A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Unsettled mind, thirsty heart [ Nijimura Shuuzo x OC x Akashi Seijuuro ] ~ pre Petriku ~ II. časť

1. října 2015 v 20:59 | Farah |  o n e s h o t s
Tak, máme tu pokračovanie. Chcem sa poďakovať každému za prečítanie a hlavne Petrike za tak úžasný koment k predchádzajúcej časti, skoro som z neho odpadla a odletela na obláčiku niekam preč :P Stále sa držím pôvodného plánu a dúfam, že do nedele to bude hotové (Boh mi pomáhaj xD). Opäť sa vopred ospravedlňujem za akékoľvek chyby/nejasnosti, OOC postavy a podobne. Prajem príjemné čítanie :)



UNSETTLED MIND, THIRSTY HEART

časť II.

Počet slov: 3 191

~ venované Petrike ~



She had blue skin
And so did he
He kept it hid
and so did she.

They've searched for blue
their whole life through,
then passed right by

And newer knew.


- Shel Silverstein _________________


~ * ~

Z letiska ich na internát odviezol taxík. Nebola to príliš dlhá cesta, no musela uznať, že hromadnou dopravou a s tak ťažkou batožinou, ktorú jej však Murasakibara galantne pomohol vziať, by to bolo horšie. Tokio bolo predsa len obrovské veľkomesto. Bola rada, že ho so sebou má, sama by sa tu zrejme orientovať nedokázala. Cestou v taxíku si všímala všetko naokolo. Budovy, davy ľudí, japonské nápisy. Pripadala si opäť ako vo filme. Takže takto vyzerá splnený sen? Usmievala sa od ucha k uchu, nechápala, ako sa môže Murasakibara tváriť tak laxne. Pre neho to možno nebolo nič ohromné, nakoľko tu žil od narodenia, vyrastal tu, no ona mala pocit, že ani desaťročie strávené na tomto mieste by mu v jej očiach neubralo na tej čarovnej atmosfére.

Auto zastavilo pred obrovským komplexom budov, z okna na ne fascinovane hľadela. Keď si to porovnala s internátom, na ktorý bola zvyknutá doma, musela sa v duchu zasmiať. Domáce školstvo bolo mizerné oproti tomu, čo uvidela tu. Nemohla sa dočkať, keď uvidí svoju izbu a priestory školy, z vonka vyzerala naozaj parádne.

"Tak," začal Murasakibara "toto je Teiko univerzita." Prežúval ďalší z keksíkov, ktorým ho obdarovala a tváril sa, akoby tie obrovské budovy tam vonku nič neznamenali. Musela zatvoriť ústa, ktoré sa jej otvorili údivom, aby nevyzerala ako idiot. Všetko to bolo také neuveriteľné, stále mala pocit, že sa jej to sníva.

Vystúpili, Atsushi jej pomohol s kufrom a po tom, čo sa chvíľu vadili o to, že kto zaplatí taxík, sa konečne pohli k budove internátu. Bola trochu nabrúsená, že to všetko zaplatil on sám, chcela si to s ním aspoň rozdeliť na polovicu, no okamžite ju odbil, vraj si má šetriť vreckové, ešte budú iné príležitosti, kde ho môže minúť. Netušila síce, že čo tým myslel, no hádala, že sa to čoskoro dozvie.

Kráčali po vydláždenom nádvorí smerom k dverám budovy, keď sa k nim zrazu vybrali dvaja mladíci postávajúci vonku. Hľadeli priamo na Murasakibaru z čoho pochopila, že majú namierené k nim. Rýchlo si ich premerala pohľadom. Bola vôbec v správnej zemi? Obaja boli pomerne dosť vysokí, znova nevychádzala z údivu. Mala pocit, že každý, kto tvrdil, že aziati sú nízki, klamal. Pripadala si medzi nimi ako trpaslík.

Tí dvaja neznámi zastali pred nimi a pozdravili sa. Jeden mal tmavomodré vlasy, bol veľmi opálený a svalnatý, druhý bol blonďavý a pripomínal jedného z tých typických idolov, na ktorých bola zvyknutá z k-pop klipov a seriálov. Akoby ho niekto vystrihol priamo zo shoujo mangy. Spustili na Murasakibaru spŕšku slov v japončine, na ktoré im odpovedal rovnakým jazykom. O niečom začali debatovať a občas sa jeden z nich alebo obaja prekvapene pozreli na ňu. Stála tam a pripadala si trochu hlúpo, že nerozumela, čo sa deje.

"Anglicky, prosím." Prerušila ich a všetci traja na ňu pozreli. Snažila sa pôsobiť priateľsky, no mierne ju frustrovalo, že sa zhovárajú o niečom, o čom ona nemá ani potuchy, mohli jej pokojne aj nadávať a nevedela by to.

"Jasné, prepáč, zabudol som." Rýchlo sa ospravedlnil Atsushi a ona iba mávla rukou, že sa nič vážne nedeje. "Toto sú moji spolužiaci Mine-chin a Kise-chin." Kývol hlavou k tým dvom. "A toto je Petra, moja kamarátka zo zahraničia, , čo som vám spomínal. Je tu na jeden semester na výmennom študijnom pobyte." Predstavil ich navzájom a obaja sa na ňu usmiali. Ten blonďavý možno až príliš oslňujúco a ten druhý zase mierne arogantne, no tvárili sa priateľsky. Takže sa usmiala aj ona na nich. Podali si ruky.

"Som Kise Ryouta." Predstavil sa blonďavý mladík ešte raz, Murasakibara mal vo zvyku používať rôzne prezývky, no v jej prípade mu to bolo zakázané. Priateľsky mu stisla ruku. Neuniklo jej, že sa tváril možno až príliš prívetivo.

"Aomine Daiki." Zašomral druhý a tiež jej podal svoju veľkú dlaň.

"Teší ma," oslovila ich a Murasakibara im vysvetlil, že bol po ňu na letisku. Celý čas, čo rozprávali, sa snažili hovoriť anglicky, aby im rozumela. Ich angličtina bola síce mierne lámaná, no bez akýchkoľvek väčších problémov pochopila, že čo sa pokúšajú povedať. Občas im unikli aj japonské výrazy, no už sa necítila tak odstrčená, ako keby sa zhovárali iba v ich rodnom jazyku.

"Ozaj," ozval sa Murasakibara znova, "neviem, či sa mi to nezdalo, no myslím, že som na letisku videl Nijimuru-snepaia."

Obaja mladíci na neho prekvapene pozreli. Na ich tvárach sa objavil akýsi malý náznak rešpektu a možno príjemného prekvapenia. Netušila, že o kom hovoria, no bolo jej jasné, že je to zrejme nejaký spoločný známy. A zrejme bol od nich starší, nakoľko ak si správne pamätala, prípona senpai znamenala niekoho staršieho, zrejme o ročník alebo dva vyššie od nich.

Prehodili ešte pár slov v japončine, potom sa rozlúčili a vybrali sa opačným smerom ako oni dvaja s Atsushim. Nezabudli ju pred tým prívetivo pozdraviť. Snažila sa im to oplatiť nesmelým "konichiwa" po ktorom sa obaja uškrnuli a už boli preč.

"Sú to moji spolužiaci, takže v podstate teraz už aj tvoji," vysvetlil jej fialovovlasý kamarát. Prikývla. Bolo dobré vytvoriť si priateľské vzťahy hneď zo začiatku. Aspoň sa jej bude medzi spolužiakov lepšie zapadať. Nebola jediná zahraničná študentka, takže sa určite zoznámi aj s tými z cudziny, no nikdy nebolo na škodu pestovať dobré vzťahy aj s domácimi, predsa len bude mať niektoré predmety a prednášky spoločné aj s nimi.

Jednou z jej povinností po tom, čo sa ubytuje na svojej izbe, bolo aj nahlásiť svoj príchod na oddelení pre zahraničných študentov a zúčastniť sa krátkeho poučenia a vybaviť úvodné formality. Murasakibara ju doviedol až priamo k jej internátnej izbe, zistila, že internáty sú rozdelené na dievčenské a chlapčenské poschodie. S niečím takým sa doma nestretla, preto zostala prekvapená. Zahraniční študenti mali dokonca svoje samostatné krídlo. Našťastie však od nej Murasakibara nebude ďaleko, podľa toho, čo vedela, býval iba niekoľko blokov od školy. Mrzelo ju síce, že bude na internáte sama, no po úvodnom pučení sa dozvedela, že jej na izbu pridelili zahraničnú študentku zo Španielska, takže bola veľmi zvedavá. Vraj ešte neprišla, no čoskoro sa mala dostaviť, nakoľko prednáškové obdobie začínalo o tri dni.

Internátna izba - to už bola iná reč. Čakala, že to bude niečo viac ako doma, no po ubytovaní sa bola veľmi milo prekvapená. Izba síce nebola na zahraničné pomery príliš veľká, no na tie japonské áno. Dokonca mala veľkosť priemernej učebnej triedy z jej starej školy. Zariadenie bolo útulné a pekné, dokonca izbu delil tradičný japonský paraván, aby mali študentky, ktoré ju obývajú viac súkromia. Nebolo tu nič, na čo by sa mohla sťažovať a tak po náročnom dni a rozlúčením sa s Murasakibarom konečne ľahla na posteľ a nachvíľu vydýchla.

Spätne si v hlave rekapitulovala udalosti z celého dňa. Napadlo jej, že by sa zrejme mala prihlásiť na internet a dať blízkym vedieť, že šťastne docestovala a je v poriadku, no akosi sa nedokázala ani pohnúť, práve teraz, v tomto rozpoložení. Usmievala sa. Spomenula si na to stretnutie s neznámym mladým mužom na letisku. Takmer by na neho bola už zabudla, hoci... Nie, na niekoho ako on sa nedalo zabudnúť, i keď to stretnutie trvalo iba pár sekúnd. Premýšľala, že koľko takýchto situácií ešte zažije. O tri dni sa mala začať škola a napriek tomu, že niekde vo vnútri ešte stále pociťovala akúsi nervozitu, tešila sa. Dobrodružstvo v Japonsku sa ešte len začína...

* * *

Španielka prišla na druhý deň. Volala sa Rita a bola vcelku priateľská. Petra zistila, že jej nová spolubývajúca bude chodiť o jeden ročník vyššie od nej, hoci to dievča vyzeralo snáď mladšie ako ona sama. Počas takmer celého poobedia sa rozprávali, navzájom spoznávali jedna druhú, každá na seba prezradila niečo o svojej rodnej zemi, o svojej rodine a dôvode, prečo prišla študovať do Japonska.

Po úvodnom zoznámení jej Rita navrhla, aby sa šli poprechádzať po areáli školy, no Petra si spomenula, že bola dohodnutá s Murasakibarom. Napadlo jej, že by mohla Rite navrhnúť, aby sa k nim pripojila, no staršia dievčina po tom, čo zistila, že by mal ísť s nimi ešte niekto ďalší, koho nepoznala, to odmietla. Ospravedlnila sa slovami, že pôjde preskúmať internát sama a prípadne pohľadá nejakých ďalších zahraničných študentov, s ktorými nadviaže kontakty. Petra bola čiastočne rada, nevedela si predstaviť, čo by Atsushi povedal na to, keby ju vzala so sebou.

Podľa plánu sa mali stretnúť pred internátom, Atsushi jej sľúbil, že jej ukáže okolie univerzity a vezme ju do japonského Starbucksu. Veľmi sa na to tešila, pretože počula, že vraj tam obsluhujú dievčatá oblečené ako japonské maidky, bola veľmi zvedavá, či je to naozaj pravda. Všetko na tejto krajine jej prišlo fascinujúce, počínajúc dekoráciou v jej izbe až k obrovskej spleti mrakodrapov, ktoré mala hneď za svojim oknom. Tešila sa, že si ešte tie dva dni voľna, ktoré jej pred školou zostávali, užije. Ukázalo sa, že priateľstvo s Murasakibarom má nevyčísliteľnú hodnotu.

* * *

Nasledujúce dva dni strávila buď na svojej internátnej izbe, alebo výletmi s Atsushim. Vzal ju ukázať aj svojej rodine. Boli to všetko veľmi príjemní ľudia. Jeho matka bola taká typická ázijská pani v rokoch, ktorá vyzerala o polovicu mladšie, ako skutočne bola a nebyť tých bacuľatých líc, pokojne by povedala, že je to Murasakibarova sestra.

Pripravili pre ňu tradičnú japonskú večeru a dokonca jej navrhli, že ak chce, môže u nich cez noc prespať. Zvažovala túto lákavú možnosť, no napokon usúdila, že už i tak im narobila dosť starostí a internát nebol vôbec ďaleko. Murasakibarova matka prikázala svojmu lenivému synovi, aby ju šiel vystrojiť a lúčila sa s ňou niekoľko minút, stále sa iba usmievala, ďakovala za návštevu a ukláňala sa. Murasakibara musel, samozrejme, všetko poctivo prekladať, keďže z ich domácnosti bol jediný, kto vedel anglicky.

Keď sa s ním lúčila pred dverami svojej internátnej izby, dohodli sa, že sa ráno stretnú na rovnakom mieste ako zvyčajne, nasledoval totiž prvý oficiálny školský deň v prednáškovom období. Ďakovala bohu, že ho má, pretože pri pohľade na svoj rozvrh a rozpis učební si pripadala stratená. Sľúbil jej, že ju zavedie tam, kam bude treba a dokonca s nadšením zistila, že s ním má dosť spoločných hodín a prednášok.

Teiko univerzita bola špičková a prestížna vzdelávacia inštitúcia a študovalo tu obrovské množstvo mladých ľudí. Tí, ktorých tu doposiaľ videla, nepredstavovali ani polovicu z celkového počtu, prednáškové obdobie sa predsa malo začať až na ďalší deň. So spolubývajúcou sa večer príliš nerozprávali. Španielka sa vrátila zo spoločenskej miestnosti neskoro a to už Petra ležala v posteli so slúchadlami v ušiach a pozerala jeden zo svojich obľúbených seriálov, aby sa pred zajtrajším stresujúcim dňom odreagovala.

Rita s ňou prehodila pár slov a prvom prednáškovom dni a potom sa obe naďalej venovali vlastným aktivitám. Nervozita by sa síce v izbe dala krájať, no po tom, čo na Petrinom mobile zablikala správa od blízkych, sa uvoľnila a podarilo sa jej napokon zaspať.

* * *

Sedela v malej prednáškovej miestnosti s ďalšími ôsmimi spolužiakmi. Po oficiálnom zahájení mali zahraniční študenti z jednotlivých ročníkov zraz, kde im bolo vysvetlené, čo všetko ich bude počas nasledujúceho semestra čakať. Okrem nej do ročníka chodil jeden Američan, dievčina z Veľkej Británie, dvaja Turkovia, Francúzka, Mexičan a dve sestry dvojčatá z Ruska.

Po úvodných formalitách im referentka pre vzťahy so zahraničnými študentmi oznámila, že každú chvíľu príde predseda ich ročníka, ktorý bude celý semester slúžiť ako akýsi informátor a vyslanec, taktiež im poradila, že v prípade akýchkoľvek problémov alebo otázok sa na neho môžu spoľahnúť. Prezradila im, že je to vzorný a veľmi dobrý študent, jeden s najlepšími výsledkami v celej fakulte, na ktorej Petra študovala. Bola veľmi zvedavá, kto to môže byť, bolo jej jasné, že to bude nejaký domáci študent.

Dvere učebne sa otvorili a dnu vošiel stredne vysoký mladý muž s výraznými červenými vlasmi. Petra prekvapene zamrkala, keď ho sledovala, ako sebavedomým a elegantným krkom prešiel až dopredu pred elektronickú tabuľu. Ak by mala zhodnotiť svoj prvý dojem z tohto človeka - bol by to typický Japonec. Mal neutrálny, až vážny výraz, hýbal sa s určitou dávkou grácie, ale z jeho očí vyžaroval akýsi chlad, mala z neho dokonca pocit menejcennosti. Najviac ju ale zaujali tie oči - nikdy nič také naživo nevidela, hoci o tom veľa rázy čítala. Heterochromia bolo niečo pozoruhodné, s čím sa nerodil každý. Oči tohto mladíka boli nepreniknuteľné, jedno zlaté a druhé bordové ako rubín, nedokázala z nich vyčítať na čo myslí, alebo čo prežíva, pripadali jej ako dva bodavé reflektory, ktoré ju prepaľovali skrz na skrz.

Mladík sa mierne uklonil a keď sa predstavil, všimla si, že má úplne bezchybnú angličtinu. Keby ho nevidela na vlastné oči a mala súdiť iba podľa hlasu, nikdy by nehádala, že angličtina nie je jeho materinský jazyk. A ten hlas... tak moc vyspelý na tak mladého muža. Pristihla sa, ako jej z neho behá mráz po chrbte. Cítila z neho však akúsi nedostupnú, chladnú auru, nemohla si pomôcť. Bolo jej jasné, že táto osoba má po celej univerzite rešpekt i napriek tomu, že nebol v najvyššom ročníku.

Po tom, čo im boli vysvetlené ďalšie pokyny a referentka ich prepustila, vychádzali jeden po druhom z triedy. Akashi Seijuuro, tak sa ten zvláštny červenovlasý študent volal, čakal, kým vyjdú všetci ostatní a úctivo držal dvere. Petra sa chvíľu zdržala so svojimi vecami, ktoré si dávala späť do tašky a tak zostala v triede o niečo dlhšie, ako ostatní. Červenovlasý k nej stál otočený chrbtom, takže si zrejme nevšimol, že zaostala za ostatnými. Keď myslela, že sám vyjde z triedy, otočil sa, čím ju prekvapil. Takmer by bola do neho vrazila, no mal vynikajúce reflexy a stihol poodstúpiť skôr, než mohlo k zrážke dôjsť.

"Prepáč." Rýchlo zo seba vysúkala, ospravedlňujúco sklonila hlavu, no potom mu znova zahľadela do očí. Možno čakal, že uhne pohľadom, no neurobila to. Bola zvedavá. Musela priznať, že tá nedostupnosť a záhadnosť, ktoré sa okolo neho vznášali, ju zaujali. Doposiaľ sa s nikým takýmto nestretla. Murasakibara aj jeho dvaja kamaráti boli otvorení, priateľskí, no tento mladý muž, tento Akashi bol iný.

Chvíľu ju prepaľoval pohľadom, až sa začala cítiť nepohodlne. Frustrovalo ju, že nedokáže z jeho tváre čokoľvek vyčítať. Bol takýto aj k všetkým ostatným spolužiakom, nie iba k cudzincom? Ozval sa jeden z jej ďalších zmyslov a uvedomila si, že sa okolo neho vznáša akási príjemná, luxusná vôňa. Keď sa nad tým hlbšie zamyslela, musela zhodnotiť, že aj oblečenie, ktoré mal na sebe, určite nebolo zo žiadnej lacnejšej cenovej kategórie.

"V poriadku, Petra." Prekvapilo ju, že si zapamätal jej meno. Predstavila sa v jeho prítomnosti iba raz a okrem nej ďalší ôsmi ľudia. Vôbec nečakala, že mu práve jej meno utkvie v pamäti a ešte viac ju zarazilo, že nepoužil žiadnu zdvorilostnú príponu a ani ju nenazval priezviskom, ako to japonskí študenti zvykli robiť. Keď vyslovil jej meno, opäť pocítia po celom tele zimomriavky. Spôsob, akým ho povedal, ten tón... mala pocit, že sa jej ťažko dýcha. Snažila sa však zachovať pokoj a opäť nesklopila pohľad, odvážne čelila jeho intenzívnej prítomnosti.

Znova sa uklonil a pokynul rukou, aby šla z dverí von prvá. Keď okolo neho prechádzala, premýšľala, či sa vôbec niekedy pred tým s niekým podobným stretla. Napokon musela uznať, že nie. Bol ako nikto iný, koho doposiaľ spoznala.

* * *

Prvý týždeň ubehol ako voda a ona sa pomaly začínala na internáte aj v okolí univerzity udomácňovať. Murasakibara ju predstavil aj ďalším zo svojich známych, znova sa stretla s tými jeho dvoma kamarátmi, ktorých spoznala v prvý deň, keď prišla a na jej veľké prekvapenie zistila, že sa Atsushi priatelí aj s tým červenovlasým mladíkom. Nestretala ho síce často, mali spolu minimum hodín, no vždy, keď na seba náhodou narazili, ozval sa znova ten zvláštny pocit. Akashi bol zrejme veľmi vyťažený, mal veľa povinností, nakoľko bol v študentskom parlamente a ešte bol aj predsedom ich ročníka. Ak sa po škole náhodou niekde s jej spolužiakmi zastavila, nikdy nebol s nimi, zväčša sa k nej a Murasakibarovi pridali Aomine a Kise a občas aj vysoký zelenovlasý mladík s okuliarmi, ktorého meno si stále nevedela zapamätať.

Okrem toho sa spriatelila aj s ďalšími zahraničnými študentmi z jej ročníka - najviac sa jej pozdávala dievčina Angličanka Bethany, ktorá pochádzala z Oxfordu. Spolubývajúca Rita s ňou nezvykla nejako zvlášť komunikovať, väčšinou sa obe iba obchádzali a stretávali sa na izbe až vo večerných hodinách. Buď bola preč ona, alebo Rita, ktorá často zvykla behať so staršími študentmi. Murasakibara bol vždy po ruke, keď ho potrebovala a aj vďaka nemu sa naučila v areáli univerzity za ten týždeň celkom slušne orientovať. To, že bola jeho kamarátka jej aj umožnilo rýchlejšie sa začleniť medzi domácich študentov a nebola taká dištancovaná ako ostatní zahraniční. Vedela, že za to vďačí svojmu vysokému kamarátovi, nebyť neho, sama od seba by sa možno neodvážila tak rýchlo sa socializovať s toľkými cudzími ľuďmi.

Počas poslednej piatkovej prednášky jej oznámil, že sa večer na internáte bude konať študentská party, ktorá predstavuje akési otvorenie nového ročníka. Všetci študenti boli, samozrejme pozvaní. Mala mať dve časti - oficiálnu aj s pedagógmi, kapelou a pohostením a potom, ako to už býva zvykom, sa mal každý študent pobrať so svojou partiou a pokračovať v bujarých oslavách už privátne.

Z tejto myšlienky bola v celku nadšená. Vyskúšala si už také študentské večierky, keď začala študovať na univerzite doma minulý rok. Bola veľmi zvedavá, že aký druh večierkov sa zvykne usporadúvať tu. Nebola si istá, čo od toho môže očakávať. Japonci boli známi pre svoju konzervatívnosť. Spomenula si, že na večierkoch doma sa zvyklo piť a venovať rôznym zábavným aktivitám, netušila však, či sa má na niečo také pripraviť aj tu.

"Dúfam, že prídeš a zober aj nejaké zahraničné kamarátky." Uškrnul sa na ňu tmavý modrovlasý spolužiak Aomine, ktorý si vypočul jej rozhovor s Murasakibarom. Jeho gramatika mala síce určité rezervy, no ona bez problémov porozumela, čo jej chcel povedať. Napadlo jej, že by mala vziať Bethany, možno by mu kontakt s niekým, kto má angličtinu ako rodný jazyk pomohol. Pripomenula si, že sa jej spýta, či nechce ísť s ňou a Murasakibarom s jeho kamarátmi.

"Bude to veľká akcia?" Otočila sa späť na svojho fialovovlasého priateľa. Ten sa na chvíľu zamyslel a lenivo si podoprel rukou bradu.

"Hmm... asi hej. Moc sa mi tam nechce, no keďže si tu ty, tak musím ísť ako doprovod inak by ma matka karhala ešte niekoľko týždňov."

"Už si tam niekedy bol?" Spytovala sa ďalej.

"Hej. Minulý rok. Bolo to fajn."

Murasakibarovo slov fajn nabralo úplne nový význam, keď z jeho tváre sršalo číre znudenie. Petra sa však i napriek jeho nechuti tešila. Spoločenské akcie tohto druhu boli dobrou príležitosťou, ako sa začleniť do kolektívu a ešte viac spoznať život japonských študentov. Doma moc na takéto večierky nezvykla chodiť, no pokiaľ s ňou bude Murasakibara, tak jej to vôbec neprekážalo.

"Bude to super, po tej ceremónii sa u mňa na izbe koná žúr, dúfam, že môžem s vami rátať, Murasakibaracchi." Z druhej strany sa ozval blonďavý mladík, s ktorým sa tiež zoznámila v prvý deň. Zdalo sa, že aj on si nemohol pomôcť a tiež načúval.

Práve dostala svoje oficiálne prvé pozvanie na študentskú súkromnú párty v Japonsku. Nevedela sa dočkať, kedy sa s tým pochváli priateľom doma, určite si ju budú doberať, že ona nie je práve najväčšia párty šelma, no čokoľvek sa na večer chystalo, jej zvedavosť spôsobila, že sa začala tešiť.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 1. října 2015 v 21:33 | Reagovat

Ochh....už od tvojej správy na FB tu stále chodím :D a keď som to tu konečne zbadala, takmer som od radosti až podskočila :D
Proste....to je tak geniálne a tak skvelé...aj tento diel, proste, už sa to rozbieha...ten úvod a hádanie sa o zaplatienie taxíka, to bolo vážne milé a Murasakibara som zlatý, že to cvaknul :D
Páčil sa mi ten opis prostredia, pevne verím, že by sa mi to páčilo :] že by som to rada chcela zažiť :] snáď...možno :D
Takže som ich spoznala už...našu generáciu najsexošov :D úplne mi to tam sedelo...ale vážne, Kise, Aomine, takto nejako by som si ich dokázala vážne predstaviť :] [ inak..že zrovna ja karhám niečiu angličtinu :D...rada by som sa dopracovala na takú úroveň raz :D :]....a Atschi môj zlatý..on je také srdiečko :] stará sa o Petriku, chodí s ňou ako taký ochranca a dokonca ma zrejme miluje aj jeho matka :DD takže ak by mi to nevyšlo s pánom kapitánom a naším senpaiom, :D tak som v Murasakibara rodine vítaná :D haha...páčilo sa mi to...tie scénky u neho doma a celkovo, som fakt strašne rada, že je práve on tým kamarátom :]
Aaaaa dostávame sa k Akashimu...omg, tá scéna ma úplne pohltila...proste, to vykreslenie a moja vášeň pre heterochromia iridis :] to jeho vystupovanie, elegancia...ja ho presne takého vidím, vidím mladého muža s dospelým rozumom, charizmou a takým tým sebavedomým vystupovaním, takže som z toho vážne unesená :] sakra dobre si to napísala a zase mám v hlave teraz XYZ otáznikov, pretože vážne netuším, ako to bude pokračovať :] a to je na tom to super, ty si pri prvom dieli písala, že to zrejme nebude podľa mojich predstáv, ale o tom to je! Ja mám byť prekvapená a v napätí! A to som...ako vážne, mňa v tejto dobe rôznych klišé a osnov už máločo prekvapí, ale toto tu u mňa nehorázne boduje :] ach...vybozkávala by som ho hneď, toho Seijura :D :D už len za to, že si pamätal moje meno :D inak, normálen mám z toho zimomriavky, on je predsa len taká, kapánek nepredvídateľná a trošku aj nebezpečná postava, takže...jú, strašne sa teším na nejakú ďalšiu scénu s ním :] bude to úžasné, určite :]
ach...dostávame sa k párty :D ja som strašne zvedavá na to, ako to tam dopadne a čo sa udeje :] ako...zasa mi robíš zle :D ty potvora, utla si to v tom najlepšom :D
A inak..cením si Kiseho prívetivosť a pozvanie, to je...česť toto :D
A Aominovi by som dala po ústach, veď má Hanu!!! :D :D :D
Takže...čo teraz...veď ja asi ani len nezaspím, dopekla, :P :D
Veľmi dobre sa mi to čítalo a mám z toho naozaj obrovskú radosť :] asi sa aj rozplačem, keď to skončí :D
Fakt si moc cením tú námahu, čo do toho vkladáš a mrzí ma, že kvôli tomu "stojíš" so svojou tvorbou :] ----ale, som rada! :D
Bolo to užasné...chcem hneď ďalšiu časť...rýchlo, Farah, rýchlo...aj prsty zoder :D
ale tak počkám si, na fajné veci sa oplatí čakať :]
Ďakujem :]
Horím nedočkavosťou :D

2 Farah Farah | Web | 1. října 2015 v 22:37 | Reagovat

[1]: ja si zase cením, že to čítaš a našla si si čas napísať tak dlhý a úžasný koment :) a vôbec ťa to nemusí mrzieť, je to také odreagovanie popri ďalších xy veciach, čo mám rozpísaných :D a som rada, že sa ti aj tento diel páčil :) Murasakibarovci sú taká milá, pohostinná japonská rodinka, som rada, že sa ti vsuvka s nimi páčila :D inak, ten Aomine - :D úplne som na chúďa Hanu zabudla :D budeme sa pred ňou tváriť, že sa to nikdy nestalo xD a som rada, že aj pasáž s Akashim sa ti páčila... on je dosť taká komplikovaná a náročná postava :D takže písať na neho je sakra výzva xD aj preto odkladám jeho diel z Moments in Dark xDDD ale som rada, že zatiaľ môže byť :P ešte raz ďakujem a ty nemáš za čo! :)

3 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 1. října 2015 v 23:31 | Reagovat

Boha, to len ja môžem zabudnúť na komentár. No nič, okomentujem to naraz. Doriti, tak TOTO ma fakt prekvapilo! Really Farah? Mura ako internetový priateľ? Nijimura na letisku ako galantný neznámy? Akashi ako predseda? Haha, vlastne by ma to nemalo prekvapovať. Všetky tie scénky, opisy, paráda. Normálne sa cítim ako amatér, keď si spomeniem na na ten nešťastný experiment. Za to ti napíšem chutnú poviedku s Ludwigom, ale budeš si musieť počkať. Som nejaká vyžmýchaná :D

4 Sora Sora | Web | 2. října 2015 v 15:53 | Reagovat

Už som to mala prečítané v škole, no na mobile sa mi vážne nechcelo komentovať, lebo by som prinajmenšom vybuchla od zúrivosti...
Tááákže, Mura-chan je neskutočne zlatý.. a to som si myslela, že sa mi takéto pocity dostavia iba pri čítaní Petrikiných poviedok. ^^
Akashiiiiii!~ Boha, ja som sa zabuchla normálne! Tak krásne si ho opísala, až sa na ten monitor usmievam ako slniečoko a následne si pripadám ako taká ťava, čo nič nevie a chce sa zavesiť na niekoho tak vzdelaného, profesionálneho, chladného, a sexi chlapa, ako je Akashi.. (múj ty bože.) :DDD
Rodina Atsushiho je úplne celá taká príjemná, úžasná, som rada, že sa o Petriku tak starajú.. teda hlavne Mura-chan. ^^ (a znova som vo vytržení)
Ďalej som rada, že ju tak chalani zobrali - myslím tým našich "zázračných" chalaňov. Aspoň tam chúďatko nie taká stratená, akoby som určite zvykla byť ja, keď sa dostavím na nové miesto. xD
No, a ešte sa mi páčilo, že si tam zakomponovala aj ostatných zahraničných študentov. Teraz to dostalo ten správny stupeň... niečoho. Eh, myslím tým, že sa mi páči to, ako si nespravila z Petriky jedinú hviezdu večera. :D Dúfam, že som sa vyjadrila jasne, lebo to inak napísať neviem..
A samozrejme som zvedavá na ten večierok. Celá kapitola ma milo prekvapila, tak si myslím, že ani tá ďalšia ma nesklame.. len pekne píš, aby si to nakoniec aj stihla. ^^

5 Farah Farah | Web | 2. října 2015 v 16:54 | Reagovat

[3]: Kame, čo to aký slovník na tak mladú dámu? :O :D ale nie, ďakujem ti moc za komentár :) vôbec sa necíť ako amatér! a ak áno, tak potom sme amatéri vlastne všetci :D a poviedka s Ludwigom pre mňa? :O *hviezdičky v očiach* tak to sa nemôžem dočkať, ja si počkám, ja mám časuu :) teším sa a ďakujem za prečítanie :)

[4]: wow, ďakujem za tak obšírny a super komentár :) veľmi si to cením a ešte raz ďakujem aj za prečítanie poviedky :) nečakala som, že Mukkun bude mať tak úspech :D rozmýšľala som, že kto by to tak mohol byť tým, čo ju bude v novej krajine sprevádzať a potom mi napadol on, keďže viem, že ho má Petrika tak rada :D a ešte sa mi to aj celkom hodilo, že predsa len, jeho kamarát je Himuro a ten je počas deja akože ešte stále v USA, takže má k zahraničným z nich všetkých asi najbližšie :D A som rada, že sa ti páčila aj scénka s Akashim :) priznám sa, že som sa toho najskôr trochu bála, lebo je to tak výrazná a "veľká" postava, že písať o ňom nie je veru med lízať :D ale zatiaľ sa vám to pozdávalo, tak som si vydýchla :P nuž, vôbec si nepripadaj ako ťava, Akashi má takúto moc snáď nad každým (hajzlík jeden malý :D), takže je to úplne prirodzené xD aj v Anime mal presne takýto efekt :D a áno, tak som to aj plánovala :) že sa vďaka Murasakibarovi ľahšie zoznámi aj s ostatnými, za iných okolností si moc neviem predstaviť, že by k sebe len tak prijali niekoho cudzieho, takže to, že ho poznala už pred tým je len výhoda :D
Hej, chápem a ďakujem ešte raz aj za toľko chvály a aj za super koment :) dúfam, že aj ďalšia kapitola sa bude páčiť :)

6 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 4. října 2015 v 23:55 | Reagovat

Sugoi~ :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: