A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola jedenásta 1/2

24. ledna 2016 v 16:44 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Nuž, nejakým zázrakom sa mi podarilo aspoň sčasti napísať niečo z novej kapitoly k poviedke The Ace and his Wallflower. Pôvodne som myslela, že mi táto kapitola bude trvať omnoho dlhšie, ale tento raz som sa prepočítala tým lepším spôsobom. Nemám ju odpísanú úplne celú, vlastne iba polovicu z nej, no nakoľko nové kapitoly k tejto fanfikcii musím aj tak kúskovať, povedala som si, že prečo nezverejniť aspoň to, čo už je. Viem, že mi písanie všetkého strašne moc dlho trvá, pridávať kapitoly k poviedkam štýlom raz za mesiac je dosť na nič, no skutočne to inak nejde, aspoň niekedy... Budem veľmi rada, keď si toto tu prečítate a ja zatiaľ budem pracovať na druhej polovičke jedenástej kapitoly. Vaše komentáre ma ako vždy veľmi potešia a vopred každému ďakujem za prečítanie aj feedback.



Kapitola jedenásta


časť I.



* * *

Deň dvadsiaty druhý
*

Všetko nasvedčovalo tomu, že keď sa Hana vráti z poobedného stretnutia so spolužiakom, nebude mať už žiadne starosti, s ktorými by si lámala hlavu. Aspoň si to myslela, no okolnosti ju opäť presvedčili o opaku. Z výletu do kina mala vcelku fajn pocit, v autobuse celý čas premýšľala nad filmom a nad tým, že aké mala šťastie, že sa naskytla príležitosť vidieť ho v kine. Až keď prišla domov a zarozprávala sa so svojou matkou, opäť jej do mysle zavítali myšlienky, ktoré ju začali sužovať. Preto nemohla celú noc poriadne spať a dnes kráčala do školy s malou dušičkou a obrovským balvanom na srdci. Stále sa jej v hlave prehrávali slová zo včerajšieho rozhovoru.

Prišla domov a prekvapilo ju, že matka mala o niečo lepšiu náladu. Zrejme si zdriemla a keď ju Hana našla v kuchyni ako pripravuje večeru, veľmi sa potešila. Zdalo sa, že už jej je o niečo lepšie.

"Ahoj, zlatko, kde si to vlastne bola?" Spýtala sa od hrnca s polievkou a Hana podišla, aby nazrela, že čo varí. Ramen, domáci, ten mala rada.

"V kine, mami. Bolo to na poslednú chvíľu, dal mi vedieť z ničoho nič a keďže som ten film strašne moc chcela vidieť, tak som súhlasila."

"Dal?" Matkino obočie vyletelo vyššie, ako zvyčajne, zadívala sa na svoju dcéru prekvapene. Hana si s hrôzou uvedomila, že toho zrejme prezradila viac, ako mala pôvodne v pláne.

"Uhm," snažila sa z toho nejako vykrútiť, no vedela, že matka spozná, ak si bude vymýšľať. Nezostávalo jej nič iné, len vyjsť s pravdou von. "Jeden spolužiak zo školy, doučujem ho angličtinu, tak mi to chcel nejako oplatiť." Zamumlala a snažila sa zo všetkých síl zabrániť tomu, aby sa jej opäť do tváre nahrnula horúčava.

"Takže spolužiak?" Staršej žene sa na tvári objavil podozrievavý úsmev, už dlho ju nevidela takto sa smiať. Hana tušila, čo bude nasledovať ďalej. Jej matka zvykla často preháňať a zveličovať. Bolo jasné, že bude od svojej dcéry zisťovať všetky detaily a urobí z toho poobedného stretnutia niečo, čím vôbec nebolo.

"Áno, môj spolužiak." Prikývla dievčina a dúfala, že týmto sa debata uzavrie.

"Pekný spolužiak?" Veľavravný úsmev na matkinej tvári sa neprestával rozširovať. Hana si zahanbene povzdychla. Čo mala na toto odpovedať? Považovala Aomineho za pekného? Nikdy pred tým sa nad tým nezamyslela. Vybavila si jeho výšku, tmavú pleť, prenikavé modré oči. Pokrútila hlavou. Nad takýmito vecami predsa nemôže premýšľať, nie je to vhodné a vôbec sa to na ňu nepodobá.

"To nie je podstatné, mami. Nebolo to rande, ak by si chcela vedieť."

"Si si istá? Pretože sa tváriš, akoby to nebol len tak hocijaký spolužiak," dodala jej matka s mierne podpichovačným tónom. Hana bola rada, že už nemá tak zlú náladu ako pred tým, čo dievčina odišla z domu a nechala matku samú, no nemala rada, keď si ju niekto takto doberal. Už tak sa cítila veľmi trápne. Opäť pokrútila hlavou.

"Naozaj nie. Okrem toho, on má zrejme i tak priateľku, takže toto vážne nebolo nič..."Hana narážala na ružovovlásku z vedľajšej triedy, ktorá bola veľmi často v prítomnosti jej spolužiaka. Už dávnejšie jej napadlo, že zrejme spolu chodia, no teraz to vyslovila kvôli tomu, aby mala proti matkinmu tvrdeniu a domnievaniu argument.

"No, neviem, neviem." Hana zúfalo zvesila hlavu a matka si všimla, ako nepríjemne sa zrejme cíti, tak napokon pokrčila plecami. "Fajn, keď to povieš ty, tak ti verím, ale už som sa potešila, že si si našla nejakého priateľa."

"Nie, žiadne také," zamumlala Hana a matka prikývla. Keď červenovláska odchádzala z kuchyne, oslovila ju znova.

"Keď si vravela, že má priateľku, nebude jej vadiť, že si s ním bola v kine?" Hana sa zastavila medzi dverami a zmätene pozrela na ženu pri sporáku. "No, mne by to napríklad vadilo, myslím, že aj hocijakej inej ženskej." Pokrčila plecami a Hana vo vnútri pocítila napätie.

Vôbec jej niečo takéto nenapadlo. Keď sa však nad tým zamyslela, matkine slová dávali zmysel. Mala sa najskôr spýtať, že či to nebude prekážať jeho priateľke. Momoi vyzerala ako milé dievča, odrazu sa Hany zmocnil hryzavý pocit viny, ktorý ju začal rozožierať zvnútra. Aj keď sa vrátila do svojej detskej izby, cítila sa pod psa. Nebolo to vážne od nej pekné, ísť s priateľom niekoho iného na stretnutie, i keď to bolo obyčajné pozvanie do kina, ktoré nič neznamenalo. Nebola si istá, či je Momoi Stasuki Aomineho priateľka, alebo nie, no teraz jej to začínalo čoraz viac dávať zmysel. Desila sa toho, čo sa stane, keď sa s Momoi stretne v škole. Ak jej to Aomine nepovie, tak ju zrejme nič trápiť nebude, no už iba ten pocit, že Hana urobila niečo takéto, čo by mohlo dievčine prekážať, bol zlý. Červenovláska si začala nadávať, že s ním do toho kina vôbec išla.


* * *

Nepríjemné pocity ju neopustili ani počas dňa stráveného v škole, práve naopak. Aomine opäť chýbal, takže nemala možnosť spýtať sa ho na situáciu s Momoi, preto stále zostávala v neistote a na pochybách. K tomu s hrôzou zistila, že dnes majú telocvik, čo znamenalo, že bude nútená stretnúť sa so spomínanou ružovovlasou dievčinou osobne. Obávala sa, že ako to dopadne. Nevedela, čo urobiť, či ísť sama za ňou a celú situáciu jej vysvetliť, prípadne sa jej ospravedlniť, že tým nemyslela nič dobré, alebo mlčať a dúfať, že Momoi o ničom nevie, prípadne že jej to neprekáža.

Dilemu však za ňu vyriešila sama Aomineho priateľka, keď za Hanou prišla hneď po tom, čo sa dostali obe triedy do telocvične.

"Matsumoto-chan, môžem?" Kráčala k nej cez celú miestnosť a Hana zdesene očakávala, čo sa bude diať. Momoi nevyzerala, že by bola nahnevaná, tvárila si milo a priateľsky ako vždy, no Hana i tak pocítila potrebu vysvetľovať. Stále sa cítila veľmi previnilo.

"Ahoj, Momoi-san, samozrejme." Začala bľabotať a Satsuki sa neprestávala usmievať.

"Vraj si včera bola s Aomine-kunom v kine?" Spýtala sa a Hana očakávala spŕšku výčitiek, či niečoho podobného. Ale ružovovláska sa stále tvárila nadšene.

"Momoi-san, prosím, nehnevaj sa. Vôbec mi nenapadlo, že to bolo odo mňa asi nevhodné. Sám Aomine-san ma pozval, vraj kvôli tomu, že vtedy neprišiel na prvé doučovanie. Neuvedomila som si, že by ti to mohlo prekážať. Naozaj ma to mrzí." Červenovláska zvesila hlavu a prerušila svoje bľabotanie. Dúfala, že ich nikto iný nepočúva, Yuzuru dnes v škole chýbala tiež, takže ani s ňou sa nemohla o celej záležitosti poradiť. Momoi na ňu chvíľku hľadela mierne zmätene.

"Prečo by som sa mala hnevať, Matsumoto-chan? Ja som veľmi rada, že ti to Dai-chan konečne vynahradil, hustila som to do neho už dlhšie."

Tento raz bola Hana tou, čo sa zatvárila mierne nechápavo. Zvraštila obočie a s malou dušičkou s spýtala dievčiny, aby sa utvrdila vo svojich domnienkach, ktoré ju trápili takmer celú predošlú noc.

"Počkaj, nie je Aomine-san tvoj priateľ? Myslela som, že spolu chodíte a že by sa ti zrejme nepáčilo, že som bola s tvojim priateľom v kine, i keď išlo iba o pozvanie zo slušnosti a nič viac za tým nebolo..."

Ružovovláskine oči sa na okamžik rozšírili a potom sa jej tvár uvoľnila a začala sa dokonca smiať. Pobavene pokrútila hlavou.

"Och, nie, Matsumoto-chan, vôbec to tak nie je. Ja a Dai-chan sa poznáme už od plienok, no nikdy by som si nevedela predstaviť, že by som s ním niečo mala," opäť sa zachichotala a Hane spadol kameň zo srdca. "Je to môj najlepší kamarát ale to je všetko. Absolútne mi nevadí, ak by pozval nejaké dievča na rande, nemám proti tomu najmenšie výhrady."

"Ale my sme neboli na rande," snažila sa ju opraviť Hana a cítila ako pomaly začína červenieť. "Takže ti to neprekáža, ani nič podobné?"

"Naozaj nie." Momoi sa na ňu usmiala od ucha k uchu. "Ja a Dai-chan by sme nikdy nemohli byť spolu takým spôsobom. Bolo by to moc divné, pre oboch. A okrem toho, je tu iný chlapec, ktorý sa mi páči," priznala tajnostkársky a znova sa mierne zachichotala, vrhla na Hanu trochu zasnený pohľad. To ju utvrdilo v tom, že sa už viac nemusí cítiť previnilo.

"To som rada," konečne sa mohla usmiať aj červenovláska.

"Dúfam, že bol k tebe Dai-chan dobrý a že sa správal slušne." Povedala Momoi o niečo vážnejšie a Hana ju ubezpečila, že to dopadlo fajn. Opäť sama seba karhala, že zase robila unáhlené závery a strachovala sa úplne zbytočne. Potešilo ju to, vážne. Aspoň sa nemusela cítiť tak zle. Zistenie, že Aomine Daiki a jeho ružovovlasá kamarátka netvoria pár, ju z neznámych príčin urobilo spokojnejšou, než si pôvodne myslela a hoci sa to snažila ignorovať, bolo za tým možno o trošku viac, než len to, že sa zbavila pocitu previnenia.


* * *

Deň dvadsiaty tretí

*

"Hej, Matsumoto, nebude dneska ďalšie doučko?"

Hana bola prekvapená, že Aomine napokon po tom, či si sám urobil voľno, predsa len vo štvrtok prišiel do školy. Práve si hádzala nepotrebné učebnice do skrinky, keď sa pri nej na chodbe zastavil.

"Aj ja ťa zdravím, Aomine-san," predniesla s miernou dávkou sarkazmu, dnes mala dobrú náladu, lebo po škole ju čakal obľúbený literárny krúžok. Už sa nemohla dočkať a čiastočne za to mohol aj istý senpai.

"Tak čo?" Netrpezlivo sa spýtal jej modrovlasý spolužiak. Bolo zvláštne ho vidieť v škole a rozprávať sa s ním, akoby sa poznali už dlho. Hoci myslela, že sa jej možno bude po utorku vyhýbať, aby snáď nenadobudla pocit, že s ňou nebodaj chce nadviazať priateľský vzťah, opak bol pravdou. Vyhľadal ju hneď ráno pred vyučovaním, čo znamenalo, že od nej naozaj niečo chcel.

"Hm, dnes poobede to nebude možné." Jej slová ho nepotešili. Zamračil sa.

"Prečo?"

"Lebo máme po škole literárny klub." Vysvetlila mu a zamrzel ju spôsob, ako nespokojne sa na ňu díval. Už si pomaly začínala zvykať na ten jeho prenikavý pohľad, z ktorého jej ešte stále občas na chrbte naskočili mierne zimomriavky. Dokončila triedenie učebníc a zabuchla dvere skrinky.

"A musíš tam ísť?" Nadvihol obočie a ona prikývla, čím mu potvrdila, že dnes doučovanie skutočne nebude. Nechápala, prečo mal zrazu taký záujem.

"Prečo sa chceš stretnúť práve dnes? Ponáhľaš niekam?" Spýtala sa, aby sa utvrdila v tom, aké má zámery.

"No," zašomral Aomine a jeho ruka automaticky vyletela k zátylku, zdalo sa jej, že sa mu o tomto nediskutuje právne najpríjemnejšie. "Budúci týždeň vraj píšeme nejakú dôležitú písomku, či čo a vraj ak nedostanem minimálne trojku, tak ma nechá prepadnúť." Jeho hundranie znelo vskutku otrávene a Hana pochopila, že ho tlačí čas a preto tak nalieha.

"Tak to by sme mali čím skôr prebrať čo najviac vecí..." Na chvíľu sa odmlčala so sklopenými očami a potom na neho ospravedlňujúco pozrela. "Ale dnes to vážne nebude možné. Môžeme sa stretnúť zajtra po škole a zostať dlhšie, aby sme si stihli pozrieť čo najviac vecí."

Jej návrh sa zrejme spolužiakovi moc nepozdával, na tvári sa mu objavil mierne kyslý výraz. Hana však nemohla poskytnúť lepšie riešenie. Dnešný zraz literárneho klubu bol povinný, Tomoya-senpai chcel dať dokopy všetky veci, ktoré zatiaľ členovia mali, vydanie prvého čísla časopisu sa blížilo a museli začať pracovať na obsahu. K tomu všetkému Yuzuru aj dnešný deň chýbala, Hana sa po telefonickom rozhovore so svojou kamarátkou dozvedela, že je chorá. To znamenalo, že dievčina musela ísť poobede na stretnutie, aby odprezentovala ich prvý príspevok do športovej rubriky, nemal to za ňu kto urobiť.

"Zase v piatok?" Spýtal sa mierne rozladene a Hana chtiac-nechtiac prikývla.

"Mrzí ma to, naozaj tam musím ísť. Potom pripadá ešte do úvahy víkend, ale to by sa nedalo, keďže potrebujeme knižnicu..."

Modrovlasý spolužiak napokon pokrčil plecami a prestal sa toľko mračiť.

"Asi nám fakt nič iné nezostáva. Okrádaš ma o drahocenný voľný čas z víkendov, Matsumoto." Prehovoril naoko naštvane, no Hana akosi podvedome tušila, že sa nehnevá. Nemal sa prečo, mohol byť rád, že si na neho našla čas, nebol jediný, komu bude ukrojené z víkendu.

"A kedy ten test píšete?" Spýtala sa ho, aby si vedela urobiť harmonogram aj na budúci týždeň, budú pred písomkou potrebovať viac ako jedno doučovanie, to bolo isté.

"Čo ja viem? Niekedy budúci týždeň, viac som nepostrehol..." Hana si povzdychla. Nezodpovedný ako vždy, no už si na to zvykla.

"Vyzistím to a podľa toho sa stretneme aj budúci týždeň."

"Hlavne nie ďalší piatok, Matsumoto, lebo ma porazí."

Hana sa po jeho slovách trochu uškrnula, ale sľúbila mu, že budúci piatok poobede bude mať voľno.

"Mal si prísť včera do školy, mala som čas, mohli sme si dať doučovanie a nemuselo byť v piatok." Povedala mu s čo najmilším úsmevom a odkráčala do triedy.

Už neuvidela, ako nad jej slovami pokrútil hlavou, no zostal mierne zaujato hľadieť, až kým sa nestratila vo dverách ich triedy. Až potom sa pobral za ňou. Spomenul si, že mali ďalšiu domácu úlohu, na ktorú sa vykašľal a dúfal, že mu ju dá jeho spolužiačka odpísať, bol by ochotný požiadať ju aj za tú cenu, že by jej opäť niečo dlhoval. Už bol na to zvyknutý, že tomu zvláštnemu nenápadnému dievčaťu z jeho triedy zostal vždy kvôli niečomu zaviazaný. A ona bola z tých ľudí, ktorí ho do ničoho netlačili ani neotravovali. Za to mala u neho malé bezvýznamné plus.


* * *

Poobede Hana kráčala do triedy, v ktorej sa už ako zvyčajne konal zraz jej literárneho klubu s malou dušičkou. Až neskoro si uvedomila, že tento raz bude na krúžku sama, bez Yuzuru. Už teraz sa cítila akosi zvláštne, opäť v nej vírilo niekoľko pocitov, z ktorých väčšina nebola príjemnými. Bolo jasné, že bez Yuzuru bude musieť ich spoločný príspevok predstaviť ona. Jej hnedovlasá kamarátka sa jej včera do telefónu ospravedlňovala, že nepríde ani na krúžok a hoci ju Hana ubezpečovala, že o nič nejde, že to vôbec nevadí a zvládne to aj bez nej, teraz nemala ten pocit. Predstava, že bude musieť pred všetkými rozprávať, prípadne čítať ich príspevok, ju desila, spôsobovala jej nevoľno. Ešte k tomu všetkému tam bude aj senpai, ktorý sa jej páči. Ak by mohla, ušla by a vôbec sa tam dnes neukázala. Momentálne by mala omnoho radšej doučovanie s Aominem, než stretnutie, kam práve smerovala.

Nervózne otvorila dvere učebne a s búšiacim srdcom vošla dnu. Prvý problém bol nájsť nejaké miesto. Vždy sedávala s Yuzuru a vtedy sa cítila celkom príjemne. Teraz však boli lavice usporiadané tak, že nemohla zaujať svoje zvyčajné miesto. Nech počítala ako chcela, vychádzalo jej to tak, že bude musieť sedieť vedľa niekoho, koho nepozná. Sadla si teda do kruhu z lavíc tak, aby bolo z každej strany voľné miesto. Pár študentov, ktorí tam už boli pozdravila tak ticho, že ju zrejme nepočuli a tým pádom jej nikto neodpovedal. Cítila sa dosť trápne, so sklonenou hlavou sedela za lavicou a žmolila v rukách zošit, ktorý si s Yuzuru založili za účelom písať doň ich spoločné články.

Na jej veľké prekvapenie Tomoya po príchode do triedy smeroval presne k miestu, kde sedela ona. Zastal pri jej lavici, takmer všetky miesta boli už obsadené. Hana na zátylku vycítila jeho pohľad a tak s červenými lícami konečne vzhliadla k svojmu senpaiovi.

"Je tu voľné?" Spýtal sa jej zdvorilo a Hana iba nemo prikývla. V tej chvíli by sa v nej človek ani krvi nedorezal, srdce jej bilo ako o preteky a mala veľmi neblahý pocit, že ho mohli počuť všetky osoby v triede. Pevnejšie zovrela zošit a pero v rukách a robila všetko pre to, aby za závoj svojich tmavočervených vlasov skryla tvár, ktorá pomaly nadobúdala tú istú farbu.

Tomoya vedľa nej sedel uvoľnene, pozdravil členov svojho klubu a začal prejednávať veci ohľadom vydania nového čísla. Hana stále zdesene čakala, kedy bude chcieť počuť, čo majú pripravené ostatný, snažila sa na to aspoň trochu psychicky pripraviť. Mali však toho na práci toľko, že sa k schvaľovaniu príspevkov dostal až v druhej polovici stretnutia.

Postupne vyzýval jednotlivých študentov zodpovedných za rôzne rubriky, aby predniesli to, čo mali pripravené. Ostatní potom diskutovali o tom, čo na pripravené články hovoria a čo by ešte doplnili. Travalo to tak dlho, že Hana mala pocit, že sa snáď k jej a Yuzurinmu príspevku ani nedostanú. Celý ten čas sedela bez pohnutia, bola ticho a dúfala, že si ju ostatní nevšimnú a nebude musieť prísť na radu. Takmer sa tak aj stalo. Tomoya zistil, že už im vypršal čas na stretnutie a tak sa chystal celý zraz rozpustiť. Hana sa začínala pomaly ale isto upokojovať, hoci bolo od nej zrejme nezodpovedné, že mu neukázala príspevok do športovej rubriky, predsa len, všetky články potrebovali schválenie prv, než sa dostanú do časopisu.

"Tak, to by sme mali. Nezabudol som na nikoho rubriku?" Spýtal sa napokon šéfredaktor a Hanu opäť oblial studený pot. Prvou vecou, ktorá jej napadlo, bola myšlienka, že stále bude mlčať a tváriť sa, že tam vôbec nie je a ani nemala nič na starosti. Desilo ju, že bude musieť čítať pred všetkými ostatnými. Napokon však uznala, že by sa to zrejme nepáčilo ani Yuzuru, keby sa to dozvedela. Včera jej predsa sľúbila, že to vybaví za obe.

S úplne najväčšou nervozitou vo vnútri a s najmenšou dušičkou, akú kedy mala zdvihla roztrasenú ruku. Tomoya si to takmer nevšimol, preto musela chtiac-nechtiac prehovoriť.

"Ešte ja, športová rubrika." Predniesla tenučkým hláskom a cítila ako sa zraky ostatných v učebni upreli na ňu. Neznášala ten pocit - byť stredobodom pozornosti. Najradšej by bola v tej chvíli neviditeľná, alebo sa vyparila.

"Hmm, no už aj tak sme tu moc dlho," premýšľal blonďavý mladík vedľa nej nahlas a napokon prišiel na riešenie. "Ostatní, môžete už ísť domov. Ja si tu ešte rýchlo prebehnem s kolegyňou jej príspevok, ak jej to nebude vadiť," zadíval sa na Hanu, ktorá bola červená ako paprika a horlivo pokrútila hlavou, že je to tak v poriadku.

Stále nedokázala uveriť tomu, že s ním zostane sama. Na jednej strane z toho bola čiastočne aj nadšená, predsa len, Tomoya-senpai sa jej páčil, na jej mieste by sa tešila každá dievčina, no na druhej išla takmer zomrieť od hanby a nervozita ju zvnútra takmer rozožrala. Ostatní študenti sa začali zberať na odchod.

* * *


ČASŤ I. | ČASŤ II. ►


 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 24. ledna 2016 v 20:04 | Reagovat

OOOO... to byl moc moc moc fajn dílek... :3 těším se na druhou část... :)
A ani se nedivím, prostě typická mám... Takže kamarád? A ty s ním chodíš? Už jste se spolu líbali? atd... :D prostě mamky, všechno vyzvídají... sama to znám... :D
A Aomine, jsem ho vůbec nepoznávala Hrr... na angličtinu! :D wtf... :D ale líbilo se mi to... :)

2 Farah Farah | Web | 24. ledna 2016 v 20:32 | Reagovat

[1]: ďakujem :) A Aomine nemá inú možnosť, keď mu hrozí prepadnutie, musí doháňať rýchlo to, čo celé týždne zameškával, inak si riadne zavarí, tak si to konečne uvedomil aj on :D

3 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | 24. ledna 2016 v 20:39 | Reagovat

[2]: JASNĚ! :D to známe "doučování" ... :D To jsou jen plané výmluvy, na to aby s ní zas mohl strávit čas! :D

4 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 24. ledna 2016 v 23:15 | Reagovat

Aominemu horí pod zadkom! :D A páči sa mi, ako postupne vykresluješ jeho pocity k Hane. Že to všetko nejde tak hŕŕŕ. A chúďa Hana, bez morálnej podpory... Juj, nechcela by som~ P.S. Moja mama je pre zmenu strašne podozrievavá. U nej nič také ako fantazírovanie nepoznám.

5 Petrika Petrika | Web | 25. ledna 2016 v 0:29 | Reagovat

Jéj! Pekný diel :] páči sa mi, že sa Hana začína pred Aominem správať o čosi smelšie a niečo mi našepkáva, že tí dvaja budú mať dosť podarený vzťah :D Inak, celkovo ma prekvapila tá jeho dychtivosť po doučovaní :D že písomka :D no jasné :D to hovorí chlapec, ktorý ani netuší, aký je rozvrh :D
Inak, aj úvod s maminkou bol super. Taký upokojujúci, normálny...taký..reálny. Viem si predstaviť, že takto nejako by to vyzeralo, kebyže sa rodič pýta na niečo takéto trošku uzavretejšieho dieťata :] a bolo to zlaté. Také ľudské a chudáčik Hana si zasa robila z toho výčitky. Ona je taký boráčik, že všetko rieši, ale mne je to známe. Tiež si lámem hlavu aj celý život nad nejakou prkotinou, na ktorú už ostatní dávno zabudli :]
Ale Momoi bola zlatá inak v tejto kapitole :D v tých predošlých bola trošku taká...no, stotožňovala som sa s Daikiho názorom, ale tu bola nehorázne moc v pohode :]
AAAAA čo ten koniec? Veď to nemôžeš proste takto odstrihnúť. O.O Ja som zvedavá, čo tam s tým senpaiom bude Hana robiť alebo skôr on s ňou. Zlý chlapec! :D Niečo sa stane...niečo...niečó...a ty nás takto trápiš :D Ja furt vravím, že ty si sadista :D
Strašne moc sa na tú scénu teším, fakt :] úplne sa ti vydarilo ma dostať do takej situácie, že nad tým budem teraz premýšľať a utrápim sa, kým to ty zverejníš :D echm...možno to od teba vytiahnem :D :D :D
Strašne ako...fakt, veď toto už nerob :D je to kruté to takto ukončiť, pretože on je tu náš badass...[ hádam sa neišpiruješ Young DO-m, či? :D majú v Too akadémii bazén? :D ]....ale aj tak by to stálo za to. V tvojom prevedení určite :]
Takže, už mi len ostavá čakať a tešiť sa na ďalšiu :] hádam nás nenecháš dlho čakať :]
Bolo to pekne napísané a ...jój, rýchlo som to veru zhltla, :/ ale tak, čo už, no :]

6 Pariah Pariah | Web | 25. ledna 2016 v 21:24 | Reagovat

Ta povídka je tááák úžasná! Přečetla jsem to jedním dechem, moc se mi líbí jak popisuješ hrdinku, no prostě je to celé úplně bezvadné. Nemůžu se dočkat pokračka a hlavně toho jak bude Tomoyovi ukazovat co napsala. Popravdě na mě působí trošku jako sukničkář, ale zdání možná klame. Uvidíme, co se bude dít.

7 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 25. ledna 2016 v 23:10 | Reagovat

jááj Aomine se mi začíná zamlouvat :D pomalu, ale jistě se začínají s Hanou sbližovat~ teď už se musíme jenom zbavit senpaie... heee no problemo na to tu přece mám tu pánvičku~ ...NE! pánvičku až v případě, že se ho nezbavíš sama :D bože ta její mamka -.- to je mi nějáké povědomé O.o můj ty smutku -.- :D těším se až dopíšeš druhou část~ ;)

8 Farah Farah | Web | 26. ledna 2016 v 13:40 | Reagovat

Bože, baby, ani neviete, že ako moc ma tieto komentáre potešili :))) strašne moc vám ďakujem a ospravedlňujem sa len za takýto lame komentár, budem sa snažiť pokračovanie pridať čím skôr, snáď sa mi podarí ešte dneska :)

9 Pariah Pariah | Web | 26. ledna 2016 v 16:49 | Reagovat

[8]: Jupííí!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: