A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Bittersweet Tragedy - kapitola 1

19. března 2016 v 23:51 | Farah |  Bittersweet Tragedy
Je to neuveriteľné, ale po snáď tisícročí som otvorila túto prachom zapadnutú fanfikciu, ktorý som sa kedysi velice dušovala písať a nejakým zázrakom sa mi podarilo dokončiť ďalšiu kapitolu. Musím vás však vopred upozorniť - je to veľmi slabé. Keď som si to porovnala s predošlým prológom, bolo mi na zaplakanie. Nejako asi už neviem písať, alebo čo... Proste, asi si budete musieť na takéto vyslovené nedobré výkriky z mojej "tvorby" zvykať, lebo lepšie mi to naozaj nejde. Okrem toho som zistila, že vôbec netuším, že o čom mám písať... Nepamätám si, že čo som vlastne s touto poviedkou plánovala a vôbec neviem, že ako pokračovať. Takže je to vlastne celé o ničom a pôjde iba o pár divných zoskupení, ktoré sa tvária ako kapitoly, ktorých obsahom bude iba akési útržky. S Arnom a Valérie. Ak si už nepamätáte, že o čom toto celé bolo, tak jedným očkom mrknite na prológ, prípadne info o poviedke. Mne už zostáva iba popriať vám príjemné čítanie a dúfať, že to nebude až také zlé, ako myslím, že to je.



~ * ~

Sledoval ju už nejakú dobu, ani si nepamätal, že koľko času ubehlo odvtedy, čo ju zahliadol prvý raz. Prvou vecou, ktorá ho na nej upútala, boli tie vlasy. Tak moc podobné tým, aké mala Élise. Ohnivé, také, aké nemala každá, preto boli tak výnimočné. A preto pri prvom pohľade na ňu zažil to, čo už dávno nie. Musel sa prizrieť bližšie, aby sa ubezpečil, že to nie je Élise, ani jej duch, či prelud. Keď si myslel, že smrť svojej životnej lásky už prekonal, priplietla sa mu do života Ona. Neznáma mladá žena, ktorá skutočne nebola tou, ktorú pred nie až tak dlhým časom stratil navždy, hoci bol na začiatku presvedčený, že sa snáď Élise vrátila z druhého sveta. Tak moc mu ju na prvý pohľad pripomínala, až časom zistil, že Élise skutočne odpočívala na mieste, odkiaľ už nie je návratu. Hoci si boli veľmi podobné, netrvalo dlho a všimol si, že táto mladá žena je iná...

Spočiatku na nej lipol z toho dôvodu, že mu pripomínala jeho milú, hoci vedel, že tá sa mu už nikdy nevráti. Prítomnosť niekoho, kto jej bol podobný, bola len slabá náplasť, no zúfalo sa chytal každého stebla, ktoré mu bolo podhodené. Vedel, že niečo také robia len blázni, nechcú sa pustiť toho, čo človek musí nechať ísť a uspokojujú sa chabou myšlienkou, klamlivou, povrchnou, ktorá neskôr i tak prinesie iba utrpenie. Myslel, že jeho záujem o toto nové dievča, ktoré sa v jeho zornom poli objavilo, čoskoro povädne. Stalo sa však niečo iné, úplne opačné - záujem o túto červenovlasú dievčinu, ktorá sa často objavovala v uliciach Paríža, začal z nevysvetliteľných príčin rásť.

Nedokázal si pomôcť, jeho cesta vždy mimovoľne viedla tým smerom, že skončil v prítomnosti tej záhadnej ryšavky, ktorá mu spôsobila nepokoj vo vnútri, po tak moc dlhej dobe, čo v sebe nosil len prázdnotu, odkedy Élise odišla. Nečakal by, že sa ešte niekedy niekomu podarí rozdúchať tú pahrebu, ktorá ho zvnútra napĺňala, že sa niekomu podarí zapáliť oheň v jeho srdci, ale stalo sa. A preto ju nedokázal spustiť z očí.

Najskôr sa snažil byť nenápadný, nechodieval do tých miest, kde bývala, často. Len občas, jediný pohľad na tie jej ohnivé vlasy z výšky, vždy, keď kráčala po uliciach, mu stačil. Stávalo sa však, že jeho kroky blúdili k štvrti, kde bývala, častejšie, ako by možno bolo vhodné. Vždy sa snažil zostať nepozorovaný. Ale vtedy, keď ho takmer pristihla pri čine... Bola tak blízko, stačil iba kúsok a stretli by sa tvárou v tvár. A on by sa bál, že by v nej neuvidel svoju Élise a všetko to čaro by sa stratilo. Všetko to napätie, zakaždým, keď ju zazrel a tá túžba by možno zmizli. A presne to nechcel.

Preto ušiel. Nedovolil jej zazrieť jeho tvár, bolo to tak lepšie. Nechcel, aby tušila, kto je, bol predsa asasínom, jeho údel bol zostať navždy skrytý v tieňoch, nepozorovaný, tichý ochranca nad mestom. A ona bola jedným z tých ľudí, ktorých sa zaprisahal chrániť. V dobe, akou bola táto, nastali pre nich kruté časy. Chudobní a bezprávni občania to mali ťažké, o tom nebolo pochýb. A i tak sa vždy uličkami niesla s hrdosťou a odhodlaním jej vlastným. Nikdy nesklonila hlavu, vždy zaujato sledoval, ako rozžiarila deň každému, pri kom sa pristavila. Až zatúžil ukradnúť si kúsok z tej žiary aj sám pre seba.
On bol tieň a v porovnaní s ním, bola ona ako svetlo...

* * *

Vypočúvanie bola odjakživa jeho najmenej obľúbená práca. Musel byť nekompromisný a rázny, občas bolo potrebné ľudí zastrašiť, niekedy im aj ublížiť. Ale taký bol údel asasína - člena rádu, ktorý robil všetko v duchu vyšších záujmov a nehľadel na prípadné, nevyhnutné obete.

Tento raz bol však jeho cieľom duchovný. Kňazi v Paríži sa delili do viacerých vrstiev - od tých najbohatších a najvplyvnejších, až po tých, ktorý spravovali tie najchudobnejšie štvrte. Väčšina z nich však bola skorumpovaná, zapredali sa templárom a ako duchovní na plnej čiare zlyhali. Ich ovečky slepo nasledovali to, čo kázali nepriatelia obyčajných ľudí a hriechy, ktoré páchali, by sa dali prirovnať k tým, ktoré mali na svedomí utečenci z Bastily. I napriek tomu dokázali takíto ľudia s čistým svedomím dávať rozhrešenia občanom. A Arno bol práve teraz na misii jednému z nich pripomenúť, čomu vlastne zasvätil svoj život, keď prijal kňazské rúcho a čo znamenalo nosiť ho.

Prekročil prah starého ošarpaného chrámu. Nebol veriaci, nikdy sa ho tieto záležitosti nedotýkali, ale chrámy ho vždy svojim spôsobom tak trochu fascinovali. Hlavne, keď boli opustené, alebo poloprázdne. Ticho a pokoj, chlad a šero, v kostoloch človek dokázal premýšľať, dokázal vyčistiť svoju myseľ a ak existovali miesta, kde sa dalo komunikovať s Bohom, ak tam niekde hore naozaj bol, tak Arno veril, že to boli miesta ako toto, ktoré sa práve chystal navštíviť.

Jeho zbrane cinkali v tom tichu, ani jeden z veriacich zrejme dnes poobede neprišiel do chrámu na spoveď, čo mu vyhovovalo. Čím menej ľudí, tým lepšie pre neho, veď bolo predsa krédom asasínov, aby sa držali ďaleko od zrakov ostatných. A on sa konečne naučil rešpektovať to, byť poslušným. Preto so sklonenou hlavou našľapoval opatrne a čo najtichšie, aby nepriťahoval k sebe pozornosť.

Tých pár ľudí, ktorí postávali medzi uličkami pred kostolom si síce šepkali, ale vedel, že nebudú vyvolávať rozruch. V týchto dobách bolo v uliciach a aj pomedzi ne v Paríži možné takmer čokoľvek. Nikoho už neprekvapilo, ak sa ozbrojený zamaskovaný muž objavil na tak pokojnom mieste, akým bol kostol.

Kráčal priamo k spovednej komore, podľa tlmených hlasov vyzistil, že kňaz práve niekoho spovedá. Chvíľu počkal, nechcel vyrušiť toho, kto prišiel do chrámu pokoja po odpustenie za svoje spáchané hriechy a keď z komory vyšla stará žena, úctivo jej podržal dvere a mierne sa uklonil. Pozdravila ho, ľudia sa ho prekvapivo nebáli. Aspoň tí chudobní, tí, ktorí nemali na svedomí to, že sa Paríž zvnútra rozpadal. Zrejme vycítili, že oni nemajú dôvod sa ho báť. Jeho ostrie bolo pripravené pre niekoho iného. Niekoho, kto si to naozaj zaslúžil.

Vošiel dnu a zavrel za sebou vratké dvierka. Kňaz na druhej strane za predeľujúcou priehradkou ho privítal ako každú inú ovečku, zrejme nespozoroval, kto práve vošiel a to mu poskytovalo výhodu.

"Dobrý večer, otče," predniesol a sadol si na lavičku, ktorá sa v tom tesnom priestore nachádzala. Cez malé dierky v tenkej stene mohol vidieť siluetu kňaza. Bol to jeden z tých duchovných, ktorí donášali vyššie postaveným templárskym pätolizačom, čo znamenalo, že bol takmer ako studnica informácii. Veľmi cenných pre bratstvo, preto vyslali Arna na túto misiu. Kňaz nebol bez viny, no pre tento raz nebolo zabíjanie náplňou Arnovej práce, mal ho len zastrašiť, vymámiť od neho, čo vie a pohroziť, až ak bude naďalej konať v záujme templárov, nedopadne dobre.

"Vitaj, syn môj," prehovoril starý muž v kňazskom rúchu, ešte stále si neuvedomil, kto ho to vlastne prišiel navštíviť. "Prišiel si sa porozprávať s Bohom?"

"Nie tak úplne." Arno zovrel kord svojho meča, tenké ostrie bolo uspôsobené tak, že sa poľahky zmestilo do jedného z otvorov v priečke, ktorá oddeľovala kňaza v spovednici od jeho farníkov. Ostrie prešlo na druhú stranu bez jediných ťažkostí, Arno ho precízne priložil starému mužovi ku krku. Ten takmer ani nepípol. "Toto bude trochu iná debata."

"Poznám ťa, syn môj, viem, kto si, ku komu patríš. A ak si ma prišiel zabiť-"

"To nie je mojim úmyslom, otče," prerušil ho Arno, "pre začiatok sa iba porozprávame."

Starec na druhej strane pevne zovrel dlane v päsť. Vedel, že ak sa raz niekto dostane na zoznam asasína, niet cesty späť. Prišiel si po neho, nečakane. Zasiahlo ho to ako blesk z jasného neba. Varovali ho, že sa im má vyhnúť, keď skladal prísahu templárom, tušil, akého nepriateľa si tým vytvoril, no až teraz to na neho všetko doľahlo. Ostrie na jeho krku nepríjemne chladilo, upozorňovalo ho, aké nebezpečenstvo mu hrozí, do akých nekalých záležitostí sa zaplietol a že ho jeden z jeho nepriateľov práve vystopoval až sem - do chrámu pokoja. Nikde nebol v bezpečí, ani za múrmi tak posvätného miesta. Tým asasínom nebolo nič sväté.

"Netuším, po čo si prišiel, syn môj, ale vedz, že som iba obyčajný starý muž, ktorý zasvätil svoj život Bohu." Prehovoril a Arno sa zamračil. Čakal, že to starec bude zrejme popierať - pakty s templármi. No bol si stopercentne istý, že mal správneho človeka. Už len fakt, že kňaz vedel, čo je Arno zač a ku komu patrí, to potvrdzoval. Pritvrdil. Čepeľ jeho meča sa takmer zaryla do starcovej bledej vráskavej kože.

Ich malé stretnutie však bolo prerušené. Obaja začuli tiché, no rázne kroky, ktoré smerovali od dverí smerom k spovedniciam. Niekto vošiel do chrámu, hoci to Arno, ani kňaz vedľa neho nečakali. So zatajeným dychom asasím mierne odtiahol hrot svojej zbrane od hrdla starého muža, no neprestával ňou na neho mieriť, chcel mu dať najavo, že ani prítomnosť ďalšej osoby pre neho neznamená, že je v bezpečí.

Človek, ktorý práve prišiel zastal pred spovednicou a opatrne zaklopal na jej drevené vráta. Farár vo vnútri sa nervózne pozrel cez dierky v priečke, ktorá ho delila od ostatných, na muža, ktorý sa nachádzal v komôrke na druhej strane. Netušil, či má nového návštevníka pustiť dnu, alebo poslať domov. Jeho sivé oči takmer vyžarovali strach, za čo bol Arno rád. Chcel, aby mali pred ním jeho nepriatelia rešpekt. Práve v tejto chvíli netúžil po spoločnosti niekoho ďalšieho, pravdepodobne to bol len civilista a bol pripravený naznačiť kňazovi, aby ho poslal preč. V tom ale začul ten hlas...

"Otče, ste tam?"

Arnovo srdce takmer vynechalo pár úderov. Poznal ten hlas. Jemný, ženský, no i tak stále odhodlaný a sebaistý. Vedel, komu patrí, nemusel ju vidieť, stačilo mu počuť prvé tóny jej hlasu. Vedel, že za dverami stojí mladá žena, že sa v jej ohnivých vlasoch odrážajú lúče slnka, ktoré prenikalo skrz vykladané farebné sklá na oknách chrámu a vedel, že práve v tejto chvíli nebude schopný urobiť nič, nič, čo by ju odplašilo, nič, čo by ju prinútilo odísť. Pretože to nechcel, aby odišla, zúfalo túžil po jej prítomnosti, chcel jej hlas počuť znova. A kvôli tomu naznačil kňazovi v spovednici, aby ju vpustil dnu.

Bolo mu jasné, že ho nebude schopná vidieť. Nachádzal sa na druhej strane drevenej kabínky, no i napriek tomu takmer ani nedýchal, hoci zvieral svoj meč stále v rukách, tie sa mu mierne zachveli. Ukázal vyplašenému starcovi, aby o jeho prítomnosti ani nemukol, na čo muž poslušne prikývol hlavou, nemal inej možnosti.

"Áno, som tu, dieťa moje, poď dnu." Vysúkal zo seba napätým hlasom a Arno bez dychu počúval ako sa dvere na druhej strane otvorili a znova zavreli. Vošla dnu, do spovednej kabínky, nachádzala sa tak blízko neho, ako ešte nikdy pred ním. Delili ju od nej iba dva drevené panely a cez drobné otvory mohol zazrieť záblesk tých oranžových vlasov. Hoci tie prekážky, ktoré boli medzi nimi, neznamenali nič, Arnovi pripadalo, akoby sa práve nachádzali každý v úplne inom svete. Netušila o jeho prítomnosti a preto si uvoľnene sadla na drevenú lavicu a obrátila tvár k miestu, za ktorým sa nachádzal starý kňaz.

Arno sa stiahol, ukryl svoju tvár do hlbších tieňov, pre prípad, že by ho mohla zazrieť. Už odjakživa ho učili byť nepozorovaným, čo sa mu práve teraz hodilo, dokonale ovládal umenie splynutia s prostredím, ak chcel, dokázal sa takmer úplne vypariť a nebyť jeho meča, ktorým stále mieril výstražne na templárskeho posluhovača v kňazskom rúchu, možno by o svojej prítomnosti nedal vedieť ani jemu.

"Čo ťa privádza do božieho chrámu tak neskoro, dieťa?" Spýtal sa starý muž mladej ženy na druhej strane. Jeho hlas bol stále nevyrovnaný, no zdalo sa, že ona si to nevšimla. Pre ňu to bolo ďalšie bežné popoludnie, kedy sa rozhodla navštíviť toto posvätné miesto. Nemala ani tušenia, čo sa tam práve odohrávalo a ak by to bol akýkoľvek iný zblúdilý veriaci, Arno by prikázal kňazovi, aby ho poslal domov. Nie však ju. Nemal to srdce...

"Chcela by som sa vyspovedať," ozval sa jej hlas znova. "Prišla som príliš neskoro? Je to nevhodné?"

Arno opäť naznačil kňazovi, aby ju neodháňal. Sám seba nechápal, prečo to robil. Vedel, že porušiť spovedné tajomstvo je obrovský hriech, no nedokázal utíšiť svoju zvedavosť, ktorá v ňom bublala a každou sekundou sa zvyšovala.

"To je v poriadku, dcéra. Povedz, čo ťa trápi." Starcovi zrejme nezáležalo na tom, že aká dôležitá bola najsvätejšia spoveď a v tejto chvíli by urobil všetko, čo by mu asasín na druhej strane prikázal. Nech boli jeho úmysly akékoľvek ctihodné, svoj vlastný život si vážil viac. A to, že niečo také ako spoveď bude narušené týmto cudzincom, ho v danom momente netrápilo.

Dievčina si povzdychla. Arno načúval, každý jeden jej pohyb dokázal rozoznať vďaka svojim mimoriadne vyvinutým zmyslom. Jeho fascinovanie ňou zrejme nabralo úplne nový level, keď ju teraz za týchto okolností počúval. Zúfalo však túžil dozvedieť sa viac. Čokoľvek, čo sa jej týkalo. Nebola to Élise, ale možno práve to bolo na tom to najlepšie. Bola iná, bolo to niečo nové, niečo, čo už nikdy viac nečakal a predsa to prišlo. A on sa rozhodol popustiť zo svojho ovládania, poľaviť vo svojej odmeranosti, aspoň na chvíľu prekročiť tú bariéru, ktorú postavil pred seba po tom, čo Élise zomrela. Vedel, že to možno neskôr bude ľutovať, možno na to doplatí, ale v tejto chvíli mu záležalo na jedinom - byť tu a počúvať ju.

"Viete, otče, trápi ma viacero vecí," začala a obaja muži ju počúvali, každé jedno slovo.

"Pokračuj," vyzval ju kňaz a ona sa pousmiala. Arno cítil to nepatrné podvihnutie kútikov v spôsobe, akým rozprávala.

"V poslednej dobe sa neviem kontrolovať. Opäť som bola možno až neprimerane hrubá, ale myslím, že si to ten človek zaslúžil..." Jej slová zneli na prvé počutie záhadne, no Arno tušil, o čom rozpráva. Sám bol toho svedkom a ak by bolo na ňom, bez váhania by jej dal rozhrešenie. Nebolo tajomstvom, že mala pomerne temperamentnú povahu, Élise bola možno oproti nej ešte umiernená, no práve to ho na nej fascinovalo. Že človek ako ona - chudobný, obyčajný a neskúsený - sa dokázal postaviť sám za seba. A za svoje práva. Za spravodlivosť.

"Vieš, že sa hovorí, že miluj svojho blížneho ako seba samého?"

"Ja viem," skočila kňazovi do reči, "poznám všetky prikázania, otče, naspamäť! Ale keby ste ho videl. Ten chlap bol opitý ako prasa a povaľoval sa aj so svojimi kumpánmi. Viete si predstaviť, ako ma to v tej chvíli nahnevalo? Keď som si predstavila, koľko peňazí nám dlží, koľko si toho od nás už pobral a za nič z toho sme nevideli, ani frank."

"Nuž, nie každá ovečka vždy zotrvá na ceste božej," Arno sa musel nad jeho slovami mračiť, ten starec jej vtĺkal do hlavy rovnaké kázania ako ostatným veriacim, aj takto vyzerali spôsoby, akými sa templári pokúšali ovládať tých, ktorí nič netušili. "Ale vedz, že pre každú zblúdilú ovečku sa nájde odpustenie, je to niečo, čo z nás robí ľudí, dieťa moje. Preto musíš aj ty vyhnať tú zášť zo svojho srdca. Odpúšťanie je cesta..."

"Mám mu snáď odpustiť, že stále nesplatil svoj dlh, hoci mal z čoho? Nemyslím, že to je vhodná cesta... Určite nie spravodlivá. Ak si to s ním niekto nevybaví, tak v tom bude pokračovať stále dookola. A na čo to bude dobré?" Jej hlas tento raz znel naozaj rozčertene. Arno cítil, ako sa jeho pery roztiahli do drobného náznaku úsmevu. Vedel, že sa tým starcom nedá len tak ľahko obalamutiť. Mala zmysel pre spravodlivosť a to sa mu páčilo. Prázdne reči o odpúšťaní možno zneli pekne, ale iba pre naivných ľudí.

"Rozumiem, ale maj na pamäti moje slová. Boh všetko zariadi tak, ako to má byť a ak mu zostaneš verná, dočkáš sa aj ty svojho zadosťučinenia."

Dievčina na druhej strane sa odmlčala. Arno mohol cítiť napätie, ktoré z nej sálalo, zrejme sa jej nepáčili kňazove slová, no rozhodla sa viac neoponovať. Možno sama cítila akýsi drobný záblesk pocitu viny, hoci v jeho očiach nebola vinná. Chcela len spravodlivosť, neurobila nič zlé, bránila sa, keď to bolo nevyhnutné.

"Ale to nie je jediné, čo ťa trápi, dieťa," skonštatoval starec po tom, čo dlhší čas nič nepovedala. Zdvihla k nemu opäť svoju tvár, jej vlasy zasiahlo pár lúčov, ktoré prenikali cez pevné drevené laty, na tých miestach zažiarili na oranžovo. Pokrútila hlavou.

"Musím sa priznať, že toto mi berie pokojný spánok veľmi dlhú dobu."

"Rozprávaj," vyzval ju kňaz a ona po hlbokom nádychu spustila.

"Je tu jeden muž, otče," povedala to spôsobom, ktorý prinútil Arnovo vnútro k nečakanému chveniu. Z jej slov mohol doslova vycítiť, aká bola nervózna, ako sa jej ťažko o tom rozprávalo a ak by mal hádať, povedal by, že sa v tejto chvíli takmer určite červenala. Zmocnil sa ho pocit viny - viny za to, že sa stal svedkom niečoho tak súkromného, ako bola spoveď, že týmto spôsobom narušil jej dôveru v duchovného, že drzo a bez výčitiek načúval tomu, čo mala na srdci a čo nemalo byť vyslovené pred nikým iným ako pred Bohom a kňazom. Ale už bolo príliš neskoro z toho vycúvať, rozhodol sa a preto so zatajeným dychom ďalej počúvať každé jej slovo.

"Aký muž, dieťa?"

"Nepoznám jeho meno, otče." Odmlčala sa, akoby sa pokúšala na čokoľvek si spomenúť, každý jeden detail, ktorý jej uviazol v mysli. "Dokonca nepoznám ani jeho hlas, či tvár, neukazuje ju svetu."

Arnovo srdce zovrel príjemný kŕč - rozprávala o ňom! Netušil, či naozaj myslí jeho, no ten pocit, že sa stal súčasťou jej spovedného tajomstva, bol zvláštny. Zvláštny, ale tak moc príjemný, niečo také už dlho nepociťoval. Tá chuť - dotknúť sa jej, podísť k nej bola čoraz väčšia no vedel, že práve teraz by bola tá najnevhodnejšia chvíľa.

"Lieta vysoko v oblakoch, otče," pokračovala a Arno každým ďalším jej vysloveným slovom vedel, že myslí jeho - asasína, ktorý striehol vysoko na nebi na tých, ktorí si to zaslúžili. "Drží stráž nad naším mestom, nad nami. Viem to."

"Ako môžeš poznať jeho úmysly, dieťa? Nikdy nevieš, čo nekresťanského môže mať niekto taký za lubom."

"Nie, otče, ja viem, že on neubližuje, nie nevinným. On je ako anjel. Len keby sa mi podarilo ho zastihnúť..." povzdychla si a starec jej opäť skočil do reči.

"Mala by si sa od bezbožníkov držať čo najďalej." Kňazovi zrejme vôbec neprekážalo, že jeden z tých bezbožníkov práve sedel vedľa neho a jeho meč bol až nebezpečne blízko. "A nazývať niekoho posvätnou bytosťou, to je rúhanie, dcéra."

"Nemyslela som to zle," bránila sa. "On naozaj ochraňuje nevinných, stráži nás a... A, proste, vždy cítim ten zvláštny pocit, keď viem, že je na blízku. Vy to nechápete, ako to myslím, otče. Je to tak nezvyčajné, nikdy pred tým som..."

"Ty myslíš na hriech, dieťa?" Karhavý tón v mužovom hlase prekvapil aj samotného Arna. Ryšavovlasá dievčina pevne zomkla pery a červeň na jej lícach takmer zakryla drobné pehy, ktorými bola celá jej tvár posiata. Ako milión drobných zrniek piesku. Pevne zovrela lem svojej zodratej sukne.

"Ja, nie, otče, tak som to nemyslela. Ono to len-" roztržité slová unikali pomedzi jej pery, rozochvený hlas sa niesol jeho ušami. Ťažko sa jej formulovali myšlienku a prišlo mu jej ľúto, musela byť zahanbená kňazovými slovami, i keď Arnovi sa po tom, čo si dal dohromady pár súvislostí opäť príjemne zavlnil žalúdok, zmocnilo sa ho snáď ešte väčšie vzrušenie ako pred tým.

"Musíš zo seba dostať tieto hriešne myšlienky preč, dcéra. Za tvoje hriechy sa pomodlíš desať otčenášov a dúfaj, že ti Boh odpustí." Kňaz by pokračoval ďalej, keby mu Arno opäť nepriložil ku krku svoj meč.

Dievčina na druhej strane si to však nevšimla. Zahanbene hľadela pred seba do zeme. Neodpovedala, ani nič nenamietala, zrejme by to bolo zbytočné.

"Ak k tomu pridáš aj tri Zdravasy, tak ti budú hriechy odpustené. Nezabudni sa zúčastniť nedeľnej bohoslužby a už choď, dieťa moje." Starec zo seba vyjachtal slová zachrípnutým hlasom a poháňal mladú ženu, aby čím skôr opustila priestory chrámu. Vedel, že asasín vedľa neho začína byť netrpezlivý, zrejme to prehnal, keď obvinil jednu zo svojich ovečiek za jej myšlienky. Akýmsi spôsobom sa dovtípil, že rozpráva pravdepodobne o mužovi, ktorý ho práve ohrozoval svojím mečom a jeho nenávisť voči členom toho pochybného bezbožného bratstva asasínov spôsobila, že sa nechal uniesť. A práve to sa mu mohlo stať osudným. Preto z toho chcel vynechať civilistov akým bola aj ryšavá dievčina, ktorá nič netušiaca prišla na spoveď. Nemala ani potuchy o tom, že jej vyznanie hriechov sa tento raz uskutočnilo za prítomnosti neželaného hosťa.

Napokon poslúchla kňazove slová a opatrne vyšla zo spovednice, zrejme nespokojná s rozhrešením, ktoré jej dal. Opäť v nej prebudil pocit viny, reči, ktorými sa ju snažil obalamutiť, Arno neznášal. Ale tušil, že ryšavovláska nemala v pláne nechať sa ľahko opantať niekým, kto pracoval pre templárov.

Zvuk jej krokov doznieval každou sekundou, ktorou sa vzďaľoval a asasín v spovednici pocítil opäť obrovskú túžbu vydať sa za ňou. Po jej slovách mal plnú hlavu myšlienok, ktoré sa sústreďovali na ňu. Nedokázal sa ani poriadne sústrediť na úlohu, kvôli ktorej na toto miesto v tomto popoludní prišiel.

Zaryté mlčanie starého muža celú situáciu neuľahčovalo a za iných okolností by mladý asasín možno stratil trpezlivosť. Tento raz však mal hlavu niekde inde a napokon nechal starca ísť po svojom, opustil chrám bez akéhokoľvek krvi prelievania a nespáchal hriech, ktorý celý ten čas visel vo vzduchu. Pred kostolom ho však čakalo prekvapenie. Očakával, že bude ulička prázdna, už sa blížil večer, nebo sa pomaly farbilo do čiernej, prvé hviezdy začali svietiť na oblohe a ulice Paríža sa ponárali do šera, tmy, vynáralo sa nebezpečenstvo.

No i napriek tomu, niekto tu predsa len bol. Nemohol uveriť, že by tu na neho čakala? Jej oranžové vlasy v tomto šere vyzerali omnoho tmavšie a črty jej tváre boli zahalené v tieni. I tak mohol vidieť pehy, ktorými bola posiata jej pokožka a jej zelené oči žiarili aj v tme. Žiarili vzrušením, zvedavosťou a fascinovaním.

"Mala som pocit, že som v tom kostole nebola s otcom sama." Prehovorila a Arno vedel, že tento raz neutečie. Mohol by, možno, keby chcel. Ale vedel, že nastal čas odhodiť zábrany a prijať to, čo mu osud postavil do cesty.

_______________________________________________________________________

◄ PROLÓG | KAPITOLA 2 ►
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Petrika Petrika | Web | 20. března 2016 v 0:52 | Reagovat

To čo ten koniec? Préééčo si to takto sekla? Je to nespravodlivé pre nás, čitateľov :/
A tie hlúpe úvodné reči, tss...veď to bol pekný dielik :] strašne moc, vôbec mi to neprišlo zlé, práveže to bolo o pocitoch, veľmi príjemných, ktoré boli pre mňa osobne celkom prekvapením. Pravda, už si moc nespomínam na popis k tomuto, ale prológ si pamätám, lenže keďže bol ten písaný z jej pohľadu, [ hádam si to dobre pamätám ] :D o jeho pocitoch a myšlienkach sme zatial nič nevedeli, takže....veľmi milé poznanie to bolo, že si ju Arno všíma viac, než je normálne :] Je mi to sympatické a som rada, že si začala hneď s niečím takým. Že tí dvaja o prítomnosti toho druhého už dávno vedia a že sa o seba zaujímajú :] je to zaujímavé a mne sa to takto veľmi ľúbi :]
Scéna v kostole bola dobrá. Na začiatku som si už myslela, že to bude ako v tých starých filmoch, že ju Arno vyspovedá sám ešte :D ale takto to malo väčšie grády :] Arno bol podarený s tým svojím chcením :] , čo sa týka jej :] Je to také, neviem, už teraz mi to príde strašne moc romantické :] navyše, je tu môj obľúbený charakter- ochranca :] čo viac si môžem želať? :] Je to bezvá :] Naozaj a ty sa vôbec nemusíš trápiť, ide ti to stále rovnako skvelo a ja som už teraz zvedavá, aké to ich stretnutie a rozhovor bude :] Valéria je príjemná mladá žienka, veľmi vnímavá a páči sa mi, že nie je naivná a že je taká, no...silná žena :] taká mi príde :] Takže, mám sa učiť o pečeni :D takže ja už teda idem, časť sa ti vydarila, takže vážne žiadne obavy, príjemne sa to čítalo, ubehlo to :]
A ja sa teším na ďalšiu, ktorá hádam ale bude skôr, ako o pár mesiacov :DDD

2 noe-chan noe-chan | E-mail | Web | 20. března 2016 v 13:55 | Reagovat

Hohoho, toto ma potešilo. Bolo to skvele napísané, úplne som sa do toho zažila.
No, jasné, v každej dobe sa nájdu skorumpované svine nenažrané, ešteže sa vždy nájdu aj takí, ktorí sa proti nim neboja postaviť.
Valéria mi ináč pripadá ako veľmi vnímavá žena, je sympatická, páči sa mi. Teraz som naozaj zvedavá, ako sa toto ich malé stretnutie skončí, lebo mi napadá hneď aj viac možností, no i tak sa nechám prekvapiť :)
Dúfam, že pokračovanie bude čo najskôr, a nie, ako Petrika píše, až o pár mesiacov xD Je to fakt veľmi zaujímavá poviedka :)

3 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | Web | 20. března 2016 v 19:38 | Reagovat

Hm... Velice zajímavá povídka... :)
Takové doby byly hodně zlé, všechno se točilo jen kolem moci a bohatství... A chudí žili ze dne na den... Nedokázala bych si představit žít v této době. Po každé, když sleduji nějaký film ze staré doby říkám si... To kurňa museli byt chlapy. Meče a těžká zbroj. A ty boje. To ne jak teď si vytáhne střelnou zbraň a vystřelí...
Je to velice pěkně napsané a těším se na další kapitolku! :)

4 Elyrose / Saomy Elyrose / Saomy | Web | 23. března 2016 v 8:13 | Reagovat

Bolo to dobré :D síce som sa tešila na to čo spraví s tým kňazom, o čom sa s ním prišiel porozprávať a tak, ja by som ho po tej spovedi zabila keby som bola Arnom :D lebo kňaz už zjavne vie že žena hovorila o assasínovi a keď assasín všetko nechal tak asi si budú blízky a kňaz ju potom bude môcť využiť. Bol by síce viac bad xD ale bolo by to pre jej ochranu. Celkový námet to s tou spovednou kabínou ako počúval jej spoveď sa mi páčilo. Osobne ma ďalšia časť tejto poviedky veľmi potešila a vôbec mi nevadilo že to bolo oproti predošlému dejovo slabšie lebo píšeš stále skvelo :3.

5 Sayuri Sayuri | Web | 24. března 2016 v 9:41 | Reagovat

Nechápem, prečo si písala, že je to slabé. Ved je to super! Mám rada tvoje dlhééé kapitoly a táto bola úžasná. Ach Farauška, tak som rada za nový príbeh. Páči sa mi to, takže budem čakať na dalšie kapitoly.
Jo a pobavilo ma slovo bezbožník :D :D

6 Pariah Pariah | Web | 24. března 2016 v 19:11 | Reagovat

I když jiné povídky než na Naruta nebo Basket obvykle nečtu ta tohle mě přesvědčilo už názvem. Mám moc ráda Assassins i když mzj počítač by ty novější verze hry nejspíš nerozjel... tedy určitě ne... :D:D Každopádně chci říct že rozhodně nelituju, moc se mi líbilo jak jsi popisovala všechno co se dělo i kněze. Přesně tak si představuju tu dobu a celkově mě to dost vtáhlo do děje a ten konec :D:D:D To se dělá? Jsme moc zvědavá, jak to bude pokračovat, mám moc ráda historické povídky i když především o lidech, kteří tam patří, což je zde splněno :) :D:D Jak si mužeš myslet že je to špatné? Mylsím, že se dost podceňuješ :) tedy rozhodně se podceňuješ mě se to moc líbilo zkrátka...těším se na další díl :-)

7 Farah Farah | Web | 24. března 2016 v 19:55 | Reagovat

Chcem sa vám všetkým poďakovať za komentáre, ktoré si váže nezaslúžim :) Ale tak, som rada, že ste si prečítali, že ste sa pri tom nenudili a že ste mi tu zanechali tak úžasné komenty :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: