A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola desiata 1/2

6. ledna 2016 v 22:56 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Tak, po necelom mesiaci sa mi podarilo zosmoliť apsoň časť novej kapitoly k poviedke The Ace and his Wallflower. Nejako proste nič nestíham... okrem toho, dnes som celý deň dospávala predošlé dva a zajtra vstávam skoro opäť, hoci momentálne na spánok nemám ani pomyslenie. Napriek tomu, uverejňujem iba prvä časť, keďže na druhej ešte len pracujem. Nebudem vám sľubovať, že kedy sa tu objaví, no snáď mi to nebude trvať moc dlho. Potrebujem dopísať "len" nejakých cca 1 700 slov do tej 5 tisícovej štandardnej dĺžky a dúfam, že to nejako doklepem čoskoro. Už som vzdala uverejňovanie kapitol k tejto poviedke ako jedného celku, nechce sa mi to vkladať cez obrázky kvôli blog.cz, takže preto to dávam oddelene. Dúfam, že vás táto časť moc nesklame, ospravedlňujem sa ak áno, lebo viem, že niektorí mi písali, že sa na stretnutie Aomineho a Hany tešia, hoci na koniec z toho nevzišlo nič úžasné. Okrem toho upozorňujem, že sa tu môže objaviť niečo, čo nepoteší každého, zabrdla som aj do trošilinku nepríjemnejších vôd, ale dúfam, že to nikoho nenaštve, ani neznechutí ani ho nijak inak nerozhodí :/ Verte, že niektoré veci, ktoré som tam spomenula, majú svoje opodstatenie a budú potrebné aj pre budúci vývoj deja, mala som to tak naplánované už od začiatku :) Dúfam, že sa vám to aspoň trošku bude páčiť a vopred ďakujem každému, kto si nájde čas a prečíta si to.


PS: Istá veľmi šikovná slečna si založila nový blog a keďže ja som za to, že začínajúci blogeri si zaslúžia podporu, odporúčam jej nové stránky každému, kto má rád anime a mangu a rád si prečíta fanfikcie či už na Naruta, alebo Kuroko no Basuke. Taktiež sa určite pokocháte jak skvelými fanartmi. Tí, ktorí chodia ku mne na blog pravidelne ju možno z komentárov už poznajú. Je to Dechi Kazemai a ja veľmi vrúcne odporúčam návštevu jej nového blogu - Dechi Kazemai blog.


Kapitola desiata


časť I.



* * * * *

Hana stála pred malým zrkadlom umiestneným na dverách svojej skrine a už po tretí raz sa v ňom obzerala. Oblečenie jej nikdy pred tým prílišné starosti nerobilo, neriešila to, čo mala na sebe. Do školy chodila vždy vo svojej zvyčajnej uniforme a na iné príležitosti nosila veci, ktoré ako prvé vylovila zo svojho šatníka. Dnes však znamenal pre ňu výnimku. O nie veľmi dlhú chvíľu ju čakalo stretnutie v kine a ona absolútne netušila, že čo by bolo vhodné si naň obliecť. Celý čas samú seba presviedčala, že stále o nič nejde. Nemá to byť rande. Slová z sms-správy jej spolužiaka jej stále vírili v hlave. Odkedy jej prišla posledná správa od neho, ktorá potvrdzovala, že sa dohodli na stretnutí, mala snáď každých päť minút nutkanie napísať mu znova a všetko zrušiť.

Hana nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí mali radi takéto náhle rozhodnutia. Na všetko sa vždy musela poriadne pripraviť, s odstupom to premyslieť. Jej myseľ zvykla často až prehnane dramatizovať a riešiť a potom sa z nej prvotné nadšenie ľahko vyparilo a všetko jej prišlo ako zlý nápad. Sľúbila však sama sebe, že nebude na poslednú chvíľu pokúšať šťastie a hoci mala sto chutí oznámiť Aominemu, že niekam nejde, vedela že by ho tým zrejme naštvala. Vedela moc dobre, že ľudia nemajú radi, ak odriekla niečo na poslednú chvíľu. Neraz sa jej už niečo také podarilo a vždy to niekoho naštvalo.

Posledný raz venovala pohľad tomu, čo mala práve na sebe. Zvažovala už aj to, že zavolá Misao a vypýta si od nej nejakú radu, jej kamarátka sa v móde na rozdiel od Hany vyznala lepšie a vedela, čo sa na akú príležitosť hodí. Hane bolo jasné, že sa nechystá na žiadne rande, preto nemala v pláne vyobliekať sa. Na druhej strane, nechcela pôsobiť úplne ako vandrák, predsa len, jej spolužiak bol na ňu zvyknutý každý deň v uniforme a ak by teraz prišla v nejakých rozťahaných a ošúchaných veciach, v akých sa rada povaľovala doma po byte, zrejme by sa za ňu hanbil. Tmavé džínsy a farebná kockovaná košeľa, ktoré mala práve na sebe, jej prišli ako celkom vhodný odev. Už tak bola z toho stretnutia až priveľmi nervózna, chcela mať na sebe oblečenie, v ktorom by sa cítila aspoň trochu pohodlne a bola schopná sa uvoľniť.

Opäť sa jej zmocňoval stres, keď hľadala nejakú malú tašku, do ktorej by vmestila všetko potrebné. Celý čas hľadela na hodinky na displeji svojho telefónu. Odrátavala pomaly každú jednu minútu, ktorá odbila, kým jej nepríde na zástavku určený spoj. Predstavovala si, že ako to asi tak všetko bude prebiehať. Celý ten čas jej bolo veľmi trápne. Ak by sa Misao alebo snáď Yuzuru dozvedeli, že kam sa práve chystá, určite by to nenechali len tak. Misao by z toho všetkého s istotou robila vedu, už neraz od nej Hana počula slová o tom, ako je na čase, aby si aj ona našla nejakého frajera. Ak by sa jej dlhoročná priateľka dozvedela, že Hana mala mať stretnutie s nejakým chlapcom, určite by sa jej to len tak neprepieklo. Žiadna vyššia moc na svete by Misao nevysvetlila, že Hana nemá ísť na rande, že je to len také obyčajné, trochu divné stretnutie, z ktorého jej v hlave neustále vznikali tie najbláznivejšie myšlienky.

Keď prechádzala úzkou chodbou bytu k vchodovým dverám, zastavila sa na chvíľu pri obývačke. Nazrela dnu. Jej matka sedela zabalená v deke na gauči a neprítomne hľadela na obrazovku malého televízora, v ktorom nič výnimočné nedávali. Hana si povzdychla.

"Mami, idem von, vrátim sa za nejaké tri hodiny, dobre?" Prehovorila jemne a keď staršia žena na gauči odvrátila pohľad od televízora a uprela unavené oči na svoju dcéru. Pri pohľade do unavených očí svojej matky Hana pocítila vo vnútri napätie. Sedela tam na gauči, takmer duchom neprítomná, pod očami tmavé kruhy, zrejme opäť mala problémy.

Hanina matka iba nemo prikývla a potom sa jej hlava opäť obrátila k televízoru, no Hana mala pocit, že poriadne ani nevníma, čo v ňom dávajú. Opäť mala jedno zo svojich horších období, Hana už dlhšiu dobu tušila, že sa to vráti. Bola na to pripravená, stávalo sa, že sa matke tieto stavy občas vrátili, stres z práce a starostlivosti o rodinu robili svoje. Pretrvávalo to už dlhú dobu. Odkedy ich opustil otec a zostali samí traja, každý v domácnosti sa s tým vyrovnával po svojom. Usagi v poslednej dobe stále niekde behal, doma nebol takmer vôbec a na to, že mal trinásť rokov, si čoraz dovoľoval stále viac a viac. Hana bola tá utiahnutejšia a rozumnejšia zo súrodeneckého dua. Aj teraz, keď tam stála medzi dverami obývačky a sledovala matku ako jej oči neprítomne behajú po pohyblivých obrázkoch na obrazovke, myslela na to, čo všetko bude potrebné urobiť preto, aby jej bolo lepšie.

Nerada nechávala matku v takomto rozpoložení samú, no vedela, že občas proste potrebuje byť sama, tak ako to potrebovala aj Hana, mnoho rázy. V tomto si boli s matkou podobné. Každá zvádzala svoj vlastný vnútorný boj a i tak mali jedna druhú. Dievčina potichu opustila obývačku, privrela dvere a vybrala sa k skrinke s topánkami na chodbe. Najrýchlejšie ako vedela si obula plátenné tenisky a svižným tempom sa pobrala von z bytu. Vedela, že si musí pohnúť, ak chce stihnúť autobus. Cestou na zástavku sa jej opäť zmocnil ten úzkostlivý pocit vo vnútri. V hlave jej prebiehalo milión rôznych scenárov, čo všetko sa na tom stretnutí môže stať a hlavne čo sa môže pokaziť. Snažila sa tieto myšlienky vypudiť z hlavy, no každým jedným krokom, ktorým bola bližšie k zástavke, sa jej nervozita stupňovala.

Čo ak tam nepríde? Napadlo jej. V tom prípadne by sa nič tak hrozné nestalo, chvíľu by sa poprechádzala po nákupnom centre, možno by mohla skúsiť zavolať Yuzuru a stretnúť sa s ňou a ak by nič z toho nevyšlo, vrátila by sa domov. Stále však tajne v kútiku duše dúfala, že si z nej spolužiak nevystrelil a že naozaj do kina pôjdu, na ten film sa, koniec koncov, nesmierne moc tešila. Chcela ho vidieť už dlhšiu dobu a už pomaly prestala dúfať, že sa jej podarí naň do kina ísť. Nemala s kým, nikoho z jej známych podobné filmy nezaujímali. Preto bolo Aomineho zvláštne pozvanie ako blesk z jasného neba, ktorý uvítala i napriek tomu, že jej neistota a nervozita ju vo vnútri takmer rozožierali.

Snáď to dopadne dobre. Ak by ho to malo otravovať, tak by ma zrejme nikam nevolal. Nemám sa prečo cítiť hlúpo alebo trápne. Musím prestať myslieť na tieto zbytočné veci.


* * *

Aomine stál opretý o stenu pred nákupným centrom a trochu mrzuto žmúril na displej svojho telefónu, na ktorom svietili malé číslice oznamujúce aktuálny čas. Nestávalo sa mu často, že by niekam prišiel presne na čas, či snáď o niečo prv, ako bolo určené. A predsa to bol dnes on, ktorý tu stál už hodných pár minút a vyčkával jeho červenovlasú spolužiačku. Ani si neuvedomil, že ako, no podarilo sa mu k nákupnému centru dostať v rekordnom čase. Zvyčajne to bol on, na koho sa vždy čakalo, no dnes sa prekonal.

Je možné, že by sa snáď na to vykašľala a neprišla? Opäť pozrel na hodiny. Meškala. Od ich určeného času ubehlo síce len pár minút, no i tak už začínal byť netrpezlivý a aj otrávený. Napadlo mu, že možno Matsumoto zvolila inú taktiku, ako mu oplatiť to nie práve pekné gesto spred minulých týždňov a že to tento raz bude ona, kto nechá zbytočne čakať jeho. Ale to by nespravila, alebo hej? Nevedel to istotou, niečo podobné by do nej nepovedal, nesedelo mu to k nej, ale nemohol si byť istý. Ani ju poriadne nepoznal, človek nikdy nevie.

Nemusel nad tým však príliš dlho dumať, nakoľko sa červenovláska napokon predsa len objavila, nevykašľala sa na neho ako on na ňu pred tým. Kráčala jeho smerom, tvárila sa trochu roztržito, zrejme sa ponáhľala. Jej vlasy boli zopnuté v chvoste, videl ju takto prvý raz. Uvedomil si, že pôsobí o niečo inak, ako keď ju vídaval tých pár razy v škole. Vždy vyzerala rovnako, mala na sebe tú istú uniformu, teraz ju prvý raz videl mimo vyučovania.

"Ideš neskoro," neodpustil si naoko mrzutú poznámku, no v skutočnosti nebol naštvaný. Prišla a jeho čakanie sa skončilo, o nič nešlo.

Hana sa mierne zarazila. Mysľou jej prebleslo, že on je ten posledný, kto môže niekomu vyčítať, že ide neskoro. Pokiaľ si správne pamätala, tak to bol práve on, kto večne meškal na vyučovanie a na ich doučovanie tiež. Sprvoti jej napadlo, že by mu to možno mala pripomenúť, no napokon sa rozhodla nespomínať to. Miesto toho mu trpezlivo vysvetlila dôvod svojho meškania.

"Ospravedlňujem sa, ale inak mi nešiel autobus. Nejdem až tak neskoro, alebo áno?" Dodala s nádejou v hlase a Aomine len mykol plecami a konečne sa odlepil od steny, o ktorú bol pred tým opretý.

"Nie, akurát to stíhame, tak poďme, nech sa nám ujdú dobré miesta." Vyzval ju a ona prikývla. Ani nepočkal a vybral sa dnu do nákupného centra, mala čo robiť, aby mu stačila, predsa len, jej spolužiak bol o hlavu a pol vyšší a mal dlhšie nohy, takže mu kráčanie šlo rýchlejšie.

Celý ten čas sa dievčina cítila akosi trápne, predsa len, bolo to celé moc zvláštne. Úplne iné, ako keď niekam šla s Misao, či dokonca s Yuzuru. Napadlo jej, že čo by asi tak urobila, ak by stretli niekoho známeho zo školy. Zrejme by sa ich začali vypytovať alebo by si domýšľali. Cítila, ako jej opäť začína trochu červenieť tvár. Stále mala pred očami slová z Aomineho správy, ktoré jej poslal. Nemá to byť rande. Nie je to žiadne rande, prídeme tam, sadneme si každý na svoju sedačku a budeme sa tváriť, že sme tam každý sám za seba. Jednoduché ako facka.

"A na aký film to vlastne chceš ísť?" Spýtal sa jej odrazu a keď zastal, obrátil sa na malú chvíľu k nej, konečne ho mohla dobehnúť.

"Uvidíš, ukážem ti, keď tam prídeme." Odvetila a Aomine podozrievavo nadvihol obočie.

Začínal tušiť, že to zrejme nebude nič pre neho. Jeden jediný raz sa dal ukecať Satsuki na to, aby s ňou zašiel do kina, lebo nemala s kým iným. Musela ho dlho presviedčať a prehovárať, bola tak moc otravná, že napokon súhlasil len preto, aby sa jej konečne zbavil. Satsuki ho donútila ísť na nejaký úplne trápny romantický film pre teenagerky o upíroch. Už si nespomínal na názov, no vedel, že približne uprostred filmu v kine zaspal, nedalo sa na to pozerať. Bol vďačný za to, že bola v kine tma a že ho nikto nevidel ako na takú hlúposť vôbec išiel. Začínal počítať s tým, že ho aj tento raz zrejme čaká niečo podobné. Aspoň si opäť pospím, pomyslel si trpko a opäť sa obrátil, aby mohli pokračovať cez nákupné centrum smerom ku kinu.

"A bude to s anglickým dabingom a japonskými titulkami, dúfam, že ti to nevadí." Dodala dievčina s malou dušičkou. Vedela, že by mu to zrejme mala oznámiť. Nemusela mu ani vidieť do tváre, aby vedela, že po jej slovách otrávene prevrátil očami. Jeho zvesené plecia vraveli za všetko, nepotešilo ho to.

"Že som ja vôbec čakal od teba niečo iné, Matsumoto." Hana si po jeho slovách mierne odkašľala.

"Ber to ako ďalšiu lekciu doučovania, aj filmy s titulkami pomáhajú zlepšiť angličtinu."

"Hej, hej, ale neznášam, keď musím čítať titulky," zašomral a Hana si nervózne zahryzla do pery. Dúfala, že ho to príliš nenaštvalo, nechcela ho moc otráviť. "Ale viem si predstaviť, že ty sa v tom vyžívaš, Matsumoto," opäť si ju doberal, "takže je mi to fuk."

Došli až k časti centra, v ktorej bolo umiestnené kino s niekoľkými sálami. Pri kútiku s pultom, predajom lístkov a informáciami bolo na stene umiestnených niekoľko plagátov noviniek, ktoré sa práve premietali. Hana podišla k jednému z plagátov a ukázala naň tak, aby si ho Aomine všimol.

"To je ten film, na ktorý chcem ísť," vyslovila a Daikiho pohľad spočinul na plagáte, z ktorého na neho pozerali super hrdinovia, ktorí mu boli tak trochu známi.

"To ako vážne?" Prekvapene nadvihol obe obočia. Čakal by od nej hocičo. Rátal s tým, že s ňou bude musieť ísť na nejakú romantickú absurdnosť, prípadne nejakú nudnú nezáživnú náučnú drámu, predsa len, Matsumoto bola svojim spôsobom knihomoľ, aspoň to usúdil z toho, čo o nej doteraz vedel. Ani vo sne by mu nenapadlo, že bude chcieť ísť na akčný film o komixových super hrdinoch. Nepoznal snáď jediné dievča, ktoré by na niečo také do kina išlo. Satsuki také veci nepozerala a nič jej nehovorili.

"Áno," potvrdila jeho domnienky a na chvíľu sa tiež zadívala na plagát. "Už dávnejšie na to chcem moc ísť, ale nebolo s kým," priznala. Aomine opäť zažmúril na filmový plagát, asi šlo o nejaké pokračovanie, alebo niečo podobné, matne si vybavoval, že zrejme videl predošlý film zo série, aspoň niektoré postavy mu boli známe. Možno sa u neho doma dokonca niekde povaľovalo pár komiksov, v ktorých spomínaní hrdinovia vystupovali. Stále bol prekvapený, ale nedalo by sa povedať, že nepríjemne. Čiastočne mu odľahlo, že nemusí ísť opäť na nejakú presladenú trápnosť, z ktorej by sa mu urobilo nevoľno. Jeho spolužiačka bola naozaj samé prekvapenie. Snáď jej odpustí aj tie titulky.

"Máš rád Avengerov?" Prihovorila sa mu znova a prerušila tak jeho myšlienky. Chvíľu neodpovedal. Mal rád komiksy? Pravdepodobne, keď bol mladší. Teraz ho to už tak nebavilo, ani nevedel, že sa takýto podobný film chystá, no nevyzeralo to najhoršie, snáď sa mu podarí tento raz vydržať bez zaspatia až do konca.

"Ujdú," odvetil napokon a vydal sa smerom k pokladni. "Idem kúpiť lístky, malo by to platiť na tie poukazy..."

Hana prikývla a nervózne postávala za ním, zatiaľ čo vyberal miesta. Keď sa ho obsluhujúci za pultom spýtal, či chce sedadlo pre páry, opäť jej zovrelo žalúdok a cítila ako jej horia uši. Pripadala si znova trápne. Vyzeráme snáď, že sme tu na rande? Opäť jej hlavou začali prebiehať myšlienky a keď Aomine odmietol dvoj-sedačku, vybral miesta o niečo vyššie a predavač za pokladňou prijal jeho kupóny ako platné, trochu jej odľahlo. Začínala sa pomaly, ale isto tešiť. Predsa len, možnosť, že konečne uvidí film, na ktorý sa dlho tešila, bola dôvodom, prečo prijala ponuku spolužiaka ísť do kina.


ČASŤ I. | ČASŤ II. ►


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 6. ledna 2016 v 23:17 | Reagovat

Nečakala som , že to stihneš :] predsa len, si mala toho posledné dni viac, ale potešilo ma to :]
Nemyslím si, že si to spomenula niečo, čo by niekoho mohlo nahnevať. Nepíše predsa na štýl dokonalých a ideálnych shoujo anime a mang, kde sú rodiny bez problémov a pod...toto je, bežný život :] ľudia s problémami, so starosťami a trápeniami :] [ ak si teda narážala na to ], mne je to sympatické, keďže sa sama snažím písat skor reálne a toto mi ako reálne veľmi prišlo :] viem si úplne predstaviť, že by niekto na Haninom miesto reagoval rovnako, či už šlo o ten prvotný stres z kina alebo o jej mamu :]
No a ten Aomine. Trošku mi bol v tomto dieli prišiel akýsi protivný :D neviem prečo, taký mrzutý, podráždený :] normálne by som mu dala jednu po hlave, ked jej, chudiatku povedal, že prišla neskoro :D a že zo stretnutia nezišlo nič úžasné? Tak ja sa osobne som nečakala, že zahoria k sebe nehynúcou láskou a že sa tam pomilujú :D vedela som, že to prebehne v pokojnom a hlavne, tichom duchu :D teda...ešte neviem, ešte si len idú sadnúť :D
Takže...ja to hodnotím kladne, stále sa držíš pekne vystavanej línie a nebolo na tom nič rušivé, nič, čo by bilo do očí [ ono mňa niekedy v tých očiach aj pichá, keď čítam nejaké náhodné veci, čo nájde na nete :D ] a u teba je stále všetko v takom až "písanom súlade"  :]
Takže, bolo to pekné...teda, ja by som prijala hned aj druhú polovicu desiatej časti, ale počkám si a len sa teším :]
A drž sa zajtra :]

2 Farah Farah | Web | 6. ledna 2016 v 23:25 | Reagovat

[1]: ďakujem ti, moja :)) hej, narážala som na to :) niektorým ľuďom to zvykne vadiť, keď sa také veci spomínajú, ale patrí to k životu a ešte to určite v budúcich častiach zohrá rolu a ovplyvní to oboch z nich a ich vyvýjajúci sa "vzťah". A som rada, že sa ti to páčilo :) Si ma rozosmiala s tým, že zahorením nehynúcou láskou :DDD to nemalo chyby :D hej, Aomine bol taký mrzutý, ale ono sa to vlastne odohráva v tom období, keď bol na začiatku anime protivný ku každému a možno to ani tak nemyslel, len si nedával pozor na ústa :D ale neboj, v druhej časti sa trochu umierni, nebude takýto "nakrknutý" stále :D

ďakujem ešte raz za koment, potešil ma a moc :)

3 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 6. ledna 2016 v 23:42 | Reagovat

Můj den nemohl skončit lépe... :) byl zakončen úžasnou povídkou! :)

Vybíraní oblečení.. ta jsem se musela smát. Já bych nevolala kámošce, já  bych volala babičce... na tož že jí bude šedesát, má dost dobrý vkus... Každá moje kamarádka mi ji závidí! :D hlavně , když mám novou halenku. To je pak Od babičky, že!? :D

Ty pocity mívám taky... Jak to dopadne... přijde včas, zas mi napíše znenadání, že nemůže, protože přijel její přítel z práce dřív... -.- 100 způsobů jak by daná situace dopadne... A nakonec se musím uklidnit!

Rodina a problémy, pro mou rodinu, velmi typické... Mamka kolikrát nevylezla celý den z ložnice...

Jasně... Aomine a jeho připomínky... neřád jeden! :D Ten měl, co říkat.. Ale Hana je hodné děvče... Takže ty scénky, při vybírání filmu.. :* lahoda! :D

A nakonec, já má pocit, že máme normálně rádi stejná jména! :D Misao, Misao, Misao! :D PROSTĚ TYPICKÉ JAPONSKÉ JMÉNO!
Takže povídka byla úžasná a už se těším na druhou část... :D hlavně na Aomine v kině! :D JUCHŮ!!!
a MOC DĚKUJI, že si mě tam nahoře zmínila Farah-senpai! :3

4 Farah Farah | Web | 7. ledna 2016 v 0:34 | Reagovat

[3]: ďakujem aj tebe veľmi moc :)) Máš to ty teda parádnu babku, len čo je pravda! :D No, Hana prežíva niečo podobné a hlavne je nervózna z toho, že prvý raz čelí takýmto situáciám s chlapcami :D to sme si asi každý tým prešli :D je to taká nostalgia :) A Misao je pekné meno :D tro je pravda :D ona sa tu už objavila v predošlých dieloch, ak si pamätáš :D tá Hanina kamarátka, čo sa jej páči Kise :D ďakujem moc za koment a aj za to solovenie! :D mám rada, keď môžem byť pre niekoho senpai! :3 A nemáš za čo, rada podporujem ostatných, zaslúžiš si to :) dúfam, že sa ti s blogom bude dariť :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: