A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Fix you [Midorima Shintarou x OC] ~ k narodeninám pre Dechi Kazemai

16. ledna 2016 v 12:22 | Farah |  o n e s h o t s
Konečne sa mi podarilo dopísať túto ďalšiu vec na želanie. Táto poviedka je špeciálna - ide totiž o narodeninový darček pre moju drahú Dechi Kazemai. Dechi alebo zvaná aj Monika, má dneska svoje narodeniny, takže týmto skromným darčekom by som chcela prispieť k tomu, aby bol dnešok pre ňu čo najlepší :) Musím sa priznať, že neviem, či som s týmto tu spokojná a dosť ma mrzí, že som nebola schopná napísať pre ňu k narodeninám niečo lepšie. Naozaj ma to mrzí :( V poslednej dobe nemám moc kedy písať a ak aj čas mám, tak zo mňa vôbec nič nejde, mám pocit, že neviem písať a hlavne neviem písať na Midorimu u_u. Ospravedlňujem sa, že je to také... nijaké :/ Dúfam, že sa ti to, Dechi aspoň trošilinku bude páčiť, hoci mi je jasné, že by si si zaslúžila niečo lepšie. (Nevšímajte si tento whiny bitching odo mňa, nejakú mám divnú náladu a som nespokojná sama so sebou). Je to v podstate fanfikcia na fanfikciu, nakoľko Dechi po tom, čo mi zadala túto tému, sama začala písať poveidku so svojou OC - Tsubasa Monikou. Ak máte záujem, určite si prečítajte jej poviedku Basketbalista a jeho malá florbalistka, nájdete ju na jej novozaloženom blogu :) Ospravedlňujem sa, ak je tam niečo, čo k tvojej fanfikcii nesedí, priznám sa, že sa mi to písalo viac-menej ťažšie, lebo som sa nechávala tvojou ff ovplyvňovať a zároveň som nechcela, aby to bolo rovnaké a vyšlo z toho toto divné dielo. Taktiež upozorňujem, že netuším, ako sa ošetrujú zranenia, takže možno to bude odveci, ale nejako sa to snažte prekusnúť :P No a už tu nebudme odveci zbytočne vypisovať nepotrebné žvásty, dodám snáď len, že ma potešia akékoľvek reakcie.

Milá Dechi, prajtem ti všetko len to najlepšie k narodeninám, nech sa ti darí v písaní aj súkromnom živote, nech ťa neopúšťa chuť blogovať ani kresliť a písať a dúfam, že ťa tento darček v podobe malej poviedky aspoň trošku poteší :)

HAPPY BIRTHDAY, my precious little kouhai!





* * *

Monika nemohla uveriť svojim očiam, že sa to stalo znova. Na túto situáciu už viac-menej bola pripravená, no dnešný tréning bol pre ňu natoľko dôležitý, že nečakané komplikácie priniesli so sebou stres, ktorému vždy tak ťažko odolávala. Jej prvý dojem, keď otvorila dvere telocvične, kde mala mať so svojimi dievčatami z tímu tréning, bol taký, že nevedela, či sa má smiať, alebo začať plakať. Spomenula si na to, ako vedeniu školy jasne prízvukovala, dokonca niekoľko rázy, že nasledujúce dva týždne bude potrebovať telocvičňu voľnú minimálne trikrát do týždňa. Blížil sa snáď najdôležitejší zápas v sezóne a ona potrebovala so svojimi florbalistkami trénovať, ako najviac to bolo možné.

A i napriek tomu, že si bola vybaviť, aby mala priestory na tréningy, keď sa v utorok poobede opäť so svojimi zverenkyňami chystala do telocvične, neboli samé, ktoré sa rozhodli okupovať ju. Jej rozčarovanie malo svoje opodstatnenie. Nevedela si predstaviť, že ako budú trénovať, keď po príchode do obrovskej miestnosti uvideli, že je plná basketbalistov z basketbalového klubu Shuutoku akadémie.

"To snáď nemyslia vážne," zamumala si viac-menej pre seba, no jej spoluhráčky súhlasne pokývali hlavami. "Ako keby som im to viac rázy nepripomínala, že budem potrebovať miesto pre tréning."

Nebolo to tak, že by vychádzala zle s basketbalovým klubom. Práve naopak, mnohí z tých mladíkov na ihrisku boli jej priatelia, jeden z nich pre ňu dokonca znamenal viac, ako si bola ochotná pripustiť. Udalosti z predošlých týždňov však spôsobili, že vzťah medzi ňou a zelenovlasým chlapcom, ktorému sa práve podarilo prehodiť loptu cez obruč so sieťkou, nebol práve najružovejší. Panovalo medzi nimi akési zvláštne napätie a ani jeden z nich nevedel, na čom vlastne sú. Preto bol práve teraz snáď poslednou osobou, ktorú túžila vidieť.

Všimol si ju aj s jej hráčkami, keď sa po vzore ostatných konečne pozrel smerom k dverám, cez ktoré sa do telocvične pomaly trúsili dievčatá z florbalového klubu. Keď jeho oči zablúdili k ich trénerke, tiež sa pozrela jeho smerom. Po tom, čo sa ich pohľady na malú chvíľu stretli, obaja ich rýchlo rozpačito upreli inam. Potrebovali si vyrozprávať niektoré veci, vyjasniť si záležitosti a obaja to vedeli. Zatiaľ sa však už vyše týždňa k tomu ani jeden z nich neodhodlal. Monika bola príliš tvrdohlavá, aby s niečím začínala sama a Midorima zase príliš neoblomný a neprístupný.

"Monika, čo tu robíte? Prišli ste nás povzbudzovať pri tréningu?" Pribehol k nej kapitán basketbalového tímu a nasledovalo ho pár z jeho spoluhráčov. Midorima radšej zostal stáť pod košom. Monika sa snažila ignorovať jeho prítomnosť, no bolo to ťažké.
"Nechcem znieť neslušne, ale dnes máme mať tréning my, takže nechápem, čo tu robíte vy." Neusmievala sa, no snažila sa o zdvorilý tón. Hlavu mala však plnú starostí z nadchádzajúcej súťaže, preto ju táto komplikácia vôbec nepotešila.

"Ako to? Bolo mi povedané, že dnes bude telocvičňa poobede voľná..." Ozval sa Monikin kamarát Takao. Bol zástupcom kapitána tímu, preto mal prehľad o tom, kedy mohli basketbalisti Shuutoku trénovať. Monika si povzdychla a pokrútila hlavou.

"Nie, nie, jasne som vedenie požiadala, aby mi uvoľnilo telocvičňu na dnešok, potrebujeme trénovať, čo to dá, blíži sa medzikontinentálna súťaž ." Objasnila im.

"Čo teraz urobíme, senpai?" Spýtala sa tenkým hláskom členka jej družstva - Misao a uprela na svoju trénerku nervózne oči, ktoré postupne prebehli po celej miestnosti.

"No, budeme to musieť nejako vymyslieť, trénovať potrebujeme aj my, hlavne dneska." Znova prehovoril kapitán basketbalistov a ďalší dvaja hráči zmätene pokrčili plecami. "Mám nápad."

"Aký?" Spýtala sa trénerka florbalistiek, pochybovala však, že sa táto situácia bude dať nejako vyriešiť. Opäť sa dostala do stresového stavu a pomaly sa jej začínala zmocňovať beznádej, nervozita rástla každou sekundou. Nemohla si proste dovoliť dnešný tréning vynechať. Bola pripravená, že sa za telocvičňu bude biť, ak to bude nutné. Ani Midorimov zvedavý pohľad z druhej strany telocvične jej na sebavedomí nepridával.

"Rozdelíme si to tu na dve časti. Na jednej budeme trénovať my a na druhej vy, takto bude každý spokojný." Navrhol jej mladík stojaci pred ňou a Takao po jeho ľavej strane povzbudivo prikývol a usmial sa na svoju kamarátku.

Tá si nervózne zahryzla do pery. To neznie práve ako najlepší plán, pomyslela si, no musela uznať, že je to kompromis, ktorý zrejme ako jediný pripadá do úvahy. Nemala práve najväčšiu chuť tlačiť sa na jednej polovici ihriska, no mohli by si vytvoriť s dievčatami umelé bránky a trénovať aspoň aj na tej obmedzenej ploche. Boli tu však basketbalisti, hlavne Midorima, ktorí jej mierne prekážali. Nie, že by jej vyslovene vadili, no dnes naozaj nemala náladu a netešila sa na to, že možno budú sledovať ich tréning. Napokon však rezignovane prikývla.

"Aj tak nám zrejme nič iné nezostáva."

"Tak dobre, chalani, premiestnime sa dozadu na jednu polovicu, nech majú aj dámy priestor." Vyzval svojich hráčov kapitán a basketbalisti sa rýchlo presunuli na opačnú stranu ihriska. Monika sa za celý ten čas na toho z nich, ktorý mal okuliare, ani nepozrela.

Spolu so svojimi hráčkami si vytvorili provizórne bránky a po tom, čo sa všetky rozložili, začali trénovať. Celý ten čas sa snažila nemyslieť na to, že ich možno pozorujú mladíci z opačnej strany telocvične, nebolo to predsa prvý raz, čo ju videli v akcii a ani posledný. Chodievali na ich zápasy a dievčatá za to zase povzbudzovali ich. Dnešok však vážne nebol jej deň, no snažila sa z plných síl.

Tréningy prebiehali pomerne hladko, obe družstvá sa venovali svojej práci, občas, ak sa im zatúlala basketbalka alebo florbalová loptička, tak si ju prehodili na druhú stranu, niekedy, počas prestávok sa zadívali, čo robia tí druhí, ale inak si každý šiel po svojom. Monika sa začínala aj mierne uvoľňovať, to bolo však len dovtedy, kým ju dievčatá nevyzvali, aby sa zapojila do hry.

Vyrozumela, že to zrejme bude najlepšie, keď si aj ona zahrá s nimi, posledné tréningy väčšinou iba stála bokom, pozorovala každý ich pohyb, radila im a kritizovala, pomáhala a vylepšovala techniku a stratégiu. Keď chytila florbalovú hokejku do ruky, zmocnilo sa jej drobné napätie. Predstavila si, ako ani nie o dva týždne takto bude stáť s dievčatami na súťažnom ihrisku. Snažila sa však nevítané myšlienky rozptýliť a ponorila sa do hry.

Stalo sa však niečo, čo neplánovala, nebola to vina nikoho, také veci sa bežne diali, či už počas zápasov, alebo tréningov. Nešťastnou náhodou sa jej podarilo potknúť sa o spoluhráčku, pošmykla sa a spadla tak nešťastne, že si vyvrtla členok. V tom momente bolesť takmer ani necítila, hoci ju to bolelo viac než dosť, no doľahlo na ňu všetko, čo posledné týždne dusila vo svojom vnútri. Dievčatá z tímu rozpačito zhíkli, čo prilákalo pozornosť aj z opačnej strany.

"Monika-senpai, prepáčte! To som vážne nechcela." Jedna z jej zverenkýň začala nariekať a pribehla k nej.

Nedokázala zo seba vydať ani hlásku, no postaviť sa jej taktiež nedarilo, bola úplne zmorená a začínal prichádzať ten príšerný, neželaný a odporný pocit, ktorý mal za následok stavy trápiace ju už veľmi dlho. V hlave mala obrazy, čo všetko sa môže stať a pokaziť, ako príšerne všetko môže dopadnúť a k tomu sa ešte aj pridalo jej zranenie. Plus všetko to napätie a neistota z jej osobných vzťahov a... Explózia bola na svete. Rukou im pokynula, nech odstúpia, cítila, ako sa jej v očiach hromadia slzy.

"Monika, si v poriadku?" Takao tiež prebehol za stredovú čiaru a ponáhľal sa k nej. Cez rozmazaný pohľad, kvôli slzám, ktoré sa jej hromadili v očiach, videla aj Midorimove tenisky, ako zastali až tesne pri nej.

Zelenovlasý mladík vedel, že čo práve dievčina prežíva, nebolo to prvý raz, čo bol svedkom niečoho takého. Videl, ako jej pomaly začínajú stekať slzy a ako sa začína triasť. Bolo mu jasné, že to nie je kvôli zraneniu, Monika nebola z tých, čo by nevydržali trochu bolesti. Bolo za tým niečo iné, cítil z nej tú nervozitu a neistotu a mohol iba hádať, ako moc sa poslednú dobu trápila. On bol čiastočne jedeným z dôvodov jej obáv a utrápených myšlienok. Taktiež mu došlo, že Monika netúži po tom, aby ju v takomto stave videli iní, čím menej ľudí bude svedkom jej ďalšieho zrútenia, tým lepšie. Preto sa sklonil k dievčine na zemi.

"Vezmem ju na ošetrovňu, pokračujte bez nás." Vyhlásil to tichým, no pevným, rozhodným hlasom a Takao iba súhlasne prikývol.

"A čo my?" Spýtala sa Misao. Čakala, že s nimi ich trénerka prehovorí, no Midorima jej ušetril túto námahu.

"Pokračujte bez nej, možno to nebude také vážne a za chvíľu sa vrátime."

Vzal dievčinu na ruky, nebola vôbec ťažká, preto mu to nerobilo žiaden problém. Otočil sa všetkým chrbtom tak, aby ju nemohli vidieť a kráčal s ňou preč z telocvične.

"Prepáčte, senpai! Naozaj ma to strašne mrzí!" Monika počula za sebou roztrasený hlas jednej z jej dievčat. Bolo jej ľúto, čo sa práve stalo, no nedokázala to ovládnuť.

"Dúfam, že budete v poriadku, senpai!" Zakričala za nimi Misao a keď boli obaja konečne na chodbe, začul Midorima tichý vzlyk. Privinul si ju ešte viac k sebe, náhle pocítil obrovskú túžbu postarať sa o ňu, hoci nevedel, že prečo. Zvyčajne sa staral iba sám od seba, držal si odstup, jediný Takao sa mu zatiaľ dostal pod kožu, no vyzeralo to tak, že táto zvláštna mladá žena, ktorá vstúpila do jeho života ako uragán, mala tiež podobné, ba možno iné účinky.

"Môžeš sa uvoľniť, sme tu len my dvaja, vieš, že to zostane len medzi nami." Povedal jej opatrným tónom a keď konečne prišli až pred dvere ošetrovne, zaklopal. Neozýval sa však nikto, zdalo sa, že sestra práve nie je prítomná. Podarilo sa mu otvoriť dvere bez toho, aby Moniku pustil zo svojho náručia a keď boli obaja dnu, zabuchol ich kopnutím. Podišiel s dievčinou v náručí k jednému z lôžok, ktoré sa v ošetrovni nachádzali a posadil ju naň.

Poodstúpil a prezrel si ju. Sedela tam bez pohnutia, videl, že zviera dlane v päsť, mierne sa chvela a keď na neho uprela ten svoj zvláštny pohľad, čosi sa v ňom pohlo.

"Už bude dobre, neboj..." Zohol sa k nej a dodal šepotom, prekvapila ho, keď si ho pritiahla k sebe bližšie a rukami objala okolo krku.

"Moc ma to mrzí, všetko." Zamumlala takmer nepočuteľne do jeho pleca, na ktorom mala položenú tvár. Midorima si vzdychol. Nemal to srdce ju od seba odtisnúť, jeho ruka samovoľne zablúdila k jej chrbtu, začal ju jemne hladiť, aby sa upokojila. "Nezvládnem to všetko."

"Ale zvládneš," presviedčal ju o opaku pokojným tónom, "videl som vás hrať, zvládnete to bez problémov."

"Neklameš mi?" Odtisla sa od neho a zadívala sa mu do tých smaragdových očí, ktoré vždy na ňu mali ten zvláštny účinok.
"Nemám pre to dôvod." Zrejme hovoril pravdu, Midorima jej nepripadal ako niekto, kto by mal v obľube plané reči. Na malú chvíľu sa obaja odmlčali, Monika sa prestala otriasať vzlykmi, vyzeralo to tak, že sa konečne upokojila. Nedokázala pochopiť, že ako je to možné, no prítomnosť mladíka s okuliarmi mala skutočne upokojujúci vplyv.

"Je mi ľúto aj to medzi nami..." Zahryzla si do pery. Náhle ju zaplavil pocit zahanbenia, keď si spomenula na ich poslednú chvíľu osamote. Midorima pochopil, čo mala na mysli.

"Už sa tým netráp, bola to aj moja vina." Jeho slová jej pripadali takmer cudzie. Zvyčajne bol dosť neoblomný, nečakala, že si prizná chybu tak rýchlo. Bola však rada. Postupne z nej opadalo napätie a vďačiť za to mohla z veľkej časti aj jemu.

"Nechcem, aby to medzi nami bolo... takéto." Priznala a opatrne sa pohmýrila na lôžku. Oči mladíka pred ňou skĺzli k jej boľavej nohe.

"Môžem?" Spýtal sa a ona prikývla. Čo najopatrnejšie jej vyhrnul nohavicu teplákov na pravej nohe vyššie a vyzul jej tenisku aj s ponožkou. Keď chytil jej chodidlo do dlane, mierne zasyčala od bolesti. Nebolo to až také príšerné, snažil sa byť čo najjemnejší. Až ju udivovalo, že s akým citom jej nohu skúmal. Pripadala si takmer ako v ambulancii u lekára.

"Nebude to zrejme nič vážne. Trocha masti a poriadne obväzy by to mali napraviť..." Jeho obviazané prsty jemne prechádzali po boku chodidla, skúmali členok a jedným prudším rýchlym pohybom ho napravil späť na svoje miesto. Bola z toho všetkého v takom rozpoložení, že ani nestihla poriadne vnímať tú bolesť. Skôr ju zaujal pocit, keď jeho prsty, hoci aj obviazané dotýkali jej nahej pokožky, či už chodidla, alebo lýtka. Nedokázala v sebe potlačiť to vzrušenie, už nebolo pre ňu neznáme, pocítila ho aj naposledy, keď sa stal ten incident medzi nimi.

Na malú chvíľu odbehol a vrátil sa s obväzmi a dvoma fľaštičkami. Prvý raz ho videla ako si dal dolu obväzy z ruky. Vždy ho videla iba s nimi, teraz mal obe ruky voľné. Natieral jej celé chodidlo, hlavne miesto, ktoré ju bolelo najviac a ona pocítila akýsi upokojujúci chladivý účinok.

"Ako vlastne vieš, čo treba robiť pri zranení?" Spýtala sa ho, keď jej obväzoval nohu.

"Ak by mi to s basketbalom nevyšlo, chcel by som študovať medicínu. Preto sa vzdelávam už teraz."

Monika zostala prekvapená. Niečo také o ňom vôbec netušila. Spôsob, akým jej obväzoval boľavú nohu, bol skutočne taký, ako by sa na lekára patrilo. Vedela si ho predstaviť v ambulancii v bielom plášti, bol by z neho dobrý doktor.

"Doktor Shin-chan..." Uniklo jej s miernym pousmiatím. Začínala sa jej pomaly vracať dobrá nálada. Pri jej oslovení Midorima skrivil pery a na tvári sa mu objavilo mierne začervenanie. Odkašľal si a zaviazal zvyšky obväzu tak, aby sa neuvoľnil. Stále sa neprestával dotýkať prstami jej pokožky.

"Ďakujem," vydýchla Monika a jej oči sa konečne opäť upreli k tým jeho. Chcela ešte niečo povedať, no úplne stratila niť myšlienok. V hlave mala zrazu akosi prázdno. Nebola schopná vnímať nič iné ako prítomnosť mladého muža pred ňou a to, že sú tu úplne sami. A ten spôsob, akým sa na ňu díval, naposledy si ho pamätala z ich posledného stretnutia, ktoré nedopadlo najlepšie. Teraz jej však na tom nezáležalo, ani keď napokon prehovoril on.

"Ja..." Začal a zdalo sa, že hľadá vhodné slová, zrejme sa mu v tejto chvíli tiež premýšľalo ťažšie. "Tiež by som bol rád, keby sa to medzi nami-"

Nedopovedal. Jemne mu priložila prst k perám, nechcela už počuť viac ospravedlnení ani viac nechcela nič riešiť. Nie slovami. V tom momente akoby to cítili obaja rovnako, nahli sa k sebe, takmer narazili nosmi, čo by za iných okolností bolo možno aj do smiechu, no teraz na niečo také nebol priestor. Úplne ich pohltilo to, čo v sebe takmer dva týždne dusili, mali medzi sebou nevyriešené účty, ktoré už slová vyriešiť nedokázali. Iba činy. Keď sa jeho pery po dlhšom čase konečne dotkli tých jej, vedela, že presne po tomto túžila. Celý ten čas, hoci samú seba presviedčala o opaku.

Doteraz v jej hlave figuroval aj Aomine a všetky pocity sa miešali jeden cez druhý. No konečne pochopila, že Midorima je tým, ktorého chce naozaj. A nie iba fyzicky. Bozky, ktoré si s ním vymieňala pôsobili ako živel nie len na jej myseľ, ale aj celé vnútro. Vedela, že to, čo cíti k nemu, je viac... Viac ako kedy bude cítiť k svojmu modrovlasému kamarátovi. A týmto ukončila všetky myšlienky na akéhokoľvek iného mladého muža, než bol Midorima Shintarou.

Ich bozky boli spočiatku nežné, no netrvalo dlho a nabrali na intenzite, na vášnivosti. Museli sa nachvíľu od seba odtrhnúť, pohľad v jeho očiach by možno vydesil niekoho iného, no ju nie. Nebol to ten typický Midorima ako vždy, bolo v ňom čosi iné, čosi, čo možno čakalo skryté a teraz konečne vyplávalo na povrch. A mohla za to ona.

"Naozaj to takto cítiš?" Prehovoril medzi tým, ako sa snažil polapiť svoj dych. Pokývala hlavou a pritiahla si ho k sebe zas.

"A čo Aomine?" Spýtal sa znova, keď sa ich opäť na chvíľu oddelili, jeho hlas znel trochu neisto, čo ju prekvapilo. Nebola na to u neho zvyknutá. Frustrovane pokrútila hlavou, nechcela sa už viac dohadovať, nebolo mu to snáď jasné?

"To čo k nemu cítim nie je také." Už viac nedokázala argumentovať, chcela, aby vedel, že to s ním myslí naozaj vážne. A vedela presne, ako mu to dokázať. "A už dosť otázok a rozprávania, Shintarou." Dodala a opäť pokračovali v tom, čomu dali voľný priechod.

Midorima na ňu jemne zatlačiť tak, že zrazu chrbtom spočinula na povrchu lôžka a on sa týčil nad ňou. Stále sa od seba neodtrhali, ani na chvíľu. Jeho dlaň pomaly blúdila po jej tele, od bokov pokračoval až nižšie k nohe, ktorú si ovinul okolo pása. Zabudol na jej zranenie, preto mierne zastonala od bolesti.

"Prepáč," zamumlal jej do ucha a vrátil sa k bozkávaniu, tento raz pokračoval od miesta pod uchom až na sánku. Monika pomaly začínala zabúdať úplne na všetko, čo sa deje okolo nej, jej starosti a strasti akoby sa rozplynuli každým dotykom zelenovlasého mladíka, možno toto bolo to, čo celý čas potrebovala. Obaja úplne prestali vnímať okolie aj to, že kde sa nachádzajú, ich akcie boli čoraz viac a viac vášnivejšie až do chvíle, keď začuli za dverami korky. Tie sa rýchlo otvorili a ona dvaja okamžite stuhli, akoby zamrzli vo svojich pohyboch a až po malej chvíli sa od seba unáhlene odtrhli a Midorima odskočil od lôžka.

Ďakoval všetkým tam hore, že boli za závesom. Do ošetrovne práve niekto vošiel a blížil sa k lôžku, na ktorom ležala Monika. Tá si rýchlo stiahla tričko nižšie, aby nebolo vidieť, čo práve s mladým basketbalistom stvárali a uhládzala si vlasy. Keď zdravotníčka odhrnula záves, prekvapil ju pohľad na dvoch študentov, ktorým obaja takmer horeli líca. Shintarou si odkašľal a popravil okuliare na nose.

"Čo sa deje? Čo tu robíte?" Spýtala sa sestra oboch a prvá, ktorá dokázala zosmoliť aspoň jednu rozumnú vetu, bola práve tmavovlasá dievčina na lôžku.

"Prepáčte, ale počas tréningu som sa zranila a Midorima-kun bol taký ochotný, že ma vzal na ošetrovňu a postaral sa o môj členok." Demonštratívne nadvihla nohu, aby sa mohla sestra presvedčiť sama.

"Och, to ma mrzí, drahá," prehovorila staršia žena, "odbehla som si len na chvíľu, nečakala som, že sa tak zdržím a niekto zatiaľ bude potrebovať ošetriť."

"To je v poriadku," dodala Monika a Midorima prikývol.

"Ukážte tú nohu, drahá." Pokynula jej a keď vzala Monikino chodidlo do rúk a opatrne ho skúmala, spokojne prikývla.

"Vyzerá to tak, že váš kamarát urobil dobrú prácu. Bolí vás to moc?" Spýtala sa a dievčina pokrútila hlavou.

"Nie je to také príšerné, našťastie sa o mňa postaral, myslím, že to zvládnem." Usmiala sa na svojho spoločníka, ktorý pre istotu hľadel do zeme, opäť to bol ten mlčanlivý a zadumaný Midorima, na ktorého už bola zvyknutá.

"Postaral ste sa o ňu naozaj dobre, mladý pán." Pochválila ho zdravotníčka. "Ak by ste mali nejaké problémy, tak sa s tou nohou ešte zastavte, pozriem sa na to. A dám vám recept na masť, ktorú budete potrebovať. Ak si to budete natierať každý večer niekoľko dní, tak sa vám uľaví."

"Ďakujem vám." Usmiala sa Monika znova a Midorima jej pomohol na nohy.

Členok ju síce ešte trochu pobolieval, no dokázala sa za jeho pomoci hýbať, hoci pomaly. Pomohol jej aj na chodbu a bol odhodlaný odniesť ju do telocvične, chcela sa ukázať svojim zverenkyniam, aby sa o ňu nestrachovali.

"Pomôžem ti aj domov?" Spýtal sa jej vážne, bola prekvapená jeho záujmom. Nikdy nikomu neprejavoval takúto starostlivosť, no bola to viac než príjemná scéna.

"To by som ti bola veľmi vďačná, myslím že bez jedného tréningu s tebou sa chalani zaobídu. A môžeme pokračovať tam, kde sme skončili." Dodala hravo a Midorima si opäť odkašľal a tváril sa, že jej poslednú poznámku nepočul. Potom si však neodpustil jednu kyslú poznámku.

"Nezabúdaj na tvojho spolubývajúceho." Monika sa zasmiala, bolo jej jasné, že v Aomineho prítomnosti by to nebol najlepší nápad. Bude to musieť nejako vyriešiť.

"Tak si to necháme na niekedy inokedy." Navrhla a Midorima neodpovedal. Vzal ju do náručia a vybral sa s ňou do telocvične. Už dlho sa necítila takto pokojná a v pohode, hoci ani nie pred hodinou jej pripadalo, akoby mal prísť koniec sveta. Keď mala pri sebe tohto seriózneho a na prvý pohľad odmeraného zelenovlasého malého muža, všetko bolo iné. Oprela si hlavu o jeho hruď a vychutnávala si ten pocit, ktorý sa rozhodla bezprostredne prijímať, všetky predošlé nejasnosti a pochybnosti boli preč.

"Ďakujem ti, Shintarou. Naozaj. Už verím, že to bude dobré." A naozaj verila. Ako predpovedal, všetko to zvládne Ak ho bude mať po svojom boku, tak o tom nie je pochýb...

* * *

Lights will guide you home
And ignite your bones
I will try to

F I X . Y O U
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 16. ledna 2016 v 16:44 | Reagovat

AAAA.... To bylo tak... :3 nádherný! Fakticky.
Vážně moc se mi ta povídka líbila a moc mě potěšila, děkuji moc za přání a za tento dáreček.

Ty scénky s Midorimou na ošetřovně... hmmm... Farah-sempai! :3 paráda. No ano náš milý spolubydlící Aomine řekla bych, že by asi měli zajít k Midorimovi! :D třeba neví, kde bydlí! :D

A co se týče ošetřování, taky v tom nejsem expert, já nikdy nic zlomeného ani vymknutého takže taky se v tom nepohybuji! :) Akorát jsem skoro třikrát přišla málem o oko... :D

Jinak konečně jsem to dočetla, neboť jsem musela odbíhat a připravovat všechno na oslavu s rodinou! :3
Takže ještě jednou moc moc děkuji! :3

2 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 16. ledna 2016 v 19:07 | Reagovat

Omlouvám vám se za další komentář, ale musím ještě pochválit výběr té písničky a hlavně ten úžasný banner! :3

3 Petrika Petrika | Web | 16. ledna 2016 v 20:40 | Reagovat

Veľmi príjemná poviedka :] Midorimu mám rada a som rada, že som si mohla opäť na neho niečo prečítať :] páčila sa mi hlavne tá scénka , ako ju niesol. Milujem ochranárske typy a Shintarou mi taký príde :] takže to na mňa zapôsobilo :] a ako študent vieš čoho sa mi páčila tá vsuvka s medicínou :] :DDDDDD také milé to bolo :] a inak, ten baner je krásny :] strašne moc sa mi páči :]
Takže, bolo to veľmi krásne :] aj tá záverečná scéna :] nie je ľahké písať niečo na cudziu tvorbu, ale myslím, že si sa trafila :]

4 Farah Farah | Web | 17. ledna 2016 v 9:43 | Reagovat

Ďakujem vám, dievčatá :) Aj za pochvalu poviedky (ktorá si to imho nezaslúži :/) a aj za pochvalu banneru :) Fakt ma teší, že sa vám to páčilo, mala som obavy, že aké to bude mať ohlasy... na Midorimu sa mi písalo trochu ťažšie, patrí k tým postavám, o ktorých by som bežne nepísala (ako aj napr. Murasakibara), ale snáď som to aspoň ako-tak dala :) Vaše komentáre potešili :)

5 Hentai no Kame Hentai no Kame | Web | 17. ledna 2016 v 22:26 | Reagovat

Kjúúúúú, pár dní sa tu neukážem a toľko článkov! :D

Poviedka bola milá, taká.... akoby ste zmiešali dva svoje štýly dokopy, či čo. Proste... no, nejdem to rozoberať, čítala som jej ff. Tá scénka za závesom, hm, Farah, už dlho si niečo také nepostla, bola to fakt príjemná zmena ~♥ *úchylný pohľad a lá Francis*

6 X <3 X X <3 X | E-mail | 19. ledna 2016 v 23:03 | Reagovat

óoó žhavá scénka :3 dodatečně taky přeju Dechi všechno nejlepší, nadělilas jí pěkný dárek~ hmm~ Midorima ošetřovatel~ takový starostlivý medvídek~ celkově to bylo takové ňuňufí~ :3

7 Farah Farah | Web | 24. ledna 2016 v 14:23 | Reagovat

Ďakujem, dievky :) No, scénka nebola až tak žhavá, ako by si možno Dechi priala, ale snažila som sa :D teší ma, že sa vám to páčilo a že Midorima v poviedke tiež :)

8 Pauline Pauline | Web | 1. března 2016 v 19:09 | Reagovat

Jednou mi Dechi poslala odkaz na tuto povídku, strašně jsem se do ní zažrala, protože čtu její ffku.
Obcházím tak nějak blogy a narazila znovu na tebe.
Jsem ráda, že jsem si to přečetla ještě jednou.
Úrčitě se u tebe ještě hodněkrát zastavím a přečtu si vše, co tu máš *w*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: