A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola štrnásta | časť I.

17. dubna 2016 v 17:50 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Konečne nová kapitola a opäť som sa zamerala na The Ace and his Wallflower. Síce ju uverejňujem s obrovským omeškaním, ale absolútne som nestíhala, takže tento raz za to skutočne nemôže prokrastinácia ani lenivosť, ale nedostatok času. Ale napokon sa mi predsa len podarilo niečo zosmoliť. Takže máme tu už v poradí štrnástu kapitolu. Dnešná kapitola však znova nebude nič moc, nakoľko sú tam iba samé nezáživné veci a čiastočne slúži iba ako vyplnenie času a pojítko medzi tým zaujímavejším. Je dokonca aj o dosť kratšia ako predošlá, ale snáď to nevadí. Aj sa mi zdá, že mi minule niekto písal, že preferuje kratšie kapitoly, tak snáď to nebude taký veľký prúser. Stále to je viac ako dosť a opäť sa počet slov pohybuje v rozmedzí okolo tých 5 000. Prajem príjemné čítanie a snáď to nabudúce bude už konečne zaujímavejšie.


Kapitola štrnásta


Deň tridsiaty druhý

Ležala v posteli a s nešťastným výrazom v tvári upierala zrak na strop svojej detskej izby, ktorý jej visel nad hlavou. Každých pár minút musela siahnuť k nočnému stolíku po vreckovku, nos mala od smrkania takmer už zodratý a hrdlo ju pálilo spôsobom, že sotva niečo dokázala prehltnúť. Taká už, bohužiaľ, choroba väčšinou býva. Najviac ju však mrzelo, že miesto toho, aby práve teraz sedela so svojou kamarátkou Yuzuru v hľadisku a sledovala basketbalový zápas, musela zostať doma.

Už včera večer sa necítila dobre a keď sa dnes ráno prebudila - bolo to jasné. Stupnica na jej teplomere ukazovala, že má zvýšenú teplotu a nebola jediná šanca, že by ju matka pustila v takomto stave preč z domu. Preto musela Hana všetky svoje plány zrušiť. Mala šťastie, že Yuzuru bola chápavá a ubezpečila ju, že jej nevadí, ak bude musieť na ten zápas pozrieť sama. Bolo to veľmi dôležité stretnutie a dievčatá mali v pláne zahrnúť priebeh zápasu do svojej rubriky, ktorá čoskoro vyjde v prvom čísle školského časopisu. Hana však tento raz nemohla svojej kamarátke s písaním pomôcť, musela uprednostniť svoje zdravie pred túžbou zúčastniť sa zápasu.

Jej pohľad skĺzol zo stropu smerom k nočnému stolíku, na ktorom mala položený mobilný telefón. Bola tu ešte jedna vec, ktorá ju mierne znepokojovala. Včera sľúbila svojmu spolužiakovi, že sa na ten zápas príde pozrieť. Už dlhšiu chvíľu bojovala s nutkaním vziať mobil do rúk a napísať mu.

Keď jej prsty behali po klávesnici telefónu, nervózne si hryzla do pery. Sem-tam jej uniklo nepríjemné zakašľanie, čo občas spôsobilo, že sa matka prirútila celá ustráchaná do jej izby a Hana ju musela ubezpečovať, že sa nedusí, iba sa jej ťažšie odkašliava.

Prepáč, ale dnes nebudem môcť prísť na zápas. Ochorela som. Aj tak ti želám veľa šťastia.

Jej oči niekoľko rázy preleteli slová na displeji telefónu, ktoré práve napísala. Stále však nestlačila tlačidlo, ktorým by sa správa odoslala. Netušila, či je vôbec vhodné, mu niečo takéto písať. Na jednej strane cítila akúsi malú potrebu vysvetliť mu to, ospravedlniť sa, veď mu predsa včera sľúbila, že príde. No na druhej strane, mohlo by ho to otravovať. Hana myslela na to, že sa možno v skutočnosti jej spolužiak ani nezaujíma, či dievčina na jeho zápas príde, alebo nie. Možno mu bola úplne ukradnutá. A ak by mu poslala niečo takéto, iba by sa tým strápnila...

Rýchlo vymazala správu a odložila telefón tak, aby sa naň nemusela pozerať. Áno, stavím sa, že mu je úplne fuk, či tam som, alebo nie. Upokojila sa a odľahlo jej, že tú správu nakoniec neodoslala. Bolo jej skutočne veľmi zle, choroba a malátnosť ju premohli, preto sa obrátila v posteli na druhý bok a zavrela oči. Spánok je najlepší liek, aspoň tak to vravievala jej stará mama. A čím skôr sa vylieči, tým lepšie.

* * *

Deň tridsiaty tretí

V nedeľu sa po ťažkej noci dievčina prebudila až na obed. Včera sa jej podarilo zaspať, ako keby ju niekto do vody hodil a zobudia sa po výdatnom, takmer dvadsaťhodinovom spánku až na druhý deň.

Automaticky a inštinktívne siahla po svojom telefóne. Yuzuru jej isto včera večer volala, aby jej oznámila, že ako dopadol zápas, no dievčina spala ako zarezaná. Ale zaujímalo ju to, chcela vedieť, či sa Aominemu podarilo vyhrať, ako sľúbil. Podľa všetkého, tá škola, s ktorou Tōō zápasila, bola nejaká menej známa stredná, ktorá sa v posledných mesiacoch začala drať do popredia, čo sa basketbalu v Tokiu týka. Aspoň to sa dievčatám, ktoré mali na starosti športovú rubriku podarilo zistiť. Muselo to však byť úplne iné, vidieť ten zápas naživo. Hana bola zvedavá. A Yuzuru jej skutočne včera volala, dokonca poslala správu. Tá však nebola tým, čo dievčinu prekvapilo po tom, čo si prebehla nové upozornenia a zmeškané hovory, prípadne doručené správy.

Písal jej aj Aomine. Jeho meno svietilo hneď vedľa toho, ktoré patrilo jej hnedovlasej spolužiačke v priečinku, v ktorom sa nachádzali neprečítané správy. Hanin žalúdok sa zachvel nervozitou. Nezišiel jej na um jediný možný dôvod, prečo by jej mal Aomine písať. Bála sa otvoriť jeho správu, netušila, čo v nej nájde. No zvedavosť napokon zvíťazila. O to viac ju prekvapilo, keď si všimla čas, kedy bola správa doručená. Včera, neskoro večer, po zápase.

Správa od: Aomine Daiki, 23.02 h

Neprišla si.

Jednoduché dve slová, no i tak z nich mohla vycítiť určitý druh výčitky. Nevedela prečo, no zdalo sa jej, akoby tie obyčajné, krátke dve slová v sebe ukrývali viac. Hane to bolo ľúto. Napísal to ako holý fakt, pri čítaní dievčine stiahlo žalúdok a cítila, akoby jej doň niekto nasypal za vedro ľadu. Premýšľala, čo urobiť. Mohla by mu zavolať a vysvetliť to. Ale bola príliš zbabelá. Preto telefón znova odložila.

A po hodine ho opäť vzala do ruky. Musela predsa odpísať Yuzuru. Okrem toho, zdalo sa, že zajtra nebude môcť ísť do školy, matka jej jasne dala najavo, že ju zajtra bude čakať jedine tak cesta k lekárovi. Hana však nebola spokojná, blížila sa uzávierka článkov do časopisu, číslo malo vyjsť už o týždeň a ona sa chcela zúčastniť na poslednom stretnutí. Chcela vedieť, čo im Tomoya-senpai povie na ich článok a to, ako si poradili s rubrikou.

Po tom, čo vybavila záležitosti s Yuzuru (hnedovláska ju informovala, že článok budú mať skoro hotový a že doriešia posledné detaily cez e-mail, ak Hana nebude môcť prísť do školy a že sa dievčina nemusí strachovať), vrátila sa k správe od svojho modrovlasého spolužiaka. Váhala celý deň a dostala sa k nej až navečer. Tento raz uznala, že by sa naozaj patrilo odpísať. Aspoň niečo malé. Informovať ho, že je chorá a že ju to mrzí. Okrem toho, zajtra mal odpovedať z angličtiny, výsledok ovplyvní jeho výslednú známku za prvý polrok a ona mu chcela zaželať šťastie. Znova sa pustila do písania správy, keď jej zazvonil telefón v rukách, od preľaknutia ho takmer pustila na perinu, pod ktorou bola zachumlaná.

Nechápala, ako je to možné, no bol to práve Aomine, koho meno sa objavilo na displeji signalizujúcom prichádzajúci hovor. Hodnú chvíľu zvažovala možnosť, že by ten hovor ignorovala, z neznámych príčin sa cítila akosi previnilo, možno mala dojem, že to, že neprišla na jeho zápsas, ho sklamalo, hoci to v konečnom dôsledku nebola jej vina. Bol tu však aj fakt, že dievčina so svojim spolužiakom nikdy pred tým nezvykla telefonovať. Zvykla si už na jeho prítomnosť v škole a aj to, že občas spolu trávili čas, čo by nikdy pred tým nehádala ani v najbláznivejších snoch. Ale telefonáty? A večer, cez víkend? To bola novinka. Ako by boli starí známi... Napokon predsa len vzala telefón do ruky a s malou dušičkou prijala hovor.

"Prosím?" Zatiahla a dúfala, že si to mladík na druhej strane rozmyslel a napokon nebude musieť čeliť tejto trápnej situácii. Nikdy nemala rada telefonáty. O to horšie to bolo vtedy, ak nevolala s niekým, koho veľmi dobre poznala, už dlhé roky. S Misao jej volať problém nerobilo. Ani s matkou, či inými blízkymi. Dokonca si zvykla občas zavolať aj s Yuzuru. Ale Aomine? Skutočne to bola pre ňu novinka.

"Žiješ, Matsumoto?" Jeho hlas znel cez telefón inak, možno o čosi hrubšie. Hana mu závidela, sama neznášala zvuk svojho hlasu počas telefonovania, no Aomine s ním zrejme problém nemal, keď na nič z toho nepoukázal. Jeho tón bol prekvapivo neutrálny. Nevyčítal jej nič, ani nebol prívetivý, či veselý, ako keď zvykla volať s Misao. Znel takmer až apaticky a ak by Hana nevedela lepšie, mala by pocit, že ho to volanie otravuje. Ale i tak jej zavolal prvý. A ona to zdvihla. V nedeľu večer. Stále sa jej táto situácia zdala bizarná.

"Uhm, prepáč, že som nebola na zápase, ale som chorá. Ani zajtra nejdem do školy." Vyjachtala zo seba a demonštratívne si odkašľala, hoci vedela, že to muselo vyznieť silene a trápne. V duchu si nadávala a dúfala, že si to Aomine nevysvetlí zle.

"Hej? Asi ani ja," zamumlal a Hana sa na druhej strane linky zamračila. Nevadilo jej, že ju nepoľutoval, ani jej neprial skoré uzdravenie, či to, že sa vôbec nezaujímal, ako na tom Hana je. Bol to predsa len Aomine Daiki, za ten čas, čo ho poznala, si už stihla všimnúť, že veci príliš nerieši a hlavne sa do nikoho nestará, ak to nie je treba. Nepáčilo sa jej to, že aké plány si na zajtra pripravil.

"Ale, Aomine-kun," tento raz použila takéto oslovenie automaticky, "zajtra máš predsa odpovedať z angličtiny."

Mladík sa na chvíľu odmlčal. Hana pôvodne myslela, že sa chce skúšaniu vyhnúť a preto si plánoval voľno, no potom jej napadlo, že na to zrejme zabudol, aký je vlastne deň.

"Ozaj, vidíš..." prehovoril lenivým tónom, "bol by som zabudol, že je to už zajtra."

"Neboj sa, dopadne to dobre." Snažila sa ho povzbudiť, tešilo ju, že sa jeho plány zmenili. Venovali tomu doučovaniu väčšie množstvo času, ako by Aomine za iných okolností bol ochotný zvládnuť, preto by bola škoda, ak by to všetko vyšlo nazmar. Dievčina vedela, že jej spolužiak má na to, aby si známku opravil. Nebol hlúpy, iba lenivý. A potreboval správne postrčenie.

Hana čakala, že jej na tie slová niečo povie, no opäť mlčal. Zdalo sa jej, že niečo nie je v poriadku. Nedokázala si vysvetliť ten vnútorný pocit, veď ho v podstate takmer ani nepoznala, dokonca s ním nehovorila ani zoči-voči, iba prostredníctvom telefónu. A i tak nedokázala potlačiť to nutkanie spýtať sa, či je všetko v poriadku, i keď sama túto otázku nemala vôbec rada, ak jej ju niekto položil.

"A prečo si sa rozhodol zavolať? Potreboval by si s niečím na poslednú chvíľu ešte poradiť?" Opatrne nadhodila a Aomine si povzdychol.

"Už to neriešim, nerieš to ani ty, Matsumoto, zajtra to dám a bude konečne pokoj."

"To je dobrý prístup," pochválila ho, no potom sa odmlčala. Vážne nebol v poriadku. A napriek tomu, že si Hana dala záväzok, že sa nebude do nikoho starať, nedalo jej to. Snažila sa ísť na to čo najcitlivejšie.

"Stalo sa niečo, s čím by si sa chcel zdôveriť, Aomine-kun?" Po jej slovách si mladík odfrkol, mohla to jasne počuť v slúchadle. Už čakala, že ju odbije, že jej vynadá, aby sa starala sama o seba, prípadne jej zloží telefón. Ale nestalo sa tak. Stále mlčal. Počula jeho hlboké nadýchnutie a potom sa opäť ozval jeho hlboký hlas.

"Včera sme vyhrali."

"Viem, Yuzuru-chan mi písala, vraj to bol celkom ťažký súper, ale že napokon ste ich s prehľadom porazili." Chcela mu zagratulovať, no spôsob, akým jej výhru oznámil, spôsobil, že jej telom prebehli zimomriavky, ktoré nemali nič spoločné s jej chorobou. Snáď nikdy pred tým nepočula nikoho oznamovať svoju výhru takýmto spôsobom. Akoby mu to snáď vadilo, v jeho slovách nebol ani náznak radosti, či šťastia. Iba chladný tón, z ktorého dievčina vôbec nemala dobrý pocit. Preto sa rozhodla, že gratulácia by v tomto prípade zrejme nebola na mieste.

"A po zápase som sa pobil som spoluhráčom," dodal a Hane od šoku takmer spadla sánka. Čakala všeličo, ale niečo takéto vôbec nie. Sama nebola veľkým priaznivcom prejavov fyzického násilia a chlapčenské bitky nikdy nechápala, no na druhej strane nemala v povahe hneď súdiť bez toho, aby vedela viac podrobností. Aomine zrejme musel mať nejaký dôvod k tomu, aby sa pustil do niekoho z jeho vlastného tímu.

"A si v poriadku?" Hane tá otázka napadlo sama od seba, celkom prirodzene. Nevedela si ani predstaviť, ako tá bitka prebiehala, no už len to, že sa Aomine so svojím spoluhráčom do seba pustili, neveštilo nič dobré.

"Hej, len som toho zmrda chytil pod krk. Ale mal som mu dať poriadne na hubu." Jeho hlas znel stále tak zvláštne. Nedokázala si predstaviť, čo by mu mala na to práve v tejto chvíli povedať. A ani on sa zrejme nechystal poskytnúť jej o tom, čo sa stalo, viac detailov. Začínala sa obávať, že Aomine možno ľutoval to, že sa jej rozhodol s týmto zdôveriť. Predsa len, ani ona sama nepatrila k ľuďom, ktorí by každému všetko vešali na nos. Vedela si predstaviť, že aké ťažké muselo byť zdôveriť sa človeku, alebo sa priznať k niečomu takémuto. A práve preto ho neodsudzovala. Nech sa medzi ním a hráčom z jeho tímu udialo čokoľvek, podiel na tom museli mať obe strany. Dúfala, že Aomine nie je nejaký druh násilníka, ktorý by niečo takéto urobil iba pre vlastné potešenie.

"Urobil ti niečo počas zápasu?" Áno, jej zvedavosť skutočne rástla každou sekundou, keď premýšľala, čo asi tak mohlo jej modrovlasého spolužiaka vyprovokovať k takémuto činu.

"Mne nie, ale..." Aomine sa zarazil. Akoby zvažoval, či má Hane prezradiť príčinu, kvôli ktorej sa pustil do svojho vlastného spoluhráča po zápase, ktorý dokonca pre ich tím dopadol dobre. Hana počula, ako sa nadýchol a potom vydýchol. V ďalšej chvíli jeho hlas znel opatrne, akoby sa pokúšal s niečím vyrovnať. Za iných okolností by si niečo takéto nevšimla, no práve teraz počúvala napäto a vnímala každý jeden detail.

"Ten hajzel začal hovoriť svinstvá o-" Znova pauza. Zrejme sa mu o tomto nehovorilo práve najľahšie. A už vôbec nie niekomu, ako bola Hana, veď boli vlastne iba spolužiaci. No i tak pocítila vo vnútri akýsi drobný záblesk víťazstva, že jej o tom vôbec niečo povedal. Považovala to za určitý druh osobného úspechu, dokonca ju to aspoň minimálne potešilo, keď pokračoval. "Hovoril svinstvá o niekom. Z tímu, ktorí hral proti nám."

Hane tak úplne nedochádzalo, ako presne to myslel, no tušila, že už len túto informáciu by si mala veľmi, veľmi ceniť. Nech tá osoba bol ktokoľvek, Aominemu na ňom muselo aspoň trochu záležať, veď bol predsa z konkurenčného tímu a i tak sa ho svojim spôsobom zastal. Aspoň tak by sa to dalo nazvať, predsa len, Hana nikdy nepodporovala násilie. Ale čiastočne to chápala a chápala aj to, že je zrejme zbytočné pýtať sa na detaily a ťahať z neho viac informácii. Pre to jej predsa jej spolužiak nevolal.

"Myslím, že nemusíš mať žiadne výčitky." Ozvala sa opatrne a dúfala, že sa jej podarilo zvoliť vhodné slová.

"Veď ani nemám." Odvrkol a chvíľu bolo znova ticho. Hana trpezlivo čakala, zrejme si utrieďoval svoje myšlienky. A keď znova prehovoril, znel o čosi uvoľnenejšie, pokojnejšie. "Takže zajtra v škole nebudeš?"

Hana pochopila, že predošlá téma sa týmto uzatvára a bola aj rada. Skutočne to bola vyčerpávajúca časť rozhovoru, no zvládla ju a to považovala za ďalší osobný úspech. Nenaštval sa na ňu, ani ju nezvozil. Dokonca boli obaja schopní viesť normálnu konverzáciu cez telefón. A to dievčina telefonovanie priam neznášala. Pokrútila hlavou, no potom si uvedomila, že ju Aomine nemôže vidieť a tak mu slovami potvrdila, že zajtra sa na vyučovanie nedostaví.

"Takže tam nebudeš, keď ma bude skúšať z tej angliny."

"Veru nebudem," Hana nečakala, že by snáď jej spolužiak mal záujem o to, aby bola pri odpovedi s ním. Možno by mu mohla poradiť, prípadne by si mohli tesne pred tým všetko zopakovať, ale zdalo sa, že už sa mu s tým nechce namáhať hlavu a okrem toho, zrejme to už ani nepotreboval, Hana si bola takmer istá, že to zvládne aj bez nej. "Ale daj mi potom vedieť, že ako si dopadol." Dodala a samú seba nespoznávala, jej záujem už začínal byť možno až príliš okatý, no Aomine to nijak nekomentoval, ani nedal najavo, že by mu to vadilo.

"Uvidím..." Predniesol váhavo, s určitou dávkou zamyslenia. Hana dúfala, že jej skutočne dá vedieť, nech už budú výsledky akékoľvek. Ale ak náhodou nie, tak vždy môže zistiť od vyučujúcej, či tie doučovania zabrali a známku si opravil. No omnoho radšej by bola, keby sa jej so všetkým pochváli sám a ak to bude pozitívna správa, o to lepšie.

"Netelefonuj toľko a choď už spať, zajtra máš ísť k doktorke a nevstaneš." Ozvala sa matka z chodby. Dievčina mierne zmeravela, obávala sa, že staršia žena bude vyzvedať, s kým telefonuje a nechcela sa chváliť, že práve vedie večernú debatu s jej spolužiakom. Ako poznala svoju matku, opäť by z toho vznikla nepríjemná debata. Tá však iba prešla okolo pootvorených dverí Haninej izby a nakukla dnu. Keď jej dievčina rýchlym prikývnutím potvrdila, že už pôjde spať, šla ďalej až smerom k svojej spálni.

"Si tam, Matsumoto?" Ozval sa opäť jej spolužiak a ona mu potvrdila hlasným rozkašľaním sa. Skutočne by si zrejme mala už ísť spať.

"Už budem končiť, pomaly strácam hlas." Zachrapčala a mierne sa za svoj zachrípnutý tón hanbila, no Aomine na to všetko reagoval iba jeho typickým ´hmm´, dievčina si ho vedela živo predstaviť, ako na druhej strane linky iba lenivo pokrčil plecami.

"Tak potom," zašomral a chystal sa zložiť.

"Veľa šťastia zajtra," dodala rýchlo so zaťatými zubami a dúfala, že to neznelo príliš starostlivo, či trápne, hoci si nebola istá, či to vôbec počul. Ozvalo sa pípanie signalizujúce zloženie hovor a na druhej strane spojenia a ona si konečne vydýchla. Áno, bol to skutočne vyčerpávajúci rozhovor, ktorý vôbec nečakala a zastihol ju úplne nepripravenú. Ale nebanovala, že jej Aomine o takomto čase zavolal a hlavne, že vôbec zavolal. A dúfala, že to snáď neľutoval ani on sám.






◄ KAPITOLA 13 | KAPITOLA 14 | KAPITOLA 15 ►
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: