A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola pätnásta | časť I.

6. června 2016 v 18:59 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Nie, nesníva sa vám, skutočne je to realita. Naozaj na tomto blogu konečne po dlhej odmlke vyšiel nový článok. A to nie len tak hocijaký, ale rovno nová kapitola k jednej z rozpísaných fanfikcií. Sama tomu nemôžem uveriť - že sa mi to podarilo dopísať a konečne môžem kapitolu zverejniť, ale je to skutočne tak. Konkrétne sa mi podarilo dopísať ďalšiu, v poradí už 15.-tu kapitolu k poviedke The Ace and his Wallflower. Vlastne, momentálne na ničom inom ani nepracujem, keď už si nájdem aspoň drobnunký úlomok voľného času, ktorého mám momentálne menej ako málo, verte mi. Absolútne nič nestíham a preto sama neverím vlastným očiam, že sa mi podarilo niečo ďalšie napísať a uverejniť. Snáď to aspoň niekoho poteší, ak sa tu ešte vôbec niekto zastaví. Vedzte, že robím všetko pre to, aby som svoju aktivitu opäť rozbehla a ak ste si všimli, tak som sa snažila obehnúť a aj okomentovať vaše blogy, ktoré som zanedbávala. Už tak robím viac, ako si môžem dovoliť, preto majte, prosím, strpenie. Nebudem to tu už ďalej obkecávať, nakoľko ma tlačí limit pre znaky. I z toho dôvodu bude dnešná kapitola rozdelená až do troch častí. Je totiž mimoriadne dlhá, snáď najldlhšia, akú somi doposiaľ podarilo k tejto kapitolovke napísať. Snáď si ju užijete a ďakujem vopred za prečítanie a prípadne nejaké reakcie, ktoré by ma nesmierne potešili. Verte mi, potrebujem to teraz ako soľ...




* * *

Deň štyridsiaty tretí

*

Pondelok aj utorok ubehli ako voda a prišla obávaná streda. Predaj časopisu dopadol viac ako dobre, študenti oň mali skutočný záujem a napokon museli členovia literárneho klubu rýchlo dodatočne vytlačiť ďalšie čísla, ktoré sa predávali aj v utorok. Tomoya mal z toho všetkého takú radosť, že sa rozhodol dať ostatným z klubu vo štvrtok, ktorý mal nasledovať, voľno. Hana sa nemohla vynadívať na to, akú mal celý čas, keď sledoval, ako rýchlo sa časopis predáva, rozžiarenú tvár. Jeho svetlomodré oči priam žiarili. A ani učitelia chválami nešetrili. To spôsobilo, že aj samotná dievčina mala pocit dobre odvedenej práce. Aj vďaka tomu si prvé dva dni v týždni udržiavala dobrú náladu. Tá však klesla, ako náhle nadišiel čas telocviku, ktorý bol so stredou spojený.

Stála na okraji telocvične vo svojom úbore a nervózne v rukách zvierala basketbalovú loptu. Naposledy sa tomu vyhla, dokonca dva týždne po sebe, no nadišiel čas, keď už aj ona musela konečne cvičiť. To by možno nebola až taká katastrofa, ak by sa dnešná hodina neznámkovala. Koniec prvého školského semestra sa blížil závratnou rýchlosťou, učitelia naháňali študentov a ponáhľali s uzatváraním známok a telocvikárka nebola žiadnou výnimkou.

Vymyslela systém známkovania, ktorý sa Hane vonkoncom nepáčil. Keď počúvala kritériá, ktoré im na začiatku hodiny oznámila, mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Už len tá predstava, že bude hodnotená za to, koľko košov sa jej podarí trafiť cez obruč, bola hrôzostrašná. Nikdy nebola v športoch dobrá, nikdy sa nevedela poriadne trafiť do koša, úspešne podať loptu počas volejbalu, či vyšplhať sa na tyč a preskočiť cez kozu. Podľa stupnice, ktorú vyučujúca vytvorila, by Hane skutočne mala vyjsť katastrofálna známka. Dievčina bola rada, ak sa jej pri pokusoch podarilo loptu trafiť aspoň dva. A tento raz, keď bude hádzať "na ostro" a pod tlakom, to nemôže dopadnúť dobre.

Telocvikárka všetky študentky postupne volala podľa mena a tie mali potom päť pokusov na trafenie sa do koša. Niektorým to išlo mimoriadne dobre. Yuzuru bola jedným z tých dievčat, ktoré trafili loptu počas všetkých piatich pokusov. Dokonca aj Momoi Satsuki, Aomineho ružovovlasá kamarátka, dnes výnimočne cvičila, hoci inokedy zostávala na lavičke a venovala sa záležitostiam prospešným pre basketbalový tím.

Hana cítila, ako sa jej potia dlane a od strachu jej takmer až bolestivo zvieralo žalúdok. Už len to, že bude musieť hádzať na kôš pred zrakmi všetkých ostatných, ju desilo. Hoci sa to dievčatá snažili skrývať, pri niektorých prípadoch im ušli posmešky, nie všetky dievčatá totiž triafali na kôš s presnosťou. A za to aj dostali veľmi zlé známky. Hana tušila, že na tom nebude o nič lepšie. Úzkosť ju pomaly vypĺňala a zvieralo jej hrdlo. Už mala prísť každú chvíľu na rad ona.

"Matsumoto Hana." Prečítala telocvikárka zo zoznamu v triednej knihe a Hana roztraseným krokom podišla dopredu až smerom pod kôš. Hľadela na to zariadenie, ako by ju malo každú chvíľu zamordovať. Nedokázala pochopiť, ako niečo takéto mohlo byť pre ľudí ako Yuzuru, či jej spolužiakov z basketbalového klubu - Aomineho a Sakuraia - ľahké.

Ozvalo sa hlasné písknutie píšťalky, pri ktorom dievčina od preľaknutia až nadskočila a to znamenalo, že musí začať. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa príliš netriasť, hoci to inak nešlo. Basketbalku zvierala v rukách tak pevne, div že jej nevyskočila z dlaní. Prvý pokus. A prvé zlyhanie. Lopta sa kruhu so sieťou ani nedotkla, nepodarilo sa jej ju vyhodiť dostatočne vysoko. Na svojom chrbte cítila pohľady ostatných študentiek a cítila, ako jej po chrbte začína stekať pramienok studeného potu.

Druhý pokus. Opäť zlyhanie. Tento raz loptu hodila o čosi vyššie, ale úplne mimo priestoru, v ktorom sa nachádzala obruč. So zaťatými zubami ju zdvíhala zo zeme a priala si v tej chvíli umrieť. Alebo sa aspoň prepadnúť pod zem. Píšťalka zapískala po tretí raz.

Znova hodila loptu smerom na kôš, no tá si letela svojim vlastným smerom a len sa obšuchla o veľký drevený panel s terčom v tvare štvorca vo vnútri, ktorý bol ku konštrukcii pripevnený.

"Mier na ten štvorec. Skús sa postaviť inak." Zakričala na ňu telocvikárka a potom znova hlasno zapískala. Hana ten zvuk neznášala. Mala pocit, že jej zakaždým ničí ušné bubienky. Cítila, ako ju v očiach pália slzy. Už mala iba dva pokusy a i tak sa jej nepodarilo doposiaľ nič trafiť. Na dobrú známku potrebovala dať aspoň dva koše z piatich.

Nahromadila v sebe všetku silu a sústredila sa na ten čierny štvorec, ktorý ju hypnotizoval. Prižmúrila oči a z celých síl hodila basketbalovú loptu smerom na kôš. Tento raz sa lopta tabule so štvorcom, od ktorého sa ale odrazila tak moc silno, že sa vrátila späť smerom k dievčine. Nepadla do koša, ani tento raz sa jej to nepodarilo. Zostával už iba jeden pokus. A Hana tušila, že akokoľvek sa bude snažiť, zrejme aj tento posledný bude neúspešný.

Keď zúfalo sledovala ako ani po poslednom pokuse lopta neprešla za obruč, iba sa od nej odrazila, nešťastne sklonila hlavu. Tušila, že si o nej spolužiačky niečo šepkajú. Bola prvá, ktorej sa nepodarilo prehodiť loptu cez obruč do koša ani jeden jediný raz. Zahanbenie a frustrácia spôsobili, že mala čo robiť, aby sa skutočne nerozplakala. Kútikom oka zazrela Yuzuru, ktorá na ňu vrhla ľútostivý pohľad na znak toho, že s ňou súcití. Dokonca aj Momoi, ktorá mala ísť hádzať na kôš hneď po nej, na ňu súcitne hľadela.

"Je mi to ľúto, Matsumoto, ale podľa stupnice ti nemôžem dať lepšiu známku, než tú najhoršiu." Prehovorila učiteľka a Hana na ňu ani nepozrela. Iba počula ako si rýchlo zapísala známku do zoznamu a potom vyzvala ružovovlasú dievčinu z vedľajšej triedy, ktorá prišla na rad.

Vliekla sa z nohy na nohu a zahanbene sa zvalila na lavičku. Neodvážila sa pozrieť ani na sekundu na to, čo sa deje okolo nej, stále mala pocit, akoby sa mala každú chvíľu udusiť. Cítila, ako si vedľa nej niekto sadol. Bola to Yuzuru. Nepovedala nič, iba sedela vedľa Hany. Možno nechcela dievčinu zbytočne dráždiť. Hana za to bola rada, plané útechy by jej nepomohli. Yuzurina prítomnosť však aspoň čiastočne pomohla. Ak nič iné, aspoň červenovlásku zakrývala pred zrakmi ostatných spolužiačok. Ich pozornosť si však i tak získala Momoi, ktorej sa podarilo na rozdiel od Hany trafiť päť rázy po sebe. Učiteľka ju chválila, ako sa len dalo a Hana sa opäť cítila mizerne, snáď ešte viac ako pred tým. Napokon však nebola sama, ktorá dostala najhoršiu známku. Na konci hodiny sedelo na lavičke viac nešťastných dievčat, nie len ona sama.

"Tie, čo ste dnes dostali zlú známku, nezúfajte. Ešte budete mať možnosť si ju opraviť. Známkovať budem aj budúcu hodinu a potom aj tú po nej, na ktorej aj uzatvorím konečnú známku." Vysvetlila im telocvikárka, no tento fakt Hanu vôbec nepotešil. Ak bola v triafaní na kôš mizerná teraz, o týždeň, či dva, to nebude o nič lepšie. Keď sa po skončení hodiny študentky zberali do šatne, cítila na sebe pohľad ružovovlasej dievčiny z vedľajšej triedy, ktorá akoby jej chcela niečo povedať, no nezdvihla hlavu a ani na ňu nepozrela. Celý čas si priala byť neviditeľná, aby na ňu nikto nehľadel ani neprehovoril. Ešteže Yuzuru vycítila, že čo presne Hana v takejto chvíli potrebuje a mlčala s ňou aj po zvyšok školského dňa.

* * *

Deň štyridsiaty piaty

Nasledujúce dni neboli pre Hanu ani trochu ružové, práve naopak. Nielen, že sa pomaly blížilo uzatváranie známok z predmetov, v ktorých dievčina až tak nevynikala, ešte sa k tomu pridala príprava ďalšieho čísla školského časopisu, ktoré klub plánoval vydať ešte pred tým, než študenti odídu na letné prázdniny. Okrem toho Hanu trápilo aj množstvo písomiek a stres z telocviku. Vôbec netušila, že čo bude so svojim problémom robiť. Plánovala do budúceho týždňa trénovať, no bolo jej jasné, že sama si triafať na kôš za tak krátky čas rozhodne nenaučí. A bola príliš úzkostlivá na to, aby s niečím takýmto otravovala druhých - napríklad svoju kamarátku Yuzuru. Jej hnedovlasá spolužiačka mala dosť svojich vlastných starostí. Zvýšil sa im počet volejbalových tréningov a aj doma ju rodičia stále zamestnávali. Preto mala Hana pocit, že je na všetko sama a išla sa z toho takmer už zblázniť.

Celý štvrtok chodila po škole ako telo bez duše a ani dnešný piatkový deň nebol iný. Dokonca ani včerajší literárny krúžok ju nerozveselil. Tomoya-senpai ich síce všetkých chválil za dobre odvedenú prácu na prvom čísle, ktoré zožalo veľký úspech, no Hana celé dianie stretnutia členov literárneho krúžku vnímala len polovične. V mysli jej stále behali ustráchané myšlienky, že čo s ňou budúci týždeň v stredu bude. Ďalšiu najnižšiu známku z telocviku si už dovoliť nemohla. Podarilo sa jej zachytiť iba niečo o tom, že budúce číslo bude viac zamerané na rozhovory so zaujímavými osobnosťami školy, či už športovcami, alebo talentovanými študentmi, ktorí dosiahli popredné úspechy na rôznych súťažiach stredných škôl. To znamenalo, že budú mať s Yuzuru opäť čo robiť, ale to bolo ešte v budúcnosti.

Teraz potrebovala vyriešiť svoj problém s hroziacim prepadaním a potrebovala ho riešiť čo najskôr. Doma sa o niečom takomto radšej ani len nezmienila. Vedela, že jej matka by to zrejme pochopila, veď predsa Hana tú nešikovnosť a neohrabanosť, čo sa športov týka, zdedila z jej strany rodiny, no Usagi by sa jej isto smial, ak by sa o tomto dopočul. Momentálne to bolo s ním doma takmer na nevydržanie. Hoci mal iba trinásť rokov, puberta s ním robila divy. Ako by toho nebolo málo, Hana vedela, že by sa mala poohliadnuť po nejakej letnej brigáde, chcela matke aspoň trošku vypomôcť, aby na ňu nemusela cez leto míňať toľko peňazí, ako cez školský rok. Vždy im tie financie len tak - tak vyšli.

Starostí nad hlavu, nuž, niet sa čomu diviť, že červenovláska kráčala chodbami Tōō akadémie nesústredene a nedávala pozor. To sa jej vypomstilo, keď narazila do niektorého zo študentov, ktorí sa obšmietali popri skrinkách. Bol to nejaký chlapec, zrejme z jej ročníka, no nebol to spolužiak. Iba niečo zamrmlal a nepomohol Hane pozdvíhať popadané školské pomôcky, ktoré pri náraze pustila na zem.

Dievčine to však bolo v tejto chvíli jedno. Niečo takéto bola momentálne posledná vec, ktorá ju trápila. Rýchlo sa sklonila a začala svoje veci zbierať, študenti chodili naďalej okolo nej, akoby tam ani nebola.

"Matsumoto-chan! Pomôžem ti?" Ozval sa známy hlas. Patril ružovovlasej dievčine, ktorú Hana naposledy videla v stredu na telocviku. Zhodou okolností sa nachádzala na školskej chodbe a všimla si Haninu malú nehodu. A spoločnosť jej nerobil nik iný, ako dievčinin vysoký, tmavý spolužiak. Hana Aomineho v škole nevídavala s Momoi často, no bolo jasné, že sa stretávajú, kamarátili sa predsa.

Rýchlo sa postavila aj s vecami v náručí a prikývla mierne na pozdrav.

"Ďakujem, už to mám," zašomrala a potom sa bleskovo pozrela z jedného na druhého. "Musím sa ponáhľať. Majte sa, Momoi-san, Aomine-san."

Jej slová boli rýchle a vyšli z nej mierne priškrtene, nakoľko mala stiahnuté hrdlo. Nebolo to tak, že by ich nerada videla. Za ten čas, ktorý Aomineho doučovala, si na neho zvykla a vôbec jej nevadil, ani jeho ružovovlasá kamarátka nebola zlá, práve naopak. Bola veľmi milá, možno až príliš. No dievčina bola práve v takom psychickom rozpoložení, že mala pocit, že každú chvíľu sadne na zem a od frustrácie sa rozplače uprostred chodby, preto sa ponáhľala rýchlo preč. Potrebovala byť sama. Zostávali ešte posledné tri vyučovacie hodiny, ktoré tiež nepatrili k jej najobľúbenejším predmetom a jedinú záchranu videla v tom, že už je konečne piatok.

Rýchlym krokom kráčala ďalej po chodbe, von z budovy smerom do druhej, kde mala mať nasledujúcu hodinu a vôbec sa neotočila, či nepočkala na prípadné reakcie Aomineho, či Momoi.

Modrovlasý mladík hľadel cez chodbu na rýchlo vzďaľujúcu sa postavu jeho červenovlasej spolužiačky. S mierne prižmúrenými očami skúmal reč jej tela. I za tých pár sekúnd, čo ju stretol na chodbe, dokázal spozorovať, že Hana nie je vo svojej koži. Bola tak sklesnutá a vystresovaná, ako ju doposiaľ ešte nevidel. A nepáčilo sa mu to. Nikdy nebola stelesnenie uvoľnenosti, no tento raz z nej tá beznádej a frustrácia priam sálali, až mal pocit, že môžu každú chvíľu preskočiť aj na neho. Bol zvedavý. Zaujímalo ho, že čo spôsobilo, že je jeho spolužiačka práve takáto.

Keď zmizla na druhej strane chodby, obrátil sa späť k svojej priateľke. Nečakal, že o tom Satsuki bude niečo vedieť. Tiež bola zrejme mierne prekvapená reakciou Matsumoto, ktorá stihla zmiznúť skôr, než si obaja stačili uvedomiť, čo sa vlastne stalo.

"Chúďa Matsumoto-chan." Prehovorila ružovovláska a neprestávala očami hypnotizovať druhý koniec chodby. V tvári mala mierne uľútostený výraz a Aomine mal pocit, že vie pravdepodobne viac, než si pôvodne myslel. Keď pozrela na neho, so zdvihnutým obočím naznačil otázku.

"Čo tým myslíš?"

"Nečudujem sa, že je taká smutná. Trápi sa kvôli telocviku. V stredu učiteľka známkovala hádzanie na kôš a chúďa Matsumoto-chan netrafila ani raz, takže dostala najhoršiu známku." Vysvetlila mu Momoi citlivo.

Aomine zostal prekvapene civieť. Nečakal, že by červenovláska z jeho triedy mohla mať takýto problém. On sám videl problémy s telocvikom a ešte k tomu s basketbalom ako niečo nezmyselné. Jemu by sa nič podobné nemohlo stať, exceloval v tomto športe a vlastne aj vo všetkých iných. Nevedel si ani predstaviť, že by mu to nešlo a čo zrejme jeho spolužiačka prežívala.

"To je na tom až tak zle?"

"No, bude mať ešte dva pokusy na opravu známky, ale viem si predstaviť, že sa kvôli tomu strašne trápi. Snažila sa, ale vôbec jej to nešlo." Priznala ružovovláska. Ona sama bola v basketbale viac než dobrá. Nedosahovala síce ani polovicu zo schopností, ktorými oplývali chlapci z bývalej Generácie zázrakov - jej predošlého basketbalového tímu, ktorému robila manažérku počas štúdia na Teiko juniorskej strednej, no na dievča bola celkom šikovná. A najmä sa vyznala v stratégii a technike basketbalu.

"Škoda, zrejme bude potrebovať pomoc. Hrozí jej prepadnutie z telocviku." Prehovorila opäť a Aomine sa zamračil.

Zdalo sa mu to absurdné. Prepadať a ešte k tomu z telocviku. Niekto ako Matsumoto Hana si také niečo nemohol dovoliť. Mala určite dobré známky, nezdieľal s ňou síce všetky predmety, no tie, na ktorých sa zúčastňovali spolu, jej celkom išli. Okrem toho bola vždy zodpovedná a svedomitá. Samému mu hrozilo prepadnutie z angličtiny, no to bolo niečo úplne iné.

Mohol si za to svojim spôsobom sám, vďaka svojej lenivosti a laxnému prístupu nazbieral kopu veľmi zlých známok a napomenutie bolo na svete. Ale Hana nebola lenivá ani nezodpovedná a rozhodne to, že by jej mohlo hroziť prepadanie, nezapríčinila sama a dobrovoľne.

Bolo na nej vidno, že je kvôli tejto záležitosti skutočne utrápená. Nedokázal si vysvetliť, ako môže byť niekto v basketbale taký zlý, že netrafí do koša ani pri jedinom z pokusov. Potom sa mu však v mysli vynoril obraz svetlovlasého mladíka s belasými očami. Preletelo mu hlavou pár spomienok a nie všetky boli vítané, rovnako ako smer, ktorým sa uberali jeho myšlienky. No musel uznať, že keď sa chce, všetko sa dá zlepšiť, doučiť. Len treba na to tú správnu osobu, ktorá sa v záležitostiach vyzná, prípadne v nich dokonca vyniká.



ČASŤ I. | ČASŤ II. ►


◄ KAPITOLA 14 | KAPITOLA 15 | KAPITOLA 16 ►
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 6. června 2016 v 21:45 | Reagovat

takže v první řadě si cením toho, že ses ukázala u mě na blogu, i přestože to máš teďka těžké, jak píšeš :) uhm a děkuju za Tvůj komentář, ten byl tak pochvalný až mi to bere slova z úst...takže prostě děkuju :D

a teď k povídce~ teda zatím k první části že :P :D Hana je fakt chudinka, taková zlá tělocvikářka :/ ale překvapilo mě, a to příjemně, jak Aomine vypadal celý ustaraný. Byl tam takový fakt hodně příjemný a ani to neporušilo jeho charakter, nu prostě jsi šikovná :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: