A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola štrnásta | časť II.

17. dubna 2016 v 17:50 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Hana sa do školy dostala až v piatok. Hoci mala ospravedlnenku na celý týždeň, rozhodla sa na posledný deň v školskom týždni predsa len prísť, už sa predsa cítila o niečo lepšie a mala povinnosti - literárny klub mal tesne pred vydaním prvého čísla, ktoré sa malo predávať v pondelok a preto museli zvolať mimoriadnu schôdzu - v piatok popoludní.

Yuzuru ju počas týždňa zasvätila do toho, čo sa dialo v stredu na krúžku. Hane bolo ľúto, že premeškala možnosť opäť vidieť Tomoyu, ale keď sa dozvedela, že bude mať šancu sa zúčastniť krúžku aj v piatok, neodolala. Ich športová rubrika bola údajne odsúhlasená, s článkom boli všetci spokojní a Hana bola rada, že sa vyhla tomu, aby ho musela čítať pred ostatnými. Yuzuru s tým problémy nemala, zväčša to aj tak vždy bývala flegmatická, nerobilo jej problém rozprávať o čomkoľvek pred druhými, aj neznámymi ľuďmi a vôbec Hane nevyčítala, že ju v tom všetkom tak povediac nechala sama. Dievčina bola predsa chorá a aj keby chcela, do školy sa mohla vrátiť až po tom, čo jej aspoň trochu prešiel kašeľ, zvýšená teplota a bolesti hrdla.

Za ten čas, ktorý strávila doma liečením, komunikovala so svojou hnedovlasou spolužiačkou cez e-maily, či sociálne siete a aspoň takýmto spôsobom mohli spolu riešiť posledné úpravy pred dokončením ich spoločnej rubriky. Yuzuru ju okrem iného informovala aj o tom, že čo sa deje v škole a čo všetko bude musieť Hana doháňať. Dievčina bola za to vďačná, Yuzuru bola veľmi dobrá kamarátka, ktorá na ňu myslela aj v čase jej neprítomnosti. Hana mala dokonca nutkanie spýtať sa jej aj na Aomineho, predsa len, celý pondelkový deň jej nedal vedieť, že ako dopadol na angličtine. Až v večer jej od neho prišla krátka správa, že to nakoniec vytiahol na štvrť roka na štvorku, čiže neprepadne.

Hana sa z toho tešila, dokonca mu odpísala naspäť, že je moc rada, že to doučovanie zabralo. Takmer by mu bola do správy pripísala aj to, že je na neho hrdá, že sa mu to podarilo, no napokon sa spamätala tesne pred odoslaním a rýchlo to vymazala skôr, než sa pred ním stihla strápniť na celý zvyšok svojho života.

Počas celého dnešného školského dňa sa s ním dokonca vôbec nestretla, takže mu nemohla zagratulovať ani osobne. Medzi hodinami ju zastavila na chodbe angličtinárka a prezradila jej, že ako zhruba vyzerala odpoveď jej spolužiaka. Hana bola šťastná, keď ju učiteľka pochválila za dobre odvedenú prácu, dokonca žasla nad tým, že ako sa dievčine podarilo modrovlasého basketbalistu prinútiť aspoň trochu sa do angličtiny pozrieť. Tá jej prezradila, že to spočiatku skutočne bolo moc náročné, ale nejako sa to postupne začalo zlepšovať. A bola to pravda. Dokonca sama cítila ten rozdiel - ako sa cítila v jeho prítomnosti na začiatku a ako teraz. Niečo takéto sa jej podarilo iba s Yuzuru, ale pri nej bol rozdiel taký, že ona bola dievča a Hana ju skrátka brala úplne inak. Keď sa však nad vecami bližšie zamyslela, zistila, že jej hnedovlasá kamarátka jej istým spôsobom vďaka svojej bezprostrednosti, uvoľnenosti a istej dávky flegmatickosti čiastočne pripomína modrovlasého vysokého mladíka.

"Nad čím premýšľaš?" Spýtala sa jej menovaná hnedovláska, keď čakali s ostatnými členmi krúžku, kým konečne začne zraz literárneho klubu. Všetci sedeli pripravení tvrdo pracovať pred finálnym dokončením prvého čísla. Už bolo takmer všetko pripravené, zostávali iba skutočne posledné úpravy a následná tlač a viazanie do formy, v ktorej budú môcť jednotlivé výtlačky predávať.

"Ani neviem," povedala Hana, hoci veľmi dobre vedela, aké myšlienky jej víria v hlave, obávala sa však zdôveriť sa s nimi práve Yuzuru. "Premýšľam nad tým, že budúci týždeň toho zrejme budeme mať veľa." Vymyslela si napokon a Yuzuru iba mávla rukou.

"Aspoň, že to všetko nebude naraz v poslednom týždni, ale rozdelili nám to na celý mesiac."

"To máš pravdu, nech už je to za nami a konečne príde leto." Pokývala hlavou Hana.

"Chystáš sa niekam na dovolenku?" Spýtala sa Yuzuru a Hana iba sklamane pokrútila hlavou. Nevedela o žiadnych výrazných plánoch na leto, hoci už sa pomaly blížilo. S rodinou nezvykli chodievať na dovolenky, pretože na to skrátka nemali dosť financií. Mohli si dovoliť iba niekoľkodňový výlet k starým rodičom, ktorí bývali na vidieku, pár hodín cesty autom od Tokia. No vždy to bolo lepšie ako nič. Okrem toho dostala Hana od Misao pozvanie, aby u nej strávila aspoň týždeň, keď si urobia spoločný letný program, čo tiež neznelo zle, hoci jej najlepšia blonďavá kamarátka nebývala až tak moc ďaleko. A zvyšok prázdnin bude mať dievčina voľný.

"Zrejme iba navštíviť rodinu. Inak nemám žiadne plány."

"To sa máš, aspoň budeš môcť oddychovať. My máme leto nabité. Rodičia bláznia s tým, že ma chcú prihlásiť do nejakého vzdelávacieho letného tábora, aby som si zlepšila cudzí jazyk," po sťažovala sa, "a potom pôjdeme na rodinnú dovolenku, ako každý rok. No tam sa celkom teším, pretože tento rok by sa nám mohlo podariť ísť do Austrálie, na pobrežie a do Sidney."

"Čože? To máš super," žasla Hana. Pri predstave, že by sa ona dostala na takto zaujímavé miesta, sa jej takmer zatočila hlava. Za celý život zatiaľ poriadne ani nevystrčila päty z Tokia. Sama by takéto prázdniny brala hneď, hoci sa čiastočne bála dobrodružstva. No i tak ju vždy lákali iné krajiny, nie len tie bližšie, ale aj západné. Jedným z jej veľkých snov bolo aj to, dostať sa do Ameriky, prípadne tam dokonca študovať. Ale to bolo niečo, čo vždy malo zostať iba tajným snom, Hana to nikdy nebrala vážne. "Ja by som sa tam šla tiež veľmi rada pozrieť."

"Zobrala by som ťa so sebou, ale s našou rodinou by si po pár dní prišla o rozum," nadhodila Yuzuru žartovne a Hana sa uškrnula.

"Možno si cez leto nájdem nejakú brigádu, nech sa úplne nenudím, aspoň na dva týždne."

"Tak, čo? Začneme?" Vyrušil ich z debaty hlas šéfredaktora časopisu. Hana si ani nevšimla, kedy Tomoya prišiel do učebne, v ktorej zraz mali. Za iných okolností vždy s očakávaním hľadela na dvere, ktorými mal jej senpai, ktorý sa jej páčil, prísť. Tento raz bola zrejme príliš zaujatá do rozhovoru a pomaly začínala premýšľať nad tým, aké plány by si mala urobiť na leto.

Jediný pohľad na blonďavého mladíka stačil na to, aby opäť pocítila ten známy ostych a chvenie v žalúdku. Možno nebolo také intenzívne, ako o tom čítala v shoujo mangách, no bolo jasné, že v jeo prítomnosti nikdy nebude tak úplne pokojná. Snažila sa aspoň obmedziť svoju nervozitu, aby nepôsobila pred ostatnými príliš divne.

Literárny krúžok prebiehal hladko. Prevažná väčšina nemala žiadne problémy s tým, že museli kvôli časopisu zostávať aj druhé popoludnie v škole dlhšie, ako by sa im možno páčilo. Podarilo sa im úspešne pripraviť, natlačiť a zviazať požadovaný počet kusov, ktoré sa budú v pondelok predávať. Ku koncu Tomoya členov rozdelil na skupinky a určil, ktorá skupina bude ktorú prestávku časopis predávať. Hana zostala s Yuzuru a pripojil sa k nim ešte jeden prvák z vedľajšej triedy. Dokonca ju ani nezarmútilo to, keď senpai opäť skomolil jej meno. Stačil jej spôsob, akým na ňu pozrel a ten jeho typický sebavedomý a očarujúci úsmev a hneď bola červená ako paprika.

Bolo neskoré popoludnie, keď ich Tomoya konečne pustil všetkých domov. Yuzuru sa ponáhľala, pretože ju pred školou už čakali rodičia na aute - mali naplánované odísť na víkend preč z mesta, preto sa jej údajne len tak-tak podarilo zostať v škole dlhšie. Hana sa nikam neponáhľala, preto sa z učebne vliekla pomalšie, ako ostatní, ktorí chceli čo najskôr vypadnúť zo školy domov a užívať si víkend. Akosi tajne dúfala, že ju možno dobehne Tomoya-senpai, ktorý zostal v učebni ako posledný a ona ho pred odchodom domov ešte raz uvidí.

Keď kráčala po chodbe, stále sa obzerala, či už náhodou nejde z učebne von, preto jej pozornosť pritiahlo naspäť až to, že do niekoho vrazila. Nebol to tvrdý náraz, hoci osoba, o ktorej hruď si takmer zlomila nos, stála pevne ako skala. Hana len mierne odskočila a celá červená vzhliadla hore, aby zistila, koho takto trápne zvalcovala. Mumlala jedno nezrozumiteľné ospravedlnenie za druhým. Jej hlas však zanikol v tom momente, keď zistila, že ten, do koho vrazila, nie je nik iný ako Aomine Daiki.

"Aomine-kun?" Spýtala sa zmätene a potom si uvedomila, ako moc hlúpo práve teraz musela vyzerať, preto sklonila hlavu a pokračovala, "čo tu robíš takto neskoro?"

"Ale," zašomral mladík a Hana z jeho tónu okamžite spoznala, že vôbec práve nemá náladu, "budúci týždeň máme zase zápas a Satsuki ma takmer zožrala, kým som nesľúbil, že prídem na stretnutie."

"Aha. A ako bolo? Už ste skončili?"

"Ešte tam sú, ale ja ich kašlem, už ma to tam nebavilo, bol som tam úplne zbytočne, ako vždy." Medzi jeho obočím sa objavila hlboká vráska a jeho postoj tela naznačoval otrávenie toho najvyššieho stupňa. Hana netušila, čo si práve teraz môže dovoliť povedať. Vyzeralo to tak, že ho rozčúli aj najmenšia drobnosť. Rozhodla sa odviesť jeho pozornosť inam.

"Počula som, že si mal celkom slušnú odpoveď z angličtiny."

"Hej," opäť neznel potešene.

"Som rada, že to vyšlo." Pípla Hana a keď jej na to neodpovedal, nervózne si zahryzla do pery. Istú chvíľu medzi nimi bolo napäté, ba až trápne ticho. Hana si priala, aby mohla čím skôr zmiznúť, no na druhej strane jej bolo ľúto, že jej spolužiak mal práve takúto náladu, keď sa s ním po týždni stretla.

Ticho medzi nimi narušili kroky, ktoré strihli pozornosť oboch. Hana pocítila ešte väčšiu nervozitu, pretože po chodbe kráčal ich smerom práve Tomoya-senapi. Ďalšia osoba, v prítomnosti ktorej sa cítila vždy nesvoja. Keď prechádzal okolo nich dvoch, venoval Hane široký úsmev.

"Dovidenia, senpai." Pozdravila ho Hana zo slušnosti takmer šepky a bola si istá, že farba jej vlasov momentálne bledla v porovnaní s tým, aký odtieň nadobudla jej tvár. To, že sa na ňu Aomine díval so zvrašteným obočím a podozrievavým pohľadom striedavo zablúdil k Tomoyovi, situáciu ešte zhoršovalo.

"Ah, maj sa, Matsuri-chan, pekný víkend." Dodal blonďavý mladík veselo a pokračoval ďalej.

"To je idiot," zašomral Aomine, keď senpaiove kroky zanikli v diaľke. "Voláš sa predsa Matsumoto." Stále sa neprestával mračiť smerom, ktorým pred chvíľou kráčal blonďavý šéfredaktor školského časopisu.

Hana tento fakt v podstate ani nevnímala, stále nebola schopná jediného slova. Jej zahanbenie z nej priam sálalo, no postupne sa začínala uvoľňovať. Opäť bola zaujatá tým, že ju senpai oslovil a pozdravil. Možno to bola iba úplná hlúposť, no s ňou dokázalo i niečo takéto zamávať. Dúfala, že si Aomine nevšimne, aký vplyv na ňu prítomnosť ich staršieho kolegu z najvyššieho ročníka mala.

"Idem ja, už to tu nemôžem vydržať ani minútu." Vyhlásil otrávene a ledabolo jej zamával na rozlúčku.

"Ale východ je opačným smerom." Zmätene namietla Hana, keď si všimla, kadiaľ sa Aomine zberal odísť.

"To áno, ale ja idem na strechu." Pokrčil plecami.

"Na strechu?" Dievčina si nebola istá, či mu rozumela správne. Nevedela si predstaviť, prečo by mal mať niekto v pláne ísť na školskú strechu. No keď sa nad tým bližšie zamyslela, schody vedúce na najvyššie poschodie a následnú strechu budovy boli skutočne opačným smerom, ktorým mala ísť ona.

"Hej, občas tam zájdem." Ozrejmil jej a Hana pochopila, že už by ho zrejme nemala zdržovať. Skutočne nebol vo svojej koži a nech už sa vybral na strechu z akýchkoľvek dôvodov, bola to jeho súkromná záležitosť. Na chvíľu jej mysľou prebleslo, či by nemala niekoho zavolať, no potom si uvedomila, že aká hlúposť jej napadla. Aomine rozhodne nevyzeral ako niekto, kto by si plánoval ublížiť. Jeho flegmatický postoj a výraz tváre naznačovali iba otrávenosť a možno drobnú frustráciu, no nie zúfalstvo, či iný vážnejší stav. Možno iba rád trávil čas v izolácii, mimo ľudí a niekde, kde by mal pokoj. V tomto bola predsa Hana rovnaká, i keď jej mierna obava z výšok by ju tak vysoko zrejme nelákal.

"Pekný víkend," rozlúčila sa s ním, keď už kráčal po chodbe opačným smerom, akým mala namierené ona. ´A nebuď taký mrzutý, prosím,´ dodala v duchu, keď sledovala, ako sa jeho vysoká postava pomaly, ale isto vz´daluje. Bolo na čase ísť domov a prenechať priestory školy mladíkovi z jej triedy, aby si mohol užiť samotu, ktorú skutočne zrejme potreboval.



◄◄◄ ČASŤ I.


◄ KAPITOLA 13 | KAPITOLA 14 | KAPITOLA 15 ►
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Petrika Petrika | Web | 17. dubna 2016 v 18:20 | Reagovat

Veru, je to idiot ten Tomoya. Tieto typy neznášam, čo robia furt chyby a zakrývajú ich svojím presladeným, falošným úsmevom :D bože, on je strašný, nesympatický :D Aomine to vystihol :DDD a za tú hlášku u mňa stúpol ešte vyššie a to som si myslela, že dosiahol už mega priečku, ktorá sa nedá prekonať :D
Prišlo mi to ako veľmi milá kapitola, taká príjemná, uvoľňujúca. Ten ich telefonát sa mi strašne moc páčil. Mám pocit, že on v nej našiel kamarátku :] takéto milého človiečika a ja už len čakám, kedy si začne na ňu robiť určité nároky :] už tak cítiť určitú väzbu, len ide o to, že on je tak uvoľnený a flegmatický typ, že to musíme aj tak brať. On si z toho hlavu nerobí a ty to pekne vystihuješ a zachytávaš :] Vidno, že ho máš preštudovaného!!!!! :DDDDDDD a ja som sa nenudila, právže mám rada tieto pohodovky :] také pekné vsuvky medzi väčšími a silnejšími situáciami a scénami :] len už aj tá Hanka naša by mohla z tej ulity vyjst trošku, ale zasa chápem, že jej nemôžes uplne zmenit charakter :] a tak je to dobree, len občas až kričím "haná, urob už ten kročik!aspoň maličký, malinkatý" xD ale tak on jej pomôže, ja tomu verím :] a pomaličky to pôjde....inak, mohla ist s ním na strechu a mrzí ma, že ten zápas premeškala, ale zasa sme tu mali ich telefonat, ktorý to vynahradil :] nuž, aj ked aomine "zbil" spoluhráča, aj tak sa zachoval dobre, som rada, že tak zareagoval :] on je síce lenivé hovado, ale stále je to ten ochranársky typ :] takže veľké plus :]
Nuž, záverom už len toľko,že mi to ubehlo a mne nevadia aj dlhšie časti [ nepreferujem krátke veci, aj ked nevadia ] a teším sa na ďašliu. Inak, dúfam, že najbližšie si daiki vezme na mušku Tomoya, -.- ten chlap ma nehorázne dráždi, :P tak zle dráždi :D
Pekné to bolo :]

2 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | Web | 17. dubna 2016 v 21:24 | Reagovat

Já z té povídky mám smíšen pocity... Aomine, proč mám pocit, že ten údajný "spoluhráč" čí někdo z týmu byla ona... A pan dokonalý senpai, byl ten kdo urážel... Možná jen můj pocit.
Povídka jako vždy úžasná, ani nevíš, jak moc si mě potěšila, když jsem viděla, že je to tady...
Jinak chudák nemocná, ale ten Aomine, jak jí volal... :3 Hmmm... *rozplývá se*
Vážně to bylo super, jak měl o ni strach...
Aaaa... nevím, co ti mám dál napsat... Prostě dokonal jako vždy! :)

3 Pariah Pariah | Web | 19. dubna 2016 v 13:47 | Reagovat

Páni! Vy to teda rozjíždíte holky! Samorřejmě to blo jako vždy naprosto dokonalé. Moc se mi líbí tvůj způsob jakým popisuješ Aomineho. Chudák hrdinka... má slabost pro Tomoyu (nevím jak to skloňovat :D) a on ani neumí vyslovit její jméno... hanba! Aomineho to vystihnul naprosto dobře. Jak tak nad tím přemýšlím... všiml si toho jak na to oslovení zareagovala hrdinka nebo ne? Neměl v plánu jít třeba s ní ze školy a nerozmyslel si to? Kdo ví... no snad s ní příště půjde... jen by musel překonat svou lenost... no je to holka, tak by se mohl trošku posnažit :D
Tomoyami zatím příjde takový trošku "frajírek" ale kdo ví, co se z něj vyklube... snad hrdince neublíží ;)
Už se nemůžu dočkat pokračka :)

4 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 26. dubna 2016 v 21:41 | Reagovat

Aomine mi čte myšlenky ^.^ slova "to je idiot" mi vyloženě vyčetl z hlavy :D jinak jsem celou kapitolu zhltala bleskovým tempem - mně se to tak dobře čte, jak je tam často Aomine :D A ten jejich telefonát, byl tak zajímavý ^^ a taky mě těší jak to tam hezky zasazuješ do původního děje anime, tadytu scénu si pamatuju, jak se Aomine "zastal" Kuroka ^^
...těším se na pokráčko, vsadím se, že nás čeká něco super jiskřivého :D

5 Hentai no Kame Hentai no Kame | Web | 27. dubna 2016 v 19:01 | Reagovat

Ja si tu len tak potichu kontrolujem veci a HOP, nová kapitolka!

Telefonáty sú občas dosť zaujímavá vec, hlavne keď je to s niekým, na koho si naviazaná ;) Tomoya môže ísť dokelu, Aomine je ten pravý! :D
Som zvedavá, kedy sa najbližšie stretnú a čo sa z toho vyvinie.

P.S. Moje záležitosti si už trochu utriasli. A mám nového priaznivca o moju ruku ;) :D Je škaredý ako noc, ale má rozum a sexeappeal. A je obrovský.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: