A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola deviata 1/2

15. prosince 2015 v 20:31 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Ahojte, moji milí čitatelia. Konečne uverejňujem novú kapitolu k poviedke The Ace and his Wallflower, tak ak náhodou ešte niektorí čítate, máte tu po veľmi dlhej dobe konečne pokračovanie :) Zatiaľ uverejňujem iba prvú časť novej deviatej kapitoly, pretože ju ešte nemám kompletne dopísané, no dnes ju plánujem dokončiť a druhá časť kapitoy by sa tu mala objaviť cca do pol noci, tak snáď sa mi to podarí stihnúť. Nebudem to tu zbytočne obkecávať, aby som si nevyčerpala limit na znaky (-_-). Budem rada, ak si to prečítate a napíšete mi váš názor v komentároch. Dnes sa tam zase udejú nejaké veci, čo vás možno až tak nepobavia, ale pomalými mravčími krôčikmi sa blížime k tomu, kam sa chcem s touto poviedkou dostať. Ak vydržíte do noci, tak si môžeme prečítať aj druhú čas, ak nie, tak zajtra si vás tu počká :)



Kapitola deviata

časť I.



* * * * *

"Dai-chan, tak, čo? Ako to dopadlo? Naučil si sa niečo? Nenaštval si Matsumoto-chan?" Otrávene prevrátil očami, keď sa v telefóne opäť ozval starý známy hlas. Mohlo mu napadnúť aj skôr, že sa Satsuki bude opäť vypytovať. Jej zvedavosť nepoznala hranice a hoci nemal náladu sa s ňou zhovárať, pre pokoj a svoje vlastné dobro zahundral súhlasné fajn.

"Dobre. Neviem, čo si čakala. V piatok sa máme stretnúť zas..."

"To je výborné! Som taká rada, že ste sa dohodli. A že to prebehlo hladko. Bála som, sa, že ju opäť nejako nahneváš alebo že ťa už viac nebude chcieť doučovať. Takto máme o jednu starosť menej." Z jej hlasu mohol jasne poznať, že si naozaj vydýchla. Zvraštil obočie, presne pre toto nemal rád, keď sa do neho jeho dlhoročná priateľka starala. Občas si pripadal, ako keby to bola jeho druhá matka, za všetko ho zvykla karhať a napomínať.

"Keď ti poviem, že tam budem chodiť, dáš mi s tým konečne pokoj?"

"Ale, Dai-chan, veď ja to robím pre tvoje dobro, veď vieš..."

Opäť si otrávene povzdychol. Vedel, že Satsuki chce pre neho len to najlepšie, no už ho s tým všetkým naozaj iritovala. Potreboval, aby prestala pchať nos do jeho záležitostí.

"Dobre, mám to vybavené a už sa o to viac nemusíš starať, jasné?" Skočil jej do reči. Momoi sa na malú chvíľu odmlčala.

"Fajn." Po malej pauze opäť pokračovala. "Som rada, že v tomto si aspoň trochu zodpovedný. A nezabudni, že by si to mal Matsumoto-chan nejako vynahradiť, prvý raz to bol vážne prešľap, Dai-chan."

Zamyslel sa. V tomto mala Satsuki zrejme pravdu. Už na to myslel, odkedy mu to spomenula prvýkrát. Pohľad mu padol na časopis ležiaci na pracovnom stole. Pootočil sa na svojej stoličke a vyložil si nohy na dosku stola vedľa športového magazínu. Už si ho stihol prelistovať. Všetky články v ňom boli v cudzom jazyku, nerozumel im a ani sa nesnažil im porozumieť, či pokúsiť sa niečo z toho preložiť. Bol skrátka príliš lenivý a hoci ho basketbal zaujímal, ak to nebolo v jeho rodnom jazyku, nemal záujem to čítať. Pozrel si aspoň obrázky a nadpisy. Matsumoto mala pravdu, boli tam rôzne články, no našlo sa tam niečo aj o basketbale. Plagát zo stredu časopisu už visel prilepený na stene, úplne zapadol medzi ostatné.

"Pracujem na tom. Maj sa, Satsuki." Nepočkal ani, kým mu odpovedala a zložil. Opäť sa zakrútil na stoličke a zadíval sa na svoj nový plagát, z ktorého na neho pozeral slávny basketbalista Kobe Bryant. Plagát, za ktorý vďačil svojej spolužiačke. Áno, asi by som jej to mal naozaj nejako oplatiť.

* * * * *

D e ň . š e s t n á s t y

*

Štvrtok prišiel rýchlejšie, než sa vôbec Hana stačila pripraviť. Celý školský deň sa niesol v rýchlom tempe a prv, ako sa stihla spamätať, kráčali spolu s Yuzuru chodbou, ktorá viedla k učebni slúžiacej pre literárny klub. Dnes malo vedenie školského časopisu dôležitú poradu. Tomoya im už na minulom stretnutí oznámil, že budú čoskoro potrebovať podrobný plán toho, čo by mali uverejniť v prvom čísle. Okrem toho si mali všetci definitívne rozdeliť úlohy a dohodnúť sa na tom, komu pripadne ktorá rubrika.

Hana stále nebola rozhodnutá, o čom by chcela písať. Predstava, že bude musieť niečo prezentovať pred senpaiom, ktorého sa hanbila, ju mierne desila. Vôbec nemyslela, že by sa niečo podobné mohlo stať, keď sa na literárny klub prihlásila. Na juniorskej strednej bola tiež súčasťou krúžku, no tam nemala problém vyjadrovať sa pred ostatnými, keďže každého dobre poznala a neboli tam žiadni starší chlapci. Tento raz však boli veci úplne iné.

Opäť sa pristihla, ako jej pomaly začínajú horieť líca, keď si sadala s Yuzuru za ich teraz už starú známu lavicu a šéfredaktor ich všetkých so žiarivým úsmevom vítal. Dnes bola prítomná aj vyučujúca, ktorá mala klub na starosti, no rozhodla sa do priebehu stretnutia príliš nezasahovať a všetko nechala na svojho obľúbeného študenta.

Tomoya zahájil schôdzu a začal riešiť prvé číslo školského časopisu, ktoré plánovali vydať do konca mesiaca. Hana celý čas mlčala, hoci viacerí študenti vstupovali do debaty svojimi postrehmi a nápadmi. Hoci mala Hana na mysli pár vecí, ktoré by možno rada vyslovila, rozhodla sa radšej mlčať. Bola príliš ostýchavá, aby strhla pozornosť ostatných členov klubu na seba. Nedostatok sebadôvery jej zabránil v tom, vysloviť niektorú zo svojich vlastných myšlienok, či nejaký nápad.

Keď sa dohadovali o rubrikách, Hana stále netušila, ktorú by si mali vziať na starosti. S Yuzuru sa už pred začiatkom dnešnej schôdze jasne zhodli na tom, že bude dobré, ak budú pracovať spolu. Nikoho iného z členov klubu nepoznali, preto chceli na starosti rubriku spoločne. Tomoya postupne prideľoval, prípadne schvaľoval jednotlivé rubriky skupinkám, ktoré boli ochotné na nich pracovať. Keď sa dostala na rad športová rubrika, ozvala sa Yuzuru, ktorá doposiaľ tiež mlčala. Hana takmer stratila dych, keď jej spolužiačka sediaca vedľa náhle prehovorila.

"Tú by sme si rady vzali na starosti my, Hijirikawa Yuzuru a Matsumoto Hana."

Červenovláska prekvapene a bez jediného slova s vypúlenými očami pozrela na svoju hnedovlasú kamarátku. Neverila vlastným ušiam. Vôbec od Yuzuru nečakala, že sa takto z ničoho nič ozve. Bolo pravdou, že rubriky sa pomaly míňali a ak chceli, aby sa im ušlo niečo aspoň trochu zaujímavé, bol čas konať. Šport síce nebol niečím, v čom by sa Hana vyznala, alebo čo by zvlášť obľubovala, no spomenula si, že Yuzuru je veľmi dobrá športovkyňa a dokonca je súčasťou volejbalového tímu. A športová rubrika bola určite lepším riešením, akoby mali zvyšok celého roka tráviť vytváraním nudných sudoku na zadnej stránke časopisu, ktoré vlastne ani nikoho nezaujímajú. Písať o ekologických aktivitách Tōō akadémie tiež neznelo príliš lákavo, preto bola napokon Hana Yuzuru vďačná, že sa ozvala za nich obe.

Tomoya sa obrátil smerom k dievčatám a Hana opäť pocítila, ako jej začalo biť srdce o niečo rýchlejšie.

"A budete schopné písať o športe, slečny?" Neuniklo im, ako sa na ne opäť uškrnul. Na Yuzuru jeho gestá však nemali najmenší účinok. S chladným tónom a neutrálnym výrazom v tvári prikývla.

"Zvládneme to. Ja som vo volejbalovom družstve a máme spolužiakov z basketbalového klubu, takže budeme mať dostatok zdrojov na písanie." Nedala sa jeho pochybami zastrašiť.

"Tak to je výborné! A nezabudnite, že by ste mali chodiť aj na zápasy, aby ste z nich mohli písať správy." Jeho pery sa skrivili v ešte širšom úsmeve. Hana bola rada, že im rubriku odsúhlasil. Ešte radšej bola, že to za nich vybavila Yuzuru, nevedela si predstaviť, čím by svojho senpaia presvedčila, že práve ona je ten vhodný človek na písanie článkov o športe. Bola to výzva, no Hana sa rozhodla ju prijať, rozšíriť si obzory nikdy nie je na škodu.

"S tým sme počítali." Yuzuru sa nedala ovplyvniť jeho žiarivým úsmevom, stále mu dávala pohľadom aj spôsobom reči najavo, že jej je ukradnuté, čo si myslí.

"Tak dobre. Môžem sa teda na vás so športovou rubrikou spoľahnúť?" Tento raz sa zadíval Tomoya priamo na Hanu, čím si vyslúžil sklopený pohľad z jej strany. A malé prikývnutie.

"Áno." Zamumlala dievčina a starší blonďavý mladík nadšene prikývol tiež. Otočil sa k svojmu papieru, kam si zapisoval rubriky a tých, ktorí si ich vzali na starosti.

"Takže, ešte raz, tie mená..."

"Matsumoto Hana a Hijirikawa Yuzuru." Otrávene mu odpovedala hnedovláska sediaca po Haninom pravom boku. Keď sa debata presunula k ďalším zostávajúcim rubrikám, naklonila sa Yuzuru k Hane.

"Prepáč, Hana-chan. Dúfam, že ti nevadí, že som vybrala za nás obe. Myslela som, že športová rubrika je lepšia ako to, čo tam zostalo."

"Vôbec sa musíš báť, ja som spokojná, Yuzuru-chan," usmiala sa na svoju spolužiačku Hana, "ďakujem, že si sa ozvala."

"Nie je za čo. Nejako to spolu zvládneme a zbúchame nejaké články o tých našich športových družstvách." Yuzurine slová zneli povzbudzujúco. Hana si na jej vlastné prekvapenie spomenula na jedného z ich spolužiakov. Aomine Daiki bol tiež v športovom klube. Hral basketbal za Tōō akadémiu. Možno to, že sa s ním bude stretávať na doučovaniach, príde napokon vhod aj jej samej.

* * * * *

D e ň . s e d e m n á s t y

*

"Už som myslela, že sa opäť neukážeš." Prehodila Hana ironicky, keď modrovlasý vysoký mladík opäť zavítal do knižnice. Aomine Daiki meškal, už zase. Nestalo sa mu to prvý, ani posledný raz a zhodou okolností to bolo práve ich druhé doučovanie, kedy sa mu opäť nepodarilo dostaviť sa na čas. Hana bola prekvapená, kde v sebe našla dostatok odvahy rozprávať sa s ním týmto tónom, no nejako jej táto sarkastická poznámka vykĺzla z úst prv, než ju stihla zadržať.

"Bol som v bufete," zašomral a s hlasným žuchnutím sa zviezol na stoličku. Opäť vedľa nej. Už si na to pomaly začínala zvykať, no zakaždým, keď takto narušil jej komfortnú zónu, ju to mierne prekvapilo.

"Dobre, tak myslím, že môžeme začať. Dnes by sme mali toho stihnúť viac ako naposledy, ten tvoj test sa pomaly blíži."

Aomine nevykazoval žiadne známky entuziazmu, no chápala to. Vedela si predstaviť, že sa mi v mysli pohybovalo mnoho iných, zaujímavejších aktivít, ktorými by radšej trávil piatkové popoludnie. Zvolený čas mal však jednu výhodu. Piatok ako už tradične vyhnal takmer všetkých študentov z priestorov školy, čo znamenalo, že knižnica bola takmer prázdna. Okrem jedného ďalšieho študenta tam boli s Aominem sami. Knihovníčka, ktorá mala knižnicu zvyčajne na starosti, dnes chýbala a zastúpila ju akási mladá žena, ktorá sa viac venovala čítaniu svojho módneho magazínu ako tomu, čo sa deje v knižnici okolo nej. Hana bola za to čiastočne rada. Aspoň mali s Aominem pokoj a súkromie. Prázdna knižnica im dovoľovala obsadiť pohodlné kreslá pri okne.

"Aj si si vypracoval niečo z toho, čo som ti dala?" Spýtala sa opatrne, hoci bola pripravená na to, že si jej krvopotne pripravené materiály ani len nepozrel. Aomine zo svojej tašky vybral pokrkvané listy papiera a položil ich pred ňu.

"No, len niečo," zašomral a trochu previnilo sa snažil papier čo najviac narovnať, hoci to bolo zbytočné, v jeho taške zrejme strávili jej študijné listy príliš dlhý čas. Všimla si, že cvičenia na prvej strane boli vypracované, takže sa pokúšal aspoň o niečo. Úprimne ju to prekvapilo, čakala, že sa do toho ani nepozrel. Toto bolo snáď viac, ako dúfala.

"Aj to je niečo," povzdychla si a papiere odložila. "Opravím to potom, ak zostane čas, teraz by sme sa mali venovať tej lekcii, z ktorej budete písať test."

Aomine iba pokrčil plecami. Bol rád, že ho nekarhala, ani ho nezvozila. Čakal, že mu možno bude vyčítať to, že si všetko nevypracoval tak, ako mu naposledy kázala. Opäť ho prekvapila. Prisunul sa k nej o čosi bližšie, keď začala s ďalším vysvetľovaním. Tento raz si zaumienil, že sa bude snažiť aspoň niečo si zapamätať.

* * * * *

"Ehm, Aomine-san? Môžem sa niečo spýtať?" Neisto sa ozval jej tichý, pokojný hlas. Po krátkej pauze, ktorú si dopriali počas doučovania, ho vyrušila zo zamyslenia.

"Čo?"

Hana sa mierne zahniezdila na stoličke. Ešte stále jej robilo problém ho osloviť. Pripadala si tak divne. Jeho meno vyslovené z jej úst sa jej zdalo dosť zvláštne. Nebola zvyknutá oslovovať ľudí, s ktorými nemala blízky vzťah. Už vonkoncom nemala vo zvyku oslovovať chlapcov. Rozhodla sa však, že keď má možnosť získať od neho informácie, ktoré potrebuje, tak to využije. Vedela, že sa musia s Yuzuru začať zaujímať o športový život Tōō akadémie, nakoľko majú na starosti články o športe. To, že študent, ktorého doučovala bol zhodou okolností v prvej línii prestížneho basketbalového mužstva, ktoré reprezentovalo ich školu, bolo len výhodou.

"No, potrebovala by som vedieť, kedy hráte najbližšie basketbalový zápas." Vysúkala zo seba a dúfala, že Aomine bude ochotný spolupracovať.

"Prečo to potrebuješ vedieť?" Prekvapene na ňu pozrel a ona vo vnútri opäť pocítila už veľmi známu neistotu. Rozhodla sa však, že mu odhalí svoje zámery, tak to bude najlepšie.

"S Yuzuru-chan máme na starosti športovú rubriku, budeme o nej písať do časopisu a to znamená, že by sme mali chodiť aj na zápasy, aby nám nič neuniklo. Tak by som chcela vedieť, že kedy najbližšie hráte."

Aomineho obočie vyskočilo o čosi vyššie, jej slová ho dosť prekvapili. Nikdy sa príliš o šport na škole nezaujímal, tréningy takmer všetky vynechával a na zápasy sa dostavil len vtedy, keď sa mu zachcelo. Nevedel si však predstaviť, že by niekto ako Hana písal o športe. Nevyzerala ako typ, ktorý sa o niečo také, ako je basketbal, zaujíma. Potom si ale spomenul, ako pred ním naposledy vytasila športový časopis. Hoci mu to k nej nesedelo, predpokladal, že jeho spolužiačka sa až príliš snaží, nech ide o čokoľvek. Svojim spôsobom to bolo vtipné, ako ku všetkému pristupovala tak moc seriózne, na perách sa mu objavil malý pobavený úškrn.

"Najbližšie máme zápas v pondelok. Budúci týždeň, je to len prípravný, ale asi tam bude dosť ľudí." Mykol plecami a Hana prikývla.

"Ďakujem," odvetila a Aomine skonštatoval, že je zrejme rozhodnutá tam ísť.

"Začína sa to o ôsmej večer." Informoval ju. Sám netušil, či tam o tom čase vôbec bude prítomný. Pôvodne plánoval, že sa na ten hlúpy zápas vykašle, aj tak súper podľa všetkého nestál za moc. Bola to síce dosť silná stredná škola, no oproti jeho schopnostiam nemali jedinú šancu. Musel by to byť niekto iný, aby ho to prinútilo brať zápas aspoň z polovice vážne. Mal pár ľudí na mysli, no nimi sa teraz zaoberať nechcel. Keď sa dozvedel, že sa tam s najvyššou pravdepodobnosťou ukáže jeho červenovlasá spolužiačka, napadlo mu, že by sa predsa len mohol napokon zastaviť. Predviesť niečo zo svojich trikov, aby mala o čom písať...

"O ôsmej večer? Ale to bude trvať aspoň dve hodiny, nie? Skončí to neskoro večer. A na druhý deň je škola..." Hane sa to celé akosi nezdalo. Nechápala, prečo by určili čas zápasu počas pracovného dňa večer. Nevedela si predstaviť, že ako na druhý deň bude vstávať do školy, kým príde domov, tak bude pekne neskoro.

"Čo si zabudla?" Aomineho hlas znel stále pobavene. Zmätene na neho pozrela, tento raz už nemala nutkanie uhnúť pohľadom tak, ako tomu bývalo inokedy. Začínala si na ten intenzívny pohľad jeho tmavomodrých očí pomaly zvykať.

"Zabudla?"

"Veď v utorok sa nejde do školy. Máme voľno, v celom Tokiu majú stredné školy budúci utorok prázdniny." Zvyčajne nemal poriadne prehľad ani o tom, že aký školský deň práve je, no pokiaľ išlo o voľno, tak tomu vždy Aomine venoval pozornosť. Šokovalo ho, že niekto tak seriózny ako Matsumoto o tom nevedel.

"Ozaj, máš pravdu. Ja som na to úplne zabudla." Zahanbene si pritisla dlaň na čelo. Aomine sa opäť bavil. Jeho spolužiačka napokon vedela byť aj celkom zábavná, hlavne, najmä keď sama nechcela.

"Myslím, že niekto ako ty, Matsumoto, by bol schopný prísť do školy aj počas prázdnin." Uťahoval si z nej. Začínalo ho to baviť. Doposiaľ pomaly zaspával, hlavne, keď mu vysvetľovala nekonečné gramatické princípy, no teraz opäť ožil.

Hana bola zahanbená ešte viac ako doteraz. Jej tvár pomaly nadobúdala červenú farbu. Pripadala si hlúpo. že jej úplne vyfučalo z hlavy to, že v utorok sa do školy nejde. Ak by jej to Aomine nepripomenul, možno by sa jej napokon naozaj podarilo prísť v utorok ráno pred školskú bránu. A s dlhým nosom by sa musela pobrať naspäť domov. To by ešte len bola hanba, ak by sa o tom niekto dozvedel.

Rozhodla sa na jeho podpichovanie nijak nereagovať, bola príliš zahanbená a dúfala, že sa jej podarí odviesť jeho pozornosť inam.

"Aj si si pozrel ten časopis?"

"Hej." Opäť odpovedal stroho a keď videl, že dievčina stále trpezlivo čaká na detaily, vzdychol si. "Sú tam všelijaké články, ale vôbec sa mi to nechcelo prekladať. Prečo nemôže byť všetko písané v japončine?"

Hana si nemohla pomôcť, no na tvári sa jej objavil malý úsmev. Chápala ho. Snažila sa vymyslieť, ako ho motivovať, aby pre neho učenie sa cudzieho jazyka nebolo také utrpenie. Sama mala angličtinu veľmi rada, bola v nej dobrá, preto tak úplne nechápala jeho odpor k nej, no vedela si predstaviť, že ona to má podobne s telocvikom. Alebo matematikou.

"Máš tu ten časopis?" Spýtala sa a Aomine na jej počudovanie prikývol na znak súhlasu. Nečakala to, že si ho prinesie. Vytiahol ho z tašky.

"Nechal som si ten plagát, ak to nevadí."

"To je fajn, je tvoj." Povzbudzujúco sa opäť usmiala. "Môžeme sa na to pozrieť spolu. Uznávam, že sú tam asi ťažšie texty, ale ak ti pomôžem, tak možno sa ti podarí aj niečo preložiť. Na to som ten časopis kupovala."

"Ozaj, to mi pripomína, už si zistila, ako ti mám vynahradiť to prvé doučko?" Spýtal sa otázku, ktorú vôbec nečakala. Neisto sa opäť pozrela do tváre svojho modrovlasého spolužiaka, ktorý bol stále plný očakávania.

"Nemusíš, vážne," zamumlala, no Aomine mávol rukou.

"Musím. Lebo mi to Satsuki neprestane vyhadzovať na oči. Tak vieš o niečom?"

Hana si nervózne zahryzla do pery. Nepáčilo sa jej, že ho jeho ružovovlasá kamarátka v jej mene takto otravovala. Nechcela, aby sa k niečomu nútil, nepotrebovala nič vynahrádzať. Už mu predsa povedala, že je to fajn, ak sa podobné veci nebudú opakovať. Preto jedinou odpoveďou na Aomineho otázku, bolo jej zaryté mlčanie.

"Díky, že mi to tak uľahčuješ, Matsumoto." Posmešne prehovoril s dávkou sarkazmu v hlase a Hana opäť cítila, ako jej od zahanbenia začínajú horieť líca. Rozhodla sa zamaskovať to tým, že sklonila hlavu a predstierala, že niečo horlivo študuje v športovom magazíne, ktorý pred ňou ležal roztvorený na dvojstránke venovanej volejbalu.


ČASŤ I. | ČASŤ II. ►


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 15. prosince 2015 v 21:58 | Reagovat

Som rada, že si to tu dala...ako sme sa dohodli :D
Dielik sa mi páčil, dobre sa to čítalo, bolo to pekne napísané a celé mi to ubehlo :] Yuzuru sa mi typovo a charakterovo strašne páči a Matsumoto by už mohla konečne trošku viac "vykúknuť", ale plne chápem jej charakter :] Tomoya je nesympatický, ako vždy :D ale je to tiež zaujímavá postava, dobre, že si ho tam dala.....aaa páči sa mi, ako si to vymyslela s tou športovou rubrikou, mňa aj napadlo, že to nejako tak dáš, aby tí dvaja mali možnosť stretnutia....a som teda zvedavá, či aomine na ten zápas teda pôjde :] inak, bolo milé sledovať, ako ju Daiki hodnotí :] už tam trošku cítiť tie náznaky sympatií :] čo je super a teda....teším sa na druhý diel, ale neviem, či sa k nemu dnes o tej polnoci dostanem....dnes bude moje komentvanie celkovo kratšie, keďže ma čaká ešte patolka...takže, páčilo sa mi to veľmi :] a som rada, že si si s tým makla :D

2 Farah Farah | Web | 15. prosince 2015 v 22:07 | Reagovat

[1]: ďakujem ti, drahá :) ja zas neviem, či ten diel do noci stihnem, ale zajtra ráno by tu mal byť na 98%, takže kľudne utekaj spať/prípadne čo máš na pláne :) a zajtra si to tu nájdeš :))) ďakujem moc za koment, vždy si to cením :)))

3 petrika petrika | Web | 16. prosince 2015 v 11:17 | Reagovat

Ach, tie 2 prekliate percenta ! :D a ja že si spríjemnim čakanie na vlak :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: