A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Unsettled mind, thirsty heart [ Nijimura Shuuzo x OC x Akashi Seijuuro ] ~ pre Petriku ~ III. časť

4. října 2015 v 5:06 | Farah |  o n e s h o t s
Konečne pridávam ďalšiu časť. Ospravedlňujem sa za omeškanie, ale múza nejako odišla a mala som veľké problémy vôbec dopísať túto kapitolu :( preto to asi išlo aj na úkor kvality. Začínam sa obávať, že sa mi to do zajtra nepodarí, tak snáď ma milá Petrika neukameňuje :P rada by som písala rýchlejšie, ale zatiaľ sa mi to nedá, budem musieť nájsť na to nejakú fintu :D neviem, či sa nedám na drogy, možno mi to začne páliť lepšie xD Snáď to nie je až taká katastrofa. Budem vďačná za každý komentár a prečítanie :) A ešte poznámka - nevedela som, že čo zvyknú japonskí študenti na týchto college večierkoch piť, tak som vygooglila, že umeshu a kirin sú asi najpopulárnejšie :D takže aby ste si nemysleli, že som si to vycucala z prsta :D A snáď nikomu nevadí, že som z Nijimuru urobila muzikanta. Príjemné čítanie prajem.



UNSETTLED MIND, THIRSTY HEART

časť III.

Počet slov: 5 202

~ venované Petrike ~

Počas čítania si pustite:


Jasmine Thompson - Adore

~



~ * ~

Stála pred dverami internátnej izby, za ktorými sa Bethany chystala na večerné podujatie. Bola rada, že jej spolužiačka prijala pozvanie pripojiť sa k nej a Murasakibarovi, no dúfala, že si dievčina z Anglicka trochu pohne, už mali mierne meškanie. S Atsushim boli dohodnutí, že sa stretnú pred veľkou sálou o pár minút a Bethany ešte stále nebola hotová. Vedela si predstaviť, že chce jej spolužiačka vyzerať na večierku čo najlepšie, no sama úprave svojho zovňajška nevenovala až toľko času, ako toto dievča. Nikdy nebola nejako zvlášť márnivá. Šminkám a starostlivému výberu šiat nevenovala toľko času, ako by možno mala, radšej stavila na prirodzenosť a pohodlnosť. Mala pred sebou celý večer a celú noc a rozhodne sa cítila lepšie v pohodlných veciach ako keby mala na sebe navlečené kratučké minišaty a vysoké podpätky.

Spomenula si, ako Rita dnes poobede okupovala kúpeľňu takmer dve hodiny, tak dlho sa chystala, že Petra mala pocit, že sa tam snáď už ani nedostane. Keď sa spýtala svojej spolubývajúcej, že s kým plánuje ísť na oslavy, rýchlo jej odvrkla že tých ľudí aj tak nepozná, a potom zmizla vo dverách. Petra bola prekvapená. Zdalo sa jej, že by so Španielkou mohli dobre vychádzať, no čím ďalej, tým viac jej bola stále menej a menej sympatická. Rozhodla sa však, že sa tým nebude ďalej zaoberať, spolubývajúceho si človek nevyberie, proste jej bola pridelená a ona bude musieť tých pár hodín, čo sa spolu stretnú v izbe nejako vydržať.

Bethany konečne otvorila dvere. Petra sa pousmiala, jej nová kamarátka mala na sebe šaty, no našťastie zakrývali všetko, čo mali, takže nebudú pútať až toľko pozornosti. Svetlé takmer blonďavé vlasy jej splývali po plecia v drobných kučierkach.

"Prepáč, že si musela toľko čakať. Nedarilo sa mi namaľovať obočie," ospravedlňujúco na ňu pozrela Angličanka a ona okamžite skontrolovala, že či napokon zvládla obočia aspoň do takej miery, že sa jej okoloidúci ľudia nezľaknú.

"Myslím, že je fajn." Skonštatovala pri pohľade do tváre svetlovlasej pehavej dievčiny a tá si vydýchla. "Tak, môžeme ísť, Atsushi nás už čaká." Vyhlásila a obe sa vydali po chodbe na dohovorené miesto.

"A si si istá, že mu to naozaj nebude vadiť, že idem s vami?" Neisto na ňu opäť pozrela spolužiačka.

"Samozrejme, že nie. Neboj sa. Povedal, že je mu to jedno."

"Ďakujem ešte raz, myslela som, že nakoniec zostanem na izbe, vôbec nikoho tu nepoznám, si zatiaľ prvá osoba, ktorá sa so mnou baví aj mimo vyučovania." Bethany pôsobila trochu ustráchane, no i napriek tomu sa zdala byť milá, vyžarovalo z nej niečo veľmi pozitívne a dobré.

Pred sálou sa už zhromaždilo pomerne veľké množstvo ľudí a keď tam obe dievčiny prišli, Murasakibara opäť vytŕčal medzi ostatnými, takže nájsť ho nebol vôbec žiadny problém. Petra ešte raz predstavila Bethany svojmu kamarátovi, ten len nezaujato kývol hlavou a prežúval jeden z pelendrekov, ktoré si vzal na cestu.

Študenti sa pomaly začali trúsiť do haly a keď vošla dnu aj skupinka s fialovovlasým mladíkom na čele, Petra od prekvapenia takmer zabudla zatvoriť ústa. Sála bola vážne obrovská. Už chápala, čo tým mysleli, keď vraveli, že to bude veľká akcia. Na samom konci stálo postavené pódium s niekoľkými mikrofónmi, dokonca si vzadu všimla aj nejaké hudobné nástroje a pripravenú aparatúru. Naokolo bolo veľa stoličiek a stolov, na ktorých prichystali pre študentov občerstvenie. Žiadny alkohol si zatiaľ nevšimla.

Netrvalo dlho a akcia sa konečne začala. Pred pódiom stála obrovská masa ľudí, Petra s Bethany a Atsushim sa nachádzali niekde v strede. Počúvali nejaký nezáživný príhovor jedného z rektorov univerzity, keď sa pri nich objavila blonďavá hlava a ona mohla ľahko spoznať Kiseho hlas.

"Hej, tak tu ste! O deviatej u mňa na izbe, nezabudnite." Zahučal na nich, aby prehlušil džavot študentov a rektorov hlas ozývajúci sa z reproduktorov celou halou. Murasakibara znudene prikývol a Kise sa uškrnul. Rozlúčil sa so žmurknutím, ktoré adresoval obom dievčatám a opäť zmizol v dave.

Petra sa všimla, že Bethany sa nervózne zahniezdila, na tvári mala mierne zasnený výraz a líca sa jej sfarbili doružova. Zrejme aj ona podľahla Kiseho šarmu, všimla si, že viaceré dievčatá z ich ročníka na ňom idú oči nechať.

Po sérii nudných prejavov a príhovorov jeden z pedagógov ohlásil, že bude nasledovať vystúpenie akejsi študentskej kapely, ktorej meno Petra nezaregistrovala. Úprimne, bola tak unudená, že si pripadala, akoby na ňu preskočil Murasakibarov syndróm. Ten si nachvíľu od nich odbehol a vrátil sa s náručím plným slaného pečiva, ktoré nazbieral medzi stolmi s občerstvením.

Sálou sa ozval potlesk aj niekoľko povzbudivých výkrikov a na pódium vystúpili nejakí starší študenti, ktorých Petra nepoznala. Keď si ich však začala prezerať, zostala prekvapene a zarazene hľadieť na jedného z nich. Najskôr sa jej zdalo, že ju len klame zrak, no nemohla sa mýliť. Bol to on. Ten mladík, ktorého stretla prvý deň v Japonsku na letisku. Určite to musel byť on. Do diaľky videla dobre a zrak jej ešte slúžil, tie tmavé, takmer čierne vlasy a jeho tvár boli naozaj povedomé. Uškŕňal sa a spolu so svojimi kolegami z kapely zaujal svoje miesto. Sadol si za bicie, natiahol ruky, aby si precvičil kosti a vyhrnul si rukávy na pohodlne vyzerajúcej mikine a vzal do dlaní paličky. Všimla si, že má na ruke čierne potítko. Takže to bol on, mal ho aj vtedy, keď sa s ním stretla na letisku.

Cítila, že jej srdce vynechalo úder, vôbec nečakala, že ho stretne znova. A už v žiadnom prípadne by jej nenapadlo, že bude chodiť do rovnakej univerzity ako ona sama. Obrátila sa k svojmu vysokému kamarátovi, ktorý do seba stále tlačil občerstvenie a potiahla ho za rukáv.

"Hej, Mura, kto je ten chalan? Ten bubeník?" Najskôr zvažovala, či sa vôbec má opýtať, prišlo jej to trochu divné, no potom usúdila, že jej to nemá byť prečo trápne. Bola to normálna otázka.

"Bubeník? To je Nijimura-senpai. Zo seniorského ročníka, majú tam založenú kapelu, zvyknú hrávať na takýchto udalostiach. Aj minulý rok hrali, keď bola táto ceremónia." Vysvetlil jej Atsushi a ona prikývla. Takže Nijimura-senpai. Zdalo sa jej, že to meno už počula a keď chvíľu porozmýšľala, tak si spomenula, že Murasakibara vravel svojim kamarátom, že ho zahliadol na letisku. Takže toto bol ten senpai, ktorého mysleli. Musela sa pousmiať nad tým, aká bola náhoda nevyspytateľná.

"Prečo sa pýtaš?" Zašomral Atsushi znova a ona nervózne mávla rukou.

"Len tak. Asi som ho videla na letisku." Rozhodla sa, že si historku o tom, ako pred ním vysypala obsah svojej tašky, on jej pomohol a ona z neho zostala takmer ako obarená, si radšej nechá pre seba.

"Hmm, to je možné. Odišiel na dlhší čas do Ameriky, ale asi sa teraz vrátil a možno dokončí posledný ročník tu." Okomentoval to Murasakibara a ona prekvapene prikývla. Už vedela, prečo sa jej zdalo, že z neho ide akási inakšia aura ako z ostatných domácich, strávil dlhší čas v zahraničí.

Kapela začala hrať a na jej prekvapenie spustili riadne tvrdú muziku. Vôbec nečakala, že budú hrať niečo takéto. Milovala tvrdšiu hudbu. Pristihla sa, že sa začína baviť. Dav ich povzbudzoval a tlieskal a hoci bolo jasné, že väčšina dievčat omdlieva zo speváka a gitaristu, ju zaujímal len bubeník, ktorý sedel v úzadí, no i napriek tomu od neho nedokázala odtrhnúť zrak.

Po tom, čo dohrali, ich publikum odmenilo aplauzom. Petra si až teraz všimla, že sa k nim zatúlal ten vysoký zelenovlasý spolužiak s okuliarmi. Zrejme to bol tiež jeden z Murasakibarových kamarátov, keďže sa pozdravili a o niečom sa začali baviť v Japončine. Zachytila, že spomenuli meno Kise a Nijimura-senpai.

"Toto je Midorima Shintarou, tiež je z našej triedy." Predstavil ho Murasakibara obom dievčatám ešte raz, hoci s ním už týždeň chodili do jedného ročníka. Petra si zaumienila, že tento raz si jeho meno už zapamätá. Priateľsky si s ním podala ruku a potom urobila to isté aj Bethany.

O pár chvíľ neskôr už všetci štyria kráčali cez areál univerzity smerom k internátom. Študentská akcia síce bola vcelku zaujímavá, mala nasledovať tombola a iné časti programu, no bolo tam veľa ľudí, nechcelo sa im stále stáť na nohách a ešte k tomu sa pomaly míňalo občerstvenie. Petra si všimla, že neboli jediní, ktorí sa vybrali oslavovať svojim vlastným spôsobom. Veľa študentov sa pomaly vytrácalo z haly a rozpŕchlo sa na mnoho iných miest.

Dorazili až k poschodiu, kde mal izbu blonďavý Kise. Bolo jasné, že kde sa večierok koná, pretože hlasnú hudbu z reproduktorov a dupot nôh počuli už vtedy, keď stúpali po schodoch. Pôvodne si predstavovala, že to bude len taká menšia izbová párty, no zdalo sa, že Kise pozval polovicu celej univerzity. Cítila, ako sa Bethany vedľa nej nervózne zamrvila a musela priznať, že i ona sama začínala pociťovať nervozitu. Toľko neznámych ľudí pohromade znelo takmer desivo, no mala tu Atsushiho, tak to ju trochu upokojovalo.

Vo dverách Kiseho izby ich mladík privítal žiarivým úsmevom. Jeho izba bola preplnená na prasknutie a Petra ihneď spoznala niekoľko spolužiakov z ich ročníka. Bolo tam však aj vedľa iných študentov, z ktorých si každý našiel svoje miesto či už na posteli, rozkladacej stoličke, alebo rovno na zemi.

Niekoľko stoličiek bolo porozkladaných aj vonku pred dverami a niekto dokonca pritiahol aj gauč, ktorý pred tým videla v spoločenskej miestnosti pre zahraničných študentov. Stále ju to udivovalo. Nečakala, že v Japonsku sa konajú večierky takto vo veľkom. Dokonca ani alkoholom sa nešetrilo.

"Nečakala som, že sa tu bude aj takto piť," zdôverila sa Murasakibarovi a ten sa uškrnul.

"A čo si čakala? U vás sa konajú večierky s čajom a malinovkou?"

"Nie, ale i tak som prekvapená," pousmiala sa a prešli cez celú miestnosť k voľným miestam, ktoré im ukázal Kise. Bethany sa usadila vedľa nej a Midorima odišiel za nejakými ďalšími študentmi. Kise sa k nim opäť vrátil a vtisol im všetkým do rúk plechovky s niečím, čo vyzeralo ako pivo.

Keď si svoju plechovku otvorila a pričuchla k nej, ucítila niečo, čo voňalo po slivkách. Podozrievavo sa zahľadela do vnútra na jej obsah a všimla si, že Bethany tiež nervózne zviera tú neznámu tekutinu v rukách. Murasakibara si ich všimol a rozhodol sa im ozrejmiť, že čo sa práve chystajú vypiť.

"To je umeshu, je to podobné ako saké, ale ovocné, pijeme to tu stále." Demonštratívne si logol zo svojej plechovky, aby im dokázal, že ich to neotrávi. Pera prikývla. Doposiaľ o niečom takomto nepočula, no rozhodla sa dať tomu šancu. Odpila si. Chutilo to veľmi sladko, no nebolo to zlé. Všimla si, že to má v sebe toľko percent alkoholu, ako obyčajné ovocné víno, na ktoré bola zvyknutá doma.

"Väčšinou to pijú iba ženy, na mužov je to príliš sladké, ale ja mám radšej toto ako Kirin." Znova sa ozval jej fialovovlasý kamarát a ona prikývla.

"Neviem, čo je Kirin." Prehovorila Bethany, ktorá si tiež odpila zo svojho, zdalo sa, že aj jej chutí.

"Kirin je niečo podobné ako vaše pivo." Murasakibarove slová dávali zmysel. Petra si bola istá, že ak by si mal vybrať medzi niečím, čo nie je sladké a tým, čo je, určite by sladkým nepohrdol.

Po celý čas, ako tam sedeli, sa v miestnosti vystriedalo toľko ľudí, že mala pocit, akoby Kise zorganizoval Deň otvorených dverí u neho na internáte. Dokonca mala pocit, že zazrela aj svoju spolubývajúcu Ritu ako si veselo pripíja s ďalšími zo zahraničných študentov, ktorí sa tu objavili.

V momente, kedy sa vo dverách objavila známa červenovlasá postava, stuhla. Nečakala, že ho tu dnes večer stretne, no potom si vybavila, ako Atsushi spomenul, že patrí tiež k jeho kamarátom z ročníka. Keď ho Kise zbadal, okamžite sa k nemu prirútil a podával mu fľašu nejakého alkoholu. Červenovlasý mladík pokrútil hlavou a naznačil mu, že nechce. Jeho rozdielne sfarbené dúhovky rýchlo prebehli celú miestnosť a potom sa zastavili na nej.

* * *

Come to me and I shall give you peace
Come to me lay down your head

*

Zhlboka sa nadýchla. Cítila na sebe ten pohľad, vedela, že ju ním prepaľuje, no nedokázala sa ani pohnúť, akoby ju ochromil. Pevnejšie stisla v ruke svoj pohár, v tom momente akoby prestala nachvíľu hrať hudba a utíchli hlasy všetkých naokolo. Opäť sa odvážila čeliť jeho pohľadu, tak ako naposledy. Vedela, že ak by uhla, vyhral by. Ich oči sa do seba vpíjali a hoci to bol krátky okamžik, mala pocit, akoby prešla celá večnosť, keď ju konečne vyrušila Bethany.

"Si v poriadku, nejako si zbledla. Nechceš ísť nachvíľu na vzduch?" Svetlovláska na ňu ustarostene pozrela. Vôbec si neuvedomila, že tak zbledla. Na chvíľu akoby jej aj srdce prestalo biť. Nedokázala pochopiť, prečo má na ňu ten mladý muž taký efekt, no konečne odtrhla oči od tých jeho. Tento raz vyhral.

* * *

Touch the rain and feel the summer breeze
Say the things we've never said

*

"Je mi fajn, to je dobré," pokúsila sa na Bethany usmiať. Pre istotu si opäť odpila zo svojho nápoja, aby sa trochu uvoľnila. Väčšina z ľudí, čo boli naokolo, už mala riadne vypité, ich hlasné reči a smiech prehlušovali hudbu z reproduktorov.

Dovolila si ďalší letmý pohľad smerom, kde bol istý červenovlasý mladý muž. Nechcela ho príliš sledovať, no nedokázala si pomôcť. Akoby ju niečo k nemu ťahalo, sama tomu nechápala. Sedel medzi ostatnými, no nepil ani kvapku alkoholu, ani sa nesmial, či nehulákal cez hudbu. Iba zamyslene hľadel pred seba. Akoby medzi nich ani nepatril. Takto sa mladí muži v jeho veku správať nezvykli. Nesmial sa na hlúpych nechutných žartíkoch jeho rovesníkov, ani do seba nelial jednu plechovku za druhou. Sedel tam v luxusne vyzerajúcom saku a s kravatou, ktoré sa vôbec do tohto prostredia nehodili. Kise si sadol k nemu a o niečom sa vášnivo rozrozprával, no zdalo sa, že ho tak úplne nepočúva. Jeho pohľad smeroval do neurčita, tie zvláštne oči takmer svietili v prítmí internátnej izby.

* * *
I will keep you from the world outside

*

Bethany sa s pitím nejako rozbehla, zdalo sa jej, že už má toho dosť, pohľad na jej ružové líca a neprítomný pohľad to len nasvedčoval. Nervózne žmolila lem svojich šiat a pozerala okolo seba.

"Prepáč, že sa takto chovám... nezvyknem piť, vlastne, toto je prvý raz, čo som si tak viac vypila." Priznala sa Angličanka a Petra prekvapene zamrkala. Sama toho vypila rovnako ako dievčina vedľa, no bola na alkohol zvyknutá. Nepociťovala žiadnu nevoľnosť, iba bola trochu viac uvoľnená ako by možno bola za iných okolností. U nich doma sa zvyklo piť oveľa viac, už bola vytrénovaná.

Murasakibara sa pred chvíľou postavil a prešiel cez miestnosť až k stolíku pri dverách, za ktorým sedeli jeho spolužiaci Kise a Akashi. Obaja ho pozdravili a o niečom sa spolu začali zhovárať.

"Vieš čo? Myslím, že by sme sa predsa len mohli nachvíľu prejsť von." Zhodnotila napokon, keď videla, že sa jej spolužiačka necíti práve najpríjemnejšie. Obe sa postavili a ona na sebe opäť pocítila pohľad tých zvláštnych, nejednotných očí.

Bethany sa mierne zatočila hlava, preto ju chytila za ruku a viedla ju cez preplnenú izbu smerom von. Celý čas bola odhodlaná nepozrieť sa smerom, odkiaľ cítila tie červeno-zlaté zrenice na svojom chrbte. Keď boli konečne pri dverách, niekto práve vchádzal dnu.

Neverila, že dnes môže zažiť toľko zhôd okolností. Objavil sa pred ňou on. Nijimura-senpai.

* * *
I will never let you go

*

Jeho sivomodré oči sa rozšírili od prekvapenia, ešte teraz si pamätala, ako na ňu pozrel týmto spôsobom prvý raz. Čo sa to s ňou dialo? Najskôr má na ňu takýto efekt červenovlasý mladý muž z jej ročníka a teraz aj tento. Poodstúpil od dverí, aby mohli obe vyjsť von a stále na ňu zvedavo so záujmom hľadel. Žalúdok sa jej stiahol a vedela, že to nebolo kvôli alkoholu, nevypila ho tak veľa.

"Petra?" Začula za sebou Murasakibarov hlas, sedel kúsok od dverí. Rýchlo sa na neho otočila, snažila sa vyvarovať sa Akashiho pohľadu.

"Idem s Bethany nachvíľu von, potrebuje na vzduch, hneď sa vrátime." Odvetila mu tak, aby ju cez hudbu a džavotajúci šum ostatných bolo počuť. Vedela, že sa na ňu pozerajú. Obaja. Rýchlo sa späť vrátila k svojej anglickej spolužiačke a obe vyšli po chodbe až k schodom.

* * *

I will be the thing you dream about

*

Pobyt vonku jej novej kamarátke naozaj prospel, zdalo sa, že už sa cíti lepšie.

"Prepáč, moc sa ospravedlňujem, že ti robím starosti. Naozaj nie som zvyknutá piť." Ospravedlňovala sa svetlovláska.

"To nič, netráp sa, viem si predstaviť, ako ti je, bude to lepšie." Povzbudzujúco sa na ňu usmiala.

"Neviem, či si už nepôjdem ľahnúť, nejako mi zostalo divne, som unavená." Bolo jasné, že Angličanka nie je zvyknutá na podobné večierky a vôbec jej to nezazlievala. Chápala, že množstvo ľudí, hlasná hudba a veľa alkoholu niektorých vyčerpá skôr ako iných. Prikývla, hoci ju začalo trápiť, že s kým teraz bude, Murasakibara sa jej prestal venovať a tak tu zostala v podstate sama.

Bethany sa rozlúčila a po tom, čo ju Petra ubezpečila, že sa nenahnevá a že je to v poriadku, vybrala sa Angličanka späť do svojej internátnej izby.

Petra zostala sama. Poobzerala sa okolo seba. Zábava v hlavnej sále sa už skončila a každý sa presunul oslavovať niekam inam. Vonku postávalo viacero ľudí, necítila sa medzi nimi dobre, premýšľala, že by sa asi mala vrátiť naspäť dnu. Dúfala, že Murasakibara sa jej bude znova venovať.

* * *

Come to me and you will know

*

Kým stihla vojsť do dverí budovy internátu, niekto z nich vyšiel. Zarazene zostala stáť s mierne pootvorenými ústami, bol to Akashi. Kráčal veľmi rýchlym, náhlivým krokom, pri uchu mal nesmierne moc draho vyzerajúci telefón a niečo rozprával japonsky. Jeho hlas bol chladný, mierne odťažitý, zdalo sa jej, akoby nebol spokojný s tým, čo počul. Celý čas ho takmer ako bez dychu sledovala.

Dotelefonoval a schoval si telefón opäť do vrecka nohavíc. Až vtedy si ju všimol. Najskôr chcela ísť ďalej a tváriť sa, že ho nezaregistrovala, no opäť ju nútila akási neznáma sila pozrieť mu do očí a vtedy zistila, že kráča k nej. S hlbokým nádychom zastala a čakala, čo sa bude diať. Vonku už bola tma, začínala byť zima a jeho prenikavý pohľad spôsoboval, že sa opäť mimovoľne striasla, tento raz však nie od zimy.

"Atsushi ťa chcel ísť von hľadať." Prehovoril, keď už bol v jej tesnej blízkosti, opäť mohla cítiť tú omamujúcu vôňu. Prikývla.

"Bola som kamarátku vziať na vzduch, potrebovala to." Nechápala samu seba, prečo mu to vysvetľuje, mala však akúsi potrebu objasniť situáciu. Nezatváril sa však chápavo, stále mal na tvári ten kamenný, neurčitý výraz. Jeho oči však mali úplne iný účinok, teraz jej začínalo byť teplo. A i napriek tomu sa opäť striasla.

* * *

I adored you before I laid my eyes, I laid my eyes on you
l'amour toujours

*

Prekvapivo sa jej rozšírili oči, keď zo seba sňal svoje sako a bez akéhokoľvek varovania jej ho prehodil cez plecia. Mala na sebe iba tenké tričko, nevzala si sveter a on ako dobre vychovaný gentleman jej venoval toto galantné gesto. Zostala nemo hľadieť, nechápala, čo sa práve deje. Prv ako mu stihla poďakovať, v diaľke zatrúbilo auto.

"To je pre mňa." Opäť prehovoril tým pevným a sebaistým tónom a bez ďalšej rozlúčky sa otočil a kráčal preč. Zostala za ním hľadieť, jeho sako stále spočívalo na jej pleciach. Nastúpil do veľmi drahého luxusného auta, nebol to taxík, zdalo sa jej, že má osobného šoféra. Čo bol vlastne tento mladík zač? Bol pre ňu jedna veľká neznáma a to ju frustrovalo. To, ako sa správal, aký bol chladný. Poznala ho iba pár dní, no i napriek tomu cítila, že sa jej dostal pod kožu. Auto sa pohlo preč od internátneho komplexu a vtedy si uvedomila, že tam stále stojí ako obarená, jednou z rúk zviera lem jeho saka. Taktiež si všimla, že pár dievčat, ktoré boli podľa všetkého domáce študentky, postávali blízko nej a šokovane na ňu hľadeli. Začali si niečo šepkať, no nerozumela by im, ani keby to mohla počuť. Nebola rada v centre pozornosti. Vedela, prečo na ňu hľadeli. Bolo to kvôli nemu. Nebola jediná, na ktorú zapôsobila jeho prítomnosť a teraz jej dokonca nechal svoje sako.
* * *

I just can't take my eyes
can't take my eyes off you

*

Rýchlo sa pobrala späť do Kiseho izby, v ktorej ešte stále prebiehala bujará zábava. Keď vošla do miestnosti, prvé na čo jej padol zrak, bol jej fialovovlasý kamarát. Rozvaľoval sa na jednej z postelí a zdalo sa, že zadriemal. Povzdychla si. Zrejme mal toho na dnes dosť, alkohol v kombinácii s toľkým jedlom ho skolili a bolo jej jasné, že by ho zrejme nemala budiť. Poobzerala sa znova po miestnosti. Už tam nebolo toľko ľudí, no muzika hrala stále, hoci o čosi tichšie ako pred tým. Niektorí len tak posedávali, iní podriemavali ako Murasakibara a dokonca si všimla aj niekoľko párikov nalepených na seba.

V jej zornom poli sa objavila Kiseho vyškerená tvár.

"Kde máš kamarátku?" Spýtal sa jej mierne pripitým hlasom a ona len mykla plecami.

"Išla už spať. A pozerám, že Mura zaspal tiež," kývla hlavou smerom k vysokému obrovi rozvalenému na posteli.

"Hej, veľa toho nevydrží, človek by povedal, že s tým vzrastom nebude taká padavka." Kisemu sa plietol jazyk a mal čo robiť, aby dokázal v hlave vyprodukovať slová v inom jazyku ako v japončine. Opäť jej vtisol pohárik do ruky. "Na, daj si ešte." Potom sa však prekvapene zadíval na sako, ktoré mala ešte stále na sebe a nadvihol obočie.

"Oh," uvedomila si, že by ho mala asi nejakým spôsobom vrátiť svojmu pôvodnému majiteľovi, "Akashi-san mi ho dal, no odišiel." Rýchlo si ho vyzliekla a podala blonďavému mladíkovi pred ňou. "Mohol by si mu ho za mňa vrátiť? Ste priatelia, však?"

"No, jasné. Snáď sa mu nič nestane," prehovoril, keď si ho od nej vzal a ona rýchlo odtiahla svoj pohár s pitím, aby sa na oblečenie náhodou neprevrhol, Kise začínal mať aj mierne menej koordinované pohyby. "Viem, aký je Akashicchi háklivý na svoje veci."

Jeho slová ju prekvapili. Nevedela si predstaviť, že prečo by v tom prípade svoje sako požičal niekomu ako je ona.

"Čo bude s Murasakibarom?" Spýtala sa na svojho kamaráta, ktorý bol už tuhý a nevedela si predstaviť, že by ho mali budiť a volať mu taxík domov. Jeho matka by sa zrejme moc nepotešila, ak by prišiel domov pripitý.

"O Murasakibaracchiho sa neboj, prespí u mňa na izbe, boli sme tak dohodnutí." Prikývla. Aspoň bude mať o starosť menej. Čudovala sa však svojmu kamarátovi, že bol schopný zaspať medzi toľkými ľuďmi a v takom hluku. Kise sa opäť vrátil k svojim hosťom a Petra skonštatovala, že by zrejme mala ísť aj ona do postele. Väčšiu z týchto ľudí, ktorí tu zostali, nepoznala. A tí známi boli práve zaneprázdnení niekým iným.

Otočila sa vo dverách a vybrala sa von na chodbu. V ruke mala stále pohárik s nejakým alkoholom, ktorý jej daroval Kise. Páchlo to ako niečo tvrdé, vôbec na také nemala chuť. Ponúkla ho teda jednému zo študentov, ktorí posedávali pred dverami Kiseho internátnej izby. Ten s radosťou pohárik vzal a poďakoval sa. Zrejme mal toho tiež už dosť, no dúfala, že ho táto posledná dávka neskolí tak, že bude potrebovať pomoc. Vybrala sa opäť smerom von k budove, kde mala internát ona.

* * *

Follow me to where the rivers meet
Tell me I belong to you

*

Vonku už nebolo veľa ľudí, všade bola tma a svetlo svietilo iba z lámp. Banovala, že si nenechala Akashiho sako, hoci to cez nádvorie bol iba kúsok, začala byť naozaj zima. Niektorí študenti sa povaľovali na schodoch, iní sa tisli na seba v tmavých rohoch a ďalší sa prechádzali po areáli nádvoria školy. Kráčala k dverám svojej internátnej budovy, keď si zrazu všimla povedomé kučeravé vlasy a začula známy hlas.

Rita sa opierala o lavičku, zrejme bola úplne na mol a vedľa nej stál jeden zo zahraničných študentov - bol to jeden z Turkov, ktorí chodili do jej ročníka, jeho meno nepoznala. Tisol sa na jej spolubývajúcu, ohmatával snáď každý kúsok jej odhalenej pokožky a tá iba bezvládne niečo bľabotala. Petre bolo jasné, že vôbec nie je pri svojich zmysloch. Ledva stála na nohách a ten zahraničný mladík začínal byť až príliš dotieravý, no Rita bola tak moc mimo, že ho nedokázala od seba ani odtisnúť.

Poobzerala sa okolo, nikto iný si ich nevšímal. Chvíľu bojovala s nutkaním vykašľať sa na ňu a ísť ďalej do svojej izby, no potom ju jej ochranársky komplex premohol. Povzdychla si. To snáď dneska mám každého zachraňovať? Vydala sa však k dvojici, ktorá bola pri lavičke a nejakým zázrakom sa jej podarilo svojho spolužiaka z Turecka odohnať. Najskôr bol dotieravý a vyzeralo to, že aj on bol dosť opitý, no napokon mu pohrozila, že pôjde niekoho zavolať a on si nakoniec dal pohov a odtackal sa preč.

Keď ho sledovala, zrak jej padol opäť na východ z chlapčenského ubytovacieho komplexu. Ďalším, ktorý vyšiel von, bol Nijimura. Sadol si na schody, v ruke mal stále plechovku a hoci na neho dobre nevidela, spozorovala, ako si odpil a zahľadel sa do tmy. Začula žuchnutie a to ju vytrhlo z toho krátkeho tranzu, ktorý spôsobil.

Otočila sa späť k svojej spolubývajúcej. Rita sa bezvládne zvalila na lavičku. Bola stále pri vedomí, no nedokázala sa už ani udržať na nohách. Snažila sa ju opäť postaviť, no nešlo to, bola ťažká a vôbec jej nepomáhala.

"No tak, Rita, poď, musíme ísť do izby, ľahneš si do postele a vyspíš sa z toho." Snažila sa jej dohovoriť, no bez výsledku. Rita sa iba zasmiala ako nejaký blázon a ďalej ležala na lavičke ako bezvládne vrece zemiakov. Musela toho vypiť naozaj veľa.

Chvíľu sa s ňou nadrapovala a už začínala byť zúfalá, keď zrazu za sebou ucítila prítomnosť ďalšieho človeka. Bála sa, že je to zase ten Turek a opäť ich prišiel otravovať, no keď sa otočila, aby pozrela, kto k nim podišiel, takmer jej opäť srdce vynechalo pár úderov. Bol to niekto iný - Nijimura.

Come to me you always knew

*

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 4. října 2015 v 10:21 | Reagovat

*potichu fangirluje* To mala Petra riadne vzrúšo! Celé to pitie, potom Akashi, Nijimura..... A áno, Turci sú v tomto hrozní. Našťastie sa to dobre skončilo :) Veľmi dobre rozumiem pocitu, keď si zamilovaná do dvoch náraz, cítiš sa tak čudne, máš v hlave poriadny zmätok... Teším sa na ďalší diel.

2 petrika petrika | Web | 4. října 2015 v 10:56 | Reagovat

Si nevieš predstaviť, ako som v pátek a bosotu obliehala tvoj blog jak posadnutá :D
Aaaa toto mi zrobila ráno :] vieš, ja som závislá a prvá, čo zrobím,, keď vstanem je, že vezmem telefón alebo tablet a kuknem, čo máte nové na blogoch :D
Aaaaa toto tu bolo, strašne som sa potešila a poviem Ti, celý ten dielik je vážne super :] užila som si to 10000000000000 percentne a ty nemusíš ma´t vôbec žiadne obavy a prosím ťa, nie že umrieš na vyčerpanie :D ja si počkám :] a vôbec sa kvôli tomu neplaš :] vôôôôôôôbec...[ vítiš to zúfalstvo??? :D ja sa cítim jak na drogách :D ] a môže za to tento skvost !
No a teraz priamo k dieliku :]
Už ten úvod sa mi páil, inak, Rita mi bola nesympatická hneď v kapitole predtým :D a tu sa to riadne potvrdilo, presne ren taký...ach...typ, čo nemusím, zato Bethany, to je zlatíčko, úplne si viem predstaviť, že by som sa s takým dievčaťom bavila aj v reáli :]
Inak, pekne si to vystihla, ja keď už aj niekde idem, príprava mi moc netrvá :] čiže som rada, že si zo mňa nespravila vymaĺovanú bábiku :D
Ďalej...pobavila ma tá scénka s Atsushim, ako tam počas ceremónie došiel s mega kôpkou jedla--to mi úplne na ňom sedí :DDD a Nijimura ako bubeník, ktorý hrá tvrdšiu hudbu? Ve%d to musela byť u mňa láska na "druhý" pohľad :D a odkiaľ máš tú tvrdšiu hudbu? Priznaj sa, ty stalker! :D ale nie, opäť ma to prekvapilo a potešilo :] vidieť, že si si spravila prieskum :] a to ma teší, pretože som ti už písala, že tá tvoja Petra je od tej mojej nič vzdialená :]
Inak..preskum v pitím ma dostal, :D kľudne si mohla zabiť naše pivo a tatrana :D Inak, som rada, že som to neprehnala, :D lebo keď sa spomenula párty, začínala som mať už obavy a nakoniec si to odniesli tie dve :D haha
Hold, Angličania pijú, kým im nie je zle, Španieli do kómy a Slováci dorána :D
A akože Murasakibara bol teda riadny doprovod, chudák, zlomilo ho to :D a inak, viem si úplne predstaviť nacapaného Kiseho---som zvedavá, či dačo podniknú s Beth :]
A vidieť, že si Aomineho nechala doma :D Hana bude mať radosť :D
[ teda, snáď mi tam niekde neušiel!!! ]
A teraz k mojim láskam...
Úplne sa mi páči, ako si to vymyslela :] aaaa proste, oni ma citivo zabijú...proste, každý z nich ide na mňa úplne inak a ja sa ani sama sebe nečudujem, že mám z toho mozog na kašu, ale vážne...a žerem to, úplne som z toho paf, strašne sa mi to páči.
Tá Akashiho stránka, to ako na mňa pozerá [ chichichi :D] a to gesto s tým sakom...joj, on je tak odmeraný, tak chladný, ani sval sa mu na tvári nepohne a mňa to tak láka, normálne som sa zamilovala do tvojho Akashiho :] úrpimne, tieto typy sú..proste...naši lámači sŕdc :] :D, teda, pokiaľ nezačne s tým svojím "poznaj svoje miesto" --- to beriem iba vtedy, ak by hovoril o mieste po svojom boku, hohoho :D a "ľahni, sadni, ostaň" len ak pôjde o jeho posteľ :D ....jój, zasa budem nad tým celý deň dúmať a nič sa nenaučím,Farah, ak ma budú chcieť vyhodiť z cvika, pošlem ich za tebou :D
A Nijimura...moje slniečko, :] on je tak super, tak kladný...proste oni ma zničia...ja to viem :D ale užívam si to z každej strany veru :D
Jój, čo mi to robíš..:D inak, úplne som rada, že som si dala túto kombináciu, pretože...vážne z každého z nich mám iné pocity, síce tie pocity smerujú k jednej veci, no sú iné!!!! :D takže je to zaujímavé pre mňa, totálne...aaa on mi zasa pomohol s dodrbkanou Ritou...bože, mali sme ju nechať na lavičke a mal odniesť mňa :D mala som sa vyhovoriť na náhlu bolesť v lýtku alebo ja neviem čo :D
Oprava,,,oni ma neničia, to ty, ty sadista! :D fakt sa skláňam, dávam dole imaginárny klobúk...je to perfektné, úplne, do bodky...aj tá bodka je tam tak výnimočná, proste...si génius Farah a ja mám proste teraz také depkárske a výbuchové obdobie a toto mi vždy zdvihne náladu :]
Ja viem, som narcis, ale ako som písala, fakt si to užívam...obdobie mojej slávy :D
Strašne si to cením, strašne moc moc moc :] a ty tomu ešte dávaš aj tú reálnu stránku, hľadáš si tie informácie :] ako ja si ťa viem raz predstaviť na titulke nejakej knihy s pseudonymom "Farah Lulu" :]
Ja len dúfam, že taký človek, ako ty, bude v tomto našom blogovom svete naozaj dlho a bude nás takto tešiť neustále :]

3 Sora Sora | Web | 4. října 2015 v 16:47 | Reagovat

Musela som to čítať na dva krát, ale nakoniec sa podarilo!
Bolo to podarené. Tie jej myšlienky, ktoré cítila pri oboch chlapcoch, zhoda náhod, Akashi, ako jej dal svoje ctené sako, Nijimura, ako jej pomohol so spolubývajúcou a ako sa tak krásne staral... nah, jednoducho čarovné a veľmi podarené (už som to asi písala...). Páčilo sa mi, ako drahá Petrika rozmýšľala nad oboma chalanmi a proste, celé to bolo úžasné!
Takže si pekne na tú ďalšiu časť sadni a nechaj svoju ctenú hlavičku, nech sa poriadne vyšantí.. ^^ naozaj sa mi to veľmi páčilo, tak ostaň v kľude... lebo hore si tuším písala, že sa ti to nepodarilo. :)

4 Farah Farah | Web | 4. října 2015 v 18:26 | Reagovat

Ďakujem vám všetkým trom za toľko chvály, čo si ani nezaslúžim :) fakt ma vaše komentáre tešia a som vám nesmierne vďačná, že si nájdete čas prečítať si to :) ste úžasné <3

[2]: ach, tvoje komentáre ma neprestávajú dostávať ♥ už fakt neviem ani, čo ti mám na to odpísať, naozaj si to nezaslúžim :D chcela som, aby to pre teba bolo ešte lepšie, ale som rada, že si spokojná i keď ja možno nie som až tak, ako by som chcela byť :D a si vážne zlatá, jak to všetko prežívaš :D a úplne to viem pochopiť :D tiež mám pre oboch slabosť :D viem, prečo si si ich vybrala na poviedku oboch :D

"Tá Akashiho stránka, to ako na mňa pozerá [ chichichi :D] a to gesto s tým sakom...joj, on je tak odmeraný, tak chladný, ani sval sa mu na tvári nepohne a mňa to tak láka, normálne som sa zamilovala do tvojho Akashiho :] úrpimne, tieto typy sú..proste...naši lámači sŕdc :] :D, teda, pokiaľ nezačne s tým svojím "poznaj svoje miesto" --- to beriem iba vtedy, ak by hovoril o mieste po svojom boku, hohoho :D a "ľahni, sadni, ostaň" len ak pôjde o jeho posteľ :D ....jój, zasa budem nad tým celý deň dúmať a nič sa nenaučím,Farah, ak ma budú chcieť vyhodiť z cvika, pošlem ich za tebou :D "
toto ma staršne moc dostalo :D rehocem sa tu jak kôň, ty si prípad :D budem sa modliť, aby ťa z cvík nevyhodili xD nechcem mať na svedomí tvoje zhoršené študijné výsledky, len to nie! :D a vážne ti ďakujem za všetko, hlavne za tú poslednú vetu, strašne moc ma dojala :') ♥

5 petrika petrika | Web | 4. října 2015 v 18:51 | Reagovat

[4]: som rada, že som Ťa pobavila :D
A jasné, že si to zaslúžiš, veď predsa len sa s tým toľko trápiš :]
A hlavne, je to vážne dokonalé :]
Pre mňa teda určite! A ak pre niekoho aj náhodou nie, má veľmi na hovno vkus :D

6 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 5. října 2015 v 0:17 | Reagovat

Wow zbožňuju to sakové gesto ^.^ a ten Nijimura *.* Jsi geniální umělec :D

7 Farah Farah | Web | 5. října 2015 v 1:09 | Reagovat

[6]: ďakujem ti moc krásne za prečítanie aj za komentáre, moc si to vážim :)))

[5]: aj tebe ďakujem :) ty si prípad :D máš teda hlášky :DDD najviac mi záleží na tom, aby sa to páčilo tebe, keďže je to pre teba :)

8 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 5. října 2015 v 7:26 | Reagovat

Nemáš zač ;) a jsem ráda, že z toho má Petrika takovou šílenou radost :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: