A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola deviata 2/2

16. prosince 2015 v 19:09 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Zdravím opäť, tak tu máme sľúbenú druhú časť deviatej kapitoly The Ace and his Wallflower. Viem, že som sľúbila, že ju pridám ešte včera do polnoci, ale nepodarilo sa mi to, no i napriek tomu dúfam, že vás to poteší aj dnes poobede, nakoľko som včera už nestíhala a dokonca som aj zaspala prv, než som plánovala :D Veď to poznáte. Okrem toho mám teraz Star Wars ošiaľ, takže poriadne na nič iné nedokážem myslieť xD je tu nejaký fanda SW série? Ak niekto z vás ide na polnočnú premiéru, tak závidím!!! Dúfam, že sa vám aj toto pokračovanie bude páčiť amoc ďakujem Petrike, ktorá mala včera učenia nad hlavu, ale i tak si našla čas a prečítala si včera prvú časť :) Príjemné čítanie prajem a budem naozaj nesmierne rada a vďačná, keď mi napíšete k tomu reakcie.


2. časť deviatej kapitoly


* * * * *

D e ň . d v a d s i a t y

Hana stále odmietala uveriť tomu, že sa to deje. Kráčali s Yuzuru po chodníku smerom k športovej hale, kde sa konal prípravný zápas, ktorého sa mali zúčastniť aj hráči Tōō akadémie. Ako najnovšie zvolené členky literárneho klubu zodpovedné za športovú rubriku, museli mať prehľad o tom, čo sa deje v škole a účasť na zápasoch športových mužstiev akadémie prirodzene patrila k tomu.

S Yuzuru boli zvedavé, nevedeli, čo ich na zápase čaká. Hana ešte nikdy nevidela nejaký serióznejší zápas naživo, preto netušila, čo má očakávať. Nikdy nebola príliš veľkým fanúšikom športov vo všeobecnosti, sama sa im dokonca vyhýbala, pretože jej absolútne nešli. Teraz však našťastie mala byť iba v úlohe pozorovateľa a jediné, čo bude musieť urobiť, je zostať počas zápasu sústredená, aby boli s Yuzuru o ňom schopné napísať aspoň nejakú správu a použiť ju v športovej rubrike.

Usadili sa na voľných miestach, čo najbližšie k prednému radu, aby mali na dianie na ihrisku dobrý výhľad. Hana si všimla, že v hľadisku sedí pomerne dosť ľudí. Nečakala, že je basketbal u mladých tak obľúbený, prišlo sem viacero študentov nielen z Tōō akadémie, ale aj zo školy súperov.

Tesne pred začiatkom zápasu na ihrisko vyšli konečne obe mužstvá. Hana ihneď spozorovala maličkého hnedovlasého Sakuraia z ich triedy. Vedela, že chlapec hráva basketbal tiež, no úprimne si ho nikdy nevedela predstaviť na ihrisku v basketbalovom drese akadémie. Zdalo sa jej to, akoby tam medzi ostatných ani nepatril, pôsobil tak vyľakane a neisto. Ešte viac ju prekvapilo, keď si všimla, že bude nastupovať v hlavnej zostave, znamenalo to, že musí byť celkom dobrý, keď ho dali hneď od začiatku hrať. Jedna vec ju však zarazila, nikde na ihrisku nevidela ani stopy po modrých vlasoch a tmavej vysokej postave.

"Zdá sa mi to, alebo tu nie je Aomine-san z nášho ročníku?" Spýtala sa Yuzuru sediacej vedľa a modlila sa, aby jej otázka nebola príliš nápadná. Bola zvedavá. Myslela si, že Aomine na zápase s istotou bude tiež, no nevidela ho.

"To je ten, čo viac nie je v škole, ako je?"

Hana prikývla. Stále dúfala, že sa jej Yuzuru nezačne pýtať na dôvody, prečo sa o neho zaujíma. Aj tak by jej na to nevedela nijak odpovedať. Sama netušila, prečo o Aomine Daikiho prejavila záujem, za iných okolností by jej bolo jedno, či sa dostavil na zápas, alebo nie, no ak mala byť Hana úprimná, pred príchodom do športovej haly bola v miernom očakávaní. Zaujímalo ju, aký je Aomine hráč. Nevedela si ho totiž tak úplne predstaviť, nakoľko vždy pôsobil lenivým a flegmatickým dojmom. Chcela vedieť, či je pri športe iný.

"Zrejme opäť chýba. Nebolo by to prvý raz." Odvetila Yuzuru, akoby to bolo úplne jasné a viac sa tým nezaoberala. Hana jej za to bola potajomky vďačná.

"Som zvedavá, ako bude Sakurai-san hrať." Prezradila svojej kamarátke a hnedovláskin pohľad sa uprel na chlapca z ich triedy stojaceho uprostred ihriska. Nervózne prechádzal očami z jedného protihráča na druhého a keď sa začali všetci rozcvičovať, kŕčovito zvieral basketbalovú loptu v rukách.

"Vyzerá síce dosť vyplašene, ale takí ako on vedia prekvapiť." Poučila ju Yuzuru. Hana sa tešila, keď zápas začne, no nedokázala v sebe potlačiť drobné sklamanie. Tešila sa, že uvidí Aomineho v akcii, hoci to sama nevedela vysvetliť. Teraz sa však musela sústrediť na ostatných hráčov Tōō akadémie, ktorí boli prítomní.

Po začiatočnom odpískaní a vyhodení basketbalovej lopty do vzduchu, sa oba tímy pustili do zápasu. Hnedovláska vedľa Hany mala napokon pravdu. Vôbec by to od neho ľudia nečakali, no Sakurai Ryō bol skrytý talent. Bol veľmi šikovný a mal vynikajúcu mušku, čo sa strieľania takzvaných "trojok" týkalo. Basketbalový tím Tōō to rozbalil naplno, no ani súper nezaostával. Hana tomuto športu moc nerozumela, no musela uznať, že je to celkom vyrovnaný zápas, hoci hráči z tej druhej školy mali ku koncu o čosi menší náskok a tak po ukončení úvodnej dvoch štvrtín na signalizačnej tabuli svietilo skóre, z ktorého sa mohli tešiť súperi.

Počas prestávky sa basketbalisti osviežovali na lavičkách, keď si Yuzuru všimla, že Sakurai postáva blízko pri priehradke, ktorá oddeľovala časť ihriska od sedadiel pre divákov. Hnedovlasá dievčina dostala nápad.

"Hana-chan, čo keby sme zišli dolu a urobili so Sakurai-sanom rozhovor? Budeme mať do článku aspoň nejaké zaujímavé vyjadrenie."

Hana uprela zrak na ich spolužiaka, ktorý si práve odpíjal zo svojej fľašky s vodou a skonštatovala, že to vôbec nie je zlý nápad. Prikývla a po tom, čo zbehli s Yuzuru po pár schodíkoch dolu, Sakurai si ich všimol a podišiel bližšie k priehradke, keď mu hnedovláska zakývala na znak toho, že má prísť za nimi.

"Ahoj, Sakurai-san. Máme na teba prosbu." Usmiala sa na neho Yuzuru a Hana po nej gesto zopakovala, tiež Sakuraiovi mierne zakývala a ten sa na malú chvíľu zatváril trochu vyľakane. Zrejme nevedel, čo od neho dievčatá chcú.

"Píšeme pre školský časopis. Do športovej rubriky." Začala objasňovať Hana. Pri ľuďoch akým bol Sakurai Ryō, nemala problém rozprávať, ani sa nehanbila. Mala dojem, že Sakurai je snáď ešte viac neistý ako ona sama.

"Aha, tak to je skvelé." Sakurai sa tiež snažil usmievať, no dievčatá usúdili, že je z celého zápasu nervózny. Chlapec pôsobil nervózne stále, či už to bolo v škole, alebo mimo nej. Hana si ho pamätala z juniorskej strednej, tam bol na tom rovnako. No snažili sa s Yuzuru trochu ho upokojiť.

"Hráte výborne." Pochválila Hana a jej hnedovlasá kamarátka prikývla.

"Ale zatiaľ prehrávame..." Dodal chlapec trochu nešťastne, akoby to bola len jeho vina.

"To nie je veľký bodový rozdiel. Určite to v ďalšej štvrtine doženiete. Máte už vymyslenú nejakú taktiku?" Spýtala sa Yuzuru a Hana si všimla, že začína z malej tašky zavesenej na ramene vyberať drobný zápisník. Siahla do vrecka a podala svojej kamarátke pero, ktoré mala červenovláska vždy po ruke. Za každých okolností bola pripravená. Pripadalo jej to, akoby vážne začali brať ich začínajúcu novinársku kariéru vážne.

"Imaiyoshi-senpai zrejme má niečo premyslené. Ale dnes máme smolu, že chýba Aomine-san." Sakurai to povedal ako keby on mohol za to, že jeho spoluhráč nie je prítomný. Hana pri vyslovení Aomineho mena opäť spozornela.

"Povedal vám, že preč dnes nepríde?" Snažila sa pôsobiť nezaujato, no bola veľmi zvedavá, až tak, že ju to samú prekvapovalo.

"Nie. On nám nikdy nehovorí, na tréningy nechodí takmer vôbec a na zápasy tiež len vtedy, keď sa mu chce."

"Čudujem sa, že mu také správanie v tíme trpia. Prečo ho nevyhodíte?" Yuzuru zvraštila obočie. Hana chápala, že jej zrejme takéto spávanie príde nezodpovedné. Sama bola športovkyňa a podľa všetkého dosť dobrá, Yuzuru by si nedovolila vynechávať volejbalové tréningy a brala svoje povinnosti zodpovedne. Sakurai trochu nervózne žmolil lem svojho dresu a so sklonenou hlavou, akoby za všetko opäť mohol on, im odpovedal.

"Nemôžeme si dovoliť Aomineho vyhodiť. Je naše eso, Imaiyoshi-senpai mu všetko toleruje, lebo vie, že je náš najlepší hráč."

"To vážne?" Hana bola jeho slovami dosť prekvapená. Matne si spomínala na slová, ktoré jej Aomine povedal počas ich prvého vyučovania, tvrdil niečo podobné tomu, že nemusí trénovať, vraj je najlepší aj bez toho, no vtedy im neprikladala príliš veľkú váhu, myslela si, že sa len vyťahuje. Sakurai však rozprával o ňom tak, akoby naozaj boli jeho schopnosti pozoruhodné

"Áno, je o triedu lepší ako my, všetci ostatní, preto mu vždy prepáčia, že nechodí s nami trénovať. Pokiaľ hrá dôležité zápasy a vyhrávame vďaka nemu, tak mu Imaiyoshi-senpai všetko toleruje."

Yuzuru nesúhlasne pokrútila hlavou, no rozhodla sa, že to nebude nijak komentovať. Za to Hane chlapcove slová nasadili chrobáka do hlavy. Keď po skončení prestávky dievčatá opäť zasadli na svoje miesta na tribúne a Sakurai sa vrátil do hry, stále o tom premýšľala. O to viac chcela vidieť Aomineho hrať. Ak nemusel chodiť na tréningy a stále bol najlepší v tíme, tak musel byť vážne dobrý. Nechápala, že prečo k tomu pristupuje tak laxne. Ak má rád basketbal a je v ňom dobrý, tak by mal chodiť s radosťou na tréningy a zápasy, no nie?

Snažila sa na neho viac nemyslieť a sústrediť sa na zápas, no jej plány boli narušené, keď na prekvapenie viacerých počas tretej štvrtiny prišiel na ihrisko presne ten modrovlasý mladík, ktorý Hane vŕtal v hlave. Aomine si ležérne napochodoval až k hráčskej lavici mužstva Tōō akadémie, akoby o nič nešlo. Mal na sebe dres školy a keď dorazil až k lavičke, hodil na ňu svoju tašku s bundou. Hana si nevšimla, že by mu tréner nadával, iba podišiel k svojmu esu a začal mu niečo rozprávať. Aomine otrávene mávol rukou a o pár chvíľu už bol na ihrisku.

Po jeho príchode sa celý zápas od základov zmenil. Sakurai nepreháňal, keď rozprával, že Aomine je najlepší hráč Tōō tímu. Hana to teraz mohla vidieť na vlastné oči. Aomineho schopnosti, čo sa týka basketbalu, boli ako z iného sveta. Nie len ona, ale aj Yuzuru a všetci ostatní v hľadisku sledovali jeho pohyby s otvorenými ústami. Bolo takmer nemožné zachytiť ho, bol nesmierne moc rýchly. A rozhodne bolo možné bádať priepastný rozdiel medzi tým, ako hral on a zvyšok hráčov na ihrisku. Protihráči sa mohli snažiť ako chceli, no nepodarilo sa im zastaviť ho, ani keď sa o to pokúšali viacerí naraz. Keď skončila predposledná štvrtina, skóre na tabuli vyzeralo úplne inak a bolo to najmä vďaka príchodu nového hráča.


Yuzuru si všetko pozorne zapisovala, Aomineho príchod spôsobil, že ich príspevok o dnešnom zápase bude mať v sebe zvrat a vyzeralo to tak, že Tōō akadémia nakoniec vyhrá s prehľadom. Napriek tomu všetkému, aj keď sa bodový náskok ich školy zvyšoval v poslednej štvrtine, sa Hane zdalo, akoby to nebolo všetko, čo jej vysoký tmavý spolužiak dokáže. Na ihrisku pôsobil, že sa viac nudí, ako si užíva zápas. Nemusel sa ani poriadne snažiť a trafil basketbalový kôš z akéhokoľvek uhla, ktorý sa mu zapáčil. Bolo to naozaj priam neuveriteľné, ostatní mu nestačili ani zďaleka. Bolo by to obdivuhodné, keby celá tá situácia nepôsobila na Hanu tak zvláštne. Posledné štyri minúty zápasu Aomine ani nedohral, odmietol s tým, že sa posadil na lavičku. Vyvolalo to miernu roztržku medzi zvyškom tímu, no Tōō akadémia napokon udržala vysoký náskok až do poslednej sekundy a zápas sa skončil víťazstvom.

Obe dievčatá v hľadisku sa postavili a nadšene tlieskali so zvyškom študentov a priaznivcov basketbalistov z ich školy. Na malú chvíľu sa Aomineho tvár obrátila k Hane. Keď ju zaregistroval, venoval jej sebavedomý úškrn, no ten sa na jeho perách mihol iba na malý okamih, potom ho opäť nahradil jeho zvyčajný unudený a otrávený výraz. Vôbec sa z víťazstva neradoval, nedal ničím najavo, že by ho výhra čo i len trochu tešila. Hana mala dokonca z neho na krátku chvíľku pocit, že je akýsi sklamaný. Ten nie práve najšťastnejší pohľad v jeho očiach a výraz tváre zazrela iba na sekundu, potom sa s mračením pomaly odobral z ihriska.

Červenovláska na to myslela aj vtedy, keď s Yuzuru vychádzali zo športovej haly. Yuzuru ju poprosila, či by od Aomineho na ďalšom doučovaní zistila nejaké nové informácie ohľadom basketbalového klubu. Dievčatá plánovali navštíviť aj iné zápasy Tōō akadémie, ich basketbalisti boli predsa len obľúbení a podľa všetkého vraj patrili medzi najlepších, čo sa týkalo stredných škôl v Tokiu. Hana ju ubezpečila, že určite ešte niečo pozisťuje. Koniec koncov, na poslednom doučovaní si dohodli ďalšie stretnutie, takže od neho bude môcť pozisťovať ďalšie veci, čo budú môcť použiť v športovej rubrike.

Stále však nemohla zabudnúť na to, s akým prístupom odohral tie minúty z dnešného zápasu. Prišlo jej to zvláštne, nevyžarovalo z neho nič, čo by dávalo najavo, že miluje šport, ktorý hrá. Keď videla hrať Yuzuru volejbal, na prvý pohľad bolo jasné, že sa pre ten šport narodila, že ju baví a užíva si každú sekundu na ihrisku Tak by to malo byť. No u jej modrovlasého spolužiaka to bolo úplne iné. Niekto tak dobrý ako on vôbec nemal z hry potešenie. Hana si nemohla pomôcť, no pripadalo jej to trochu smutné. Áno, smutné bolo to pravé slovo, ktorým by opísala dojmy z jej prvého basketbalového zápasu, v ktorom sa Aomine Daiki predviedol.


* * * * *

D e ň . d v a d s i a t y . p r v ý

*

Utorkové popoludnie sa Hana rozhodla stráviť v posteli. Nemusela dnes zavčasu stávať, celý deň mala byť doma a na ďalší školský deň im učitelia nenadelili takmer žiadne úlohy. Keď sa konečne vyškriabala z postele všimla si, že jej bliká mobilný telefón, čo znamenalo, že dostala správu. Neprekvapilo ju to, počítala s tým, že jej možno píše Misao, prípadne Yuzuru. Vzala zariadenie do rúk a stlačila tlačidlo určené pre odblokovanie. Čas na displeji ukazoval niečo krátko pred pravým poludním. Dnes si Hana naozaj pospala dlhšie, no po včerajšom zápase sa jej v noci nedalo zaspať, vŕtalo jej v hlave mnoho vecí.

Jej oči zablúdili k správe, prečítala si meno odosielateľa. Takmer jej prekvapením vypadol telefón z rúk, keď uvidela, od koho jej správa prišla. Mala pocit, že to meno prečítala zle. Správa jej neprišla od Misao, ani od Yuzuru. Tým, kto jej takto na obed napísal, nebol nik iný ak jej spolužiak, ktorého číslo sa k nej dostalo pred nedávnom. Aomine Daiki. Nenachádzala jediný dôvod, prečo by jej mal napísať práve on, no stalo sa tak. Jeho meno svietilo na malom displeji a nech ho prečítala koľkokrát chcela, stále tam zostalo, nezmenilo sa. Hodnú chvíľu vyjavene pozerala na mobil v rukách a potom, keď sa konečne zobudila, odvážila sa kliknúť na správu, aby sa zobrazila.

Správa od: Aomine Daiki, 11.38 h

hej matsumoto!

Hana tie dve slová prečítala niekoľko rázy, aby sa ubezpečila, že vidí dobre. Vôbec netušila, čo od nej Aomine chce, no roztrasenými prstami mu rýchlo odpísala odpoveď.

Správa od: Matsumoto Hana, 12.02 h

Áno?

Ďalšia správa na seba nenechala dlho čakať, zdalo sa, že Aomine je v odpisovaní na správy rýchlejší, ako v písaní, čo spozorovala počas ich doučovaní. Bola prekvapená, že jej odpísal tak rýchlo, no zvedavo opäť otvorila novú správu od neho. Po prečítaní opäť vytreštila neveriacky oči na displej.

Správa od: Aomine Daiki, 12.06 h

mas dneska poobede cas?

Chvíľu vôbec nevedela, čo mu odpísať. Mala čas? Zrejme áno, neplánovala poobede nič robiť, iba sa povaľovať doma. Netušila však, že prečo ho to zaujíma a z akého dôvodu sa vôbec rozhodol jej napísať. Zdalo sa jej to podozrivé. Snáď si zo mňa nebude robiť srandu... Podozrievavo stále hľadela na znaky, ktoré jej poslal. Mala chuť napísať mu, že je zaneprázdnená, aby jej už nepísal ďalšie správny. Nebola zvyknutá na to, že by jej niekto, s kým si nebola blízka, písal. Správy dostávala jedine od rodinných príslušníkov alebo od svojich kamarátok Yuzuru a Misao. Potom sa však rozhodla, že úprimnosť sa predsa len vyplatí viac.

Správa od: Matsumoto Hana, 12.15 h

No, asi mám. Prečo?

Nervózne si hryzla do pery, keď čakala na jeho odpoveď. Trvalo mu to dlhšie ako pred tým, preto si začínala myslieť, že jej už neodpíše a cítila sa mierne hlúpo. Zrejme ho nebavili jej krátke, strohé odpovede. Na druhej strane to bude možno lepšie, ak sa už neozve. Stále tuho premýšľala o tom, prečo ho zajímal jej poobedný program. Jej otázka bola zodpovedná, keď po pár minútach prišla nová správa.

Správa od: Aomine Daiki, 12.28 h

Vcera po zapase sme dostali ako vyhru poukazy do kina v nakupnom centre. tak mozeme ist spolu dneska poobede ked je volno... nemaju dlhu platnost

Opäť si jeho správu niekoľkokrát po sebe prečítala, aby sa ubezpečila, že to pochopila správne. Stalo sa naozaj to, čo si myslela, že sa práve udialo? Napísal jej Aomine Daiki, aby s ním išla do kina? Nikdy pred tým podobnej situácii nečelila. Netušila, čo si o tom má myslieť. Prečo práve on a prečo pozval práve ju? Kŕčovito zvierala telefón v ruke a nedokázala v hlave nájsť žiadne slová, ktoré by odpísala. Netušia, že čo mu to napadlo, stále mala podozrenie, že si z nej snáď chce vystreliť. Ak chcel ísť s niekým do kina, prečo by pozýval práve ju? Nebola tá ružovovlasá dievčina z vedľajšej triedy, Momoi, jeho kamarátka? Nemal by takéto pozvanie adresovať jej?

Hane napadali rôzne myšlienky a z niektorých jej pomaly začínali červenieť líca. V hlavne jej skrsla jedna veľmi bláznivá - malo by to byť snáď pozvanie na rande? Pri pomyslení na niečo takéto sa jej srdce rozbúšilo o čosi silnejšie a ešte pevnejšie zovrela svoj mobilný telefón v rukách, inak by jej bol zrejme vypadol. Priala si, aby mala s chlapcami také skúsenosti ako jej priateľka Misao. Tá by vedela, čo odpísať. Chlapci ju už pozvali do kina mnoho rázy, lenže zvyčajne to bolo kvôli tomu, že sa im Misao páčila. Preto bola zo všetkého taká zmätená. Možno sa jej spolužiak s niekým stavil, alebo jej naozaj plánoval vyviesť nejaký žartík. Zmocnila sa jej mierna panika. Mala by mu odpísať? Alebo sa bude tváriť, že tú poslednú správu nevidela? Stále odmietala veriť tomu, že by to pozvanie myslel vážne. To, že nad tým všetkým meditovala dlhšie, ako by sa patrilo, zistila vtedy, keď jej od neho prišla ďalšia správa.

Správa od: Aomine Daiki, 12.42 h

nema to byt rande.. len ti chcem vynahradit to doucko aby mi dala satsuki uz pokoj.. a ked mam te listky tak sa to hodi. tak pojdes??

Aomine jej zrejme čítal myšlienky na diaľku. Zahanbene začala odpisovať na správu. Mohlo jej byť hneď jasné, že sa vôbec nejednalo o nejaké pozvanie na rande. Opäť robila prehnané a unáhlené závery, jediné, čo od nej chcel, bolo konečne oplatiť to fiasko z ich prvého naplánovaného doučovania. Mohlo jej to napadnúť aj skôr, nemusela nad tým toľko premýšľať a stresovať. Cítila sa veľmi trápne, že kvôli tomu pozvaniu robila vo svojej mysli taký cirkus. Stále však nevedela, čo mu vlastne odpísať. Prijme jeho pozvanie? Pôjde s ním do kina. Musela uznať, že práve v kinách dávali film, ktorý už dlhšie túžila vidieť, no vedela, že zrejme nenájde nikoho, kto by s ňou bol ochotný do kina zájsť. Jej kamarátky také filmy nebavili a mladšieho brata Usagiho by zrejme nenahovorila ani za nič na svete. Lákalo ju pristáť na jeho ponuku, predsa len, zrejme mu nerobilo problém s ňou ísť, keď jej to sám navrhol. Vedela si predstaviť, že bude rád, keď bude mať z krku starosť o to, že ako jej vynahradí ten piatok, čo na neho čakala v knižnici a on neprišiel.

Stále tu však bol ten fakt, že s ním niekam pôjde. Mimo školy. Hoci to bolo iba nevinné kino. Priala si, aby sa s tým mohla niekomu zdôveriť, no nechcela tým zaťažovať svoje kamarátky. Yuzuru by jej to zrejme vyhovorila, prípadne by jej vyčítala, že si s ním vôbec píše a Misao by ju zas s určitosťou podpichovala a možno by si z nej aj začala uťahovať. Nikdy pred tým ju žiaden chlapec nikam nepozval a teraz by svojej dlhoročnej priateľke zrejme ťažko vysvetľovala, že naozaj o nič nejde, že to je čisto kvôli školským dôvodom.

Frustrovane sa zvalila aj s telefónom na posteľ a očami zablúdila k budíku na nočnom stole. Ak by sa predsa len rozhodla ísť, ešte by mala časť sa nachystať a dostaviť sa do nákupného centra. Nebolo ďaleko, autobusom to bolo od zástavky blízko ich bytu len pár minút. A naozaj mala chuť ten film vidieť. Snáď by to nemuselo dopadnúť tak zle, už s ním predsa strávila dve doučovania a prežila ich. Hoci to bolo v škole a ísť niekam so spolužiakom, ktorého takmer ani nepoznala mimo školy, bolo iné. Napokon sa však ozvala jej časť osobnosti, ktorá nedokázala povedať nie a Hana sa pristihla, ako mu odpisuje, že súhlasí.

Správa od: Matsumoto Hana, 12.51 h

Tak teda fajn, ak chceš, tak prijímam. A máš vybratý nejaký film, alebo môžem ja?

Čakala na jeho odpoveď napätá ako struna a keď opäť zablikal telefón, dychtivo otvorila správu, ktorú jej poslal. So zatajeným dychom čítala znaky a dúfala, že si to nerozmyslel, lebo by vzniknutá situácia bola veľmi trápna. Už tak sa dievčina cítila dosť zahanbene a modlila sa, aby práve do izby nevošla jej matka lebo mladší brat. Červenala sa ako paprika.

Správa od: Aomine Daiki, 12.54 h

mne je to fuk...aj tak to bude film zadarmo tak si vyber co chces a stretneme sa pred nakupnym centrom o dve hodiny. ok?

Hane mierne odľahlo, no začínala byť nervózna z toho, že sa s ním dnes poobede naozaj stretne. Aj keby si to rozmyslela, nemohla to už odvolať. Nechcela ho naštvať svojou nerozhodnosťou a tak sa snažila upokojiť a myslieť pozitívne. Bude to len film, pripomínala si. Budeme tam sedieť, pozerať na plátno a nemusíme nič rozprávať. Keď to skončí, pôjdeme každý domov po svojom. Vôbec nemusím mať žiadne starosti... Rýchlo mu odpísala, aby ho ubezpečila, že súhlasí. V hlave jej vírilo mnoho myšlienok a obáv, no snažila sa ich potlačiť. Stále si pripomínala, že o nič nejde, nebolo to tak, že by ju pozval napríklad taký Tomoya, to by reagovala úplne inak. Aomine Daiki bol len spolužiak, ktorého doučovala. Nemala jediný dôvod byť z toho tak moc nervózna. Stretne sa s ním v budúcnosti predsa aj po ďalšie rázy. Kvôli doučovaniu. Spomenula si, že film budú dávať v originálnom, anglickom dabingu. Takže to môžu brať ako súčasť ich doučovania a stretnutie bude jedným z ďalších prostriedkov k tomu, aby sa zlepšila jeho angličtina. Napokon stlačila tlačidlo "odoslať" o niečo istejšie ako pred tým.

Správa od: Matsumoto Hana, 12.58 h

Dobre, platí, ten film, čo chcem vidieť, dávajú o pol štvrtej, tak môže byť o tretej pred NC.

Kým sa zdvihla z postele, aby sa mohla ísť chystať, počkala si ešte aj na jeho potvrdenie. Zaslal je už len jednu krátku správu, na ktorú už nemala v pláne odpisovať. Napriek tomu na ňu hľadela opäť dlhšie, ako by sa patrilo.

Správa od: Aomine Daiki, 13.00 h

OK

Takže sa oficiálne dohodli a už to nejde vziať späť. Hana dúfala, že so všetkými tými nervami, ktoré sa v nej hromadili, bude schopná dôjsť aspoň po nákupné centrum. A ak sa jej to podarí, tak potom nech sa stane, čo sa má...


◄ ČASŤ I. | ČASŤ II.


 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 16. prosince 2015 v 19:36 | Reagovat

Petrika si vždy rada nájde dôvod na odchod od kníh :D a neďakuj, to je samozrejmosť už toto :] Viem, aké sú komentáre dôležité a aké sú hlavne RÝchle komentáre dôležité a TY zasa vieš, že ja som....*stalker* hoh :D
Potešilo ma to a jój, bola to tak krásna časť, som strašne rada, že sa Daiki objavil na zápase a hento gifko s ním milujem, proste ten výskok je strašne hot hot hot hot hoooot a dobre, že si ho tam dala, normálne si ma naladila znova na neho!!! :D aaaa to dopisovanie, tie jeho správy bez znamienok a hlavne spôsob písania :D strašne ma to pobavilo a hlavne, bolo to také milé, zlatučké a nevinné :] strašne ma zahrialo, úplne som si spomenula na svoje prvé správy s opačným pohlavím :D och..chvíľka nostalgie :D kdee sú tie časy? :D A teraz sa strašne teším na scénu v kine a na to všetko okolo, pretože si to super posunula :] pritom tak nenásilne, ale predsa len si tam už všeličo naznačila a hlavne, dala si im ďalšiu príležitosť byť spolu a malo to úplne super plynulý prechod :] ...pekne si to vymyslela :]
A SW som nevidela...:/ nikdy a asi ani vidieť nebudem...takže vravíš, že pribudne nejaký mega článoček o tom? :D a rubrika FF star wars? :D

A teraz znova k časti. Bolo to dokonalé, stále som sa uškŕňala a cítila sa tak príjemne, správne cukrovo :] tak..už len dodám, že sa teším na pokračovanie :] strašne moc :] tak nás nenechaj dlho čakať :D

2 Farah Farah | Web | 16. prosince 2015 v 20:08 | Reagovat

[1]: Ďakujem, drahá :) ty si taká moja istota, že viem, že aspoň ty si to prečítaš a vždy sa teším na tvoj koment :) moc ma teší, že sa ti táto časť páčila, veď už som tam musela dať aj niečo apsoň trochu zajímavé :D a súhlasím s tvojim názorom na gifko xD som rada, že som ťa navnadila na Daikiho :D ale toto je ešte nič xD neboj :D a snažila som sa, aby to bolo autentické a neuponáhľané :D okrem toho nerada píšem akčné scény ako sú zápasy, preto to bolo také meh :D moc sa nevyznám v baskete, aby som mohla o ňom podrobne písať xD

inak, ja mám Star Wars rada už dlhoo a teraz mám hype z najnovšieho dielu, ale max. sa tu tak objaví asi len recenzia na ten najnovší film, ak sa konečne dostanem do kina na to :D ale normálne plačem, keď všade čítam ako ľudia idú na polnočnú premiéru T_T to musí byť super, aj atmosféra a všetko , hneď by som išla... no tak si budem musieť počkať :D

ďakujem ešte raz, ja sa zas teším z tvojho komentu :)

3 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 18. prosince 2015 v 20:54 | Reagovat

Takže.... No... bylo to super, normálně jsem se červenala za Hanu!!! :D o////o
Nádherná celá 9.kapitola... :3 fakt nenacházím slov... Fakt super!!! :3 těším se na další díly!!! :)

4 Farah Farah | Web | 18. prosince 2015 v 21:07 | Reagovat

[3]: jeeej, ďakujem ti strašne moc :)) moc ma tvoj koment potešil :)) a ak máš chuť, tak sa pokojne zapoj do Secret Santa projektu, trebárs aj s párom Aomine a Hana :D ďakujem ešte raz :)

5 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 20. prosince 2015 v 0:07 | Reagovat

[4]:
Krapec jsi mě ukecala... :) akorát to bude jiný pár... :)  Nemáš zač, tvoje povídky jsou úžasný!!! :)

6 Hentai no Kame Hentai no Kame | Web | 20. prosince 2015 v 15:30 | Reagovat

Komentujem skurvene neskoro... lebo mobil je idiot a pri komentovaní ma vyhodil zo stránky...

Ty s nami niečo chystáš, right? Niečo diabolské... pretože tie dve časti vydajú na dve samostatné kapitoly!  Formu SMS som u teba dlho nevidela, bolo to také osviežujúce. Daiki je aj tu ultimátny lenivec :D väčší od neho je len Mura. :D Hanine pocity sú mi dobre známe, hlavne, keď som si chatovala s niekým, kto sa mi páči. So ridicolous...
Teším sa, na čo vlastne pôjdu a ako Daiki zoberie, že je to dabované v angličtine... :D myslím, že pekne vypení :D

Na zápase bol jednotka ako vždy :D to by nebol on, keby nebol o moc lepší ako ostatní... ale tú logiku chápem... v podstate nemáš motiváciu hrať ani sa nejako zlepšovať, keď vieš, že ostatní na teba nestačia, nech sa akokoľvek nesnažíš. Takže tak. Som zvedavá, ako dopadne ich prvý článok :)
A vlastne ja som zvedavá na ďalšie pokračovanie, sakra! :D

7 Farah Farah | Web | 20. prosince 2015 v 23:15 | Reagovat

[6]: Ďakujem ti krásne! :D Chystám? :D no, neviem... či sa to dá priamo chystanie nazvať :D (už píšem ako mr. Yoda :D). A veď už poznáš môj systém kilometrových kapitol xD to som celá ja :D som rada, že sa vieš s Hanou stotožniť :) ja som také zažívala tiež, keď som si prvý raz písala so svojim "crushom" :D a pri tom sama Hana ešte ani nevie, že sa jej páči xD len je celá z toho taká rozpačitá :D predsa len, teraz prvý raz nejako komunikuje s opačným pohlavím :D A v budúcej časti sa to dozvieš :D či bude nadšený... uvidíme :D možno nie, ak ho zavlečie na Twilight xD

A snažila som sa opísať že ako by asi ohol vystupovať na zápasoch a ako by to pôsobilo na ľudí ako Hana, čo ho nepoznajú tak dobre, aby vedeli, že o čo ide :) som rada, že sa tešíš na pokračovanie a moc ma koment potešil :)

8 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 24. prosince 2015 v 11:35 | Reagovat

Ha! mají rande mají rande! XD teda mě by trefilo kdyby mě takhle někdo někam takhle pozval normálně bych byla na místě tuhá! :D :D Hana má můj obdiv :D těěěšímmm se na pokráčko s nima to bude vtipné :'D jej to kino mi připomíná divadlo s moji třídou :'D jsme byli v divadle na mši vánoční alá kapr z hnědého kartónu a pro jednoho spolužáka to byla evidentně vzrušující podívaná *jeho junior povstal "this is sparta~!"*...ehh takže no myslím, že to Daikimu asi nehrozí XD každopádně se těším na další kapču! :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: