A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola trinásta | časť II.

31. března 2016 v 15:05 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Hana dúfala, že si jej výraz nevšimol, no zostala mierne zarazená. Opäť cítila, ako sa jej do líc hrnie horúčava. Rýchlo pokrútila hlavou, zhlboka sa nadýchla a potom vydýchla a vydala sa za ním. Bolo to v podstate jedno - či sa budú učiť v obývačke, alebo v jeho izbe. I keď, predstava, že by ona sama mala niekoho vpustiť do tak súkromnej zóny, akou bola jej detská izba, sa jej moc nepozdávala. No ak to nevadilo Aominemu, tak nemala ani ona dôvod, aby sa cítila nepríjemne.

Otvoril dvere na jednej z izieb, ktoré sa nachádzali na poschodí a vošiel dnu. Ani ju nevyzval, aby ho nasledovala. Zrejme očakával, že za ním automaticky pôjde sama. Hana opatrne podišla k dverám a nakukla dnu. Zostala mierne prekvapená stáť vo dverách.


Čakala, že Aomine bude mať v izbe neporiadok. Bol to predsa len teenager, sama Hana nebola práve stelesnenie poriadkumilovnosti a on bol k tomu všetkému ešte aj chlapec. A neporiadok tu bol, aspoň sčasti, veci boli pohádzané jedna cez druhú, či už na jeho stoličke, alebo posteli. Niekde sa našla aj nejaká tá prázdna fľaška od sódy, či poloprázdny balíček slaných lupienkov. Ani oblečenie sa mu zrejme nechcelo upratovať, pretože si ho nahádzal na kopu na stoličku za písacím stolom. Ale nebolo to až tak zlé, ako Hana čakala, Usagi mával občas v izbe omnoho väčší bodrel. Neporiadok nebolo to, čo dievčinu zaujalo.

Jeho izba bola... zaujímavá. Áno, tak by to rozhodne Hana mohla nazvať. Páčila sa jej. Bola síce omnoho väčšia ako tá jej, ktorú mala u nich doma v paneláku, no pôsobila útulne. Bolo vidno, že tu mladík trávi dosť času, hlavne vo svojej posteli, ktorá bola dva rázy tak veľká ako tá Hanina. Steny zdobili plagáty rôzneho druhu, väčšinou šlo o športovcov alebo celé športové tímy a Hana objavila aj také, nad ktorými musela ohrnúť nosom, bolo jasné, že u Aomineho nebudú chýbať ani polonahé modelky v spodnej bielizni, či plavkách. Jeden plagát ju však zaujal viac, ako ostatné. Mal tu nalepený aj ten z časopisu, ktorý mu Hana podarovala, čo jej vykúzlilo drobný úsmev na tvári. Zrejme sa mu páčil a dievčina bola rada, že časopis padol na úžitok aspoň takýmto spôsobom.

Jej pozornosti nemohla uniknúť ani pozoruhodná zbierka rôznych ocenení. Mal ich skutočne veľa. Všetky naukladané vo vitrínke v rohu miestnosti, či už poháre a iné druhy trofejí, alebo rôzne plakety, diplomy a medaile. Všetky sa zrejme týkali basketbalu. Tak rozsiahla zbierka športových ocenení sa nevidí každý deň, dievčina s obdivom hľadela na vygravírované písmená na každej z trofejí. Aomine musel byť skutočne veľmi dobre zvyknutý na vyhrávanie.

Celý ten čas stál vedľa svojej postele, s neutrálnym výrazom a zvedavo hľadel na dievčinu, ktorá vošla do jeho izby. Zrejme čakal na jej reakciu.

Pohľadom prešla až k veľkému monitoru, ktorý slúžil zrejme aj ako televízor a to, čo ju zaujalo snáď najviac zo všetkého, bola jedna z tých novších a veľmi dobrých herných konzol. Vedľa nej sa povaľovali ledabolo naukladané videohry. Iba rýchlo preletela ich názvy očami, no to, čo videla, ju naozaj ohromilo. Čo sa týkalo videohier, Aomine mal naozaj veľmi slušnú zbierku. Na väčšinu z nich dievčina občas zvykla len túžobne pozerať v obchode.

"Máš super izbu," vydýchla viac menej skôr pre seba ako pre neho a neprestávala si celú miestnosť ešte raz dôkladne obzerať. Aomine sa iba nervózne ošíval a zhodil kôpku oblečenia, ktorá zaberala miesto na jeho posteli, na zem.

"Sadni si," povzbudil ju a Hana, trochu v rozpakoch, podišla k jeho posteli s tmavomodrými obliečkami a usadila sa na okraj, akoby sa bála, že ju posteľ, alebo niečo v nej, uhryzne. Neprestávala nervózne žmoliť lem svojej školskej sukne. Takmer hrobové ticho v miestnosti ju privádzalo do šialenstva. Mala pocit, že Aomine čoskoro začuje, ako hlasno jej od nervozity búši srdce.

"Ehm, to je najnovší Final Fantasy?" Spýtala sa, aby prelomila ľady, aspoň čiastočne. Aomineho videohry vyzerali ako celkom vhodná téma, ktorou by mohla začať.

Mladík sa otočil smerom k svojej hernej konzole a očami prebehol kôpku hier. Podišiel k nim a vybral z hromady jednu konkrétnu. Podišiel k Hane a podal jej obal, na ktorom svietil veľký nápis a pod ním ilustrácia animovaných postáv z hry.

"Hej, dostal som ju na Vianoce, no odvtedy som to poriadne ani nehral." Zašomral a sám si prezeral obal video hry, akoby ju vo svojej izbe zaregistroval prvý raz. Hana zvedavo nazrela ponad jeho plece.

"Vždy som si to strašne moc chcela zahrať, ja mám doma iba to najstaršie vydanie, novšie by mi na mojom počítači nešlo." Priznala sa mu a Aomine s nadvihnutým obočím pozrel na ňu.

"Teba bavia videohry?"

"No, áno. Ale väčšina z nich mi nejde, lebo mám taký starý, spomalený počítač."

Na chvíľu sa zamyslel. Nečakal, že by ju mohla ohúriť práve jeho zbierka videohier. Taká Satsuki sa napríklad o niečo podobné absolútne nezaujímala, vždy sa o tieto hry pohodené po jeho izbe iba potkýnala a ak náhodou nejakú z nich hral v jej prítomnosti, nespokojne mrnčala, aby to vypol a venoval sa jej. Preto ho zaskočilo, že jeho červenovlasá spolužiačka bola z niečoho takéhoto nadšená. Pripadala mu skôr ako ten typ, čo sa celé dni vŕta iba v knihách a učebniciach. Hoci, keď si zaspomínal na ich stretnutie v kine, i film, ktorý vybrala, ho prekvapil. Jej vkus rozhodne neodhadol na prvý raz a aj teraz ju podcenil. Zistenie, že má tiež rada počítačové hry, však nebolo vôbec zlé, práve naopak.

"Čo ťa ešte baví? Z hier?" Spýtal sa jej len tak ledabolo, hoci ho to skutočne zaujímalo. Sám občas nevyšiel aj niekoľko dní z domu, ak nemusel a celé dni sa váľal v posteli, hral videohry a prepchával sa rôznymi sladkosťami, či inými maškrtami. Ale to robievala väčšina chlapcov v jeho veku, nebolo to nič nezvyčajné. Nezvyčajnejšie bolo to, ak niečo takéto zaujímalo dievča, pokiaľ nešlo o tie bláznivé dievčenské otome hry, či vizuálne novely. Od niečoho takého radšej držal ruky preč.

"Hmm," Hana sa na chvíľu zamyslela, "napríklad Devil May Cry, alebo hocijaké iné od toho štúdia."

"Aj to mám." otočil sa a opäť sa zohol k svojej hromade. Tento raz z nej vytiahol ďalšiu hernú novinku, po ktorej Hana iba tajne túžila, pretože by ju i tak nemala kde hrávať.

"Wow," vydýchla, keď jej podal obal s hrou. Teraz mu skutočne závidela, nielen, že mal doma skvelú hernú konzolu, ale ešte k tomu aj kopu hier, za ktoré by dievčina dala aj celý majetok, ak by mohla. Aomine si všimol, ako užasnuto na tie hry hľadí. Pre neho to nebolo nič výnimočné. Potešil sa iba v tom momente, keď ich dostal. Bavili ho možno pár dní, no potom ich všetky i tak napokon odložil a viac sa k nim nevrátil. Na väčšinu z nich iba zbytočne padal prach. Tento raz však mal pocit, že sa pre ne nájde aspoň malé využitie.

"Chceš si zahrať?" Ponúkol sa a zamával jej pred nosom jednou z hier, na ktoré tak túžobne hľadela.

Dievčina si váhavo zahryzla do pery. Tá ponuka bola viac ako lákavá, doposiaľ nemala možnosť si žiadnu z tých hier, ktoré ju tak zaujímali, vyskúšať. Na druhej strane, bola tu z úplne iného dôvodu, ako hrať videohry. Prvoradé malo byť doučovanie, kvôli tomu s ním predsa išla až k nemu domov.

"A čo bude s angličtinou?" Spýtala sa hoci sa jej len ťažko odmietalo. Chcela to aspoň vyskúšať, aspoň vidieť, že aká je tá hra naozaj, stačilo by jej iba, ak by sledovala jeho, ako hrá. Aomine rýchlo jej otázku zamietol, iba otrávene mávol rukou.

"To počká, veď je piatok."

"Ja neviem, nemáme až tak veľa času."

"Jedna hra ťa nezabije, Matsumoto," netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu. Hane bolo jasné, že učiť sa bolo momentálne to posledné, na čo mal chuť. A možno mal aj pravdu, vyskúšať by si to mohla. Kedy sa jej najbližšie naskytne takáto šanca?

"Tak teda dobre, ak ti to nevadí..."

"Nie, inak by som to nenavrhol. Len mám iba jedno ovládanie, tak sa budeme musieť striedať."

Hane to vôbec neprekážalo. Trpezlivo sedela na okraji jeho postele a sledovala ako vložil CD s hrou do mechaniky a potom ju zapol. Každou jednou minútou, ktorú strávila v jeho izbe, sa pomaly začínala cítiť uvoľnenejšie. Bolo to lepšie, ako očakávala, bála sa, že to popoludnie bude skutočne trápne, priam až na nevydržanie, no videohry boli niečo, čo mali obaja spoločné a zaujímalo ich to rovnako. A za to bola rada, pretože sa aspoň mali o čom rozprávať a nesedeli vedľa seba bez slova v trápnom tichu.

Aomine jej ukázal, ako sa hra ovláda a potom jej vložil ovládač do rúk. Bolo to ťažšie, ako Hana pôvodne čakala, nebola na takéto nové ovládanie zvyknutá. Spočiatku je to vôbec nešlo a mladík si ju kvôli tomu aj trochu doberal. Zakaždým, keď sa je podarilo zabiť svoju postavu a hru ukončiť, bol na rade on. Hana začínala byť frustrovaná, predsa len, hry, ktoré hrávala doma, jej vždy šli ako po masle. Ale s takouto konzolou doposiaľ nemala skúsenosti, Aominemu sa to ľahko hovorilo, keď ju mal doma už dlho.

Napokon sa mu dievčiny zrejme uľútostilo, pretože prestal so svojimi posmeškami a naparovaním sa. Slová "mňa nikto neporazí" od neho už pred tým počula, no tento raz sa nebál oháňať sa nimi aj pred ňou. Keď sa prisunul na posteli bližšie k nej, stuhla.

Ovládač konzoly jej takmer vypadol z ruky a mierne sa zachvela, keď cítila, ako sedí v jej tesnej blízkosti. Nahol sa k nej zo strany a ovinul svoju pevnú pažu okolo jej drobnej postavy. Hana netušila, čo čakať a so zatajeným dychom sedela úplne nehybne. Cítila ako jej červenejú líca. Aomineho veľká dlaň sa dotkla jej menšej, keď vzal do ruky ovládač, ktorý kŕčovito zvierala.

"Ukáž, pomôžem ti," zašomral, takmer mohla jeho horúci dych cítiť na svojom zátylku a jeho prsty sa dotýkali tých jej. Snažil sa naviesť jej ruky, aby si čo najlepšie zvykli na ovládanie a pomohol jej dostať sa až na ďalší level. Vďaka tomu jej šlo hranie o čosi lepšie, hoci sa nemohla stopercentne sústrediť, najviac v jej mysli rezonovali spôsob, ako sa k nej pritisol aj jeho blízkosť a mala čo robiť, aby sa prinútila myslieť aj na niečo iné, ako teplo, ktoré z neho sálalo a vôňu sprchového gélu, ktorá sa okolo neho vznášala, či jeho čerstvo vypraného oblečenia.

Nechýbalo veľa a položil by si bradu na jej plece, vo svojej izbe sa choval ešte uvoľnenejšie, ako bola na jeho správanie zvyknutá v škole. Zrejme mu prítomnosť opačného pohlavia neprivádzala také rozpaky ako jej. Ona na niečo takéto zvyknutá nebola, trvalo jej veľmi dlho, kým si k sebe niekoho pripustila a to sa týkalo aj jej dievčenských kamarátok. Mala pocit, že tento raz už skutočne jej búšiace srdce prehluší všetko ostatné v izbe, no na druhej strane, to, že jej Aomine pomohol správne stláčať tlačidlá na ovládaní, pomohlo. A takto sa nemuseli striedať, mohli obidvaja ovládať hernú postavu súčasne.

Obaja boli do hry zabratí natoľko, že si nevšimli kroky, ktoré smerovali k Aomineho izbe. Dvere izby sa znenazdajky otvorili a Hana takmer vykríkla od preľaknutia. Objavila sa v nich vysoká, štíhla a veľmi príjemne vyzerajúca staršia žena s tmavšou pleťou a dlhými čiernymi vlasmi. Podľa podobnosti dievčina usúdila, že to bola zrejme Aomineho matka.

Hana rýchlosťou blesku odskočila od modrovlasého mladíka vedľa nej, takmer sa skotúľala z jeho postele. Srdce jej išlo priam vyskočiť z hrude, dych mala tak zrýchlený, že jej to pripadalo, akoby práve zabehla celý maratón. Jej tvár nadobudla snáď ešte bordovejší odtieň, aký mali jej vlasy.

"Dai-chan, ty tu máš návštevu?" Prehovorila žena a uprela pohľad na Hanu, ktorá sklonila hlavu tak, aby závoj jej tmavočervených vlasov zakryl rovnako sfarbené líca. "Ale toto nie je Satsuki-chan. Myslela som, že nás znova prišla pozrieť, keď som na chodbe uvidela dievčenské topánky." Celý čas sa prívetivo usmievala, pôsobila naozaj sympaticky.

"Dobrý deň," zamumlala Hana zahanbene a dúfala, že si to, ako ich s Aominem v izbe našla, nevysvetlila zle. Jej spolužiak sa však tváril úplne uvoľnene, akoby o nič nešlo, hoci jeho otrávený výraz naznačoval, že ho matkina prítomnosť práve dva rázy neteší.

"To je moja spolužiačka zo školy." Ozrejmil svojej matke a odložil hraciu konzolu, ktorá Hane vypadla z rúk, ako náhle sa dvere na jeho izbe otvorili. Nechápal, čo ju tak vyplašilo. Jeho matka bola na dievčenské návštevy zvyknutá. Momoi zvykla u neho tráviť veľa času, len v poslednej dobe, odkedy ukončili štúdium na Teiko, sa tí dvaja už nestretávali tak často, ako kedysi, aspoň nie mimo školy. Možno aj preto sa jeho matka domnievala, že v izbe nájde práve jeho dlhoročnú ružovovlasú kamarátku.

"Som Matsumoto Hana," postavila sa červenovláska a úctivo sa uklonila. Takmer sa potkla o svoju školskú tašku, ktorá ležala pohodená pri nohách Aomineho postele. Staršia žena jej úklon opätovala prikývnutím. Hana sa hanbila za svoju neohrabanosť, no vyzeralo to tak, že Aomineho matka bola jedným z tých ľudí, ktorí dokázali vychádzať s každým a za každých okolností sa ku všetkým správali úctivo a milo. Rozhodne to bola veľmi spoločenská a otvorená žena. Venovala Hane jeden veľmi široký úsmev a potom prešla pohľadom k svojmu synovi, na ktorého sa pre zmenu zamračila.

"Nabudúce, keď si sem dovedieš priateľku, Daiki, tak si tu aspoň pred tým uprac. Zase to tu vyzerá, akoby ti sem niekto zhodil bombu."

Aomine jej na to iba urazene odfrkol, no Hanino zahanbenie stúplo do závratných výšin. Jej líca už teraz skutočne horeli a nedokázala zo seba vysúkať jediné slovo, ktorým by uviedla veci na pravú mieru. Našťastie sa ale chopil slova jej modrovlasý spolužiak.

"Je tu kvôli doučovaniu. Doučuje ma anglinu." Objasnil svojej matke a jej tvár sa opäť rozžiarila.

"To je skvelé, Matsumoto-chan. Ďakujem ti, že môjho syna doučuješ, Dai-chan dokáže byť občas pekne natvrdlý."

"Už choď preč a neotravuj nás, mama," zastonal mladík frustrovane a posadil sa do svojho kresla, ktoré trónilo pred písacím stolom. Hana si všimla, že tento raz nie je sama v rozpakoch, aspoň na tom boli obaja rovnako, tento raz ju v tom nenechal sám.

"Zase si drzý, Dai-chan?" Pokarhala ho jeho matka znova, no potom iba pokrčila plecami a opäť sa obrátila k dievčine, ktorá stále nenachádzala slová a radšej mlčala. "Idem, lebo môj syn sa za mňa očividne hanbí," po jej slovách Aomine opäť nespokojne zavrčal, "tak sa pekne doučujte. A ak by ste niečo potrebovali, budem dolu v kuchyni." Žmurkla na Hanu a prv, než Aomine opäť začal niečo šomrať na jej adresu, odišla z jeho izby preč.

Hana si konečne mohla vydýchnuť. Aomineho matka sa k nej správala až nadmieru milo, bola to na prvý pohľad naozaj príjemná žena, no i tak jej celá táto situácia prišla trochu trápna, nebola na niečo takéto zvyknutá a zrejme ani Aomine netúžil po tom, aby im jeho matka robila spoločnosť.

"Asi by sme sa fakt mali do toho už pustiť." Navrhla dievčina nesmelo, keď sa Aomine prestal mračiť na dvere, za ktorými zmizla jeho matka. Najradšej by hrala počítačové hry celé popoludnie, koniec koncov, veľmi sa jej páčili a konečne mala možnosť si ich vyskúšať. No na druhej strane vedela, že majú aj určité povinnosti, ktoré sa Aomine stále pokúšal ignorovať a obísť. A kto iný sa mohol z nich dvoch postarať o to, aby sa ej niečo naučil, než ona? Preto otvorila svoju školskú tašku a vytiahla z nej pomôcky, ktoré by im mohli uľahčiť učenie sa. Aomine síce chcel protestovať a tváril sa, akoby ho snáď dievčina išla mučiť, no napokon sa predsa len do angličtiny obaja pustili, pretože tento raz to bolo skutočne potrebné.

* * *
Poobedie im ubehlo ako voda, možno za to mohol aj fakt, že jeho polovicu hrali hraním počítačových hier a tú druhú štúdiom. Hana sa snažila svojmu spolužiakovi na poslednú chvíľu vysvetliť čo najviac vecí, aby sa mu v pondelok konečne podarilo opraviť si známku. Teraz, keď aj jeho matka vedela, že ho dievčina doučuje, snažila sa ešte viac, pretože cítila ešte väčšiu zodpovednosť. Hana netušila, či Aomineho matka vie o tom, že jej syn prepadá, no nezdalo sa jej, že by ho kvôli tomu nejako veľmi hrešila, či poučovala ho. Mala podozrenie, že sa jej Aomine so svojimi výsledkami nezdôveril, boli predsa už na seniorskej strednej a všetko bolo iné, ako keď študovali nižšiu strednú školu. Okrem toho, Tōō akadémia mala vcelku voľný systém výučby, vďaka čomu mali študenti pocit, akoby čiastočne študovali na univerzite. Bol to dobrý spôsob, ako ich pripraviť na to, čo príde, keď sa rozhodnú siahnuť po vyššom stupni vzdelávania.

Ani sa nenazdali a pomaly sa blížil večer. Z intenzívneho opakovania učebnej látky ich vyrušilo až zazvonenie Haninho mobilného telefónu. Dievčina takmer až nadskočila, keď sa ozval vyzváňací tón a rýchlo chňapla po mobilnom zariadení, aby ho umlčala. Na displeji videla, že jej volá matka, no práve v tejto chvíli jej nechcela telefón zdvihnúť. Nerada telefonovala, keď ju pri tom niekto pozoroval a okrem toho, momentálne nemala chuť vysvetľovať matke, kde je a kedy príde. Preto zrušila hovor a odložila telefón do vrecka.

"Nezabalíme to už?" Spýtal sa Aomine unavene, zrejme to pre neho bolo naozaj vyčerpávajúce. Dievčina už dávnejšie zistila, že mu skutočne robí problém sedieť nad knihami viac ako pol hodinu. No vyplatilo sa to, pretože si stihli prejsť prakticky všetko, z čoho by ho mohla vyučujúca v pondelok vyskúšať. Hana si bola istá, že to tento raz vyjde, urobila pre to maximum a zvyšok bol už len na ňom.

"Asi áno, už mi volala aj mama." Zasvätila ho. "Koľko je vlastne hodín?"

Mladík pozrel na digitálne hodinky, ktoré mu viseli na zápästí.

"Bude šesť." Oznámil jej a v dievčine to len tak heglo. Vedela, že už sa blíži večer, no nečakala že je už tak neskoro. Skutočne stratili pojem o čase, nečudovala sa, prečo jej matka vyvolávala. Hana vôbec nikomu nedala vedieť, kam po škole pôjde, tak sa jej matke zrejme nepozdávalo, že ešte vôbec neprišla zo školy domov.

"Ja už pôjdem," oznámila Aominemu a začala si upratovať učebnice a zošity späť do svojej školskej tašky. "Dúfam, že som vás neobťažovala moc dlho."

"Veru áno, Matsumoto, už hodinu rozmýšľam ako ťa vyhodiť z domu." Prehlásil modrovlasý basketbalista ironicky a Hane chvíľu trvalo, kým pochopila, ako to myslí. Jej myšlienky boli čiastočne ešte stále zamestnané tým, že vymýšľala, čo povie doma, kde tak dlho bola. Nechcela matke rozprávať o tom, ako šla k svojmu spolužiakovi domov. Napadlo jej aj to, že možno bolo od nej nevhodné otravovať u Aomineho doma takto dlho, mohla byť doma už dávno, ak by vynechali tie dve hodiny, ktoré zabili hraním hier. Na druhej strane musela dievčina uznať, že to neboli práve nepríjemne strávené dve hodiny, celkom sa pri tom bavila.

Spolu s mladíkom schádzali dolu po schodoch, keď vybehla z kuchyne Aomineho matka.

"Tak čo, mládež, už ste skončili?" Usmievala sa na nich od ucha k uchu, no červenovláska i tak pociťovala isté výčitky, že u nich takto nečakane strávila celé popoludnie. Hoci to nevyzeralo, že mali ako rodina niečo naplánované, v prítomnosti cudzích ľudí sa proste vždy cítila veľmi neisto.






◄ KAPITOLA 12 | KAPITOLA 13 | KAPITOLA 14 ►
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Petrika Petrika | Web | 31. března 2016 v 15:37 | Reagovat

Som rada, že som si to prečítala ešte predtým, než som sa pobrala do hajan :D teší ma, že si pridala v tempe, pretože táto poviedka si to naozaj zaslúži a viaceré by sme neboli veru radi, kebyže zapadne nadobro prachom :]
No, som som zvedavá, ako to s tým doučkom vymyslia. Niečo si mi načrtla so strechou, ty klamárka :D ale Aomineho izba bola tou najlepšou a najpríjemnejšou variantou, ktorú si mohla vôbec zvoliť :D :D páčilo sa mi, že tam mal plagátik od nej, to je milé a ja tak akosi čuchám, že už mu Hanka naša nie je úplne ľahostajná a to je super, keďže sa držíš deju KnB a všetci vieme, aký tam Aomine bol :] nuž, na začiatku by zrovna nezískal miss sympatia :D :D :D a práve to je na tom to super, vidieť u neho konečne nejaký záujem o niečo :] oni dvaja sú zlatá dvojka. Sú takí, už som to písala raz, že Hana je ten typ, ktorý by mu dokázal ponuknut priestor a neotráviť ho a on je zasa ten charakter, ktorý by vedel posunúť ju :] ona je také chúďatenko hanblivé stále a teší ma, že zažíva tieto prvé skúsenosti práve s naším daikim. Je to zaujímavé a pútavé. Tieto dve postavy vôbec nie sú tuctové a jednoducho ich milujem. Síce toho majú ešte veľa pred sebou, ale už teraz im to tak trošku ladí. To s tými hrami si vymyslela dobre. Už som čakala nejakú pirátsku :DDD a to, ako jej pomohol s ovládačom, júj. Celkom hot scénka, keď si to tak predstavím :] ešte s tým jeho "neriešim" musel pôsobiť uvoľnene a sexy :] len Hana chytala infarktové stavy :D ale aj tak bola podarená a držala sa statočne. Nuž, musí už zbúrať tú stenu, čo si okolo seba postavila :]
Inak, páči sa mi, že sa to drží v takej zvláštne milej nevinnosti. To, že sa hanbila ísť k nemu a tak. Je to príjemné a hlavne v dnešnom skazenom svete neskutočne vítané z mojej strany. Hana si zachováva taký ten dobrý, sympatický odstup ako mladé dievča a mne sa to páči. Síce občas trošku viem o daných veciach rozmýšľať viac, ako je vhodné, ale to je typický znak a črta jej povahy :] čiže, prečo nie? :]
Pekná časť to bola. Perfektne sa to čítalo, bolo to...príjemne to šlo. Odstavček po odstavčeku :] ty to proste vieš. O teba jednoducho nenájdem dáke prešľapy a nelogické situácie. A preto to tak rada čítam. Je to stále v reálnej rovine, nič absurdné, nič preafektované a také ja mám rada. ľúbi sa mi, akým smerom sa to posunulo a pevne verím a chápem, že až teraz ťa to aj samú začne viac baviť písať.
Inak, Aomineho mama bola super. Tiež taký typická, úplne sadnúca situácia to bola s ňou :D  
Nuž a ten záver? Krásna čerešnička :] fakt, ten jeho pohľad a to očakávanie. Som zvedavá na ten zápas a či vyšle apsoň dáky vzdušný božtek :DDDDDDDDD ale né, fakt som zvedavá, ako bude na jej prítomnosť na tribúne reagovať :]
Tak, spokojná na 100000000000000000000 percent, spríjemnenia dňa totálne, ďakujem :]

2 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | Web | 31. března 2016 v 18:35 | Reagovat

Parádička, tato povídka pro mě byla taková uklidňující. Neboť jsem měla dnes docela náročný úklidový den a opět mě děsí představa, že zítra musím k veterináři... Takže mi aspoň trochu zvedla náladu...
Aomine a Hana už si k sobě nějakými maličkými kousíčky nachází cestičku... Hmmm... Bylo povedené to jak byla u něj a scénka v pokoji u her byla parádní! :)

3 Pariah Pariah | Web | 2. dubna 2016 v 11:29 | Reagovat

To je tak parádně napsané! Moc se mi líbí jak hezky postupně si k sobě ti dva nachází cestu a musím uznat že si je vážně umím představit jako pár, což je u Aomineho a jeho zvrhlých nápadů ve spojitosti s flegmatičností vcelku výjimečné. Na druhou stranu ona je přesně ten typ, co ho nebude nijak poučovat ani nic podobného... líbí se mi metody, které na něj "používá" aby ho přiměla k nějaké školní aktivitě a hlavně teda k angličtině. Haha takového učitele bych taky brala, možná bych to teď uměla líp :D.
No jako obvykle se skláním nad tvým talentem a skutečností, jak bezvadně umíš všechno popsat a vylíčit, tak aby  si to čtenář uměl do největších detailů představit. Paráda :-)

4 Hentai no Kame Hentai no Kame | 7. dubna 2016 v 18:08 | Reagovat

Ja sa môžem ísť pokrájať do sushi, vážne! Taký pekný dielik tu visí už osem dní a ja nič.... T_T

No, aby sme sa pohli k hodnoteniu, ja som to vedela! *víťazoslávne šermuje päsťou vo vzduchu* A prekvapilo ma, aký si vymyslela dom a všetko, fakt ma to udivilo! Hlavne Devil May Cry, síce som si to anime ešte nepozrela, ale je mi známe.
Daikiho mama ma úplne očarila, on by mohol byť jeden z tých charizmatických vodcov firiem alebo podnikov... keby to nebol obrovský lenivý kocúr posadnutý basketom XD každopádne, veľmi ma potešilo, že sa aj uistil ohľadne toho zápasu, tuším to už začína iskriť, ale to, si myslím, iskrilo už v kine.

Tvoje "naťahovanie" mi to absolútne nevadí, ja sa v tom vyžívam. Už som prečítala priveľa zlých (a jednorázových) yaoi poviedok na Hetaliu. Začínajú mi liezť na nervy, neznášam porn without plot. Kazí to charakter.

5 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 26. dubna 2016 v 20:49 | Reagovat

Tenhle díl se mi opravdu líbil ^.^ Návštěva u Aomineho doma byla opravdu dobře popsaná. Původně jsem i čekala, že skončí u Hany, tak jsem byla překvapená. Hmm Teď bych to viděla na něco jako Aomine dobře napsal test a za odměnu pozve Hanu na hry :D mno nebudu se tu vypisovat ze všech dojmů, koho to zajímá? Jen bych ještě dodala, že aomineho mamka byla fakt luxusní XD dokonce i Aomine byl uveden do rozpaků :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: