nekarhala sa, ak urobil chybu, snažila sa mu ju vysvetliť tak, aby ho neurazila a aby sa z nej čo najlepšie poučil.

Hana sa začínala čím ďalej, tým viac uvoľňovať. Ani nepostrehla, že koľko času už ubehlo odvtedy, čo s doučovaním začali. Zo srdca jej padol obrovský kameň, očakávala, že to bude omnoho horšie. Aomine Daiki bol síce dosť ťažký prípad, čo sa prípravy na vyučovanie týka, jeho lenivosť a občasná nepozornosť veci komplikovali, no zdalo sa jej, že zatiaľ situáciu zvláda. Dúfala, že mu snáď aspoň trochu pomohla k tomu, aby si zlepšil svoje študijné výsledky z angličtiny.

"Myslím, že na dnes toho bolo už dosť." Prehovorila napokon, keď usúdila, že už tam boli obaja dosť dlho.

"Konečne!" Aomine opäť zaklonil hlavu a začal si naťahovať stuhnuté svaly. Stále bol v jej tesnej blízkosti, no už si na ňu začínala pomaly zvykať. Zrejme mu nevadilo byť tak blízko pri niekom opačného pohlavia. Spomenula si, že ho často vídavala s jeho ružovovlasou priateľkou, na prítomnosť dievčat bol určite zvyknutý a nebolo to pre neho nič nezvyčajné.

"Ešte, aby som nezabudla," spomenula si na časopis, ktorý stále ležal v jej školskej taške. Vytiahla ho a Aomine zbystril pozornosť, prestal sa tváriť umučene a v jeho očiach postrehla štipku záujmu. Bola rada, že si to nechala na koniec, možno to pre neho bude dobrá motivácia na ďalšie doučovanie.

"Čo to je?" Nastavil ruku a ona mu do nej vložila časopis.

"No," opäť cítila, ako jej horia lícia a dúfala, že si to nevšimne aj on. "pamätám si, že chodíš na basketbal, však?" Spýtala sa a on prikývol, hoci v jeho tvári sa pri vyslovení tohto športu neobjavilo žiadne nadšenie. "No, nie je to síce celé o basketbale, hľadala som nejaký zahraničný časopis o športoch a toto je to najlepšie, čo som našla." Sledovala, ako si so zdvihnutým obočím listuje v časopise. "Je tam aj nejaký článok o basketbale." Dodala a dúfala, že práve zo seba týmto neurobila hlupáka.

"To je akože pre mňa?" Uprel k nej opäť svoje tmavomodré dúhovky, nevedela, či sa jej to iba zdalo, no pripadal jej mierne pobavený.

"Eh, no, áno. Môžeš si ho nechať a môžeme ho využiť aj na iných doučovaniach." Začínala sa obávať, že sa jej snáď vysmeje.

"Tak díky... Ale to si nemusela." Opäť sa zahľadel do časopisu, chvíľu si ho zaujato znova listoval a potom sa mierne zamračil. "I keď väčšine z toho moc nerozumiem."

"To nevadí. Ja... Chcela som nájsť aj niečo zaujímavé, aby to všetko nebola len taká nuda."

"Fakt díky, je tu celkom dobrý plagát Kobeho." Hana netušila, že o kom to hovorí, no bola rada, že ju aj s časopisom neposlal kade ľahšie.

"A skús nepozerať iba obrázky, ale je niečo z toho prečítať. A môžeš vyskúšaj aj preložiť, ak nebudeš vedieť, potom sa na to môžeme pozrieť spolu." Aomine opatrne vložil časopis do tašky a kývol hlavou.

"Kedy bude ďalšie doučko?"

"Ďalšie?" Hana sa na chvíľu zamyslela. Dnes bol utorok a zajtra by bolo asi moc skoro. Štvrtok poobede mala už vyplnený, takže jej opäť vychádzal piatok. "No, mohli by sme v piatok?"

"Piatok?" Aomineho to opäť moc nepotešilo, chcel mať už cez víkend pokoj. "A nebolo by lepšie radšej štvrtok?" Vedel, že by sa mali tento týždeň stretnúť ešte raz, nakoľko sa pomaly ale isto blížil ďalší veľký test a tento raz z neho potreboval dostať omnoho lepšiu známku.

"Vo štvrtok nemôžem, mám literárny klub." Hanu moc netešilo, že mu takto predlžuje školský týždeň, no piatok bol najideálnejší. "A ozaj, ty nemáš basketbal tento týždeň?" Spýtala sa ho, spomenula si, že aj on mal svoje vlastné poobedné aktivity.

"Mal som mať dnes, ale to nevadí. Tak teda fajn, piatok, dúfam, že to zase nebude len nudná gramatika," zašomral a dievčina ho s miernym úsmevom ubezpečila, že nie.

"A jak to, že nevadí, že si nebo na tréningu? Nebudú mať s tým tvoji spoluhráči problém?" Začala si vyčítať, že kvôli nej zameškal basketbalový klub, no Aomine len ledabolo mávol rukou, akoby to nebolo nič.

"Nebudú, ja nepotrebujem chodiť na tréningy. Som lepší ako všetci ostatní dokopy aj bez nich."

Hana prekvapene nadvihla obočie. Jeho slová boli tak sebaisté. Nevedela, či to myslel vážne, no rozhodla sa, že sa nebude viac vypytovať. Bola to v podstate len a len jeho vec, jej problém to vonkoncom nebol.

"Fajn, takže v piatok tu?" Spýtal sa opäť a ona prikývla. "Tak pôjdem a ešte raz díky za ten časák."

"Nemáš za čo. A nezabudni na tie cvičenia, čo som ti dala, do piatku ich maj hotové." Už si pripadala ako učiteľka a pristihla sa, že ju to začína mierne baviť. Všimla si, ako trochu otrávene ohrnul nosom, no napokon naposledy kývol hlavou, vyhodil si tašku na plece a s miernym mávnutím sa pobral preč z knižnice.

Dievčina na jeho vzďaľujúcu postavu ešte hodnú chvíľu hľadela. Konečne mala pocit, že môže znova normálne dýchať. Musela však priznať, že to nebolo až také strašné, nemusela pred tým z toho robiť takú vedu. Jeho prítomnosť ju síce dosť znervózňovala, ale tak to mala so všetkými chlapcami, ktorých poznala. Keď prehliadla to jeho občasné frflanie, tak nebol až tak zlým študentom. Vedela si predstaviť, že aj nasledujúce stretnutie zvládne.

Schovala si veci do svojej tašky a vydala sa k pultu za knihovníčkou, aby si u nej požičala učebnicu, ktorú používal Aomine na hodinách.

"Tak dneska sa mu nakoniec uráčilo dostaviť sa?" Neodpustila si staršia žena, keď pre Hanu vypisovala formulár o zapožičaní knižky. Dievčina si zahryzla do pery, no prikývla.

"Hej, dnes to dopadlo dobre."

"Máš s ním asi dosť práce, čo, drahá? To chlapčisko vyzerá ako lajdák." Hana sa mierne zamračila a len pokrčila plecami. Vedela, že by mala byť rada, že ju knihovníčka poľutovala, no jej slová sa jej zdali nevhodné. Podpísala sa na kolónku určenú pre zákazníka knižnice a potom si učebnicu opatrne vložila do tašky.

"Možno je, ale myslím, že ho zvládnem." S týmito slovami sa rozlúčila a vybrala sa tiež domov. Už asi vedela, o čom napíše svoj ďalší článok na blog - o ľuďoch, ktorí sa starajú do vecí, do ktorých im nič nie je.


<< ČASŤ I. | ČASŤ II.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 6. října 2015 v 12:30 | Reagovat

Čítala som si to už cez školu, ale dotala som sa k PC a riadnemu komentovaniu až teraz :]
V podstate sa nový diel veľmi potešil, keďže ten minulý bol tuším až vyše mesiaca dozadu a kebyže to mám zhodnotiť najkôr ako celok, tak sa mi to veľmi páčilo :]
Som rada, že si dam už dala nejakú tú inerakciu :D a bolo to zlaté :] v podstate si Aomineho viem predstaviť v takej situácii ..."tá stará" zabila :D a keď som ich tak tak všímala, ako dva charaktery, Aomine by možno vážnek sebe potreboval takého kľudného, tichého človeka a hlavne človeka, ktorý sa do neho v nejakej tej miere nestará a nenarúša jeho komfortnú zónu, furt ho nekarhá a pod. :] a Hana mi taká príde, buď je to len tým, že je to začiatok alebo aj tým, že tá jej povaha je vážne taká umiernená :]
Rozplývala som sa pri tom , ako na ňu hľadel, bolo to strašne chutné a ten obrázok je proste nádherný :] vyzerajú tam strašne dobre :]
Inak, tá scénka, keď si sadol vedľa nej ma mierne pobavila, ale presne niečo také by sa dalo očakávať od jeho charakteru :] a ako gesto ma to vážne dostalo :] je to taká drobnosť, ale na mňa takéto veci vedia zapôsobiť.
Teší ma, že to doučko tentoraz prebehlo v poriadku a že nakoniec aj samotná Hana z toho nemala až tak zlý pocit :]
V podstate mne osobne sa zle píšu tieto momenty poznávania a ako som si to tak cez prestávky čítala, trošku som sa aj zamyslela nad tým, ako sa v podstate taký vzťah prirodzene tvorí...[ a tie myšlienky sa prehĺbili pri pohľade na mladého doktora, ktorý na nás dohliadal :D :D ]---ale nie...ale niečím ..zaujal :D zdvihlo mi to náladu :D
Dobre, späť k poviedke :] :D
Tie opisy boli pekné, dobre a ľahko sa to čítalo a vlastne ako som už spomínala, celé to bolo príjemné, takže ja sa len teším na pokračovanie :]
AAAA Čo sa týka mojej milostnej aférky s Akashim a Nijimurom, to kľudne môže počkať, aj keď som vážne netrpezlivá :] ale to býva asi každý, pre koho sa niečo chystá :]

2 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 6. října 2015 v 18:22 | Reagovat

Fíha, aj ja chcem takú super doučovateľku. Som nesmierne rada, že sa tam Aomine dostavil. To, ako si ho popísala, celé to doučko, klobúk dole. Máš ho fakt prečítaného, ty naša fangirl :D Na sekundu som tiež bola otrávená z tej knihovníčky, ale keď mu vynadala, bolo to na popukanie  :D vážne máš schopnosť vystihnúť postavy do najmenších podrobností, vďaka tebe sa mi zdá, že sú reálne. A obrázok je super!

3 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 6. října 2015 v 20:07 | Reagovat

Dneska jsem měla volno, tak jsem si to celé přečetla...a bylo to úplně super! Od první kapitoly až po tuhle jsem se nenudila. Úplně jsem si Hanu zamilovala a ten Aomine :333 ale ten senpai...no ten bloňdatej...jak se to sakra jmenuje? :D Vím, že to bylo něco na T...Tetsuoto? :D no nic jsem líná to hledat
No prostě ten senpai a Misao mi nejsou vůbec sympatičtí, prostě mi nesedli...ten senpai bude určitě křivák a Misao mi přijde na takovou tu kamarádku, co tě kopne někam.

Ale říkám ten tvůj Aomine ^.^ Vystihla jsi jeho charakter úplně dokonale. Jeho otrávenost, spaní v hodinách...Bohužel pro mě jsi skvěle vystihla i Momoi >.< Gomen, ale já ji nemám ráda. No chápu, že v povídce o Aominem je Momoi neodmyslitelná :D Ale říkám jednou najdu povídku, kdy jí dá někdo po palici! No hahah nevšímej si mě, jsem magor. -_-

Každopádně se těším na další díl. Né, že mě necháš dlouho čekat :D Jsem se do toho tak začetla a pak Puk! Osmá kapitola! Konec čtení TT_TT

No nic mlčím. Tohle bude komentář level Farah :D (to nemělo nijak urazit, prostě jen obdivuju ty tvoje úžasně dlouhé komenty ;) )

Prostě se těším na pokračko ^.^

4 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 6. října 2015 v 22:04 | Reagovat

Byl to parádní dílek! :3
Moc se mi líbil, máš úžasnou schopnost popisovat věci (Lidi)... Nechápala jsme, kdybych zavřela oči a někdo mi četl Hanin popis, tak se vžiji do role a chvíle, kdy na ni Aoime koukal! :D
Těším se na další povídky... :3

5 Farah Farah | Web | 7. října 2015 v 19:18 | Reagovat

[1]: ty si poklad :) a ďakujem ti, že máš so mnou toľko trpezlivosti, nakoľko mi to s tvojou poviedkou naozaj strašne dlho trvá u_u som moc rada, že sa ti to páčilo a aj s tým obrázkom :) a že ti to na Daikiho sedelo, že ťa tam niečo aj pobavilo, nad niečim si sa porozplývala, to ma nesmierne moc teší :) moc ďakujem za prečítanie a aj tak úžasný koment, z ktorého som zase zotala bez slova

[2]: ďakujem aj tebe, Kame, moc :) som rada, že Aomine vám nepripadá OOC, to je pre mňa veľmi dôležité :) ďakujem za chválu

[3]: tebe ďakujem strašne moc za tú námahu, že si si prečítala celú sériu, fakt si to vážim a teší ma, že aj táto poviedka sa ti páčila :) a som rada, že si si na jednotlivé postavy utvorila svoj názor, áno, niektoré z nich mám v pláne vám skutočne znechutiť, ale teší ma, že Hanu si si obľúbila :) a komentár level Farah je suepr :D asi to začnem použivať ako jednotkovú mieru na meranie dĺžky komentárov :D a ja mám takéto komenty rada, takže kľudne pokračuj :) a ďakujem ešte raz

[4]: aj tebe moc ďakujem :) úplne ma takéto slová hrejú pri srdci, milujem písať také tie opistovačné scény, úplne sa v nich vyžívam a som rada, že sa vám to páči :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: