A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola trinásta | časť I.

31. března 2016 v 14:57 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Po týždni sľúbená nová kapitla k poviedke The Ace and his Wallflower. Tento raz sa mi ju podarilo dokončiť omnoho skôr ako za iných okolností, len som od nestíhala hodiť to na blog (je to piplačka, keď ešte k tomu musím tie kapitoly sekať na polovice ._.). Tak snáď budete spokojní a bude sa vám nová kapitola páčiť aspoň tak, ako tá predošlá :) Ako som už písala, dej sa pomaly, ale isto posúva a hlavne ja sa posúvam na tie zaujímavejšie pasáže, ktoré plánujem už od začiatku tejto fanfikcie a na ich písanie som sa tešila. Horšie sú tie "hluché" miesta medzi, ktoré prepájajú dej a je potrebné ich vyplniť. Ale s tým si snáď nejako poradím. Ešte by som chcela upozorniť, že čoskoro pridám na blog taký väčší prieskum, ktorý sa bude týkať mojich poviedok a hlavne vás - vášho záujmu, tak vás všetkých vopred pekne prosím, aby ste sa potom zapojili. Nakoľko z ďalšej kapitoly ešte nemám nič napísané, nechcem vám sľubovať, kedy výjde ďalšia, no budem sa snažiť najneskôr do budúceho štvrtku. Už asi netreba viac nič dodávať, snáď len toľko, že prajem príjemné čítanie a som zvedavá na vaše reakcie.


Kapitola trinásta

časť I.



* * *
Deň tridsiaty

Pocit, že Aominemu niečo dlží, Hanu neopustil ani nasledujúci deň. Stále jej bolo ľúto, ako včerajšie doučovanie v knižnici dopadlo, no zdalo sa, že modrovlasý chlapec z jej triedy si tým absolútne neláme hlavu. Hana stále cítila, že by mu to mala nejako vynahradiť, tento raz bola dlžníkom ona a prvou vecou, ktorú mohla urobiť, bolo to, že ho pripraví tak dobre na to pondelňajšie skúšanie, že bude aj samotná angličtinárka iba údivom otvárať ústa.

Dohodnúť sa na tom, kedy a kde sa stretnú, to už bol však tvrdší oriešok. Dneskajšie poobedie pre oboch padlo, pretože Hana mala literárny klub a Aomine bol zo včerajšieho popoludnia v knižnici, ktoré trávil čakaním a nudením sa tak unavený, že dnes by ďalšie dve hodiny nezvládol. Okrem toho, do knižnice už ísť nemohli, ani keby sa dohodli na iný dátum. Knihovníčka ho predsa odtiaľ včera vyhodila a zakázala mu vstup na najbližšie tri školské roky, ktoré mali obaja v Tōō akadémii stráviť.

Napadlo jej, že by sa mohli usadiť v niektorej z prázdnych učební, no tie zvykli vyučujúci v piatok poobede zamykať, prípadne sa tam zdržiavali upratovačky a nebol by to najvhodnejší nápad. Celkovo im už nezostávalo veľa možností. A pondelok sa nezadržateľne blížil.

A čo v piatok? Má nám odpadnúť posledná hodina. Mohol by si? Alebo v sobotu?

Hana rýchlo načmárala slová na papierik, zmuchlala ho a hodila po Aominem práve vo chvíli, keď sa vyučujúci nepozeral smerom do triedy, ale písal čosi na tabuľu. Potrebovali to čím skôr vyriešiť a hoci posielanie si papierikov patrilo na základnú školu, mentálne s ním Hana nemala ako inak komunikovať. Akékoľvek šepkanie by učiteľ isto počul a Hana dobre vedela, že tento vyučujúci to neznášal, nechcela ich oboch znova dostávať do problémov. Nie po tom včerajšku.

Mladíkovi sediacemu v lavici pred ňou chvíľu trvalo, kým si všimol papierik, ktorý pristál na jeho lavici. Hana počúvala šuchotanie, keď ho Aomine roztvoril. Chvíľu neurobil nič, ani len nechytil ceruzku, či pero do ruky a Hana už čakala, že ju bude ignorovať, no napokon vzal do ruky pero a naškriabal odpoveď. Ľahostajne hodil papierik za seba, Hana ho takmer nechytila. Roztvorila zmuchlaný odkaz a čítala.

V piatok sa nechystám do školy... A v sobotu nemôžem. Mame vraj dôležitý zapas a tento raz budem hrať aj ja.

Zamračila sa, Aomine jej v tomto vôbec nepomáhal. Mala pocit, že sa chce tomu poslednému doučovaniu vyhnúť, no dobre vedela, že aspoň niečo si zopakovať musia. Bol už iba krôčik od toho, aby mu učiteľka zlepšila výslednú známku z angličtiny a ona nechcela takúto šancu zahodiť. Opäť sa v nej ozývali jej učiteľské predpoklady. Aj školská psychologička jej v poslednom ročníku na juniorskej strednej predsa povedala, že nej bol dobrý pedagóg, vraj má na to vlohy.

Do školy nemusíš chodiť, môžeme sa stretnúť potom, poobede. Aj tak nebudeme môcť zostať tu, musíme nájsť nejaké iné miesto.

Na chvíľu sa zamyslela a prerušila písanie. Vedela, že by si miesto tohto dopisovania mala skôr robiť poznámky, predsa len, učivo, ktoré práve preberali, bolo jedno z tých náročnejších a nedávať pozor, sa v tomto prípade nemuselo vyplatiť. Keď už však začala svojmu spolužiakovi posielať papierik s písanou konverzáciou, bolo by hlúpe teraz skončiť, zrejme čakal na to, čo mu odpíše. Už si v hlave chystal ďalšiu výhovorku, to bolo Hane jasné. Ale vedela, že ak sa jej podarí ho nejako motivovať, tak to pôjde ľahšie. Spomenula si na ich spoločné popoludnie v kine a dostala nápad. Opäť začala písať.

Do školy nemusíš chodiť, môžeme sa stretnúť potom, poobede. Aj tak nebudeme môcť zostať tu, musíme nájsť nejaké iné miesto. Čo by si povedal, keby sme sa stretli v obchodnom centre. Môžeme si kúpiť niečo na jedenie a učiť sa na terase, ktorá je pri obchodoch s rýchlym občerstvením?

To neznelo ako najhorší nápad. Hana si po sebe odkaz ešte raz prečítala a potom papierik opäť zložila. Počkala, kým učiteľ znova upriami svoju pozornosť na niečo iné, ako na žiakov a podarilo sa jej ho nepozorovane Aominemu podsunúť. Dúfala, že sa mu jej návrh bude aspoň trochu pozdávať. Už ani príliš nepremýšľala nad tým, že to bola zase ona, kto inicioval ich ďalšie stretnutie. Za iných okolností by sa cítila zahanbene, no stále sa upokojovala myšlienkou, že to všetko bolo iba kvôli tomu odučovaniu.

Trpezlivo čakala, kým jej spolužiak odpíše. Pripadala si, akoby sa vrátila späť v čase, keď si takto zvykla dopisovať s Misao. Aomineho príšerné písmo sa síce nedalo ani len porovnať s tým, ako písala jej najlepšia kamarátka, ktorá nikdy nešetrila smajlíkmi, či bláznivými kresbičkami, no i tak malo aj niečo takéto svoje čaro. To napätie, že ich učiteľ prichytí a to čakanie, kým jej odpíše a pošle papierik späť. Hana si pripadala ako v nejakej shoujo mange a mierne zahanbene zdvíhala papierovú guľôčku zo zeme, kam sa ju podarilo Aominemu hodiť. Hana mala pocit, že to urobil naschvál, aby sa musela po papierik zohýbať. S jeho schopnosťami musel aj poslepiačky vedieť trafiť presne tam, kam chcel.

Nečakaj že sa tam niečo naučím ale dobre. V piatok po škole na rovnakom mieste a aj v rovnaký čas ako naposledy?

Rýchlo tie napísané slová preletela očami a pousmiala sa. Bolo jasné, že vidina toho, že si budú môcť dať niečo dobré pod zub a nebudú sedieť v knižnici, kde to zrejme jej spolužiak skutočne nemal rád, fungovala. Hana bola na seba pyšná, podarilo sa jej opäť ho presvedčiť, aby si dal povedať. Vedela, na aký čas a miesto naráža - pred nákupným centrom, ako keď na ňu čakal naposledy.

Keď sa k nej Aomine s očakávaním v tvári otočil, obočie mierne zdvihnuté a netrpezlivo zvieral pero v dlani, s jemným úsmevom prikývla.

"Platí," zašepkala a Aomine prikývol tiež. Znelo to, akoby sa dohodli na niečom inom, než obyčajnom nudnom doučovaní a ona za to bola úprimne rada. Nespoznávala tie pocity, za iných okolností by sa jej začínala už teraz zmocňovať panika. No vedela, že sa nie je čoho báť. Už sa s ním mimo školy stretla a dopadlo to lepšie, ako očakávala. Ak by sa lepšie nepoznala, povedala by, že sa snáď začínala na to poobedie aj celkom tešiť, minimálne tak, ako sa zvykla tešiť na každý štvrtok, kedy mali mať literárny klub. Zhodou okolností, práve dnes sa dievčine na literárny klub takmer vôbec nechcelo a nepomáhalo jej ani pomyslenie na to, že tam bude Tomoya-senpai. Hana nespoznávala svoje myšlienky, preto sa radšej prinútila konečne dávať pozor.

Ani po skončení hodiny jej pomyslenie na dnešné poobedie na nálade nepridalo. Keď sa jej Yuzuru pýtala, o čom si s Aominem dopisovala, Hana očervenela. Nečakala, e si to niekto v triede všimne, no mýlila sa. Jej kamarátka to zaregistrovala a Hana chápala, že bola hnedovláska iba zvedavá. Prezradila jej, že ešte stále nemajú vyriešené doučovanie.

"Ty ho ešte furt odučuješ?" Opýtala sa Yuzuru prekvapene, keď sa chystali na ďalšiu hodinu, ktorú mali mať v inej učebni.

"Áno, v pondelok musí byť dobre pripravený, tak to ešte riešime. A ak sa mi podarí ho doučiť ho tak, že si opraví známku, tak s tým bude mať už pokoj." Vysvetlila jej Hana počas toho, ako kráčali chodbou.

"Teda, ja sa ti čudujem, že s ním máš trpezlivosť, Hana-chan."

"Nie je až taký hrozný, keď človek vie, ako na neho." Hana nechápala, prečo sa ho zastávala a už vôbec nie, prečo práve pred Yuzuru. No pocítila akúsi potrebu to vysloviť, najmä po tom, čo včera pre ňu urobil. To si však nechala radšej pre seba.

"No keď myslíš," pokračovala jej hnedovlasá spolužiačka, "snáď sa ti to teda podarí a potom budeš mať viac času a budeme sa môcť venovať športovej rubrike."

"Jasné," snažila sa červenovláska znieť presvedčivo. Pravdou však bolo, že by bola takmer zabudla na to, čo ich s Yuzuru čakalo, mali predsa ešte pred sebou zápasy a články, ktoré museli napísať. "Dokonca bude jeden zápas aj v sobotu, aspoň to som vyzistila od Aomine-sana."

"To je fajn, aspoň budeme mať viac materiálov. A dúfam, že ten Tomoya nebude mať k našim článkom žiadne pripomienky, aby sa to mohlo čím skôr vydať." Yuzuru znela dosť nevzrušenie, Hana mala pocit, že jej bolo v skutočnosti ukradnuté, čo si o ich článku senpai zo školského časopisu myslí.


* * *
Deň tridsiaty prvý

Hana mala pocit, že doučovanie v nákupnom centre nebol práve najlepší nápad už cestou zo školy smerom k veľkému centru. Bol piatok poobede, čo znamenalo, že stredisko bude zrejme preplnené. Mnoho ľudí, či už mladých, alebo aj starších, sa rozhodlo tráviť čas po škole, či práci práve tu a to znamenalo davy ľudí pohybujúcich sa po jednotlivých poschodiach. Stále však dúfala, že sa im podarí nájsť nejaké odľahlé miesto, kde budú môcť aspoň niečo z učiva prejsť.

Aomine ju tak, ako naposledy, už čakal pred vchodom. Hana sa vybrala prvým spojom, ktorý jej šiel od školy, no i tak ju modrovlasý basketbalista opäť predbehol. Tento raz sa však tváril uvoľnene, akoby mu vôbec nevadilo, že musí čakať. Vyzeral oddýchnuto, Hana mohla iba hádať, že zrejme spal až do neskorého poludnia, nakoľko sa dnes v škole neukázal. Na sebe mal ležérne oblečenie a opäť tak mala možnosť ho vidieť bez školskej uniformy. Obyčajné, tak trochu športové veci mu pristáli, to musela Hana uznať. Dnes bol tiež pekný, veľmi slnečný deň, pomaly sa blížilo leto, a tak si mohli všetci dovoliť i ľahšie oblečenie. Aomineho džínsy, športové tenisky a tričko s krátkym rukávom s motívom nejakého športového klubu, zrejme zahraničného, na ktorom mal kockovanú košeľu s krátkym rukávom, spolu vyzerali dobre. Hana mala dokonca podozrenie, že možno pred tým, ako sa vybral smerom pred nákupné centrum, sa niekde zastavil zahrať si basketbal.

"Snažila som sa prísť čím skôr." Povedala bez pozdravu a Aomine si konečne všimol jej prítomnosť.

"Čau, Matsumoto," pozdravil ju až neprimerane veselo, Aomine takýto nezvykol byť, aspoň nie v škole. Dnes mal však podľa všetkého mimoriadne dobrú náladu, za čo bola dievčina rada. Aspoň sa jej s ním bude lepšie pracovať. Spolu sa vydali smerom dnu do nákupného centra. Vyzerali trochu zvláštne, on v obyčajnom vychádzkovom oblečení a Hana vo svojej školskej uniforme, dokonca mala na sebe ešte aj školskú tašku, plnú kníh a zošitov. No chcela byť na doučovanie náležite vyzbrojená a preto vzala všetko, čo by sa im mohlo zísť, nakoľko tento raz nebudú môcť vyberať z veľkého množstva kníh, ako tomu bývalo, keď sa stretávali v knižnici.

Vo vnútri však bolo ešte viac ľudí, ako Hana očakávala. Všade sa to len tak hemžilo davmi, či už v hlavnej sále, medzi uličkami, alebo v jednotlivých obchodoch. Aj eskalátor praskal pod váhou davu, ktorý sa ním viezol. Aomine s Hanou sa museli potlačiť, aby sa vôbec na pohyblivé schody zmestili. Vyviezli sa až na samý vrch obchodného centra a vydali sa smerom k stánkom s rýchlym občerstvením.

"To som mohla čakať," vydýchla dievčina nešťastne pri pohľade na plné stoly so stoličkami pred bufetmi. Ľudí tu bolo viac ako dosť a ak by sa im aj podarilo ukoristiť nejaký zo stolov pre seba, v tomto šere, vrave a hluku by sa za žiadnych okolností nedalo učiť. Obrátila sa na svojho spolužiaka. "Čo urobíme?"

Aomine stál vedľa nej a ľahostajne prechádzal pohľadom z jedného preplneného kúta terasy na druhý. Nezdalo sa, že by ho to nejako trápilo. Ledabolo pokrčil plecami na znak toho, že netuší, čo by mali urobiť. Ruky mal zasunuté vo vreckách a Hana mala pocit, akoby takmer ani nebol duchom prítomný. Netváril sa ani naštvane, ani otrávene, skôr akosi zvláštne zamyslene.

"Pôjdeme k vám? Alebo ku mne?" Jeho slová ju veľmi prekvapili. Nečakala, že by mohol navrhnúť niečo takéto. Na malú chvíľu jej napadlo, že im možno nezostane nič iné, iba sa stretnúť u niekoho z nich dvoch, doma. Predstava, že by ho mala vziať do ich malého, preplneného bytu sa jej však vôbec nepozdávala. Nielen, že mali doma čiastočne stiesnené podmienky, ešte k tomu bolo dosť možné, že jej matka bude práve teraz doma a to by znamenalo kopu nekonečných a nepríjemných otázok a zvýšené riziko toho, že sa dostanú do nejakej veľmi trápnej situácie.

"Kde vlastne bývaš?" Spýtala sa nervózne. Predstava, že by mala ísť so svojim spolužiakom, k nemu domov, bola niečo, nad čím nikdy pred tým nepremýšľala. Doposiaľ navštívila doma iba svoju najlepšiu priateľku Misao, ešte dokonca nebola ani u Yuzuru a teraz bolo dosť možné, že pôjde k Aominemu. Snažila sa nepanikáriť, veď budú mať predsa doučovanie. Misao by to celé už dávno určite prekrútila a ak by sa jej Hana zverila s tým, že išla k jej spolužiakovi v piatok popoludní, určite by jej neverila, že iba kvôli takej veci, akou bolo doučovanie. Pravdou však stále ostával fakt, že skutočne nemali kam inam ísť.

"Iba pár ulíc odtiaľto, pešo je to necelých pätnásť minút." Odvetil jej a Hana tušila, že tento nápad je zrejme najrozumnejší zo všetkých. Sama bývala omnoho ďalej a cesta k nim domov, by trvala o dosť dlhšie.

"Aj by som ťa pozvala k nám, ale určite bude doma matka a asi aj brat." Hana sa ošívala, nechcela znieť neslušne, či odmerane, predsa len, rovnako tak mohla nečakaná návšteva vadiť aj jeho rodičom. "A pešo by to trvalo od nákupného centra viac ako pol hodinu."

"Tak pôjdeme k nám," vyhlásil mladík rozhodne, na čo vo vnútri opäť pocítila akési neznáme chvenie. Prekvapovalo ju to, že s akou ľahkosťou to vyslovil. Akoby vskutku o nič nešlo. Možno si k sebe domov vodil spolužiačky, či iné dievčatá pravidelne a bol na to zvyknutý. Hana nemohla vedieť, čo robieva vo svojom voľnom čase, no i tak sa jej to akosi nezdalo. Mala možno až príliš veľké zábrany, iný človek by to na jej mieste nerozoberal do takých podrobností a jednoducho by súhlasil. Mohla byť rada, že bol vôbec ochotný presunúť ich stretnutie k nemu domov.

"A tvojim rodičom to nebude vadiť?" Spýtala sa neisto a Aomine si odfrkol. Rozhodne pokrútil hlavou na znak toho, že niečo podobné ju nemusí trápiť.

"Asi ešte nebudú doma a okrem toho, nemalo by im to prečo. Veď ma predsa ideš doučovať, Matsumoto." Povedal to takmer až s humorom v hlase a veľavýznamne na ňu pozrel. Až mala Hana pocit, že opäť očervenie.

Tešilo ju, že našli nejaké rozumné riešenie, no i tak bola z tej návštevy, ktorá ju čakala, dosť nervózna. Nervózne žmolila v rukách popruh svojej školskej tašky a snažila upokojiť sa, tváriť sa čo najprirodzenejšie. O nič nejde, ideme sa iba doučovať, možno budeme v kuchyni, možno tam bude jeho matka, alebo nejakí súrodenci. Snáď sa nás nebude nikto na nič pýtať. Najlepšie by bolo, ak by naozaj neboli doma. Hana dúfala, že to bude mať čoskoro za sebou.

"Tak čo, ideme?" Spýtal sa Aomine, ktorý bol už pripravený vydať sa smerom k nemu domov. Iba Hana stále stála na mieste ako prikovaná. Musel ju prebrať zo zamyslenia.

"Jasné, už idem," odpovedala mu a pobrala sa za ním, von z preplneného nákupného centra, kde sa rozhodne žiadne doučovanie usporiadať nemohlo, ani keby obaja moc chceli.


* * *
Došli až k radu pekných, veľmi útulne vyzerajúcich rodinných domov. Bola to veľmi slušná štvrť, Hana v týchto končinách ešte nikdy pred tým nebola, no hádala, že tu žijú príjemné rodiny, na úrovni. Cesta k Aominemu domov im ubehla skôr, než sa dievčina nazdala. Celý čas sa úpenlivo modlila, aby nikoho nemal doma. Cítila sa až príliš nesvoja na to, aby sa stretla s jeho rodičmi, či inými rodinnými príslušníkmi. Už tak mala pocit, že jej od hanby zhorí tvár, už len fakt, že kráčali smerom k nemu domov, bol viac ako absurdný.

Aomine zastavil pred jedným z nových a čerstvo prerobených domov. Pastelová farba, ktorou bol dom natretý, žiarila na slnku a aj do sýta natretá bránička pred domom sa pekne leskla. Spoza jednotlivých latiek vykúkal zelený trávnik s húfmi vysadených kvetinových záhonov. Bol to typický rodinný dom. V porovnaní s panelákmi v štvrti, kde žila Hana, vyzeral takmer až rozprávkovo.

Mladík vedľa nej podišiel až k bráničke a stisol kľučku. Bránka sa otvorila a on pokynul dievčine, aby vošla dnu, do dvora. Hana si všímala každý jeden detail, ktorý lemoval vchod k nemu domov. Dvor bol síce malý, no dosť priestranný na to, aby na ňom mohla spoločne celá rodina tráviť príjemné chvíle. Zdalo sa jej, že vzadu zazrela vybetónovanú plochu a tyč, na ktorej visel basketbalový kôš. Mohlo jej napadnúť, že niečo také zrejme jej spolužiak bude mať doma, basketbal bol predsa jeden z jeho koníčkov, aspoň to vypozorovala, i keď jeho vzťah k tomuto športu bol viac, než zvláštny, ako sa stihla už presvedčiť.

"Máte to tu pekné," poznamenala, keď odomykal dvere, ktoré viedli dnu, do domu. Počula Aomineho, ako sa krátko zachechtal, no nevadilo jej to. Takéto slová by zrejme skôr zapôsobili na jeho matku. I napriek tomu pocítila potrebu pochváliť to príjemné prostredie, do ktorého ju viedol. A to, že bolo zamknuté, brala ako dobré znamenie, zrejme nikto nebol doma.

"Nemáš doma súrodencov?" Spýtala sa nesmelo, keď stála na chodbe a vyzúvala si topánky. Všimla si, že v botníku bolo veľa voľného miesta. Čakala by, že zrejme niekto bude doma, aspoň nejaký Aomineho brat, či sestra, netušila, koľko sa ich v domácnosti nachádza. Ten však pokrútil hlavou a sám odkopol svoje tenisky, ktoré si vyzul, do kúta.

"Nemám súrodencov." Jeho zašomranie sotva počula, ale i tak ju prekvapilo. Nečakala, že je Aomine jedináčik. Sama si nevedela predstaviť, aké by to bolo, ak by aj ona bola bez súrodenca. S Usagim síce už dlhšiu dobu vôbec nevychádzali, ale predsa len to bol jej brat a Hana ho mala rada i napriek tomu, že bol stále drzý a zvykol jej robiť zle. Vyrastali spolu a ako malí stáli vždy jeden pri druhom, aj v najťažších časoch. To len v poslednej dobe sa ozývala bratova puberta. Vďaka tomu jej nikdy nebolo ako malej smutno, vždy tu bol niekto, s kým sa mohla zahrať, pre koho mohla byť staršou sestrou a pocit, že by mala byť sama... Len ťažko si to vedela predstaviť. Ale zdalo sa, že Aomine bol na to zvyknutý. Vedela si predstaviť, že mu to takto vyhovovalo, aspoň ho nikto s ničím neotravoval.

"Kam ideme?" Spýtala sa, keď si všimla, že sa vydal smerom ku schodom a začal kráčať hore. Čakala, že možno pôjdu do obývačky, no tú obišli, Hana si všimla, že aká bola priestranná a vkusne zariadená, no zívala prázdnotou. Nemohla sa prestať obzerať okolo seba. Na prvý pohľad možno tak nepôsobil, no ich dom bol pomerne dosť veľký na to, že v ňom žili iba traja ľudia. Vybrala sa po schodoch hore, za modrovlasým mladíkom, ktorý pootočil hlavou a ponad plece na ňu pozrel.

"Do mojej izby."





◄ KAPITOLA 12 | KAPITOLA 13 | KAPITOLA 14 ►

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: