A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola desiata 2/2

7. ledna 2016 v 0:31 | Farah |  The Ace and his Wallflower
No, napokon som stihla dopísať aj druhú časť pred tým, ako pôjdem spať :) Nečakala som, že sa mi to podarí, no nejako som sa zaťala a išlo to. Hoci stále nie som spokojná, dúfam, že vám sa to aspoň trochu bude páčiť. Predstavovala som si to možno trochu inak, lepšie, ale na viac sa dnes nezmôžem. Chcem sa moc poďakovať kočkám, ktoré boli rýchle ako strela a zanechali mi pohotovo komentáre :) Moc ma potešili a navnadili to dopísať. Taktiež dúfam, že vám až tak moc nebudú vadiť chyby a nezrovnalosti, nakoľko som to práve teraz dopísala, hádžem to rýchlo na blog a padám. Neprečítala som si po sebe ani odstavček, takže som si vedomá, že tam budú nejaké preklepy, prípadne iné rušivé elementy. Vopred vám ďakujem za prečítanie a komenty :)



Kapitola desiata


časť II.



* * * * *

Aomine ešte zamieril k stánku s popkornom a vypýtal si veľké balenie. Hana na malú chvíľu zvažovala, že či si nemá ísť kúpiť svoj vlastný popkorn, aby aj ona mala z čoho jesť počas premietania. Skonštatovala však, že sa zaobíde aj bez toho, aspoň nebude šuchotať so sáčkom a vyrušovať ostatných chrúmaním pukancov. Keď však Aomine podišiel naspäť k nej a zastavili sa pri stolíku, čakajúc, kým im otvoria kinosálu, strčil jej vrecko s pukancami pod nos.

"Na, ber si."

Hana na neho pozrela s jemným údivom a potom sa trochu pousmiala. Takže to kúpil pre oboch. Niečo také od neho nečakala, no prišlo jej to svojim spôsobom milé.

"Ďakujem ti." Pokrútia mierne hlavou. "Teraz si neprosím."

Aomine len pokrčil plecami a sám si nasypal za hrsť pukancov do úst. Stáli tam obaja pri stolíku pred kinosálami a keď sa konečne jedna z nich otvorila, zobral pukance aj lístky a pobrali sa dnu. Keď sa cez pracovníka kina dostali do sály, zistili, že je ešte prázdna. Hana prekvapene prebehla očami rady sedadiel, v ktorých nesedela jediná osoba. Asi je ešte skoro, pomyslela si.

"Tu je to," zašomral modrovlasý mladík, keď zastal v príslušnom rade so sedadlami a pokynul jej, aby si šla sadnúť prvá. "Máš sedadlo dvanásť."

Hana bola nadšená, mali naozaj veľmi dobré miesta. Aomine sa zvalil na sedačku vedľa nej a vtedy pocítila opäť drobné napätie vo svojom vnútri. Na jednej strane sa stále cítila trochu trápne, predsa len, podobnú situáciu ešte nezažila a ich konverzácia skôr viazla ako prúdila, ale bolo to prirodzené. Prvý raz sa stretli mimo školu a jej spolužiak ju zatiaľ prekvapil iba milo, nestala sa žiadna katastrofa, ako dopredu predpovedala.

Na druhej strane pociťovala dievčina mierne vzrušenie, vždy mala rada túto atmosféru kinosál a už sa nemohla dočkať, kedy film začne.

"Myslíš, že tu budeme sami dvaja?" Spýtala sa nesmelo po tom, čo sa jej zdalo, že hrobové ticho pretrváva až príliš dlho. Ozývalo sa iba Aomineho prežúvanie popkornu. Pozrel na ňu, no v tom prítmí si poriadne nevideli do tvárí. Na jej otázku jej neodpovedal mladík sediaci vedľa nej, ale ľudia, ktorí vošli do kinosály. Boli traja a sadli si o niekoľko radov pod nich.

"Myslel som, že to bude viac obsadené." Povedal skôr pre seba a opäť jej podstrčil vrecko s pukancami, aby si vzdala. Tento raz s poďakovaním poslúchla. Vzala si však iba trošku, nechcela mu vyjedať z pukancov, ktoré kúpil on.

"Ten film už hrajú dlhšie, asi to už všetci videli."

"Všetci až na teba, Matsumoto," vyhlásil trochu podpichovačne a dievčina prikývla.

"Chcela som na to ísť, ale nebolo s kým. Moje kamarátky také filmy nebavia a brat nechcel ísť so mnou."

"Ešteže máš mňa..." Jeho slová plné irónie spôsobili, že sa opäť začala cítiť zvláštne, radšej od neho odvrátila tvár a tvárila sa, že ju zaujalo prázdne premietacie plátno.

"Ďakujem ti ešte raz. Som rada, že som na to mohla ísť do kina."

Na malú chvíľu nikto z nich nič neprehovoril. Kino sa takmer vôbec nezaplnilo, v sále sedelo dokopy ani nie desať ľudí. Hana mala takéto vyľudnené premietania rada, bolo to o niečo osobnejšie, veľa ľudí pohromade i tak nemala moc v láske. Keď sa na plátne objavili začiatočné upútavky na nové filmy, ktoré sa ešte len budú premietať, všetky svetlá v sále zhasli. Cítila ako k nej načiahol ruku s vreckom pukancov.

"Hmm," zašomral, "a ber si stále, nech ťa nemusím ďalej núkať." Prikývla a opäť zašomrala tiché poďakovanie. Aomine položil vrecko tak, aby mala k nemu počas celého filmu ľahký prístup.

Po tom, čo sa na plátne objavili začiatočné titulky, poobzeral sa okolo seba. Naozaj bola kinosála takmer prázdna, no nemohol povedať, že by mu to vadilo, aspoň do nich nikto nebude zozadu kopať a v rade pred nimi im zas nebude zavadzať žiadna hlava. Sám bol síce vysoký a až taký problém by mu to nerobilo, no jeho spoločníčka bola podstatne nižšia.

Na malú chvíľu sa opäť pozrel jej smerom. Jej črty rozoznal ťažšie, nakoľko svetlo vychádzalo iba z osvetleného plátna, schúlená v kresle pôsobila ešte nižšie ako zvyčajne. Neuniklo mu, ako takmer bez dychu upiera oči na plátno a v tvári má akýsi až zasnený výraz. Aj Satsuki ten film, na ktorom boli už dávno, dosť prežívala, no toto bolo niečo iné. Jeho ružovovlasá priateľka polovicu filmu preplakala počas scén, ktoré sa jemu zdali náramne hlúpe. Hana však sedela bez slova a pohnutia a on s drobnou dávkou fascinovania sledoval ako sa kútiky jej úst pomaly dvíhajú hore. Až teraz si uvedomil, ako veľmi zrejme túžila po tom, tento film vidieť. O to viac to bolo prekvapivé, že išlo práve o takýto film, plný akcie, ktorá zvyčajne dievčatá nebavila.

Ozvali sa prvé slová vo filme a Aomine otrávene skrivil pery. Takmer by bol zabudol, že sa bude premietať v angličtine. Nemal rád ten jazyk, dosť mu stačilo, že ho musel počúvať na otravných a nudných hodinách v škole, teraz dokonca bude musieť pozerať celý film v tomto jazyku. Nerád čítal titulky, bolo to otravné, prečo si veci takto komplikovať, keď to šlo jednoduchšie a pohodlnejšie?

"To si vážne musela vybrať bez dabingu?" Neodpustil si svoje typické šomranie. A opäť pozrel jej smerom.

"Ver mi, že v pôvodnom znení je to vždy lepšie." Vysvetlila mu bez akejkoľvek dávky rozhorčenia, oči ani na malú chvíľu neodtrhla z plátna. Za iných okolností nemala rada, keď ju pri sledovaní niečo vyrušovalo, no stále mu bola vďačná, že na ten film vôbec mohla ísť, takže mu ochotne vysvetlila dôvod tohto svojho výberu.

"Ale komu sa chce čítať titulky?" Zaprotestoval opäť, už teraz mu unikla časť zo začiatočného rozhovoru vo filme, nakoľko sa vôbec nesústredil na tie malé biele znaky na spodnej časti plátna.

"Ak sa poriadne sústredíš, tak možno budeš niektorým výrazom alebo slovám rozumieť. Buď si istý, že toto je veľmi dobrý spôsob ako sa zlepšiť v cudzom jazyku." Odvetila mu znova trpezlivo, hoci sa sama prestala tak úplne sústreďovať na film prebiehajúci pred nimi. Ďakovala bohu, že v kinosále bolo tak málo ľudí, inak by ich už určite niekto skarhal za to, že svojim šepkaním, ktoré v Aomineho prípade až tak tiché nebolo, rušia okolie.

Modrovlasý spolužiak vedľa nej si len nesúhlasne odfrkol.

"A už dávaj pozor, nech vieš, že čo sa tam deje. Je to veľmi dôležité, aby si pochopil dej." Vyhlásila vážne a opäť sa venovala filmu. Aomine sa uškrnul, to, ako prežívala nejakú úplne obyčajnú vec ako bol tento film, ho pobavilo. Rozhodol sa teda tiež sústrediť sa na to, čo sa deje pred nimi na plátne, koniec koncov, bolo to omnoho lepšie ako tá hlúposť na ktorú bol v kine naposledy. Mohol byť rád, že vybrala aspoň niečo, na čo sa dá dívať, či už s titulkami, alebo bez nich.

Počas sledovania napokon film vtiahol oboch dostatočne na to, aby prestali vnímať, čo sa deje okolo nich. Hana sa spočiatku zdráhala, no napokon sa pristihla, že si už občas siahne do vrecka s pukancami, bol to pre ňu už zvyk, aj doma zvykla pri sledovaní filmov jesť popkorn, a keď ho Aomine údajne kúpil aj pre ňu, napokon neodolala. Ruka jej už tak povediac automaticky sama občas zašla do vrecka. Nedokázala totiž stále odtrhnúť zrak od filmu, nesklamal ju, aspoň zatiaľ.

S hrôzou zistila, že v istý moment, keď sa opäť rozhodla nabrať si za hrsť pukancov, Aomine urobil to isté. Ich prsty sa stretli v poloprázdnom vrecku, ktoré ležalo položené medzi nimi. Dievčina stuhla, srdce jej vynechalo pár úderov a úplne zabudla na to, čo sa deje na plátne pred ňou. Akoby dotyk jej a Aomineho prstov spôsobil, že sa popálila, bleskovo odtiahla svoju ruku od tej jeho. Celé vnútro sa jej začalo nepríjemne sťahovať a vystrašene sa odvážila na neho pozrieť.

"Prepáč," zašepkala a okamžite sklopila pohľad. Aomine na ňu pozeral s mierne udiveným výrazom v tvári. Nepripadalo mu, že by šlo o niečo, za čo by sa mu mala ospravedlňovať. Bolo to síce prvý raz, čo sa navzájom dotkli a aj to nechtiac, no nemohol povedať, že by mu to bolo vyslovene nepríjemné. Skôr ho prekvapovalo jej zahanbenie a i napriek slabo osvetlenej sále mohol vidieť, že jej začínajú horieť líca.

"Dávaj pozor, Matsumoto, nech vieš, čo sa tam deje." Zopakoval naoko posmešne jej predošlé slová a tváril sa, ako by sa situácia pred pár sekundami ani len neudiala. Hana bola za to vďačná, hoci sa stále cítila trápne. Zaprisahala sa, že už sa vrecka s jeho pukancami počas sledovania ani len nedotkne. Položila obe ruky do svojho lona, no z nejakých neznámych príčin sa stále nedokázala tak úplne upokojiť. Hlavou jej vírili myšlienky jedna z druhou, premýšľala, čo si o nej asi tak jej spolužiak myslí. Určite nič dobré, som nemožná, že som si takto brala z pukancov, akoby boli moje, napadlo jej. Bola dosť rozrušená a len ťažko sa jej sústreďovalo na zvyšok filmu.

Občas, iba na malilinkú stotinu sekundy pohľadom rýchlo zablúdila za mladíkom sediacim pri nej. Aomine sa tváril neutrálne, oči upieral na obrazovku a nevyzeralo to tak, že by ho niečo trápilo. V duchu sa modlila, aby ju nepristihol, ako sa na neho občas pozrie. Z jeho postoja a výrazu bolo jasné, že je uvoľnený. Nedokázala si pomôcť, no napadlo jej, že mu možno trochu závidí. Chcela by byť aspoň čiastočne ako on - nič neriešiť, z niečoho nerobiť veľkú vedu a trápiť si hlavu.

V tomto ho možno svojim spôsobom tak trochu obdivovala - občasná flegmatickosť a nadhľad niekedy neboli na škodu. A ona by oboje potrebovala ako soľ. Zakaždým si predstavovala a očakávala len to najhoršie, rovnako to bolo aj s týmto stretnutím. A pri tom to vôbec nebola žiadna katastrofa, okrem toho mala ešte aj možnosť vidieť svojich obľúbených akčných hrdinov v kine. Spomenula si, že to je vlastne dôvod, prečo tu obaja sedia a tak sa konečne prinútila aspoň nachvíľu umlčať svoju myseľ, ktorá jej robila samé starosti a opäť sa venovať tomu, čo sa deje dolu na plátne.

Film sa pomaly prehupol do konca a keď sa objavili záverečné titulky, sedela červenovláska na sedačke takmer ako prikovaná. V sále sa pomaly začínali zažínať svetlá a Aomine sa postavil. Keď si všimol, že jeho spolužiačka sa stále ešte ani nepohla, opäť prekvapene nadvihol obočie. Hana vyzerala, že nemá v úmysle opustiť sálu tak, ako ostatní normálni ľudia. Stále zaujato sledovala záverečné titulky, Aomine pre istotu tiež ešte raz pozrel na plátno, či mu náhodou niečo neuniklo, no nenašiel tam nič zaujímavé.

"Plánuješ tu prespať?" Spýtal sa jej zvedavým, možno trochu provokačným tónom, ale prišlo mu to vtipné, na malú chvíľu mal pocit, že sa jej tak moc film páčil, že sa rozhodla tu zostať aj na ďalšie premietanie.

"Nie, len čakám, sadni si aj ty." Odvetila a konečne na neho pozrela. Už nebola taká nervózna, posledné minúty filmu ju opäť navnadili a rozptýlili jej napätie. S koncom bola veľmi spokojná, opäť ju film nesklamal, ako zatiaľ žiaden z tohto žánru.

"Na čo čakáš?" Aomine vážne začal pochybovať o jej úmysloch. "Vieš, že ak tu zostaneme aj na ďalšie premietanie, tak nás bez lístkov vyhodia?"

"Na záverečnú scénu predsa." Odvetila mu pokojne, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec. Modrovlasý mladík zmätene vraštil obočie, mal pocit, že si ho doberá tento raz ona.

"Niečo mi ušlo, alebo si nezaregistrovala, že film už skončil? Tomu, čo práve prebieha na plátne, sa hovorí titulky." Stále stál a čakal, že sa aj ona konečne postaví a začne sa zberať na odchod, musela si z neho robiť žarty.

Hane konečne došlo, čo sa mu nezdá a po prvý raz za dnešný deň jej v jeho prítomnosti uniklo malé zachichotanie. Mohlo jej napadnúť aj skôr, že zrejme netuší, že z komixového filmu sa nikdy neodchádza pred tým, ako skončia aj titulky.

"Ešte bude jedna scéna. Úplne na záver a tá bude nadväzovať na ďalšie pokračovania. Po titulkoch." Vysvetlila mu a on prekvapene pokrútil hlavou.

"To si robíš srandu. Neverím, veď už aj svetlá zažali a všetci zo sály odišli." Hana si až teraz všimla, že tu zostali sami. Nestalo sa jej to prvý raz, že ľudia z týchto druhov filmu odišli skôr ako stihli vidieť poslednú scénu. Iba skutoční fanúšikovia vedeli, že sa vždy oplatí počkať až do skončenia titulkov.

"Vážne, hovorím ti pravdu. Veď uvidíš. Určite ešte bude jedna scéna z filmu, vždy to tak býva."

"Ale ostatní odišli. Zavrú nás tu." Protestoval, no ona pokrútila hlavou a zostala zaryto sedieť na mieste.

"Neboj sa, počkajú. A ostatní odišli preto, lebo nie sú praví fanúšici," dodala mierne pobavene, začala sa jej konečne zmocňovať dobrá nálada a pripadlo jej vtipné, že jej Aomine nechce veriť. Napokon ho ale presvedčila, lebo aj on sa posadil, hoci výraz tváre, ktorý naznačoval, že tomu neverí, zotrval.

"To je strelené, Matsumoto. Pochybujem, že ešte niečo bude, čakáme tu zbytočne. Ak nás tu zavrú, bude to tvoja vina." Rezignovane vydýchol a Hana opäť nemohla zabrániť malému úsmevu, ktorý sa jej objavil na tvári.

"Chceš sa staviť, že ešte bude jedna scéna?"

"Kľudne, lebo nič také nebude a sedíme tu ako dvaja blázni." Hana sa víťazoslávne dívala na zvyšok titulkov, ktoré pomalým tempom stúpali na vrch plátna. Vedela, že vyhrá, nebol to jej prvý film od týchto tvorcov a vždy doň umiestnili niečo malé na záver. Väčšina ľudí, ktorí na takéto filmy chodili a nepoznali ich dobre, urobili tú chybu, že vždy pred koncom odišli. A nechali si ujsť záverečnú vsuvku.

"Vidíš? Hovorila som ti to." Nadšene predniesla, keď sa po uplynutí titulkov neobjavilo iba prázdne plátno, ale naskočila sľúbená záverečná scéna. Aomine najskôr nepovedal nič, iba obaja hľadeli na poslednú sekvenciu záberov a posledné slová postáv. Scéna netrvala dlho, no zanechala ich oboch s nasadeným chrobákom v hlave.

"Nemôžem uveriť, že si nakoniec mala pravdu," vyhlásil jej spolužiak, keď konečne obaja kráčala von z kina. Odľahlo mu, že ich v kinosále nezamkli, príslušný pracovník trpezlivo čakal, kým si pozrú aj posledné zábery a potom odídu. Aomine bol z toho všetkého stále prekvapený, najviac sa čudoval, odkiaľ Hana vedela, že to tak bude a ostatní nie.

"To veľa ľudí, všetci odídu skôr, než si stihnú pozrieť ten posledný záver. A prídu o to najlepšie." Aomine pokrčil plecami.

"No, musím uznať, že to bolo zaujímavé, vôbec som to nečakala."

"A ako sa ti páčil celý film?" Spýtala sa Hana po tom, čo vyšli z nákupného centra. Až teraz si uvedomila, že z nej opadla nervozita, ktorú celý ten čas pred tým pociťovala. A bola úprimne rada, že napokon toto stretnutie neodvolala, nech už bolo akokoľvek bizarné. Dúfala, že Aomine nebol až príliš otrávený a že sa moc nenudil. Vždy jej záležalo na tom, aby sa ostatní necítili nepríjemne na jej úkor.

"Dalo sa to prežiť," vyhlásil a Hana si vydýchla. Nevyzeral, že by bol nespokojný, tváril sa opäť uvoľnene. "Aspoň som nezaspal, ale to hlavne kvôli tým titulkom, ktoré som stále musel čítať." Neodpustil si, no dievčine to na dobrej nálade neubralo. Vedela, že si to nechcel priznať, no vyzeralo to tak, že film pre neho nebol najhorší.

"Môžeš byť rád," úprimne sa na neho usmiala, až ho to trochu zaskočilo, bolo to snáď prvý raz, čo sa tvárila takto uvoľnene a nadšene, zrejme jej ten film naozaj poriadne potešil. "Urobil si niečo pre svoju Angličtinu."

Neubránil sa malému uchechtnutiu. Áno, toto mohol od nej čakať. Ale nevadilo mu to, stále bol rád, že nemusel tie dve hodiny v kine pretrpieť ako vtedy so Satsuki.

"Ďakujem, ešte raz." Povedala už o niečo nesmelšie. "Za všetko, aj za pukance..." Pri vyslovení týchto slov si znova spomenula na to, čo sa im stalo uprostred filmu. Jej vnútro sa opäť akosi zvláštne zavlnilo a tak si radšej odkašľala a opäť uprela pohľad inam.

"Ideš na zástavku?" Spýtal sa jej a ona prikývla. Povedala matke, že sa nezdrží dlhšie ako tri hodiny, tak jej nechcela pridávať zbytočné starosti. Dokonca jej mal ísť aj autobus, všetko mala dobre naplánované a časovo to stíhala.

"Idem tým istým smerom, tak môžeme ísť spolu," navrhol a Hana na neho opäť prekvapivo pozrela.

"Ideš tiež autobusom?"

"Nie, nebývam ďalekom, ale je to tým smerom, ako je zástavka od centra." Objasnil jej a ona prikývla. Obaja sa vydali smerom preč od nákupného centra. Hana si uvedomila, že pred tým vôbec netušila, kde vlastne jej spolužiak býva. Zrejme to nebude ďaleko odtiaľto. To znamenalo, že to nie je ani tak veľmi ďaleko od jej sídliska, hlavne ak šiel človek hromadnou dopravou.

"Aomine-san?" Oslovila ho, keď obaja došli na zástavku.

"No?"

"Vyhrala som stávku," pripomenula mu s jemným úsmevom, v jej hlase postrehol šibalský podtón. Až teraz si na to spomenul. Frustrovane zvesil plecia, opäť jej bol za niečo zaviazaný. Všimla si to a znova sa pobavene usmiala.

"Nemrač sa, nechcem od teba nič hrozné. Stačí mi, keď mi na ďalšom doučovaní zodpovieš nejaké otázky ohľadom basketbalu." Všimla si, že pri vyslovení názvu toho športu na malú chvíľu akoby stuhol. V jeho očiach sa na malú chvíľu objavilo čosi, čo nevedela tak úplne identifikovať. Preto rýchlo dodala vysvetlenie. "To kvôli časopisu, budem o tom písať článok a chcela by som niečo vedieť o vašom klube."

"Fajn, ako chceš," vyslovil napokon a opäť sa tváril uvoľnene. Hana prikývla a keď sa rozlúčili, konečne jej nadobro odľahlo. Mala to za sebou. A dokonca to dopadlo nad očakávania. Nabudúce už viem, že nemám toľko stresovať, nebolo to až taký hrozné, ako som si myslela...


◄ ČASŤ I. | ČASŤ II.



 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 7. ledna 2016 v 1:24 | Reagovat

A to jsem si říkala jedna hodina rána půjdu spát... No nadalo mi to a tak jsme sem ještě jednou zavítala... A teď vidím, povídka! druhá část... tak nic postel, počkej ještě chvilku já jdu číst! :D

Bylo to dobré moc dobré... sázka s Aominem! :D Jéj... nikdy se nehádej s někým, kdo se v dané tématice vyzná! :D Pak to tak dopadá! :D
Bylo vážně příjemné počteníčko... :) teď můžu s klidným srdcem jít spát! :3
Prostě povídky na dobrou noc! :3

První komentář... :D

2 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 7. ledna 2016 v 3:01 | Reagovat

Ajáj, nebol to dobrý nápad, nebol, nebol... Ehm, to si nevšímaj, som predtým čítala totálne sadistickú poviedku, pri ktorej Sam Winchester strašne trpel... A teraz takýto guláš emócií. Dokelu, mala som si ťa nechať na neskôr... Nuž, k poviedke, opäť som sa ako tuto väčšina stotožnila s Hanou. Tiež občas preháňam a maľujem si všetko na čierno a tá nervozita, ktorú cítila, mi bola povedomá. Vôbec mi nenapadlo, že pôjdu na Avengerov (za to máš u mňa obrovské +) a že to Ahomine zoberie s takým kľudom. A to jeho prekvapenie, som sa chechtala ako bol udivený. Mňa romantické filmy nezvyknú rozplakať a Twilight duplom, takže mi tie jeho obavy pripadajú blízke...:D Každopádne, teším sa, čo si pre neho Hana vymyslí a ako na to zareagujú Yuzuru a Satsuki.

3 Petrika Petrika | Web | 7. ledna 2016 v 10:54 | Reagovat

Ušiel mi prvý komentár, ale to len z toho dovodu, že som šla spať :D v snahe nejako poriešiť moj režim dňa a noci :D
aAAA som rada, že som si to tu dnes našla :] bolo to strašne príjemné, strašne pohodové. Ten Daiki..no, na začiatku by som mu zasa dala po hlave, ale aspoň nebol lakomý :D fakt je to typický Aomine, taký hundroš, pokiaĺ musí urobiť niečo navyše :D ale aj tak ho milujeme :DDDDDDDDDDD
No a potom prišla povestná scénka s pukancami. Si vravím, "Ona to tam nedá" a há, ty si to tam dala :D si sa nezaprela, ty romantička :D, ale bolo to zlaté, také ňu ňu :] a naše chúďa Hana všetko rieši :] niečo mi to pripomína :D a prečo všade panuje taký ten názor, že dievčatá nemajú radi hentaké filmy? :P To je kravina....veď vy vieme svoje :D
No a situácia so záverečnom scénkom ma úplne pobavila. Ja bežne čakám pri hocijakom filme na to...a ked mám možnosť, tak sa rýchlo preklikám :D
No, páčilo sa mi toto ich rande-nerande :] také zlaté to bolo :] a vlastne z tohto príbehu sa vždy len tak usmievam prihlúpo, ved predsa len, je to také až nostalgické :D Kde ja už len zažijem povestnú popkornovú scénu :/ :D
Takže, môžeš začať písať ďalšiu :D
Teším sa :]

4 Farah Farah | Web | 9. ledna 2016 v 18:54 | Reagovat

Ďakujem vám všetkým trom, kočky :) so odstupom času sa za túto kapitolu hanbím a zrejme ju prepíšem, i keď sa mi nechce a nemám ani kedy :( ale vôbec nie som spokojná, je to odfláknuté a vôbec si nezaslúžim tak milé komenty...

A tá scéna s pukancami bola klišé jak sviňa :D och, uvedomujem si to až teraz... ale nejako som ju tam proste chcela dať, aspoň niečo akože kvázi "romantické" i keď teraz mi to príde skôr trápne ako dobré... ach, neviem, čo sa to so mnou deje, asi som zabudla písať od roku 2016 T_T

5 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 9. ledna 2016 v 19:16 | Reagovat

[4]: Ne, bylo to příjemné čtení, to s tím popcornem bylo lepší než kdyby ji usnul na rameni! :D
Mě se to líbilo... :)

6 X <3 X X <3 X | E-mail | 19. ledna 2016 v 22:31 | Reagovat

takže za prvé tradiční omluva, že jdu až teď...nezasloužím si kolem sebe tak úžasné lidi -.- X <3 X no baka!

a za druhé to kino bylo super! já jsme nemohla jak tam na ni čekal a pak ta scéna s tím popcornem, ta se mi líbila hodně...zbožňuju klišé...teda v povídkách a filmech a knížkách... v reálu potkávám samá klišé nepříjemná...takže jakože fuj...
úžasné bylo i to jak čekali na závěrečnou scénu XD a ten Aomineho úlek při větě "Vyhrála jsem sázku"
není potřeba to přepisovat, je to super~ a těším se, že jak to s nimi vymyslíš dál ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: