A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Unsettled mind, thirsty heart [ Nijimura Shuuzo x OC x Akashi Seijuuro ] ~ pre Petriku ~ V. časť (epilóg)

15. října 2015 v 7:47 | Farah |  o n e s h o t s
Tak a máme tu záver. Sama neverím, že som to konečne dopísala. Tento posledný diel išiel veľmi ťažko, pretože som sa v tom tak moc zamotala, že som nevedela, čo urobiť. Táto poviedka mala byť spočiatku iba jednorázovka na želanie pre Petriku a plánovala som z toho urobiť niečo podobné ako Bring My Heart Home pre Kame. Nejako sa mi to však vymklo spod kontroly, začala som to v takom duchu, že sa to proste nedalo všetko vtesnať do jednorázovky, ktorá by mala menej ako 8 000 slov. Nakoniec som z toho urobila hotový román (u mňa nič nové :D) a úbohú Petriku som trápila vyše dvoch týždňov s mojimi pomalými updatemi. Nejaké žvásty si môžete prečítať ešte pred kapitolou, ale kto nechce, môžete to rovno preskočiť a hor sa na posledný diel poviedky na želanie Unsettled Mind, Thirsty Heart.



Ak mám byť úprimná, nejako nie som spokojná s tým, čo z toho napokon vzišlo. Táto časť sa mi zdá akási neforemná, uponáhľaná a trochu iná oproti ostatným. Možno sa vám bude zdať, že som to uponáhľala... ale musela som to tak urobiť. Naozaj som to už potrebovala ukončiť a ak by som to mala napísať podľa môjho gusta, tak by to bolo ešte na ďalších kapitol (veď ma poznáte), čo by som už vážne nedala a myslím, že chúďatko Petrika by také naťahovanie už asi nezlvádla. Snáď mi odpustíte, že je to také nedomyslené, hlavne ty, drahá, má to byť hlavne pre teba a moc ma mrzí, že to nie je úplne také, ako by si si možno predstavovala :/ Dúfam, že to nejako prežijete aj ten divný, nejasný koniec :D vážne som sa dostala do úplne úzkych, nevedela som, že ako to ukončiť. Pôvodne som chcela 2 konce, ale nakoniec som to zamietla, čo ma tiež mrzí :/ Ale už som z toho vyšťavená a 2 konce by som asi nedala. Táto poviedka (ktorá sa tvári ako dlhý oneshot :D) má rekordných vyše 20 000 slov! :D Sama tomu neverím a zvládla som to v priebehu 2 týždňov :D not bad...

Petrika, drahá, tebe sa chcem moc poďakovať, že si si u mňa objednala túto poviedku na želanie, bola si so mnou trpezlivá a znášala si to utrpenie, keď si musela čakať na nové pokračovanie tak strašne moc dlho, lebo ja s mojim slimáčim tempom sme ti to neuľahčovali. Dúfam, že sa ti táto vec pre teba aspoň trošku páčila, hoci je mi jasné, že by si si zaslúžila niečo 100x lepšie. Možno raz bude aj to :P Taktiež ti ďakujem za všetky úžasné komentáre, ktoré si mi k tejto veci venovala, naozaj ma to vždy tak moc potešilo, tvoje prejavy nadšenia mi robili každý jeden deň, keď nejaký tvoj komentár k tomuto pribudol :D si vážne skvelá blogerka a som moc rada, že si zavítala na môj blog, že sme sa spoznali a že aj vďaka tomu vznikol tento... ehem... literárny útvar :D No a v neposlednom rade ti ďakujem za všetko, čo si pre mňa napísala a snáď som sa ti týmto počinom aspoň trošilinku odvďačila :) Uži si posledný diel, hoci zrejme nebude taký, ako by si čakala, ale snáď ťa aj tak apsoň niečím poteší. Ďakujem ešte raz.

A vám ostatným, tiež sa chcem poďakovať, že ste to čítali, že ste komentovali a dávali mi motiváciu písať ďalej. Dúfam, že nebudete príliš znechutení/sklamaní :D a prajem vám príjemné čítanie, nezabudnite na pesničku, tento raz vážne stojí za to, je to dokonalá vec, úplne sa hodí k dnešnému poslednému dielu a som si istá, že sa vám bude páčiť (dúfam, že tebe som ulahodila tiež, Petrika :P tú pesničku som plánovala použiť od toho momentu, čo si mi zadala objednávku na poviedku). To by bolo odo mňa všetko. Teraz je to už len na vás ;)

PS: Ešte upozorňujem, že táto kapitola je úplne na nervy a budete pri nej psychicky trpieť. Nejako som sa nechala uniesť tou drámou a tak... moc sa ospravedlňujem za akúkoľvek psychickú ujmu alebo ak niekomu spôsobím frustráciu ._.



UNSETTLED MIND,
THIRSTY HEART

časť V. - ZÁVER

Počet slov: 6 464

Počas čítania si pustite:

Zella Day - Shadow Preachers




* * *

You got those scissors from the drawer
You never dug so deep before

*
Už ubehlo niekoľko týždňov odvtedy, čo prišla do Japonska a začala navštevovať Teiko univerzitu. Po nejakom čase zistila, že jej štúdium v zahraničí nebude iba prechádzka ružovým sadom. Hodiny a prednášky boli z jedného dňa na druhý stále ťažšie a ťažšie, najviac problémov jej robila japončina. Bol to krásny jazyk, milovala ho, no učiť sa ho bolo hotové peklo. Za tie takmer dva mesiace, ktoré tu strávila, sa na ňu pár vecí nalepilo, no ešte to nebolo ani zďaleka všetko, čo by mala vedieť do pomaly blížiacich sa skúšok.

Jedného popoludnia sa ocitla v obrovskej školskej knižnici, rozhodla sa, že sa bude celé poobedie a večer učiť, mala v pláne venovať sa hlavne tomu, čo jej išlo najhoršie - japončine. Už sedela nad knihami takmer dve hodiny, no stále sa jej zdalo, že to nie je ono. Potrebovala nejaké iné, preto vstala a začala sa prechádzať pomedzi police. Bola rada, že išla do knižnice sama, aspoň sa mohla lepšie sústrediť na učenie, i keď jej nepokojná myseľ stále občas zablúdila k dvom mladým mužom, ktorí jej už dlhšiu dobu nedovolil pokojne spávať.

Prítmie a ticho v knižnici však spôsobili, že sa nachvíľu mohla uvoľniť. Dokonca našla aj knižku, ktorá vyzerala sľubne. Problém však bol v tom, že kniha bola na polici až príliš vysoko a ona bola zase príliš nízka. Pre bežného vysokého študenta by nebol problém dosiahnuť na ňu. Petra však bola drobná aj na japonské pomery, preto sa začala za knihou načahovať, no márne. Nech stúpala na špičky jak chcela, polica bola proste až moc vysoko. A knižnica bola takmer prázdna, nemala ani koho poprosiť o pomoc.

Prv, než to stihla s knižkou vzdať, objavila sa pri nej niečia ruka, ktorá knihu ľahko dočiahla, vôbec nepočula nikoho prichádzať a predsa sa znenazdajky ocitol v jej tesnej blízkosti. Srdce jej vynechalo pár úderov. Nemusela sa ani otočiť, aby vedela, kto bol tým, ktorý stál za jej chrbtom. Tá luxusná vôňa... Už ju poznala takmer naspamäť.

* * *

If I stop trying, we start dying
You're cutting me out, baby who you fighting?

*

Bola si takmer istá, že aj on mohol počuť jej splašene bijúce srdce. Nebol príliš vysoký, no jeho výška stačila na to, aby dosiahol tam, kam ona nemohla. Vzal knihu z police a keď sa mu otočila tvárou, jeho oči žiarili v prítmí medzi regálmi knižnice úplne jasne. Opäť hľadela do tých nejednotných dúhoviek, opäť ju prepaľovali až do morku kostí a spôsobili, že vo vnútri sa jej všetko chvelo spôsobom, ktorý pred tým nebola zvyknutá zažívať.

Stál tesne pred ňou, každým nádychom cítila tú omamnú vôňu, každým úderom srdca vedela, že jej v nasledujúcu chvíľu zrejme vyskočí z hrude a každým pohybom jeho rias sa jej myšlienky stále zamotávali, stále viac a viac.

Jeho tvár bola opäť ako ľadová maska, no tento raz všetko ukrýval vo svojich očiach, tie takmer horeli. Cítila ich spaľujúcu silu, nedokázala sa ani len pohnúť, bol ako oheň, ktorým by sa nechala dobrovoľne popáliť, ak by mohla. Jednu z jeho rúk priložil na policu tesne vedľa jej hlavy, v druhej stále zvieral tú knižku, na ktorú v tej chvíli úplne zabudla. Vôbec netušila, že ako a hlavne prečo sa tu zrazu ocitol, tu, pri nej, no bolo jej to jedno. Všetko prestalo dávať zmysel, momentálne mala v hlave iba jeho prítomnosť. A akési sladké otupujúce prázdno.

* * *

You make we wanna love,
hate, cry,
take, every part of you

*

"Hľadáš toto?" Jeho hlas ju na malú chvíľu vyrušil z toho opojenia, ktoré spôsobila prítomnosť červenovlasého mladého muža tak moc blízko, pár rázy zamrkala a pokúšala sa upokojiť svoje búšiace srdce.

Nebola schopná od neho odtrhnúť zrak a pozrieť sa na knihu, ktorú jej ukázal. Nebola schopná takmer ani dýchať, stále mala pocit, že ak by sa neopierala o jeden z regálov, už dávno by sa jej podlomili kolená.

Mal ju úplne vo svojej moci, bola uväznená medzi ním a policami, nikto ich nemohol vidieť, jediný, kto teraz pre ňu existoval, bol on. Stále upierala svoje rozšírené oči na neho, tie jeho ju takmer úplne zhypnotizovali, no potom sa ich pohľad presunul na jej pery a na malú chvíľu si pomyslela, že snáď...

Zovrelo jej žalúdok, cítila, že jej srdce každú chvíľu naozaj vyskočí z hrude a myseľ exploduje. Pomaly privrela viečka, no odrazu sa od nej odtiahol, zrazu bol medzi nimi odstup, stále jej podával knižku, ktorú pre ňu vzal z police. Pristihla sa, že jej zovrelo srdce od mierneho sklamania. Vôbec samu seba nespoznávala, no v tej chvíli ním bola tak moc zhypnotizovaná, v tej chvíli... Tak moc túžila, aby sa jej dotkol.

* * *

You make me wanna scream,
burn, touch, learn,
every part of you

*

Bola z neho tak moc zmätená. Každé jeho gesto, každý pohyb, každý pohľad spôsobovali, že sa jej v mysli vyrojilo stále viac a viac otáznikov. Akashi Seijuurō bol skutočne jednou veľkou neznámou a akokoľvek sa snažila vidieť do jeho vnútra, nepodarilo sa jej to.

Nechápala, prečo ho stretla práve o tomto čase a práve tu. Nechápala, prečo sa k nej správal, prečo na ňu reagoval tým spôsobom, ktorý ju nútil takmer šalieť. Nechápala ani to, prečo sa k nej pridal vo večernom študovaní, prečo sedel oproti nej, každú chvíľu na ňu vrhol ten nepreniknuteľný pohľad, no záujem v jeho očiach bol badateľný...

Keď začali viesť rozhovor, zdalo sa jej, akoby sa nachádzala niekde úplne inde. Ako by to všetko ani nebolo skutočné, akoby sa vznášala niekde hlboko vo svojom podvedomí. No on, on bol tak moc skutočný, ako bol skutočný ten fakt, že pomaly, ale isto nad ňou začínal preberať moc. Hoci jeho prítomnosť spôsobovala, že jej myseľ začínala byť akosi zvláštne, možno až príjemne; návykovo zahmlená, dokázala mu odpovedať, dokázala vnímať, čo rozpráva. A on vnímal ju. Nikdy ju nikto nepočúval tak pozorne. Každé jedno slovo, ktoré vyslovila... Mala pocit, akoby ho hodnotil, z každej strany, analyzoval, premýšľal nad každou jednou hláskou, nad každým gestom, každým pohybom v jej tvári.

Cítila sa pred ním tak odhalená. Akoby každým vysloveným slovom odkrývala ďalšiu a ďalšiu vrstvu samej seba. Nikdy nezvykla byť k ľuďom, ktorí jej neboli blízki tak otvorená. Tiež si väčšinou držala odstup, no niečo v ňom spôsobilo, že sa mu odkrývala celá bez toho, aby to mala v úmysle, aby o tom tušila.

A on ju pozorne počúval. Mala pocit, že ho to skutočne zaujíma. Že naozaj chce o nej vedieť viac. Jeho prítomnosť, jeho vyžarovanie... Dokázal pôsobiť na ľudí tak, že sa mu sami či už dobrovoľne, alebo nechtiac otvorili. Boli ako otvorená kniha, nech už zvykli byť pred tým akokoľvek moc uzavretí; odmeraní.

Nestalo sa to iba raz. Po ich prvom stretnutí nasledovali ďalšie, stalo sa to pre nich akousi nepísanou tradíciou. Nikdy sa nedohodli. A predsa sa tam vždy stretli. Nechápala tomu. Nevedela, čo ich sedenia znamenajú. Vždy rozprávali iba o nej. Pocítila túžbu dozvedieť sa viac o ňom. Bol presne taký, ako jeho pohľad - nepreniknuteľný.

* * *


Semester plynul ďalej, každým dňom prichádzalo čoraz viac povinností, starostí ale aj skúseností. Keď sa jedného popoludnia vracala na svoju izbu z prednášky, prekvapila ju spolubývajúca. Len čo otvorila dvere, Rita na ňu uprela svoju zamračenú tvár.

"Niečo tu máš." Jej slová zneli tak odmerane, no už si na ne zvykla. Zmierila sa s tým, že jej spolubývajúca je veľmi komplikovanej povahy a pokiaľ sa navzájom nepriplietli do cesty jedna druhej, všetko sa zdalo byť v poriadku.

"Čo tým myslíš?" Spýtala sa Rity a tá len ledabolo mávla rukou smerom k dverám, ktorými Petra prišla. Pred tým si to nevšimla. Pod skrinkou pri dverách ležal darčekový kôš a v ňom... kvety! Chvíľu na ne neveriacky hľadela. Boli naozaj adresované jej?

"To je pre vážne mňa?"

"A pre koho asi? Pre mňa?" Odvrkla Rita, Petra mala pocit, že v jej hlase zachytila akýsi drobný závistlivý podtón. "Ležalo to pred dverami izby. Je tam tvoje meno. Odprac si to niekam, nech sa mi to nepletie pod nohy."

Vzala kôš s kvetmi do rúk a položila ho na svoj písací stôl. Cítila na sebe spolubývajúcej zamračený pohľad, no snažila sa nenechať sa ňou znechutiť. Stále bola v šoku z toho, čo práve našla. Spočiatku si nevedela ani len predstaviť, od koho by tie kvety mohli byť, už vôbec netušila dôvod, prečo ich dostala.

Rita zrejme dlhšie nemohla vydržať jej prítomnosť a tak s hlasným odfukovaním vypochodovala z izba a nie práve najjemnejšie zavrela za sebou dvere.

Zostala sama v izbe. Sama so svojim darčekom, ku ktorému nedokázala priradiť toho, kto jej ho daroval. Neboli to jej obľúbené kvety, ale i tak musela uznať, že sú krásne. Bolo ich naozaj veľa, určite to nebola žiadna lacná záležitosť. Keď našla na kytici pripevnený lístok s jej menom napísaným úhľadným gravírovaním, začínala tušiť, že kto jej ich daroval.

Nie, to je absurdné. A predsa... Tak drahé kvety, tá elegantná menovka. Ale prečo by to robil? Prečo? Nerozumela mu. Ak jej ich skutočne poslal on, aký bol jeho motív. Čím si to zaslúžila. Bolo pravdou, že od ich prvého stretnutia v knižnici sa medzi nimi ľady aspoň trochu pohli, no Akashi Seijuurō predsa nebol známy pre takéto pozornosti. Aspoň to o ňom vedela.

"Akashi nerandí. So žiadnou, ešte sa nenašla ani jedna, ktorá by bola pre neho dosť dobrá."

"Drží si odstup."

Emine slová jej opäť zazneli v hlave. Dobre si pamätala, čo sa o ňom dopočula. Jeho správanie k ostatným to aj potvrdzovalo. Naozaj si držal odstup, naozaj bol odmeraný, formálny, bez akéhokoľvek náznaku citu, emócií. A potom...

Spomenula si na jeho gestá.

Na jeho pohľady.

Na ten pocit, ktorý z neho mala vždy, keď mu bola nablízku.

Na spôsob, akým sa s ňou rozprával, ako sa na ňu pozeral, ako ju vnímal...

Vedela, že on bol tým, ktorý jej ten darček poslal. Vedela, že sa tým možno pokúšal niečo naznačiť. Pristihla sa, ako jej opäť srdce začalo biť rýchlejšie, ako malo vo zvyku. Prečo to robí? Prečo práve ona? Čím je výnimočná? Čím si to zaslúžila? Kým pre neho skutočne bola?

Najviac ju trápilo, že sa to zrejme od neho nedozvie, bol príliš uzavretý, aby niekoho pustil do svojho vnútra. Jeho činy síce hovorili za všetko, no i tak sa mu stále nedostala pod kožu. Tak ako on jej. Bola mu ochotná dať niečo zo seba, no za to chcela niečo aj od neho. Chcela ho poznať, celého. Skutočného Akashiho. Chcela viac z neho...


* * *

I close my eyes, just close the door
You want a minute, I'll give you more

*

Ležala v posteli a opäť nedokázala zaspať. Takéto stavy mala v poslednej dobe často, no dnes to bolo podporené aj tým, že Rita mala na izbe návštevu. Časť izby, ktorá patrila Španielke síce oddeľoval paraván, no bol tenký a vôbec jej neposkytoval taký dostatok súkromia, ako by si želala. Počula každé jedno slovo, ktoré Rita so svojou zahraničnou kamarátkou šepotali, každé jedno zachichotanie, štrngnutie fľaše s alkoholom, o ktorú sa obe delili a každý pohyb na posteli. Snažili sa byť naoko potichu, aby ju príliš nevyrušovali, no Petra by nemohla v takýchto podmienkach zaspať ani keby veľmi chcela.

Pozrela na hodinky na svojom telefóne. Bolo niečo pred polnocou. O takomto čase by už mal byť každý na svojej izbe, najlepšie v posteli a pripravovať sa na spánok. Zajtra ich čakal školský deň, no to jej spolubývajúcej zrejme vôbec neprekážalo. Takéto návštevy si sem už priviedla aj pred tým, no tá dnešná bola naozaj veľmi neskorá a nevítaná.

Nechcela byť drzá. Nemala v pláne ich karhať, vynadať im, alebo tú Ritinu kamarátku vyhodiť z izby. Na to bola príliš tolerantná. Vedela, že pokiaľ bude v izbe hosť, len tak ľahko nezaspí. A okrem toho ju opäť trápili tie myšlienky, ktorých mala plnú hlavu. Rozhodla sa preto pre úplne iné riešenie.

Vstala z postele, vybrala zo svojej skrine teplú mikinu, na pyžamo si natiahla tepláky, obula tenisky a do vrecka si hodila svoj mobil. Vedela, že tam v tej izbe nevydrží dlhšie už ani pár minút. Musela ísť von. Netušila, kam pôjde, no v izbe zostať nechcela. Spoločenská miestnosť bola o takomto čase prázdna, no zrejme aj zatvorená. Malo sa predsa spať, hoci to bol internát pre vysokoškolákov - v podstate už dospelých ľudí - platila tú určitá disciplína a bol stanovený večerný kľud. Študenti sa mohli pohybovať aj v nočných hodinách, no museli byť potichu. Také niečo doma nepoznala. Ak by tam vyšla na chodbu pred polnocou, narazila by na skupinky poopíjaných výrastkov okupujúcich chodbu. Tu bolo všetko prázdne, tiché. Ak sa niečo aj dialo, všetko bolo za zavretými dverami internátnych izieb.

Neplánovala zostať na chodbe. Nebolo by jej príjemné, keby náhodou vyšli jej spolubývajúca s kamarátkou z izby a našli ju tu sedieť ako nejakého bezdomovca, cítila by sa hlúpo. Preto sa vybrala smerom von z internátu - chcela sa aspoň nachvíľu poprechádzať na čerstvom vzduchu. Pravdepodobne vonku o takomto čase nebude ani živej duše. Možno si aj nachvíľu posedí na lavičkách, alebo schodoch, urobí čokoľvek, len aby uľavila svojej neutíchajúcej mysli.

Vyšla na schody, do tváre jej udrel chladný, no veľmi príjemný nočný vzduch. Bolo je jedno, že nie je poriadne učesaná a oblečená len tak narýchlo. Nikoho neplánovala stretnúť, bude iba sama so sebou a svojimi myšlienkami. Ako veľmi sa však mýlila. Nebola jediná, koho nočné premýšľanie vyhnalo z postele, dokonca aj z izby. Keď ju uvidel, vykročil jej smerom. Sadla si udivene na schody, stále odmietala veriť náhode. Bol to opäť on. Znova ho stretla vtedy, keď ho najmenej čakala. Ale čo robil tu, vonku, tak neskoro? Nijimura-senpai...

* * *

Maybe I don't want you either
We're both unsettled

*

Zachvela sa, keď si prisadol úplne blízko k nej. Nebolo to od strachu, alebo nebodaj chladu, hoci vonku vial studený vánok. Bolo to niečo iné. Pocítila akúsi triašku, príjemnú. Vzrušenie. Už tomu bolo dlhšie, čo naposledy niečo podobné pocítila, hoci... Spomenula si na červenovlasého mladého muža. S pohľadom upreným na svoje topánky zaťala päste. Frustrovalo ju, že čo s ňou obaja dokážu. Hlbokým nádychom sa však snažila upokojiť, hoci prítomnosť tmavovlasého mladého muža mala na ňu hypnotické účinky. Niečo podobné už cítila aj pred tým...

"Jak to, že si takto neskoro večer vonku a ešte sama?" Spýtal sa jej a ona iba pokrčila plecami. To isté zaujímalo aj ju. Rozhodla sa, že mu odpovie úprimne.

"Spolubývajúca má na izbe návštevu a necítila som sa tam s nimi práve dobre."

Chápavo prikývol. Všimla si, že má v ruke plechovku od piva, no nebola otvorená, ešte si z neho neodpil. Bola prekvapená. Všimol si jej záujem a pozdvihol pivo v ruke, aby naň lepšie videla.

"Zobral som ho jednému týpkovi z nižšieho ročníka, robil na chodbe bodrel a ďalšie už rozhodne nepotreboval."

Pousmiala sa. Senpai bol vždy tak starostlivý, zodpovedný. Spomenula si na všetky tie momenty, keď pomohol aj jej. Okrem toho z neho vyžarovalo čosi, čo ju nútilo cítiť sa pokojne no nepokojne zároveň. Upokojoval jej myšlienky, no znepokojoval jej srdce, ktoré bilo každú chvíľu stále rýchlejšie a rýchlejšie.

"Život s tvojou spolubývajúcou je zrejme dosť komplikovaný." Na jeho tvári sa objavil náznak úsmevu, no zdalo sa jej, akoby mal dnes omnoho melancholickejšiu náladu. Vždy, keď ho stretla, tak sa usmieval, dobrá nálada z neho len tak sršala. Dnes bol akýsi zvláštne zadumaný.

"Čím je to, senpai, že vždy niekoho zachraňuješ? Že si vždy taký dobrý?" Slová jej vykĺzli z úst prv, než ich stihla zastaviť. Až keď ich počula nahlas a uvidela, ako sa uškrnul, zistila, že tá poznámka bola od nej možno trochu hlúpa. No Nijimurova tvár sa zmenila. Na perách sa mu objavil úsmev. Ten, na ktorý bola zvyknutá, úprimný, nesmial sa. Zdalo sa jej, že tento raz sa v tom úsmeve nachádza niečo trpkejšie, možno časť nostalgie.

"Najradšej by som pomáhal tým, čo si to zaslúžia." Vrhol akýsi záhadný pohľad jej smerom, opäť jej naskočili na chrbte zimomriavky. "Nebýval som vždy taký... ako si povedala... dobrý." Prekvapene zažmurkala. Bola už síce tma, no jeho zamyslený pohľad videla takmer zreteľne. Premýšľal, možno spomínal.

A potom začal rozprávať. Len tak tam sedeli pri neotvorenej plechovke piva a on jej rozprával o sebe, o tom ako za mladých čias zvykol robiť problémy. Áno, on, Nijimura Shuuzō bol problémový teenager. Musela sa zasmiať, keď jej spomenul ako utekal z domu, ako raz ukradol motorku a potom na nej takmer nabúral do policajného auta. Prekvapene sa mu zahľadela na ruky, keď jej rozprával o tom ako sa zvykol s ďalšími výrastkami biť na ulici. A to i po tom, čo sa na istý čas s rodinou odsťahovali do Ameriky. Spomenul aj svojho chorého otca a vtedy jej napadlo, že to je možno dôvod, prečo ho trápia nočné myšlienky tak ako ju.

* * *

Nighttime creatures
Shadow preachers

*

Pred tým ho mala zidealizovaného, no po tom, čo zistila, že je za ním omnoho viac, hľadela na neho s ešte väčším ohromením, rešpektom ako doteraz. Nijimura bol tak iný ako Akashi. A pri tom si boli obaja podobní. Z oboch vyžarovalo niečo, čo nútilo jej myseľ nad nimi stále premýšľať. A vedela, že si ich zaľúbila, hoci sa to bála doposiaľ priznať. Oboch z nich, každého svojim vlastným spôsobom. Každý sa jej nejakým iným spôsobom dostal pod kožu, každý si ukradol nejakú časť z nej, bez ktorej nebola schopná normálne fungovať. Mala pocit, že sa z toho zblázni.

Ani netušila, koľko času prešlo odvtedy, čo si obaja sadli na schody a začali sa rozprávať, musela to byť takmer večnosť. Pretože sa dozvedela veľmi veľa. V tomto bol v porovnaní s Akashim tak moc odlišný. Akashi bol uzavretý, nedovolil jej nahliadnuť do jeho vnútra ani na malú chvíľu. Nijimura bol na druhej strane otvorený, povedal jej o sebe veľa, odhalil jej časť svojej duše, tú, po ktorej tak moc šalela. Nebol medzi nimi žiaden odstup, žiadna bariéra. Práve naopak. Niečo ju k nemu pútalo. On ju k sebe priťahoval, svojimi činmi a svojimi slovami a tým, aký bol celý.

* * *

You make we wanna love,
hate, cry,
take, every part of you

*

Srdce jej napovedalo, že napriek tomu, čo všetko jej na seba prezradil, to jeho bolo zo zlata. Bol ako oheň - ukrývala sa v ňom vášeň, to mohla s istotou povedať, no nepálil. Príjemne hrial. Zakaždým, keď sa k nemu ublížila, pocítila ten teraz už známy príjemný pocit tepla. Bol tak v obrovskom kontraste s tým, čo cítila z Akashiho. Akashi bol ako ľad, Nijimura žiaril. A hoci oba tieto živly dokážu človeku ublížiť, jej ubližovalo niečo iné, to, že nedokázala určiť, ktorý z nich... Nevedela si vybrať.

Jedno však vedela s istotou - nezostávalo jej už veľa času, ktorý bude s nimi môcť stráviť. Jej semester sa pomaly blížil ku koncu a to ju desilo najviac - že nedostane päť tie obrovské úlomky z nej samej, ktoré si každý z nich vzal pre seba.

* * *

You make me wanna scream,
burn, touch, learn, every part of you

*


Ďalší večierok, zase tí istí ľudia, tie isté tváre, ten istý alkohol, tie isté reči. Už to prestala vnímať, stále ju trápili iba jej myšlienky. Myšlienky na to, že kedykoľvek sa ocitla v prítomnosti ktoréhokoľvek z nich, nedokázala sa na nič sústrediť, zostala ako paralyzovaná.

Akashi bol tým, kto jej vtedy poslal kvety, no po nejakom čase sa ich vzťah znova preniesol do formálneho charakteru. Už sa nestretávali večer knižnici, ako tomu mali zvykom. Už spolu nerozprávali, už sa nepýtal. A ona nemala dovolené pýtať sa čokoľvek, čo sa týkalo jeho. Nemala dovolené nič, čo by ju - čo by ich - posunulo za hranicu, ešte jeden krôčik a... No nedovolil jej ho urobiť. Netušila, čo bolo zlé. Možno si držal odstup náročky - mala predsa čoskoro odísť. Možno zistil, že to bola chyba. Možno...

Sedela na posteli s Murasakibarom a Midorimom. Bola tam aj Ema. Nevnímala však ich drobné podpichovanie, hašterenie sa. Nevnímala nič. Ani hudbu, ani džavot zabávajúcich sa ľudí, ani Murasakibarove neustále otázky, či je v poriadku a čo sa s ňou deje. Celý večer sa alkoholu ani nedotkla. Nedokázala na chvíľu vypnúť a zabávať sa s ostatnými, hoci by mala. Bol to možno jej posledný večierok tu v Japonsku.

Premýšľala, že pôjde za Akashim, zdalo sa však, že na večierku nebol. A vlastne, ani sama, nevedela, čo by mu povedala. Ako by zareagoval? A čo jej city, ktoré prechovávala ešte k ďalšej osobe. Mala toho už dosť, cítila, že to dlhšie už neunesie, potrebovala ísť preč. Nachvíľu ujsť od toho všetkého, ukryť sa niekde ďaleko...

"Idem na chvíľu na vzduch." Vyslovila a Murasakibara na ňu vrhol ustarostený pohľad.

"Nemám ísť s tebou?"

"Nie, nechoď. Zvládnem to sama, neboj sa, som v poriadku." Pokúsila sa o úsmev a jej fialovovlasý kamarát napokon prikývol. Uvoľnil jej miesto, aby mohla prejsť. Vyšla von z preplnenej internátnej izby. Kráčala rýchlym krokom, chcela sa dostať čo najskôr preč - na vzduch. Keď už bola takmer pri schodisku, ktoré smerovalo von z budovy, ucítila, ako jej zápästie zovretia niečia ruka a stiahla ju do chodby, ktorá bola úplne prázdna, opustená. Takmer zabudla od preľaknutia dýchať. Zistila, kto to bol. Srdce jej bilo až v krku.



◄ ČASŤ IV. | ČASŤ V.

~

k o n i e c
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 15. října 2015 v 12:36 | Reagovat

Úprimne, keď som si to tajne čítala počas mikrobiológie a dočítala som to, bola som smutná. Predsa len, bol to posledný diel a ja som sa, tak trošku, na ten príbeh naviazala a odkedy som prečítala prvý diel, som mysľou stále pri tom.
Ja som totiž taký ten typ, čo všetko trošku prežíva viac, ako je normálne, ale tak musím to brať ako pozitívum :]
Začala by som s výberom piesne, ktorú počúvam každý jeden deň odkedy som ju našla v tvojom profile. Milujem ju a tušila som, až vedela, že ju použiješ. Farah, prepojenie mysle funguje aj naďalej :D
A veľmi sa mi tam hodí. Ten song vo mne vyvoválva presne tie emócie, ktoré aj toto dielo.
Tie scény s nimi mi vyvolávali čitateľský orgazmus :D ako, strašne sa mi to páčilo. Či už tá scéna v knižnici...och..milujem knižnicové scény, to je také na prvý pohľad nevinné miesto, ale my s veľkou predstavivosťou by sme o tom vedeli povedať svoje :] ale aj tie situácie s Nijimurom. Ono to v podtstate u mňa vyvolávalo také protichodné pocuty trošku, keďže s Akashim to bolo vždy také napnuté, také intenzívne, že sa z toho, ako si veľakrát spomenula, nedalo dýchať, kdežto Shuuzo bol taká milá kôpka dokonalosti, pohodovosti a prívetivosti. Páčil sa mi tento kontrast, ktorý si tam využila. Mala som vlastne všetko. mala som v tomto dieli aj tä tajomnosť a potom to krásne, milé niečo :]
Scénka v chodbe s Akashim bola akože TOP, aj keď si to u mňa, ako anime muž posral tým, že tak utiekol, no jeho osoba v príbehu utekala vlastne stále a myslím si, že to na neho aj sedí.
Ako...trpila som podobne ako moje poviedkové Ja. Už predtým som si v rozcestníku čítala, že to bude dráma a prvé, čo sa tak ironicky napadlo bolo to, že ma Farah nechá zomrieť :D a s vývinom udalostí mi bolo vlastne jasné, že skončím asi tak, že poletím pekne domov s práznymi rukami :D
Tie opisy boli super, vedela som sa do toho vžiť a uprimne, milostné trojuholníky sú fakt zlé veci. Či už v knihách alebo v reálnom živote a myslím si, že moja osoba by urobila to isté. Nevdela by som si z nich vybrať ako nejakú tyčinku v obchode. V danej chvíli určite nie, takže bolo nakoniec asi najlepšie riešenie to, že som si šla pekne nazad domov :D čas to hádam vyriešil :D
No a čo ten záver, moja milá? Za toto by som vraždila, ty tajnostkárka! Ty sadista! Ktorý to bol, no ktorý? Už som to čítala 2x, lebo som si 1x myslela, že mi dačo ušlo, keďže som to musela čítať nenápadne, až sa vyučujúca náhodou neurazí :D
Môj osobný typ je Nijimura. A myslím si to preto, že tvoj vykreslený Akashi je ten typ, čo jednoducho, zdúchol, no, bojí sa tých citov, chudáčik môj :D
[ Prepáč mi, ak to znie ironicky, ono to tak nemyslím, len odľahčujem ten svoj zármutok nad tým, že je tomu už koniec :/ :]
No a Nijimura môj hero, na neho by mi to aj sedelo :] poviem Ti, keď už by sa nejaký japonec vybral za mnou na Slovensko, to už...to už je vážne niečo :D to už nie je len také, hocijaké :D
jedna vec ma trošku mrzí a to to, že si ma nenechala trošku viac nahliadnuť do tých ich myšlienok. V podstate si ma nechala s tým mega počtom otáznikov, ale ono to tam má vlastne byť. To bol tvoj zámer. Aj ten záver o tom svedčí, že si zvyšok nechala na mojej, ehmm...bujarej predstavivosti :D ja si už dotvorím ten zvyšok...a nielen s Nijimurom, rovno aj s Akashim :D

Ako drahá, bol to vážne zážitok. Čítať niečo takéto. Takto dobre a kvalitne spracované. Vôbec nemaj nejaké tie nápady a myšlienky typu, že sa ti to nepozdáva. Ja viem, že ti to už muselo liesť poriadne na nervy a o to viac si to cením. Veď kto by mi napísal 5-dielnu story o mojom narcistickom ja?
Ja som šťastná. Ja sa v tom vyžívam. Takže ma neskutočne potešilo, keď si mi napísala, že si môžem objednať niečo u teba. Ja nemám ...čo čítať. V poslednej dobe vôbec, keďže všetke blogerky akosi zalezajú do nôr, ukladajú sa na zimný spánok alebo ja neviem a ja sa idem zblázniť z toho, že riešim furt len nejaké tie svoje nápady a chýba mi to rzptýlenie :] Ja viem, že už nie je leto, prázdniny, ale mne ten typický príval poviedok strašne chýba. No, serie ma to. Vulgárne povedané, :P
A čo vlastne týmto sledujem? Len toľko, že som ti naozaj veľmi vďačná za to, že si mi niečo takto pekné napísala :]
Užívala som si každý jeden diel...a inak...päť dielov pre Peťku! Pri tej tvojej dôslednosti a premyslenosti sa stavím, že aj to bol zámer! :D

Ah..čo teraz? :/ Minimálne týždne budem ešte nad tým dúmať. Bude mi to chýbať. Teda, až na tú mrchu Ritu :D
A inak...úvod ma pobavil. Zasa sa tu objavil ten môj "cit" pre jazyky :D
A keďže sme v závre, aj keď tie situácie s Nijimurom mi vždy vykúzlili úsmev na perách, tak predsa len na tom Akashim bolo niečo...ja som tak chcela nedočkavo zistiť, že ako to s ním vlastne bude, lebo on moje poviedkové ja stále tak motal od začiatku. Bolo to..vážne zrušujúce :]

Farah, Ďakujem Ti :] určite sa k tomu vrátim, ved niektoré diely mám aj po 5x už prečítané :D
Ďakujem, vážne :] cením si to.
Tú snahu, ten obetovaný čas, :]
Ďakujem.

2 Farah Farah | Web | 15. října 2015 v 16:26 | Reagovat

[1]: aaaaw, girl, what are u doing to me? :D Tieto tvoje komentáre ma raz zabijú, úplne ich zbožňujem, prosím, nikdy neprestaň komntovať, drahá, tvoje komentár mi zlepšujú život :D si úžasná, naozaj a vážne nemáš za čo, vieš moc dobre, že ja som to pre teba písala rada, moc rada... ak by ma to nebavilo a nerobilo mi to radosť, tak by som sa do toho nepustila a už vôbec by som to nenatiahla na 45 A4 :D

V prvom rade - vôbec mi to neliezlo na nervy, skôr som bola z toho nervozna a dosť som sa do toho zamotala, taktiež ma štvalo, že som to nenapísala podľa svojich predstáv ale vôbec mi neliezlo na nervy to, že som písala poviedku pre teba, to sa vôbec neboj :))

No, k tomu koncu - sama s ním spokojná nie som, pôvodne som to plánovala inak... ale nakoľko som to musela nejako zosekať, tak to dopadlo tak, ako to dopadlo. A možno aj tak dobre... náročky je to chválne tak napísané, aby to vyznelo záhadne, neurčito :) aby si tam každý dosadil toho, koho sám chce, koho si sám vybral :) takže aj ty si tam dosať sama toho, kto sa ti tam hodí najlepšie a koho by si tam chcela najviac :P

A tiež ma mrzí, že som sa nedostala k pocitom ich dvoch... aj by som to tam rada dala, lenže to by potom nebol rozsah 20 000 slov, ale rovno 30 tisíc, možno aj viac :P

Som moc rada, že sa ti to páčilo, naozaj ma tvoje slová dojali, veľmi si vážim, že si si dala tú námahu čítať a ešte aj napísať tak úžasný dlhý komentár :) ty vieš, že som to rada pre teba urobila, takže naozaj nemáš za čo, to ja by som ti mala ďakovať za to, že si mala toľko trpezlivosti :D a som rada, že sa ti niektoré tie scény páčili :) tá v knižnici patrí aj medzi moje obľúbené :))

na záver mi zostáva už len dodať, že ti ešte raz moc ďakujem za čas, ktorý si mojim dielam venovala a aj za všetko chválu, i keď si ju možno nezaslúžim :) ja sa moc teším, kedy napíšeš niečo ty a ja budem podobné stavy zažívať pri tvojich poviedkach (ktoré vlastne aj zažívam zakaždým, keď pridáš nejakú novú vec :D tak snáď už vieš, že aké to je :D )

3 Hentai no Kame Hentai no Kame | Web | 15. října 2015 v 16:41 | Reagovat

20 000 slov, ty chceš prelomiť dáky poviedkový rekord?! *zakuckala sa pri tom čísle* Kokos, už sa mením na teba, presiahla som v poviedke 2 000 slov (všimni si, ako korešpondujú tie čísla :D).

Tvoje ukončovanie poviedok ma raz zabije, prisahám :D
Akashi je tu tak tajomný, až ma serie. Mala som takého chalana (takého tajomného, nie hot), s ktorým som chodila ale bolo to nanič. Takže ja by som si vybrala Nijimuru :D také zlatíčko si z neho spravila a ako delikvent musel byť riadne číslo.

Tú rozpoltenosť poznám, aj keď v oveľa menšom merítku. Je to naprd. :D

Ani nevieš, ako si tu perfektne Akashiho vystihla, Strelci neustále utekajú. Tých dostať do poriadneho vzťahu je niekedy pekná fuška (viď ja :D). Ale Nijimura je tu dokonalá Váha, verný, poskytne náruč, úsmev.... Dokelu, švacnite ma niekto po hlave!
Prepáč, ja a horoskopy, to je dačo strašné. :D

Každopádne, bolo to roztomilé, napínavé, hot a romantické.

4 Farah Farah | Web | 15. října 2015 v 16:45 | Reagovat

[3]: Jeej, ďakujem ti, drahá :) inak, ty aj žije? Kde sú nejaké poviedky od teba? :( dlho nič nepribudlo a chýba mi to...

A ďakujem ti krásne za prečítanie aj komentár :) áno, som psycho s tými číslami :D ale ak by ma netlačil čas a kopec iných rozpísaných vecí, tak by som túto poviedku možno dala aj na 2x toľko :DDD ale viem, že všetkého veľa škodí xD a sem s tou 2k slovnou poviedkou, už sa teším :3

Nuž, áno, tie moje konce :D ale tak snáď chápeš, že prečo som to musela ukončiť takýtmo spôsobom. Aby si každý prišiel na svoje :P aby si každý mohol vybrať to svoje :D Oooh, a ďakujem za ten rozbor ich osobností a čo sa týka znamení :O vôbec som sa nad tým pri písaní nezamýšľala :D ono psíať niečo na Akashiho je sakra moc ťažké x_x on má tak komplikovanú osobnosť a pri tom je to tak moc obľúbená a uznávaná a fascinujúca postava... že človek sa bojí, aby neurobil nejaký prešľap :D

A som rada, že sa ti to páčilo :)

5 Farah Farah | Web | 15. října 2015 v 16:48 | Reagovat

oh, a ešte - to s tým Nijimurom a jeho delikventskými časmi som si nevymyslela :D podľa mangaku Kuroko no Basuke taký noazaj bola za mladších čias :D aj to s motorkou vychádza zo skutočnosti :D a je to jedna z vecí, ktoré sa mi na ňom páčila :D senpai bol grázel a i napirek tomu je to stelesnenie dobroty a dokonalosti xDDD

6 petrika petrika | Web | 15. října 2015 v 17:10 | Reagovat

[5]: čo ti poviem, ja si viem vybrať :D

7 Sora Sora | Web | 15. října 2015 v 21:19 | Reagovat

Háááh, a ja som tak rozmýšľala, že, čo by asi tak spravila, keby Akashi si proste tú knihu zobral a nechal tam Petriku napospas jej myšlienkam. xDDD A to akože na ňu neustále žmurkal pritom, ako jej zobral tú knihu? Lebo si tam mala napísané, že každým pohybom jeho rias sa jej podlamovali kolená či niečo v takom zmysle... dobre, dobre - chápem, nemusíš odpovedať! Už to preháňam.
Pf! A tie jeho laserové oči, a luxusný smrad, ktorý z neho sálal na kilometre ďaleko... prepáč, ale nemôžem sa prestať smiať. Prišlo mi to neskutočne vtipné - takto zidealizovaného človeka som ešte nevidela. :D Preto mi to príde až komické, také  nereálne. Ale zato zábavné. (aj keď teda pochybujem, že by u niekoho dokázal vyvolať nejaký chlap práve takéto pocity...)
Teraz mi Petrika ale príde ako úplná Kačena, lebo sa z tej jeho "prítomnosti" skoro urobila... a taktiež pri Nijimurovi. Absolútne zle.
A pochybujem, že TEN Akashi by jej poslal kvety. xDDD Chudák, absolútne zošalel a zmenil svoj charakter... ja si myslím, že on by jej to povedal rovno, že sa mu páči, že ju chce mať v posteli a podobné drísty... privlastnil by si ju bez opýtania.
Toto mi proste naňho nesedí.
A jeden odsek som tam čítala dva krát, čo som si myslela, že mi už totálne preskočilo z toho cukrovania, ale vážne ho tam máš napísaný dva-krát za sebou. "A potom, keď už myslela, že ju senpai ničím neprekvapí..." takto začína, tak si to môžeš opraviť, keď chceš.
Fuj, ale toto bola sakra sladká časť... teda, nie tak sladká ako... ja neviem ako to napísať... plná blbosti hl. hrdinky, ktorá mi liezla neskutočne na nervy. Horšie ako nejaká skazená hrdinka z otome hier! Ach, mám chuť si vytrhať vlasy...
Mňa osobne ten koniec sklamal, ostatné často boli omnoho lepšie. Ale hlavné je, že sa to páčilo osobe, pre ktorú to bolo určené. Toť môj názor...

8 Farah Farah | Web | 15. října 2015 v 23:25 | Reagovat

[7]: V prvom rade ďakujem za úprimný názor, to si cením i keď ma moc mrzí, že ťa tento diel sklamal, ale s tým už nič nenarobím. Ako sa tak spätne na to pozerám, tak je pravda, že som to mohla napsíať inak, omnoho lepšie, ale už som sa do tejto poviedky tak moc zamotala a nakoniec z toho vzniklo toto... Nuž, snažila som sa, ale nie vždy sa zadarí. No nechcem sa tu teraz nejako vyhovárať ani nič podobné.

Najviac ma to mrzí kvôli Petrike, že si určite zaslúžila niečo lepšie a nebolo mojim úmyslom urobiť z nej, ako si to pomenovala, nejakú Káču, mrzí ma ak to takto niekto vníma a dúfam, že som ju tým neurazila.

Momentálne sa cítim dosť hlúpo, po prečítaní tvojho komentáru, predsa len, nechcela som, aby to vyznelo komicky alebo na smiech, to noazaj nie. Ale nebolo to práve najľahšie písať niečo takéto - milostný trojuholník a ešte s týmito postavami, ale som si vedomá toho, že som to možno trochu prepískla. Mrzí ma, že som ťa tým takto znechutila... tie presladené veci... niektorí ľudia to majú radi, iní nie. Sú ľudia, ktorí sa vyžívajú v otome hrách a podobných veciach, sú ľudia ktorí majú radšej niečo úplne iné. Je jasné, že vzhľadom na postavy a rozsah tejto kapitoly to určite vyzenlo neraálne, ak by som to mala napísať podľa svojho gusta, tak vravím, že by to bolo možno 2x, 3x dlhšie, niektoré veci by som dala inak , vysvetlila mnohé, možno potom by to nevyznalo tak... zle. Bola to však fanfikcia na želanie, čo tiež nie je práve najľahšia vec, zvlášť pokiaľ ide o tento žáner (i keď niektorí ľudia zvládajú s prehľadom aj to a v omnoho kratšom rozsahu, ja medzi nich asi nepatrím, alebo som si proste zvolila len zlé veci na túto poslednú kapitolu) a také tie veci ako fanservice, idealizovanie postáv a podobne - no, viem, že to ľudí dokáže znechutiť a možno som sa s tým mala krotiť, teraz už je však neskoro plakať nad rozliatym mliekom.

Ja len dúfam, že Petriku som nijak neurazila ani neznechutila, mrzí ma, že posledný diel bol taký fail. Je mi z toho dosť smutno, ale tak môžem si za to sama. Ako som písala hore, už som z toho bola trochu aj na nervy, lebo som stále nevedela, že ako to vymyslieť s oboma, aby sa to vtesnalo do jednej kapitoly a dopadlo to tak, ako to dopadlo.

Ale som rada, že si napísala, čo si o tom myslíš, aj kritika sa veľmi cení a teda aspoň, že tie ostatné časti sa ti páčili ako-tak.

K tomu, čo si písala v úvode komentáru by som podotkla len, že riasy sa človeku nehýbu iba vtedy, keď na niekoho žmurká :)

A ďakujem ti aj za to upozornenie, že sa tam vyskytuje odsek dva rázy. Ono je v podstate celá polovica kapitoly vydaná ako obrázok, ak si nezaregistrovala. Musela som to tak urobiť kvôli obmedzenému počtu slov na blog.cz na jeden článok a keď som to všetko fotila a dávala do png. obrázku, tak sa môže stať, že som si nevšimla že sa mi tam odsek opakuje, už bolo veľa hodín a chcela som to konečne uverejniť, takže som si to neskontrolovala, moja chyba. Opravím si to, ale nie hneď, pretože to by zabralo veľa času, budem musieť rozrobiť celý obrázok a urobiť ho nanovo, ale ďakujem, že si ma upozornila, sama by som si to asi možno ani nevšimla.

9 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 15. října 2015 v 23:35 | Reagovat

45 A4?!?? Ty nejsi člověk, žee?? :D A tak nestěžuju si...jsem ráda, když mám něco dlouhého ke čtení :D
Moje psychika i zdraví jdou do háje! Počas čtení jsem prožila několik mini-infarktů a když ji tam Akashi nechal na té chodbě, tak jsem si málem začala rvát vlasy z hlavy. Já vím no moc to prožívám :D Když to je napsané tak reálně, že to ani nejde neprožívat. A pak ta scénka na chodbě! *.* okej uklidníme se...well myslím, že to budu vydýchávat ještě nějákou dobu...

a ten konec...OK přiznám se...já jsem si nejdřív přečetla jak to dopadne a teprve pak jsem si to šla přečíst celé...jak jsem ten konec četla nejdřív, tak jsem myslela, že někoho zapíchnu...ale jak jsem si to přečetla celé, tak se mi ten konec něják líbí XDD logika level X <3 X

No nic nebudu prudit...stejně ten komentář nedává smysl...tady vidíš jak mi ta povídka dojebala myšlení :D ani předtím to nebyla moje silná stránka, ale teď jsem hotový retard :D

těším se na další výtvor ;) a trochu šetři mé zdraví...přeci jen už jsem starší člověk :D

10 Farah Farah | Web | 16. října 2015 v 0:17 | Reagovat

[9]: Ďakujem aj tebe moc za prečítanie aj komentár :)) no, dokopy to vyšlo na toľko strán, ale ono sa to ani tak nezdá, vo Worde sa ti to natiahne... okraje, odseky, to všetko urobí svoje :P

A inak, tiež mám niekedy taký zlozvyk, že ak niečo čítam a neviem vydržať do konca, tak sa ho prečítam pred tým, než sa k nemu dostanem :D a verím ti, že si musela byť riadne frustrovaná, ja som bola zase frustrovaná, keď som to písala... sľubujem, že nabudúce to bude trochu menšia dráma, budem myslieť na vaše zdravie. Ty starší človek :D  

A som rada, že koniec sa ti nakoniec páčil, ďakujem ešte raz :)

11 Sora Sora | 16. října 2015 v 14:54 | Reagovat

Pozri, podľa mňa by bolo lepšie, keby si napísala rovno kapitolovku, keď si s tým nebola sama spokojná. No ako si už písala - darmo je plakať nad rozliatym mliekom. Aj keď teda priznávam, že tá téma bola naozaj ťažká na spracovanie. Sama by som ju pravdepodobne ani nenapísala, no chápem, že si sa chcela odvďačiť Petrike alebo jej teda spraviť radosť.
Necíť sa preto zle. Ostatným dievčatám sa to páčilo, ako si už zjavne sama čítala... to len ja som divná.
Zrejme som ten komentár nemala ani písať, lebo ako tak čítam, kvôli môjmu názoru sa cítiš hlúpo, hrozne, zahanbene...

12 Noe Noe | E-mail | Web | 8. listopadu 2015 v 14:30 | Reagovat

Mno, toto bola rozhodne rozsiahla poviedočka, ináč pekne vydarená. Ako vidím, tak komentáre nad mojím sú dosť "vyjadrujúce", takže ja by som k tomu aj nemala nič nové na dodanie xD
Páčilo sa mi to a vydarila sa ti naozaj dobre :) Ten koniec bol úplne super, taký tajomný by som povedala :)
Takže trochu oneskorene, ale chválim túto tvoju poviedku :)

13 Farah Farah | Web | 8. listopadu 2015 v 23:20 | Reagovat

[12]: ďakujem pekne za komentár :) vôbec som nečakala, že si toto ešte niekto nový prečíta, takže to bolo veľmi príjemné prekvapenie :) a ďakujem moc aj za chválu a som rada, že si zavítala na môj blog :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: