A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola jedenásta 2/2

26. ledna 2016 v 18:12 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Tak, dávam sem sľúbenú druhú časť jedenástej kapitoly. Neverila som, že to stihnem tak skoro, nakoľko som pôvodne predpokladala, že mi nová kapitola zaberie viac, možno aj 2 týždne. Najskôr som nemala žiadne nápady po tom, čo sa skončilo ich kinove stretko. Dokonca som bola z tej poslednej kapitoly natoľko znecutená a nespokojná, že som chcela písanie tejto poviedky odložiť na dobu neurčitú. Napokon mi však niečo predsa len napadlo a už to išlo. Horšie je, že nápady aj sú, len nie je chuť a čas písať :( Ale i tak dúfam, že sa vám to bude apsoň trošku páčiť, som vám všetkým moc vďačná, že máte s touto fanfikciou trpezlivosť a i napriek tomu, že kvalita a frekvencia uverejňovania je stále viac a viac mizerá, tak to čítate. Ospravedlňujem sa za všetky chyby a preklepy, nikdy si nič po sebe nečítam pred zverejnením, pretože to proste nestíham a nemám na to ani síl. Ďakujem opäť každému, kto si prečíta a vaše názory ma potešia :)



Kapitola jedenásta


časť II.



Stále nedokázala uveriť tomu, že s ním zostane sama. Na jednej strane z toho bola čiastočne aj nadšená, predsa len, Tomoya-senpai sa jej páčil, na jej mieste by sa tešila každá dievčina, no na druhej išla takmer zomrieť od hanby a nervozita ju zvnútra takmer rozožrala. Ostatní študenti sa začali zberať na odchod.

"Výborne, tak rýchlo si to preberieme, aby si mohla aj ty ísť domov." Opäť sa otočil k nej a dievčina roztrasenými rukami našla v zošite ich pripravovaný príspevok. Neodvážila na neho pozrieť ani nachvíľu. Keď zostali v miestnosti úplne sami, nahol sa k nej, aby si prezrel, čo si pripravila. Nebolo to ako vtedy, keď sa k nej takto naklonil Aomine. Tomoya vedel dodržať komfortnú zónu, no i tak bol dosť blízko a jej nervozita sa stupňovala každou sekundou. I keď sa jej páčil, nikdy nemala rada, keď sa k nej ľudia približovali až príliš blízko. Jediný, u koho si na to aspoň čiastočne vedela zvyknúť, bol jej modrovlasý spolužiak počas ich doučovaní, ale to teraz nebolo podstatné.

"Nemáš mať rubriku s kamarátkou?" Spýtal sa jej senpai a ona si odkašľala prv, než bola schopná mu odpovedať.

"Áno, ale Yuzuru-chan je chorá, chýba už druhý deň, preto som tu dnes len ja." Zagratulovala si, že sa jej podarilo nezakoktať sa, no rozprávala tak tenučkým a tichým hláskom, že by sa sama zaň najradšej skarhala. Pripadala si ako malé ustráchané dieťa.

"Aha, jasné, tak ešteže si prišla aspoň ty..." Zarazil sa, zrejme si nepamätal jej meno.

"Matsumoto Hana." Pípla opäť nesmelo a mladík pokýval hlavou a usmial sa na ňu.

"Jasné, Matsumoto-chan, prepáč."

"V poriadku." Posunula k nemu zošit.

Tomoya rýchlo preletel jej článok očami a Hana si celý ten čas hľadela na dlane. Dúfala, že ju za nič neskritizuje, hoci to nebola iba jej práca, no momentálne to bola ona, čo si vypočuje jeho názor. Stále ju mrzelo, že dnes neprišla aj Yuzuru, no na niečo to bolo dobré - bola sama v triede s chlapcom, ktorý sa jej páčil. Nech bola akokoľvek nervózna, motýle v bruchu neboli až také nepríjemné. Nevedela si ani predstaviť, čo by na toto všetko povedala Misao, keby jej prezradila, čo sa jej stalo na krúžku. Určite by si ju doberala, prípadne by jej dávala rady, alebo by ju skarhala, prečo sa ho nepokúsila zbaliť. Predstava, že by Hana mala robiť niečo také, ju desila takmer na smrť.

"Prečítal som si to tak zbežne. Ešte tam niečo pridáte, že?"

"Áno," potvrdila mu, bolo jasné, že toto do čísla nestačilo. "Chceme napísať niečo o basketbalovom klube a myslím, že budú mať čoskoro ďalší dôležitý zápas, takže určite pôjdeme aj na ten."

"To sa mi páči, Matsumoto-chan, že to beriete tak zodpovedne." Kútik jeho úst sa šibalsky zdvihol hore a Hana musela odvrátiť zrak, inak by videl, aké ju pochytili rozpaky.

"Ďakujeme," zamumlala a Tomoya jej vrátil zošit.

"Potom to preberieme ešte raz, keď budete mať skompletizované všetky výsledky, áno?"

"Dobre, senpai." Prikývla a on ju konečne prepustil domov. Hana stále nevychádzala z údivu, ako môže byť na svoj vek taký šarmantný. Prvý raz sa s ním rozprávala zoči-voči, hoci to bolo iba na pár minút. Keď kráčala zo školy domov, stále sa nemohla zbaviť toho pocitu - mala hlavu v oblakoch a nech by sa dnes stalo čokoľvek, zrejme by ju to nezbavilo tejto eufórie. Premýšľala, či o tom povedať Misao, alebo nie. Potom sa však rozhodla, že jej to predsa len prezradí. Jej najlepšia priateľka by to z nej skôr či neskôr vydolovala jednoznačne i tak.


* * *

Deň dvadsiaty štvrtý

*

Hane sa konečne podarilo zistiť, ako je to so študijným plánom druhej skupiny slabších angličtinárov. Nemohla sa spoliehať na Aomineho, že zistí potrebné informácie ohľadom nadchádzajúce testu a tak sa sama vybrala za angličtinárkou, aby bola schopná sa podľa toho na doučovaní zariadiť. Učiteľka bola nadšená, že sa dievčina zaujíma o výsledky svojho spolužiaka, ktorý jej bol zverený a okrem toho ju tešilo, že berie svoju prácu tak zodpovedne. Aomine Daiki bol na prvý pohľad stratený prípad, no zdalo sa, že Matsumoto Hane sa podarilo takmer nemožné - aspoň ho presvedčiť, aby na doučovania vôbec chodil.

Dievčina sa po stretnutí s vyučujúcou ponáhľala do knižnice, boli s Aominem dohodnutí, že sa tam opäť stretnú. Prekvapilo ju, keď zistila, že tam modrovlasý mladík už sedí. Jeho postava sa nedala prehliadnuť. Vybral si ich obľúbené miesto, kde sedeli aj pred tým. Knižnica bola opäť takmer prázdna, čo znamenalo, že ich tu nebude nikto vyrušovať zo sústredenia. Preto mala Hana rada, keď sa stretávali v piatok poobede. Vždy mohla počítať s tým, že tam bude málo ľudí a veľa voľných miest. Len jemu sa nikdy nepáčilo, že musel zostávať po škole vtedy, keď ostatní mali už víkend a užívali si ničnerobenie. Čiastočne však chápala, väčšine ľudí by to vadilo, bolo tú plne prirodzené.

Podišla k stolu za ktorým sedel a na malú chvíľu zaváhala. Nebola si istá, kam si má sadnúť. Prvý inštinkt jej hovoril, aby si sadla oproti Aominemu, predsa len vždy radšej zachovávala odstup medzi ostatnými a ňou. Na druhej strane sa s ním už nejaký čas poznala, sedeli vedľa seba aj predošlé doučovania a na to, že jej spolužiak má obľubu narúšať komfortnú zónu ostatných, si už zvykla. Všimol si jej otáľanie a prekvapene nadvihol obočie.

"Na čo čakáš, až ťa oficiálne pozvem, aby si si sadla?" Uškrnul sa a vyriešil Haninu dilemu tým, že jej odsunul stoličku vedľa seba, aby si mohla sadnúť k nemu. Rozhodla sa teda, že odhodí svoje zábrany, odložila tašku a posadila sa.

"Prekvapilo ma, že už tu čakáš." Priznala sa a Aomineho kútiky sa opäť nadvihli.

"V poslednej dobe všade meškáš ty, Matsumoto. Mám na teba zlý vplyv?"

"Bola som za učiteľkou zistiť, že kedy máte ten test, keďže niekto sa neobťažoval..." Povedala možno viac vyčítavo, ako pôvodne zamýšľala. Vedela, že to nemyslí tak úplne zle, iba si ju doberal, ako zvykol v poslednej dobe častejšie. Na takéto veci však bola vždy citlivejšia ako ostatní, možno si až bezdôvodne všetko brala k srdcu.

"Dobre, dobre, nemyslel som to zle," prehovoril na svoju obranu a demonštratívne dal ruky pred na znak toho, že sa vzdáva, "poďme radšej už na to doučko."

"A jak to, že si zrazu do toho učenia taký nažhavený?" Spýtala sa už o niečo miernejšie. Uvedomila si, že si to skutočne zrejme nemala brať tak osobne a trochu zahanbene si odkašľala.

"Chcem to mať čo najrýchlejšie za sebou, nech je s tým už pokoj." Povedal trochu otrávene a lenivo sa natiahol, akoby práve vstal z postele.

Hana sledovala ako si vyzliekol sako uniformy a prehodil ho cez tú časť stola, na ktorej nemali rozložené učebnice a pomôcky. Neušlo jej, že mal rozgajdanú košeľu, povolenú kravatu a celkovo vyzeral, že si robí maximálne pohodlie, aké sa dá. Keď nesmelo blúdila očami po jeho ramenách, uvedomila si, že je jej spolužiak na svoj vek naozaj až výnimočne dobre stavaný. Všimla si to aj skôr, už počas toho zápasu, na ktorom sa objavil, no až teraz si to plne uvedomila. Mala šťastie, že sa na ňu nepozeral, inak by ju pristihol pri čine ako si ho bez hanby prezerá a ona by to poníženie neprežila.

Ako posledné zachytila jeho tvár, kým sa opäť zahľadela na knihy pred sebou. Tváril sa výnimočne odhodlane a ona bola rada za to, čo povedal. Pomyslela si že to snáď znamená, že sa dnes bude snažiť a pôjde im doučovanie rýchlejšie ako inokedy.

* * *
Čoskoro zistila, že sa veľmi prerátala. Doučovanie a Aomineho práca boli všetko, len nie rýchle. Dúfala, že sa jej spolužiak bude sústrediť a robiť všetko preto, aby toho stihli čo najviac a čo najskôr mohli ísť obaja domov, užívať si víkend. Ale opak bol pravdou. Modrovlasý mladík sa nemohol prestať ošívať, znechutene šomrať a každých päť minút sa sťažovať na to, že sa musí niečo učiť. Hana začínala byť mierne zúfalá. Dnes mu to išlo ešte horšie ako na minulých stretnutiach. Snažila sa s ním aspoň trochu pohnúť, no vyzeralo to, že jeho pozornosť sa upriamuje hocikam inam, len nie na učivo, ktoré ležalo pred ním a potreboval aspoň jeho časť dostať do hlavy. Keď sa hmýril tak neraz narazil pod stolom svojou nohou do tej jej, vždy sa vyľakane odsunula, no snažila sa pred ním pôsobiť ležérne, akože si to ani nevšimla. Nezostávalo jej nič iné, len pomaly si zvykať.

"A toto sa musím učiť tiež? Veď sú to samé debiliny." Povzdychol si znechutene.

"Učiteľka mi hovorila, že také veci budú na tom vašom teste. A slovíčka sú tiež dôležité."

"Neznášam ich," zašomral opäť a Hana si v duchu dodávala trpezlivosť. "Je toho strašne veľa."

"To sa ti zdá preto, lebo si na to doteraz kašľal a musíš sa ich učiť na poslednú chvíľu." Zhodnotila a aj ona musela uznať, že bude mať čo robiť, aby sa to všetko do budúceho piatku, kedy mal byť test, naučil. "Ale ak si k tomu sadneš a urobíš si pomôcky, tak to pôjde." Dodala rýchlo, keď videla jeho otrávený pohľad.

"Akože ťahák?"

Hana mala čo robiť, aby sa trpko nezasmiala. Bolo jej jasné, že ťahák by určite bol tá jednoduchšia cesta.

"Kľudne si sprav aj ten, ale nepouži ho." Po jej slovách podozrievavo nadvihol obočie. "Ja to tak niekedy robím, aj prípravou ťahákov sa učíš." Vysvetlila mu a tento raz to bol on, čo potláčal smiech.

"Si divná, Matsumoto."

Beriem to ako kompliment, pomyslela si, no naďalej sa snažila jeho pozornosť upriamiť k učivu, ktoré sa mu pokúšala vysvetliť. Ale bolo to márne, mala pocit, že každú chvíľu rezignuje.

"Už mám toho fakt dosť," zamumlal naštvane a odsunul zošit pred sebou. Ruky zložil stôl a položil na ne hlavu. "Na čo mi kedy, do kelu, toto bude? V živote také kraviny nevyužijem." Ozývalo sa jeho tlmené mrmlanie.

Hana netušila, čo mu na to odpovedať. Dnes naozaj nemala náladu a jej spolužiak už vôbec nie. Snažila sa vymyslieť niečo, ako ho navnadiť, motivovať. Ale bolo jasné, že tým, že bude stále do neho tlačiť to isté, k čomu si za ten krátky čas vypestoval odpor, to veru nepôjde. Napokon jej napadla úplne od veci bláznivá myšlienka. Sama seba nechápala, prečo jej prišlo na um práve toto a ani či ju vôbec má vysloviť nahlas. Predpokladala, že si o nej bude myslieť, že je strelená ešte viac, ako si to myslel doteraz. Ale vedomie toho, že človek za skúšku nič nedá ju utvrdilo v tom, že by to mala predsa len možno skúsiť. Už aj tak to nemohla zhoršiť.

"Máš rád Beyoncé?" Vyslovila a modlila sa, aby ju opäť nevysmial, prípadne sa nezdvihol a neodišiel preč.

"Ha?" Zmätene zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu, akoby ju snáď počul rozprávať prvý raz.

"Beyoncé, tá zahraničná speváčka. Či ju máš rád." Vysvetlila mu a Aomine na ňu stále pozeral so zmäteným výrazom. "Vieš, kto to je, nie?" Spýtala sa opäť a on pomaly prikývol.

"Hej, viem. Jasné, že viem," dodal o niečo istejšie. "Ale čo s ňou?"

"No či ju máš rád? Či sa ti páči..." Hana si pripadala fakt zvláštne, že sa ho pýtala niečo takéto ale mala pocit, že ak táto stratégia nezaberie, tak už nič iné. Sama netušila, ako sa je podarilo prísť na takúto myšlienku.

"Asi hej, teda áno. Je sexy." Basketbalista si vybavil zahraničnú speváčku a pokiaľ ho jeho pamäť neklamala, tak bola vážny kus.

Hana sa snažila ignorovať ten neznámy a nie práve vítaný pocit, ktorý sa dostavil po tom, čo mladík priznal, že je podľa neho spomínaná speváčka sexy a tak trochu víťazoslávne sa na neho usmiala.

"Nechápem, že prečo sa ma to pýtaš, Matsumoto."

"Predstav si, že sa raz dostaneš hrať do NBA." Začala a Aomine nadvihol obočie. Netušil, čo má za lubom, no spomenutie prestížnej basketbalovej ligy ho čiastočne prebralo z jeho letargie. Tá predstava veru znela dobre. A s jeho schopnosťami si bol istý tým, že by nemal problém sa tam dostať. Uškrnul sa, no potom sa opäť pozrel na spolužiačku vedľa neho s podozrením v očiach.

"Čo ti to napadlo?"

"No, ak by si sa dostal do NBA, tak by si stretol veľa známych celebrít. Beyoncé je známa tým, že často chodí pozerať na basketbalové zápasy." Pokračovala a jej fantázia pracovala na plné obrátky.

"A?"

"No a určite by si ju chcel zbaliť, keby tam bola, nie?" Spýtala sa možno trochu opovážlivo, ale zdalo sa, že jej slová ho konečne zaujali.

"Asi áno. Jasné, stačilo by, aby videla ako hrám." Vyhlásil so sebavedomým úškrnom a Hanin úsmev sa opäť o niečo rozšíril. Jej stratégia začínala zaberať.

"Rátaj však s tým, že iba hrou by to nebolo. Ak by si ju chcel zbaviť, musel by si na ňu ísť aj s nejakými rečami. No a predstav si, že by si vedel presne, čo jej chceš povedať, ale nevedel by si to povedať v angličtine."

Aomine zvraštil obočie. Stále tak úplne nechápal, čo týmto dievčina sleduje, no tá predstava bola celkom reálna.

"Preto je dôležité učiť sa cudzie jazyky, aby si sa mohol dorozumieť s tými, s ktorými chceš. Ak by si hral v NBA, tak by si musel komunikovať so spoluhráčmi, s reportérmi, s trénermi..." Začala vyratúvať a Aominemu dávali jej slová zmysel. Nevedel si to tak úplne reálne predstaviť, no bolo na tom niečo pravdy.

"Ale k tomu nepotrebujem tieto blbosti," rukou mávol smerom na rozhádzaným papierom a učebniciam na stole.

"Ale potrebuješ, ver mi, že čím viac slovíčok sa naučíš, tým väčšia bude tvoja slovná zásoba a tým rýchlejšie zbalíš Beyoncé." Hane mykalo kútikom úst, bolo jej z toho viac-menej vtipne, no bola rada, že konečne zaujala jeho pozornosť.

Aomine to nevydržal a ušlo mu uchechtnutie. Hana sa tiež potichu zasmiala a keď obaja pozreli na seba, ich úsmevy boli od ucha k uchu. Nikdy by nepovedala, že niečo takéto zažije práve s modrovlasým mladým mužom z jej triedy, ale posledné dni ju naozaj neprestávali prekvapovať.

"Dobre, Matsumoto, ale ak sa mi ju nepodarí zbaliť, tak si do odskáčeš." Pobavene jej pohrozil a Hana bola tou, čo sa uškrnula tento raz. Atmosféra sa uvoľnila, dokonca sa Aomine opäť nahol k študijným materiálom a dal jej ešte jednu šancu, aby sa pokúsila natlačiť mu do hlavy aspoň niečo, čo by mohol o týždeň na teste využiť.


* * *

"Aomine-san?" Spýtala sa po tom, čo si prešli väčšinu z toho, čo mala pre dnešné stretnutie naplánované. Doučovanie trvalo síce o niečo dlhšie, než dievčina prvotne predpokladala, ale zdalo sa, že Aomine hodinky nesleduje a ani sa už tak nesťažoval. Spomenula si, že tu je niečo, čo sa ho chcela spýtať.

Keď naklonil hlavu a bez ju vyzval, aby pokračovala, začala si schovávať učebné pomôcky do tašky.

"Mohla by som s tebou niekedy urobiť rozhovor o basketbale? Teraz už asi nestíhame, no budem potrebovať ešte niečo do nového čísla časopisu." Opäť jej neunikol ten zvláštny záblesk v jeho očiach, už ho raz videla a tiež to bolo po tom, čo spomenula basketbal. Nechápala to, keď Yuzuru počula niekoho, ako vyslovil názov športu, ktorý hrala, v jej očiach sa objavili vzrušené iskričky a človek z nej mohol doslova vycítiť nadšenie a lásku k volejbalu. U Aomineho niečo takéto nepostrehla, akoby basketbal nehral so žiadnym nadšením. Nechápala, to, bol v ňom predsa tak moc dobrý. Vlastne, nikdy pred tým nevidela nikoho takto dobrého v hocijakom športe. Yuzuru sa k tomu približovala, no level tohto modrovlasého mladíka bol niekde úplne inde.

"Čo už s tebou, veď si vyhrala stávku," zašomral.

"Možno budem potrebovať aj nejaké fotky, niečo máme, keď sme boli na tom poslednom zápase." Rozprávala a Aomine sa stále neprestával mračiť. "Myslíš, že by tvojim spoluhráčom vadilo, ak by sme s Yuzuru-chan niekedy prišli na váš tréning a urobili nejaké fotky do časopisu?" Vedela, že to budú musieť urobiť tak či tak a prišlo jej jednoduchšie spýtať sa na to Aomineho, ktorého aspoň trochu poznala ako nejakého cudzieho hráča, nebodaj ešte staršieho. Už tak bol dosť hanblivá a desila sa toho, keď náhodou bude musieť s niekým urobiť rozhovor, prípadne ho požiadať o fotku. Dúfala, že sa jej vďaka Aominemu podarí dostať sa tam bez toho, aby si pýtala povolenie nejakého staršieho hráča, ktorý mal celé mužstvo na starosti.

"Čo ja viem? Moc s nimi nerozprávam, netuším, čo robia počas tréningov a či by im to vadilo. A ani ma to nezaujíma."

"Nechodíš na tréningy?" Spýtala sa, hoci si spomenula na Sakuraiove slová z toho zápasu. Bolo jej jasné, že keď Aomine fláka školu, zrejme bude flákať aj tréningy, ale i tak myslela, že aspoň občas sa ukáže aj na nich.

Pokrútil hlavou a tým jej potvrdil to, čoho sa iba domnievala.

"Vôbec?" Skúsila to znova udivene. Nechápala to. Bolo jej už povedané, že si ho v tíme držia i napriek tomu, že fláka akúkoľvek prípravu, no nešlo jej do hlavy, prečo má k tréningom taký odpor. A prečo sa vždy tvári tak negatívne, keď ide o šport, ktorý by mal podľa všetkého mať rád.

"Vôbec. Na č by som chodila? Nemalo by to zmysel." Odvrkol. Hane zrazu prišlo ľúto, že sa ho začala pýtať na túto tému. Pocítila v vnútri akúsi úzkosť, atmosféra sa medzi nimi zmenila, ochladla a dievčina sa začínala z neznámeho dôvodu cítiť previnilo. Netušila, čo urobila zle, či povedala niečo nevhodné, no Aomine mal stále ten chladný, zadumaný výraz, jeho obočie bolo zvraštené a vyzeralo to, že sa mu nič nepozdáva.

"Uhm, prepáč. Len som myslela, že keď hráš basketbal, tak ho máš rád, nechcela som vyzvedať." Snažila sa to celé umierniť hoci vedela, že to nie je jej chyba, bola slušná, opýtala sa zdvorilo a keď vycítila, že zrejme nemá náladu na to, aby rozoberali basketbal, tak sa stiahla.

Zrejme si to uvedomil aj on, lebo jeho pohľad o niečo zmäkol, jeho črty nebol už také tvrdé. Povzdychol si a mávol rukou.

"S tým si nelám hlavu. Ak chcete ísť fotiť tréningy, tak choďte, myslím, že im to bude jedno." Konečne sa prestal mračiť. Hana si vydýchla a opäť sa vrátila jej sebaistota, aspoň v malej miere.

"I tak stále nechápem, ako môže byť niekto taký dobrý bez toho, aby trénoval." Dodala potichu, no počul to. Myslela to ako kompliment, naozaj jej to prišlo pozoruhodné.

"To preto, že jediný kto ma dokáže poraziť, som ja sám." Jeho pery sa roztiahli do sebavedomého úškrnu, v takejto miere ho ešte nikdy nevidela. V tej chvíli mu verila každé jeho vyslovené slov. Skutočne si nevedela predstaviť, že by mohol niekto ďalší z jeho rovesníkov hrať na takej úrovni ako on.

´Jediný, kto ma dokáže poraziť, som ja sám.´ Tie slová jej zneli v hlave ešte dlhú chvíľu po tom, čo ich povedal. Išlo hlavne o spôsob, akým to vyslovil. Bolo za tým niečo viac, Hana to tušila, no nechcela vyzvedať, hoci zvedavosť bola vždy jednou z jej najsilnejších povahových čŕt.

"Modli sa, nech to dám aspoň na trojku," ozval sa, keď sa obaja zberali z knižnice domov.

"Budem ti držať palce. Ak si pozrieš to, čo som ti kázala, tak to zvládneš. " S týmito slovami a povzbudzujúcim pousmiatím sa s ním rozlúčila a dúfala, že si jej rady vezme aspoň trochu k srdcu a tie popoludnia, čo spolu strávili na doučovaní, prinesú aspoň nejaký osoh.



◄ ČASŤ I. | ČASŤ II.


 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Petrika Petrika | Web | 26. ledna 2016 v 18:58 | Reagovat

Ja som ti verila, že to dopíšeš a že ma takto potešíš :D ale ten úvod bola dobrá rana pod pás :/, fakt, úplná šleha do tváre, totálny odpis..:D mám dojem, že "tvoj Young Do" si by zaslúžil viac, ako len odstavček :D aj Hana by si s ním zaslúžila viac, ako odstavček :D ale chápem, že sa nemohlo konať žiadne čóro-móro :D takže spokojnosť :D
AAAA ten Aomine. To ma pobavilo. On je ako malé, ufrflané decko, ale trošku som sa v ňom spoznávala :D xD fakt, niektoré tie hlášky akoby som seba videla :D aa inak, Hana na neho šla dobre, jak na cvičenú opičku :D :D :D to bola dobrá scéna. Ah...ale tak nečudo, kvôli žene ako Beyoncé by som sa tú angličtinu začala učiť aj ja xD xD xD ...ale tak, myslím, že aj on mal z toho rozhovoru dobrý pocit a inak, páči sa mi, že práve pri ňom sa naša Hana cíti celkom dobre a uvoľnene. On jej je proste súdený :D čo tam AceandhisWallflowerový Young Do :D
Fakt to bol dobrý nápad, ale vážne mi prišiel...ach..on je taký trkvas :D ale s tými "skills" si môžeme my dvaja aspoň podať ruku xD
AAAA už sa tu črtá tá zápletka z anime a ja som veru zvedavá, ako to tí dvaja budú zvládať aj ďalej a akú veľkú rolu v jeho "prebudení" zohraje práve Hana. On je taký...no nepríjemný :D ale tak hádam ...:]
Inak...netuším, ako dlho toto vychádza už, takže možno trepnem blbosť, ale Hana trvalo takmer ROK, aby si všimla, že Aomine je fešák a svalovec? :D [ oukej, 24 dní len :D ---viem, že v poviedke je to len necelý mesiac, ale aj tak :D ]
Pekná časť, ale zasa mi to ubehlo, jój :/ teším sa na pokračovanie a už...žiadne výhovorky, ty sadista! :D Ale nie, ja ťa úplne chápem:]
Ale aj tak sa nehorázne teším :]

2 Farah Farah | Web | 26. ledna 2016 v 19:05 | Reagovat

[1]: ďakujem za komentár, opäť ma strašne potešil, milujem tvoje komenty, už som ti to písala? :D Inak, že Young Do :D jooj, Tomoya má k Doovi asi tak blízko ako z Japonska na Slovensko :D ale vážne, veď ešte uvidíte :D a bude tam ešte senpai, neboj sa nič xD

A som rada, že sa ti to páčilo :D Hana si to všimla už na zápase, neboj :D len teraz si to uvedomila poriadne a pripustila xDD a sranda, jak si písala, že to vážne už píšem rok, toto fanfikciu  a ešte len ubehlo 24 dní :D jezus, tu úplne vidno, že aký som spomalený film :D

Ďakujem ti ešte raz mooc za odovu :))))

3 Pariah Pariah | Web | 26. ledna 2016 v 19:16 | Reagovat

Tvůj Aomine ja takový perfektní... strasně se mi líbí jak nehorázně tu školu fláká a celkově ten dnešní popis... (*Pariah se zamilovala).
Jsme neskutečně zvědavá jak se bude vyvíjet jejich vzrtah a co senpai :)

PS: Doufám, že chut a cas brzy zase budou :-) jo a co se týká předchozí kapitolky, tak byla super :)

4 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | Web | 26. ledna 2016 v 20:00 | Reagovat

Ten Aomine, to zabíjel... Tak jsem se viděla v tom, pro boha, proč se to musím učit jsou to kraviny... :D (sice to říkám o jiných předmětech, ale tak... :D)

Tak takto se motivuje, člověk... Prsatá ženská! :D už se ale velmi těším, až si spolu něco začnou, zatím je to takové to začínáme! :3

Takže se moc moc, těším na nový dílek... :)

5 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 26. ledna 2016 v 22:40 | Reagovat

ha už zaznamenala, že je Aomine fešák! už je ruka v rukávu! XD ehh teda skoro.. :P :D Bože ta Beyoncé neměla chybu XD od Hany to bylo opravdu geniální :D a to jejich popichování bylo takové...nemůžu najít slovo, aby to neznělo debilně O.o no prostě to bylo super, za chvilku spolu rovnou  začnou flirtovat...no i když s Haninou povahou nevím nevím :D no zkrátka se těším až nám poodhalíš další kousek děje ;)

6 Hentai no Kame Hentai no Kame | Web | 27. ledna 2016 v 16:01 | Reagovat

Pri tej Beyoncé som takmer odpadla! :D Síce som vedela, kam tým Hana mieri, ale AHOmineho reakcia bola podarená~ Hanina druhá povaha vyplávala na povrch...hotová učiteľka :D

A chápem Aomineho, asi nemal svoj deň :D
Aj teba chápem inšpirácia ťa kope do zadku a nevieš, ako to napísať ~na draka~ Teším sa, že sa ti to podarilo dopísať takto skoro, už som si robia starosti. A ďakujem za komentár v poviedke.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: