A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Unsettled mind, thirsty heart [ Nijimura Shuuzo x OC x Akashi Seijuuro ] ~ pre Petriku ~ IV. časť

9. října 2015 v 8:53 | Farah |  o n e s h o t s
Opäť som sa konečne dokopala dokončiť ďalší diel. Viem, že som príšerná a už asi nemá cenu sa ani ospravedlňovať. Naozaj ma mrzí, že mi to tak trvá, fakt, ale snáď aspoň táto ďalšia časť poteší. Už pomaly finišujeme - toto je predposledná kapitola, zostáva nám už len jedna a táto poviedka bude dokončená, naozaj sa budem snažiť ju dopísať čo najskôr, na ničom inom momentálne ani nemakám :) Okrem toho, v tejto časti sa objaví špeciálny hosť :P tí, ktorí čítajú Petrikine poviedky, tak ho určite budú poznať. Snáď nevadí, že som si "ukradla" jednu z jej postáv a nie je na ňu copyright, dúfam, že za to nepôjdem sedieť :D je to také mini-prekvapenie. Tak, príjemné čítanie, snáď sa vám to bude aspoň trochu páčiť a hlavne Petrike :>




UNSETTLED MIND,
THIRSTY HEART

časť IV.

Počet slov: 4 199




"Prečo si mi nikdy nepovedal, že hrávaš basketbal?" Zamračila sa na Atsushiho, keď kráčali chodbou hlavnej univerzitnej budovy. Len tak mimochodom sa dozvedela, že zajtra mal mať jej kamarát basketbalový tréning a doteraz ani len netušia, že Murasakibara nejaký basketbal vôbec hrá. Teiko univerzita bola známa vďaka množstvu talentovaných študentov, ktorí tam študovali, mnohí z nich boli poprednými členmi rôznych klubov. Nikdy by jej však nenapadlo, že Atsushi je tiež športovec, nespomínal jej to ani raz. Hoci, keď sa na neho opäť pozrela, bolo to logické, jeho gigantická postava bola ako stvorená na basketbal.

Dozvedela sa to náhodou, keď sa pri nich zastavil Midorima a oznámil mu, že nemá zabudnúť na zajtrajší tréning. Petra bola mierne dezorientovaná, no potom, čo jej Murasakibara vyzradil, že je členom basketbalového družstva Teiko univerzity, zostala milo prekvapená. Vždy mala rada basketbal, dokonca ho zvykla aj občas hrávať, keď bola mladšia, preto sa svojmu kamarátovi sťažovala, že ju do toho nezasvätil.

"Hm, čo ja viem... Nikdy mi to neprišlo nejako zaujímavé..." Vykrúcal sa fialovovlasý a ona zastala, prekrížila ruky na hrudi a pokrútila hlavou.

"To, že si členom tak dobrého basketbalového družstva je podľa teba nezaujímavé?" Murasakibara pokrčil plecami. "A ako dlho ho vlastne hrávaš?" Spytovala sa ďalej.

"Dosť dlho, snáď ešte z čias juniorskej strednej."

"To je super, ja mám basket moc rada. Chcela by som ťa vidieť hrať."

"No ak chceš, tak sa príď pozrieť na náš zajtrajší tréning." Navrhol jej a ona prekvapene zažmurkala. Táto ponuka sa jej viac ako pozdávala.

"Vážne môžem? To by bolo super, môžem vziať aj Bethany? Aby som tam nebola sama."

"Zober. Občas sa chodia niektorí pozerať na tréningy, nie je to nič nezvyčajné. A mnohých budeš aj poznať, viacero ľudí z nášho ročníka hráva so mnou, Mine-chin, Kise-chin, Mido-chin." Po jeho slovách mala trochu problém zorientovať sa v tých prezývkach, no napokon jej to prišlo logické, keď zistila, že koho mal na mysli. Všetci boli tak vysokí, mohlo jej to byť jasné, že budú hrávať basketbal tiež.

"Tak platí, teším sa," usmiala sa a Atsushi len znova pokrčil plecami. Čakala by od neho viac entuziazmu, vôbec jej to nepripadalo, akoby mal ten šport rád, jeho postoj bol veľmi laxný, no nemohla sa dočkať, keď ho uvidí hrať spolu s ostatnými.

* * *

Podarilo sa jej prehovoriť Bethany, aby šla na ten tréning spolu s ňou. Obe stáli pred dverami telocvične a chvíľu váhali. Nevedeli, koľko ľudí bude vo vnútri, preto začínali byť mierne nervózne. Rozhodli sa, že počkajú na Murasakibaru, kým sa prezlečie a pôjdu dovnútra s ním.

"Nevyzeráš práve dvakrát nadšene," skonštatovala Petra, keď ich vysoký fialovovlasý spolužiak vliekol ich smerom z nohy na nohu.

"Nechce sa mi, ak mám byť úprimný, najradšej by som si len ľahol do hľadiska a nič nerobil." Priznal sa a Bethany sa trochu zachichotala, zrejme pri predstave ako Murasakibara leží natiahnutý medzi sedadlami.

"No vidíš, tak sa budeš musieť trochu prekonať, my s Beth sa už tešíme, až ťa uvidíme hrať." Snažila sa ho povzbudiť.

"Hej, nič iné mi nezostáva, inak by ma Aka-chin asi niečím prerazil." Zašomral Atsushi a ona na chvíľu prekvapene stuhla. Naozaj povedal Aka-chin?

"Akashi Seijuuro? On tiež hrá?" Spýtala trochu vyvedená z miery. Takže aj on je tu? Zmocnil sa jej opäť ten drobný pocit napätie. Od udalostí z minulého týždňa sa takmer nestretli, len raz sa ho nesmelo spýtala, že či sa k nemu dostalo jeho sako naspäť. Pripadala si hlúpo, že mu vtedy nebola schopná ani poďakovať, tak to chcela napraviť. Najviac ju prekvapilo, keď jej opäť tým istým chladným tónom odpovedal, že mu ho nemusela vracať. Zostala za ním vtedy šokovane hľadieť, v hlave jej znova vírilo nesmierne množstvo otáznikov, vždy ju stretnutie s ním zanechalo tak moc zmätenú.

"Áno, Aka-chin bol minulý semester na istý čas dokonca kapitánom, ne neviem, ako to bude tento rok, keď sa zase všetko pomenilo..." Hlas jej kamaráta ju opäť vytrhol z hĺbavého premýšľania a s prikývnutím ho spolu s Bethany nasledovali dnu do telocvične.

Univerzitná telocvičňa bola naozaj obrovská, veľmi dobre vybavená a moderne zariadená. Opäť raz nevedela vyjsť z údivu, keď sa obzerala okolo seba. V hľadisku bolo toľko veľa miest na sedenie, usúdila, že basketbalové zápasy budú na tejto univerzite zrejme veľmi dobre navštevované.

Vybrali sa aj s Bethany smerom k najbližším sedadlám na tribúne a vtedy si ich všimli aj ostatní, ktorí sa chystali na tréning. Obe ihneď spoznali pár ľudí z ich ročníka, no bolo tam aj dosť iných študentov. Blonďavý Kise im so širokým úsmevom zamával a Bethany nesmelo zakývala naspäť. Petra si neodpustila veľavýznamný úsmev a Bethany len rýchlo s červenými lícami niečo zamumlala, aby celú situáciu zahovorila.

Okrem Kiseho boli členmi tímu aj zelenovlasý Midorima Shintaro a modrovlasý Aomine Daiki, ktorých obe dievčatá poznali zo svojho ročníka a stretli ich aj na Kiseho súkromnom večierku. Murasakibara sa ťarbavým krokom dopravil až k nim a o niečom sa začali dohadovať. Okrem nich boli v družstve aj nejakí zahraniční študenti, takže tréning zrejme bude prebiehať v dvojjazyčnom duchu.

Petrin pohľad konečne zachytil toho, na ktorého bola zvedavá najviac. Akashi Seijuuro nebol tak vysoký ako jeho kolegovia z ročníka, no keď kráčal smerom ku košu a v rukách si niesol basketbalovú loptu, vyžarovala z neho obrovská autorita. Niektorí z jeho spoluhráčov dokonca pred ním ustupovali. Prešiel cez polovicu ihriska až k hlúčiku, v ktorom stáli Murasakibara s jeho ostatnými kamarátmi.

Všimla si ako jeho ostražitý pohľad pomaly začal preskúmavať celú obrovskú telocvičňu, až sa zastavil v hľadisku, kde sedeli spolu s Bethany. Znova pocítila intenzitu jeho očí, stalo sa to pre ňu už akýmsi rituálom, že stuhla zakaždým, keď na ňu pozrel. Tento raz to však bol on, kto uhol pohľadom ako prvý a ona mu statočne čelila až do konca. Bethany si zrejme všimla to napätie medzi nimi dvoma tiež, pretože jej oči striedavo prechádzali z Petry na červenovlasého mladého muža na ihrisku, na tvári sa jej objavil zmätený výraz.

"Je zvláštny, nemyslíš?" Spýtala sa svojej kamarátky a tá sa opäť vrátila myšlienkami do prítomnosti. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že o čom Angličanka rozpráva, no potom jej došlo, že to, čo práve medzi nimi prebehlo, bolo tak moc intenzívne, že to neuniklo ani ostatným naokolo.

"Koho ohovárate?" Prv než stihli obe niečo povedať, objavila sa pri nich ďalšia osoba. Dievča, bolo rovnako staré ako oni dve, Petra sa dokonca zdalo, že ju zazrela na niektorých z prednášok. Nebola cudzinka, určite pochádzala z Japonska. Jej angličtina bola i napriek tomu celkom obstojná. Sršalo z nej niečo výnimočné, nepripadala Petre ako ostatné japonské spolužiačky, hoci bola drobná s nízkou postavou a veľmi tmavými vlasmi. Jej zelené oči však skrývali v sebe niečo šibalské.

Bez opýtania sa rozvalila na mieste vedľa nich a vyložila si nohy na priehradku pred tribúnou. Chovala sa akoby tu v telocvični bola doma. Svoju tašku hodila na sedadlo vedľa a opäť sa na nich veselo zaškerila.

"Ešte som vás tu nikdy nevidela. Váš prvý tréning?" Spýtala sa len tak ledabolo a prekrížila ruky na hrudi.

"Áno, sme tu nové, začali sme od tohto semestra a obe chodíme do druhého ročníka." Ozrejmila jej Petra. Táto dievčina sa jej celkom pozdávala. Väčšina z ich ostatných japonských spolužiačok boli k cudzincom dosť odmerané, chodili vo všetkých húfoch a stále si niečo šepkali alebo sa nahlas chichúňali, ale toto dievča vyzeralo byť skôr samotárskejšie, i keď jej zrejme nerobilo problém posadiť sa k cudzím ľuďom a zapojiť sa do ich rozhovoru.

"Tak to sme potom v ročníku spolu. Ešte som vás nezaregistrovala. Som Ema." Nachvíľu sa vystrela, kývla rukou na znak pozdravu a opäť si urobila pohodlie na svojom sedadle.

"Moje meno je Bethany a toto je Petra," predstavila ich obe Angličanka a Ema prikývla.

"Chodíš na tréningy často?" Spýtala sa Petra a Ema pokrčila plecami.

"Ani moc nie. Basket ma v podstate ani tak nebaví. Skôr sem chodím robiť na priek svojmu drahému." V jej očiach sa niečo šibalsky zalesklo.

"A to je?"

"Midorima Shintaro. Určite ho poznáte, taký okuliarnik, zelené vlasy a strašne moc rád sa hra na netýkavku." Ema demonštratívne ukázala prstom na vysokého mladíka v okuliaroch na ihrisku a obe zahraničné dievčatá sa zasmiali. Toto dievča bolo rozhodne veselá kopa. Aby im dokázala, že to myslí vážne, dala si dlane okolo úst, aby ju bolo lepšie počuť a z plných pľúc zakričala smerom k Midorimovi. "Hej, Shintaro! Neflákame sa, makaj! Natrhni im všetkým zadky, ale nie doslovne, preboha, rozumel si?!"

Midorima zostal na pár sekúnd stáť ako obarený, potom sa pomaly otočil a z očí mu začali od jednu sršať blesky, nasmerované na osobu, ktorá sa teraz na jeho účet náramne zabávala. Ema mu za to poslala vzdušný bozk a potom sa opäť uvoľnene oprela o svoje operadlo. Zelenovlasý mladík sa zatváril ešte viac nahnevane a otočil sa im opäť chrbtom.

Petra sa musela krotiť, aby nevybuchla od smiechu. Napadlo jej, že by mohla niečo podobné urobiť Murasakibarovi, no napokon túto myšlienku zamietla, chýbal jej na to dostatok odvahy a okrem toho, nechcela vykrikovať v prítomnosti toho červenovlasého mladého muža, ktorý sa ich smerom pozrel ešte raz. Už to nevydržala, nedokázala tie slová zadržať v sebe, otočila sa na ich novú spoločníčku a spustila.

"Ema-chan, môžem sa niečo spýtať?"

"Jasné."

"Čo vieš o Akashim Seijuurovi?" Vedela, že tá otázka možno vyznela trochu hlúpo, nedokázala si však pomôcť, privádzal ju už pomaly, ale isto do šialenstva a tak s tým musela niečo urobiť. Dúfala, že si o nej spolužiačky kvôli tomu nepomyslia, že je blázon. Za iných okolností by sa nikdy neprinútila niečo také spýtať takmer neznámej osoby, no momentálne s ňou ten chlap robil divy.

Ema s Bethany na ňu prekvapene pozreli, určite niečo podobné nečakali a tmavovlasá dievčina sa na malú chvíľu zamyslela.

"Akashi? Hm.. Čo ja viem... Je to dosť zvláštny typ. Ak niekto tvrdí o Shintarovi, že je čudný, tak to ešte nevidel Akashiho. Drží si odstup a tak. No a je kapitánom basketbalového mužstva, teda aspoň minulý semester bol. Videla som ho hrať počas zápasu len raz, ale poviem ti, že ten chalan nie je človek. Vážne, i keď všetci z nášho ročníka sú ako besné zvery, čo sa týka basketbalu." Zasmiala sa na malý moment svojmu vlastnému výroku a potom pokračovala. "Prečo sa na neho pýtaš? Nebodaj sa ti páči?" Podozrievavo nadvihla obočie a Petra si v duchu zanadávala, že si nedala lepší pozor. Ema bola riadne vnímavá, ihneď jej bočné úmysly odhalila.

"No... Mám z neho naozaj veľmi zmiešané pocity."

"Tak to nie si sama, dievča."

"Čo tým myslíš?" Spýtala sa Bethany a Ema pokrčila plecami.

"No, je jasné, že na neho baby letia, je príšerne bohatý, jeho otec vlastní sieť nejakých spoločností, každý deň chodí do školy drahou limuzínou, určite si si všimla, že ako sa oblieka a tak..." Všetky tri upreli zrak na červenovlasého mladíka na ihrisku. Petra konečne chápala, prečo z neho mala taký pocit.

"No a ešte je aj predsedom nášho ročníka, však?" Spýtala sa a Ema prikývla.

"Áno a okrem toho aj viceprezidentom študentského parlamentu, má najlepšie známky v ročníku, čo sa týka celej našej fakulty. No a ako vidíš, ešte hrá aj basketbal. Je ti jasné, že po ňom pokukujú viaceré, ale musím ťa sklamať, Akashi nerandí. So žiadnou, ešte sa nenašla ani jedna, ktorá by bola pre neho dosť dobrá. Ako som spomínala, drží si odstup. A to má na výber skutočne z veľkého množstva."

Petra sa nad jej slovami zamyslela. Áno, z toho červenovlasého mladého muža skutočne vyžaroval akýsi chlad, odmeranosť a hoci sa správal úctivo a zdvorilo, mala z neho dojem, že si ľudí nezvykne pripúšťať k telu. Že sa o nikoho nestará. A predsa... Spomenula si na ten večer, keď na neho narazila počas večierku vonku pred budovou internátu. A taktiež všetky tie pohľady, ktorými ju doslova prepaľoval. Odrazu bola zmätená ešte viac, ani Emine slová je vôbec nepomohli.

Ich debata sa presunula k iným témam, za čo bola vďačná. Potrebovala si sama usporiadať svoje myšlienky a pocity, nechcela sa už o ňom baviť. Stále nerozumela jeho správaniu ani ničomu, čo sa ho týkalo. Ema im rozprávala o predošlých semestroch na Teiko univerzite a aj o nej a Midorimovi. Napriek tomu, že občas to so svojimi slovami mierne prestrelila, bola veľmi zábavná a obom zahraničným dievčatám sa pozdávala.

Medzi tým sa hráči na ihrisku rozdelili do skupín, privítali nováčikov a povedali si nejaké úvodné informácie. Bol tam s nimi aj tréner. Dievčatá sa dozvedeli, že vraj je Teiko mimoriadne silný basketbalový tím a minulý rok, čo sa k nim pridali určití hráči z ich ročníka, sa stal takmer neporaziteľný. Petru prekvapovalo, že napriek tomu, že bol minulý rok Akashi tiež nováčik a prvák, na istý čas bol kapitánom celého mužstva. Také niečo vôbec nebolo bežné, musel mať naozaj neuveriteľne dobré schopnosti.

Neboli samé, čo sa prišli pozrieť na tréning, postupne prichádzalo to telocvične aj o niečo viac zvedavých študentov. Posadali si roztrúsene na tribúnu a sledovali ako sa hráči na ihrisku začali rozcvičovať. Ema sa pozrela na hodinky a potom vyskočila zo svojho sedadla.

"Preboha, to je už toľko hodín?"

"Ty nezostaneš?" Spýtala sa Bethany, keď videla, ako si tmavovlasá dievčina berie tašku na plecia.

"Nie, prišla som len na skok. Midorimu som už pozdravila, dala som o sebe vedieť, tak môžem ísť, mám ešte nejakú prácu, moc rada by som zostala a dívala sa na toho okuliarnika dlhšie, ale dnes nemôžem."

Obe zvyšné dievčatá chápavo prikývli.

"Ale rada som vás spoznala," venovala im priateľský úsmev, ktorí jej oplatili, potom zišla po malých schodíkoch dolu a cestou sa nezabudla zastaviť pri zelenovlasom mladíkovi, ktorý postával na kraji a capla ho po zadku. Väčšina ľudí si to nevšimla, no Petra s Bethany áno a mali čo robiť, aby obe opäť nevybuchli smiechom. Midorimov pohľad bol na nezaplatenie, no to už Ema bola medzi dverami na odchode.

"Konečne tá mrcha odišla." Začuli za sebou mužský hlas a obe sa prekvapene otočili. Podišiel k nim ďalší zo študentov, ktorí chodili do ich ročníka, hoci tohto konkrétneho videla Petra iba veľmi málo rázy. Mal na sebe tréningový dres, no netrénoval s ostatnými dolu na ihrisku. Prišiel až k sedadlu vedľa Petrinho, ktoré bolo voľné a bez akýchkoľvek ďalších rečí sa uvoľnene usadil.

Mal popolavo-sivé strapaté vlasy a v celku zvláštne sivé oči, z ktorých nesršalo nič dobrého. Obe si premeral až príliš opovážlivým pohľadom, až sa začali cítiť nepríjemne. Bol to pravdepodobne tiež člen basketbalového tímu, no na rozdiel od svojich spoluhráčov, on sa nerozcvičoval, ani to nevyzeralo, že sa plánuje do tréningu aktívne zapojiť.

"Čo, krásky? Ako sa máme?" Zaškeril sa na ne a natiahol sa bližšie k Petre, teraz sa už naozaj začínala cítiť zle a pokúsila sa od neho odtiahnuť. Bethany mala na tvári výraz čistého zdesenia, zrejme na ňu pôsobil ešte horšie ako na Petru. "Takéto sexy ženy na tréning nechodia často, vy budete určite zahraničné..." Jeho jazykové schopnosti, čo sa Angličtiny týka, boli dosť mizerné. Nejako sa jej však podarilo vyrozumieť, že čo hovorí a vôbec sa jej to nepozdávalo. Bol to presne taký ten slizký typ, ktorý nemala rada.

"Hm, som tu s kamarátom, Murasakibarom," zdôraznila Atsushiho meno, aby mu bolo jasné, že si má dať pohov a v prípade, že by si dovoľoval až príliš, tak ho spomínaný fialovovlasý mladík spacifikuje. Neznámy skrivil na malú chvíľu tvár, ale potom sa znova uškrnul tým nepríjemným spôsobom. Bethany pre istotu nevydala zo seba ani hlásku.

"Murasakibara? Ten spomalený idiot?" Odfrkol si a pokračoval. "Čo keby si sa kamarátila radšej so mnou, ha?"

"Ďakujem, ale nemáme záujem, rady by sme si aj naďalej užili tréning, tak ak nás ospravedlníš..." Jej slová však nemali kto vie aký účinok, dotyčný bol očividne dosť natvrdlý a výraz nie asi nemal vo svojom slovníku.

"Ver mi, že so mnou by si si užila omnoho viac." Znechutene od neho odvrátila hlavou a on sa pozrel tým sugestívnym pohľadom na Bethany. "Alebo aj tvoja kamarátka." Tá pre istotu očervenela až po korienky vlasov, v tvári sa jej opäť objavil zhrozený pohľad a silno stisla opierku na ruky svojho sedadla.

"A čo ak by si nám dal pokoj a odišiel otravovať niekoho iného?" Petra nemala vo zvyku takto odbíjať ľudí, no už jej naozaj veľmi liezol na nervy a čudovala sa, že jeho spoluhráči tolerujú, že netrénuje, ale miesto toho obťažuje ľudí naokolo. Basketbalisti na ihrisku však boli zabraní do tréningu a i keď sa jej zdalo, že na sebe občas ucítila ten pohľad zlato-rubínových očí, nikto neprišiel, aby proti tomuto otravnému študentovi zakročil.

Sivovlasý mladý muž sa zamračil. Jeho tvár nadobudla veľmi nebezpečný výraz. Počula, ako mu uniklo pár slov v Japončine, ktorým nerozumela, no potom sa opäť uškrnul. Znova ten odporný úškľabok, ktorý sa mu vôbec neodrážal v očiach.

"Ale no tak, nebráň sa tomu. Ja dobre viem, že vy, cudzinky ste povoľné." Prehodil jej svoju pažu okolo pliec a v tej chvíli mala chuť ho udrieť. A poriadne silno. Ten pohŕdavý tón a to, čo si dovoľoval, bolo to príliš. Prv ako stihla čokoľvek urobiť, niekto ju predbehol. Silná a dobre mierená rana basketbalovou loptou dopadla na tvár sivovlasého muža a spôsobila, že ho hodilo dozadu o operadlo sedadla. Konečne sa od nej odlepil. Petra zostala v nemom úžase hľadieť na toho, kto po ňom loptu hodil a práve kráčal smerom k miestu, kde sedeli na tribúne.

Neverila, že to je iba zhoda okolností, absolútne nečakala, že by ho tu mohla stretnúť. Nijimura-senpai. Vysoký tmavovlasý mladík prešiel až k sedadlu, kde sedel ten otravný chlapík, z očí mu sršali blesky, niečo také u neho doposiaľ nevidela. Stále nedokázala uveriť svojim očiam. Nebolo možné, aby sa znova stretli za takýchto okolností.

"Haizaki! Si tak obmedzený, že nerozumieš, keď ti niekto povie jednoduché nie?" Okríkol sivovlasého a ten sa na neho zamračil, no jeho tvár už nevyžarovala takú sebaistotu, ako pred tým. Toto divadlo spôsobilo, že si ich všimli aj ostatní, vrátane členov basketbalového tímu, ktorí stáli dole na ihrisku.

Oslovenému Haizakimu ušla spleť nadávok a keď ho Nijimura vytiahol za golier trička na nohy, zdalo sa, že mu nie je všetko jedno. Petra stále nemohla prísť na to, ako bolo možné, že si ho nevšimla prichádzať do telocvične. Zaujímalo ju, že prečo prišiel. Že by tiež chcel vidieť tréning. Nijimura na krátky okamih pozrel na ňu a Bethany a potom opäť uprel svoje sivomodré oči na mladšieho študenta pred ním, pohľad mu stvrdol. Jeho hlas bol pevný a bolo z neho cítiť hnev, Petra ho pred tým takto rozprávať nepočula. Išiel z neho obrovský rešpekt a autorita, nečudovala sa Haizakimu, že sa stiahol.

"Ber sa kade ľahšie a padaj trénovať. Vidím, že ťa tvoje staré návyky ešte stále neopustili, ty lenivý bastard." Opäť na neho skríkol a sotil ho do chrbta, sivovlasý sa mierne zatackal a takmer zakopol, no napokon sa poberal preč od miest, kde sedeli obe dievčatá.

"Dobre, Nijimura, nebuď chrapúň hneď na prvom tréningu." Zašomral Haizaki a dlaňou si trel boľavé miesto na tvári, kde ho zasiahla basketbalová lopta. Mohol byť rád, že mu nezlomila nos.

"Pre teba senpai, ty zmrd." Precedil jeho starší kolega skrz zuby a Haizaki radšej odišiel na ihrisko skôr, než ho stihol jeho senpai dokopať.

"Ďakujeme. Znova." Ozvala sa nesmelo Petra, keď bol sivovlasý konečne v dostatočnej vzdialenosti a Nijimura sa opäť obrátil jej smerom. Jeho pohľad ihneď znežnel, keď sa sivomodré dúhovky vpili do tých jej. Opäť pocítila vo vnútri ten zvláštny, hrejivý pocit, ktorý sa s ním už spájal takmer automaticky.

"Rado sa stalo, znova." Jeho kútiky sa zdvihli do toho úsmevu, ktorý si pamätala ešte z ich prvého stretnutia. Oplatila mu ho, hoci nesmelo, ale s veľkou vďakou. Už naozaj netušila, ako by sa zbavili toho nepríjemného Haizakiho, ak by sa tu neobjavil. Stále žasla nad tým, ako dokázal pôsobiť úplne zastrašujúco a tvrdo v jednej chvíli a v druhej sa v jej vnútri z neho rojili motýle. Chvíľu sa na seba usmievali, bolo to iba pár sekúnd, no vtedy mala pocit, akoby prebehla celá večnosť. Keď odvrátila pohľad, všimla si, že na nich z diaľky pozerá Akashi. V tvári mal opäť kamenný výraz, no niečo jej na ňom nesedelo. Hľadel až príliš uprene, akoby sa mu niečo nepáčilo, aura vyžarujúca z neho jej spôsobovala zimomriavky.

"Nijimura-senpai?" Okríkol niekto z hráčov dole na ihrisku a čiernovlasý mladík sa od nej odvrátil a rýchlym krokom zbehol dolu za ostatnými. Niečo rozprávali v japončine, opäť im nerozumela, no vycítila, že do toho bol zapojený aj ich lenivý spoluhráč, ktorý teraz postával pod košom a gánil na svojho staršieho spolužiaka, ktorý ho pred malou chvíľou spacifikoval. Potom opäť prešli k angličtine, keďže sa do rozhovoru zapojilo aj pár zahraničných členov tímu.

"Hej, hej. Povedal som si, že nachvíľu prídem pozrieť. A dobre som urobil, vidím, že si stále neviete rady s tým idiotom," Nijimura palcom ukázal za seba na sivovlasú postavu pod košom, "okrem toho, chýbal mi basket, čo sme zvykli hrávať." Vysvetľoval ostatným.

"A chceš sa opäť pridať do tímu?" Spýtal sa ho Aomine a on sa nachvíľu zamyslel.

"Možno... Ak je tu pre mňa ešte voľné miesto."

"Samozrejme, veď si náš kapitán, senpai." Ihneď vyhlásil Kise. Petra si nemohla nevšimnúť, ako na neho viacerí z tímu obdivne hľadia, rozhodne mali pred ním rešpekt. Kapitán? Takže on bol kapitánom Teiko basketbalového mužstva. On bol tým kapitánom, ktorý odišiel a nahradil ho Akashi.

Opäť sa zahľadela na spomínaného červenovlasého mladého muža. Bol jediným, ktorý nehľadel na svojho senpaia a bývalého kapitána s obdivom a rešpektom. Práve naopak, zdalo sa jej, akoby medzi nimi bolo akési napätie.

"Ako to vlastne teraz bude? Kto bude kapitánom?" Jeden zo spoluhráčov sa spýtal otázku, ktorá začala vŕtať v hlave viacerým a takmer všetky zraky sa upreli na Akashiho. Neodpovedal. Stále nevraživo hľadel na Nijimuru a ten mu pohľad opätoval.



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 9. října 2015 v 9:55 | Reagovat

Dobré ránko! Takto by sa mohol začínať každý môj deň :D najskôr kvalitný spánok, neskôr zobudenie sa a nájdenie si novej kapitoly na blogu Farah :]--ideálne! a zrobilo mi to deň už teraz :]

Takže, v prvom rade ma neskutočne potešilo, že sme sa dostali k basketbalu. Bola som vážne zvedavá, či tam dáš nejaký ten zápas alebo tréning a som úprimne rada, že áno :]
Atsushi je proste Atsushi, ten toho nadšenia nemá nikdy moc, ale tak, je to stále zlatúšik aaaaa keď som čítala úvod a poznámku o "hosťovi", rozmýšľala som, že koho tam dáš a ty si tam dala moju zlatú Emku [ milujem svoje OC :D ] a nasmiala som sa na tej poznámke o "natrhnutých zadkoch" :D a celkovo to bolo podarené a aj to, ako odchádzala, som čakala, že čo urobí zvažovala som nejakú tú poznámku, násilný bozk :D a nakoniec ho capla :D
Inak, je to zaujímavé čítať o svojich postavách u niekoho iného :] ďakujem za skúsenosť :D
Ach ten Haizaki....kade ten chodí, tam škodí, ale tak chápem, tej scénky, kde dostáva cez držku od Senpaia,sa tam vážne žiadalo...veď to je neodmysliteľné, je to zvyk, nepísané pravidlo :D hah...a on ma zasa prišiel zachrániť...opäť, znova...ako mu to len ja oplatím :D a najviac u mňa pobodoval ten moment, keď tie jeho očká znežneli :] proste toto fakt môžem, v knihách, filmoch, seriáloch..keď sa muž nebojí byť zlý, keď si to situácia vyžaduje, ale na ženy je dobrý, milý :D
On je fakt taký anjelik náš :] a ja ho prostredníctvom teba vlastne spoznávam a páči sa mi to. Je tam naozaj skvele opísaný a vykreslený :]
A čo náš červenovlasý démon? Úprimne, už len z toho čítania mi sťahovalo žalúdok :D hah...on je...ja ani neviem, pri čítaní som mala takú tú myšlienku, že aké by u neho prebiehal vzťah, predsa len, on je vážne dosť odmeraná a zložitá postava :] škoda, že autori nevymysleli špeciálnu edíciu pre ženské fanúšičky, v ktorej by sa tí všetci párovali :D
Ako...to pokukovanie ma také svoje čaro :] a predvádzanie sa? och, nebodaj kvôli Petre? :D to je tiež niečo nové a páčilo sa mi, ako to Nijimura poznamenal :] som zvedavá, či už tí dvaja niečo cítia, že ako to vnímajú, lebo si nám tie ich pocity zatiaľ nechala skryté, teda, až na nejaké tie gestá, úsmevy...v tom druhom prípade mračenie sa :D a možno nám už dáš len tie činy :D
Ako vážne, v hlave mám asi tak stovku rôznych otáznikov, že ako nakoniec dopadnem :D možno sa dám dohromady s Bethany a stane sa z nás lesbický pár :D a Kiseho si zoberieme k sebe ako taký bonus :D
Takže, takže..Akashi nám kapánek žiarli, hej? :D To schvaľujem :D a čo to s tým sakom, že som si ho mala nechať..."na, ber, trofej, spi s tým, mávaj s tým ako s vlajkou dobytého územia" :D ale nie, bolo to také, myslím, že X "srdiečko" X používa taký pojem, že "akashiovské" :D
Júj, použijem aj ďalší jej pojem..on je zviera! :D a Nijimura je slniečko...úprimne, motajú ma obaja :D
A keďže ďalší diel bude posledný, tak ja neviem...či to vydržím, fakt som na to strašne zvedavá :]
Oni sú tak odlišní a zároveń je tam niečo, čo majú..spoločné, aspoň ja tak vnímam tieto dva charaktery..celkovo si myslím, že aj to vyžarovanie a aura majú spoločný základ, len každý to akoby prezentoval inak :]
Fakt som si dobre vybrala :D Toto nemá každá! Ha!
Fakt som TI vďačná za poviedku takéhoto rozsahu, ty tomu vždy dáš úroveň, nie ako ja, všetko napchám to jednorázovky :D
Takže ešte raz ĎAKUJEM a šup šup s pokračovaním :D

2 petrika petrika | Web | 9. října 2015 v 10:01 | Reagovat

AAAAA zabudla som poznamenať, že si ma tým prinútila vstať vo voľný deň pred dvanástou, Farah, naši by sa ti klaniali :D a velebili Ťa :D

3 Hentai no Kame Hentai no Kame | Web | 9. října 2015 v 16:22 | Reagovat

Uf.... čo na to povedať. Maximálne to, že opäť si to všetko parádne vystihla.

Keď sa tam zjavil Haizaki, skoro som odpadla. A tá lopta do ksichtu! :D Muselo to riadne bolieť, viem o čom hovorím, na tréningu som niekoľko krát už dostala... A ako ho Nijimura uzemnil! Skoro som si cvrkla :D
Akashi je tu typický Akashi. To mi pripomína, že by som konečne mala dokončiť 7x inú. Ale nechce sa mi. Ešte som ani nedokončila tú poviedku na Hetaliu

4 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 9. října 2015 v 22:52 | Reagovat

Wow! To bylo žhavý! Ta jejich hra...no napsala jsi to absolutně úžasně! Bože! Miluju to jak popisuješ postavy! :D jen tak dál :3 A ta Ema! jáááj :DDDD No nevím co bych napsala...Petrika s její sakovou vlajkou to vystihla skvěle :D ty její komenty jsou vždycky dost dobré :D

Ha ano už vím co jsem chtěla! Ta rána Haizakimu sedla! :DDD Z celého srdce mu to přeju ^.^
jáááj to muselo bolet...vím jak moc...hrála jsem 5 let basket a místo abych míč chytala rukama jsem se s ním líbala XDD

5 Farah Farah | Web | 10. října 2015 v 5:41 | Reagovat

Ďakujem vám za komentáre, dievky :) zase raz som bez slov, ako už zvyčajne :D som rada, že sa vám páčilo že sa nám tam objavila naša Ema :P a taktiež vám moc ďakujem za prečítanie aj reakcie :) už nás čaká len posledná kapitola a koniec... no a potom sa idem pustiť do takých omnoho kratších vecí, lebo som zistila, že už vôbec neviem písať krátke jednorázovky a idem sa to učiť odznova xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: