A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola pätnásta | časť II.

6. června 2016 v 19:04 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Konečne sa ozval oslobodzujúci zvuk zvončeka, ktorý signalizoval koniec poslednej vyučovacej hodiny. A Hana si konečne po dlhšom čase mohla vydýchnuť. Blížil sa víkend a to znamenalo, že aspoň na nejakú chvíľu bude môcť od školy oddýchnuť a nemyslieť na to všetko, čo ju sužuje. Tento raz sa ponáhľala, keď si balila veci do školskej tašky. Z triedy vyletela medzi prvými študentmi, ledva sa stihla rozlúčiť s Yuzuru. Ponáhľala sa k svojej skrinke na chodbe, kde si vytriedila veci, ktoré plánovala nechať v škole a keď sa prezúvala, dobehli ju aj ostatní spolužiaci. Po tom, čo mala všetko pripravené, narovnala sa a zavrela dvere skrinky. Až vtedy si všimla, že pri nej celý čas niekto stojí a čaká, kým ho dievčina zaregistruje.


"Aomine-san?" Spýtala sa ho prekvapene, keď sa opieral o skrinku vedľa a uprene na ňu hľadel. Dokonca mala pocit, že sa mierne mračí a vôbec netušila, že čo je vo veci. Úprimne, ani si ho vlastne nevšimla, že sa zúčastnil poslednej hodiny. Predpokladala, že opäť šiel poza školu a posledné hodiny bola tak roztržitá, že sotva vnímala učebnú látku a ľudí okolo seba. Ale teraz stál tesne pri nej a čakal, kým si konečne uvedomí jeho prítomnosť.

Aomine oprel o dvere skrinky vedľa tej jej, založil si ruky na hrudi a jeho oči sa do nej s miernou výčitkou zavŕtali ešte hlbšie. Hana mala pocit, akoby sa pod jeho pohľadom zmenšovala. Zmocnil sa jej nepochopiteľný pocit previnenia, hoci si nedokázala ani len predstaviť jeho príčinu.

"Štveš ma, Matsumoto," zahundral a Hana na neho zmätene vyvalila oči. Jeho slová ju rozrušili, absolútne netušila, o čom hovorí, no v hlave sa jej rozblikalo výstražné svetielko, ktoré signalizovalo, že sa zrejme dostala do problémov a začala tuho premýšľať nad tým, že čo urobila, že si svojho vysokého tmavého spolužiaka znepriatelila. Znepriateliť si niekoho zo školy totiž bolo presne to, čomu sa snažila vyvarovať za každú cenu zo všetkých síl.

"P-prečo?" Hrdlo mala stiahnuté a srdce jej začalo biť o čosi rýchlejšie. Ten jeho postoj a slová ju skutočne desili. Na malú chvíľu sa na ňu skutočne zamračil, no potom si hlboko povzdychol a jeho postoj sa uvoľnil.

"Lebo máš problémy s basketbalom a nevieš mi to povedať." Vysypal zo seba a Hana prekvapene otvorila ústa. Nebola schopná ani jediného slova. Čakala od neho hocičo, že jej bude vyčítať čokoľvek týkajúce sa ich doučovaní, prípadne niečo úplne iné, čo si sám vymyslel. Ale niečo takéto skutočne nie. Na malú chvíľu sa jej zdalo, že možno len zle počula. No i tak neprestávala na neho vytriešťať oči a hľadieť so šokovaným výrazom v tvári. Chvíľu trvalo, kým si poriadne uvedomila, že čo jej to vlastne povedať. Netušila, odkiaľ sa dozvedel, že má problémy s telocvikom, no jej tvár opäť očervenela, tento raz od zahanbenia.

"Čože? Odkiaľ to vieš?" Vyjachtala Hana a neprestávala od rozrušenia tuho zvierať svoju školskú tašku, aby sa jej príliš netriasli ruky.

"Satsuki," prerušil ju Aomine, "nikdy nevie prestať strkať nos do cudzích záležitostí a všetko vždy vykecá."

Dievčina na chvíľu takmer onemela. Bolo pravdou, že Momoi musela počas telocviku zaregistrovať, ako moc sa červenovláska s basketbalom i inými športmi trápila, no Hane by nikdy nenapadlo, že ružovovlasá kamarátka jej spolužiaka by mu o tom mohla povedať. Čiastočne sa jej to nepáčilo, dúfala, že sa o jej športovom antitalente dozvie čo najmenej ľudí. No na druhej strane si vedela predstaviť, že to ružovovláska nemyslela zle, predsa len, podľa toho, čo Hana za ten čas spozorovala, bola Momoi Satsuki veľmi nápomocná a nezištná. Občas až príliš. Červenovláska skrúšene povzdychla a prv, než stihla Aominemu niečo odvetiť, ozval sa znova.

"Prečo si mi o tom nepovedala? Alebo za mnou neprišla s tým, že aký máš problém?" Povedal to o dosť miernejším tónom ako pred tým, až Hana prekvapene opäť nahliadla k jeho tvári. Ani tie tmavomodré oči už neboli plné výčitiek, či skrytého karhania. Ak by Hana nevedela lepšie, prisahala by, že sa v nich mihol aspoň minimálny náznak čohosi podobného súcitu. Bol to však stále Aomine a ona od neho nemohla čakať, že ju tu teraz a práve na tomto mieste začne utešovať. No i napriek tomu ju jeho prístup a aj to, že za ňou s niečím takýmto vôbec prišiel mimoriadne prekvapili, ba priam až šokovali.

"Ja..." Začala, no nevedela, ako to dokončiť. Prečo vlastne za ním neprišla? Kto iný by jej mohol pomôcť, ako niekto, kto triafa do koša tak ako Aomine Daiki? Ale nemohla za ním ísť, jej ostych a to, že sa hanbila, jej to nedovoľovali. Vždy mala problém požiadať o pomoc a priznať pred ním niečo také, že prepadá z telocviku, bolo pre ňu maximálne ponižujúce. Na druhej strane, bol zrejme jedným z mála ľudí, ktorí by jej v takejto situácii vedeli pomôcť.

"Ani neviem," zamumlala Hana napokon a Aomine nespokojne naklonil hlavu do strany.

"Potrebuješ doučiť triafanie na kôš, nie?" Spýtal sa a Hana zahanbene prikývla na súhlas. "Poznáš niekoho, kto je v tom lepší ako ja?" Spýtal sa sebavedomo a dievčina na neho opäť pozrela. Pomaly pokrútila hlavou. Nepoznala nikoho. Vskutku si nedokázala po tom zápase, ktorý videla nedávno predstaviť, kto by mohol byť v basketbale lepší ako jej vysoký modrovlasý spolužiak.

"No vidíš," prehlásil a Hane sa na malú chvíľu zdalo, že mu myká kútikom úst. Ak mu bolo do smiechu, tak ona bola momentálne na tom presne opačne. Zúfalstvo a zahanbenie ju zvnútra takmer dusili. "Takže poďme."

Dievčina prekvapene zostala zarazená stáť na mieste ako prikovaná. Jej oči značili čistý zmätok. Netušila, o čom Aomine hovorí, preto zo seba zmätene vysúkala roztraseným hláskom.

"Prosím?"

"Poďme von. Idem ťa naučiť hrať basket."

"Čože?" Tento raz sa výraz v jej očiach zmenil na vydesený. Panika z nej sálala na kilometre, cítila ako sa jej srdce rozbúšilo niekoľkonásobne rýchlejšie a hlasnejšie. Stále sa iba pýtala a zmätene vyvaľovala oči, mala pocit, že jej spolužiak si o nej isto začína myslieť, že je snáď mentálne zaostalá. "To ako hneď teraz?"

"Áno, teraz."

Aomine bol priamy a vecný. A Hana mala čo robiť, aby od nervozity neodpadla. Splašené myšlienky jej vírili hlavou, na niečo takéto nebola pripravená. Ísť s ním. Bude ju učiť hrať basketbal a hlavne triafať do koša. Bude musieť podať športový výkon. Pred ním. Pred jej spolužiakom. V žalúdku sa jej usadil balvan o veľkosti, ktorá sa ani nedala opísať už len pri tej predstave.

"Ale-" snažila sa protestovať, no nedokázala nájsť vhodný argument, či výhovorku, že prečo práve teraz nemôže s modrovlasým mladíkom nikam ísť. Jedno musela uznať s istotou - Aomine ju prekvapil, veľmi. A mohla byť rada, že je ochotný pomôcť jej s týmto nepríjemným problémom. Doposiaľ sa iba trápila, že ako to vyrieši a nedokázala nájsť ani jediné východisko. Už sa pomaly začínala pripravovať na to, že by sa jej naozaj mohlo stať, že by prepadla, hoci to bolo pri tak poctivej študentke, akou bola, absurdné.

"Tak čo?" Aomine zrejme začínal byť mierne netrpezlivý, predsa len, Hane trvalo dlhší čas, kým sa spamätala a dokázala mu odpovedať. Čakal na jej reakciu s pozdvihnutým obočím. Červenovláska napokon skrúšene vydýchla a s opäť ružovejúcimi lícami prikývla.

"Tak dobre, ale dúfam, že ťa neobťažujem. Predsa len, už je po škole a-"

"O to sa nestaraj. Ak by ma to otravovalo, tak by som ti to nenavrhol." Prerušil ju rázne, odlepil sa od skriniek a vydal sa smerom von z chodby. Hana pochopila, že ho má nasledovať. Nemala ani čas vziať si svoj športový úbor či prezliecť sa, Aomine sa niečom podobným neplánoval zaoberať a vyzeralo to tak, že Hana bude musieť trénovať vo svojej školskej rovnošate. Jediné šťastie, že bol už piatok, takže zajtra ju nebude potrebovať.

"Myslela som, že ideme do telocvične." Ozvala sa, keď si to Aomine mieril von zo školskej budovy smerom k bráne.

"Tam isto nie," odfrkol si, no potom jeho tón o niečo málo zjemnel. "Ideme na ihrisko, čo je pri škole, vonku."

A presne k ihrisku, ktoré sa nachádzalo blízko areálu školy aj prišli. Hana mala po celý čas nohy ako z olova, aspoň jej to tak pripadalo. Netušila, čo má čakať, no i tak panikárila. No na druhej strane v sebe ucítila aj drobný iskierku zvedavosti a vzrušenia. Tešila sa, že opäť uvidí svojho spolužiaka v akcii. Stále nemohla zabudnúť na ten zápas, kedy ho videla hrať prvý raz. Bol to skutočne pozoruhodný zážitok, pred tým nič podobné nevidela, akoby bol Aomine z inej galaxie, jeho hra bola skutočne ohromujúca. A teraz ho uvidí v akcii znova. Musela priznať, že sa svojim spôsobom nemohla dočkať, hoci sa pred ním stále tak veľmi hanbila. Zaujímalo ju, či si to všimol, aká bola v tvári červená a zajakávala sa. Modlila sa, aby zo seba neurobila príliš veľkého hlupáka.

Prešli až za mriežkovaný plot na malé basketbalové ihrisko s ošarpanými tyčami s iba jedným košom a vyblednutými bielymi čiarami na tmavom asfalte. Aomine akosi do tohto prostredia prirodzene pasoval. V rukách držal oranžovú loptu, ktorú si údajne požičal z telocvične pred tým, než prišli na toto ihrisko. Hana však mala neblahé tušenie, že sa zrejme pred tým, než si loptu vzal, vôbec nikoho nepýtal. Ale bol to predsa člen basketbalového tímu, športové náčinie by mu malo byť k dispozícii. Dievčine tá žiarivo oranžová lopta na druhej strane mierne naháňala strach. Spomenula si na predošlú hodinu telocviku, ktorá bola pre ňu nesmierne ponižujúca a mala čo robiť, aby sa nezvrtla na päte a neušla preč.

Všimla si, že jej spolužiak sa tvári akosi zvláštne. Akoby sa snáď tešil, že sa nachádza práve tu a teraz. Ak by to mala bližšie definovať, možno by si trúfla aj tvrdiť, že z neho sálalo akési očakávanie, možno aj náznak vzrušenia. Basketbalová lopta v jeho rukách rýchlosťou blesku vyskočila, potom sa zastavila, letela k zemi a tam sa odrazila. Šikovne ovládal jej smer tak, ako si to prial on a Hana zhypnotizovane sledovala ten gumený predmet pomarančovej farby. Nevedela si ani len predstaviť, že by sa aj jej mohlo niekedy podariť loptu takto ovládať.

Zložila svoju tašku, ktorá dopadla na asfaltový povrch, ktorým bolo celé ihrisko vydláždené a nesmelo pristúpila k Aominemu. Ten akoby si opäť uvedomil, že tu nestojí sám, pozrel priamo na ňu. Ako už aj pred tým, znova si pod jeho pohľadom cítila nesvoja, prešla ňou neznáma triaška.

"Chytaj," vyzval ju z ničoho nič a hodil loptu jej smerom. Hana to nečakala a prv, než stihla zareagovať alebo sa pripraviť, lopta sa rútila priamo na ňu. Miesto toho, aby ju chytila, splašene sa pred ňou uhla, basketbalka sa obšuchla o jej rameno, len tak-tak sa jej vyhla.

Aomine sa tváril, akoby nevedel, či sa má hnevať, alebo smiať. Zrejme musel zadržiavať smiech a za to bola Hana vďačná, lebo ak by sa jej začal práve teraz vysmievať, nezvládla by tu stáť už ani sekundu. Vedela, že musela vyzerať komicky, možno až hlúpo, no bol to jej prvý impulz. Prvá vec, ktorá jej napadla - stiahnuť sa a vyhnúť sa lopte. Tak to robila vždy pri športoch, ktoré hrávali v škole. Snažila sa pred všetkým utiecť čo najďalej.

"Prepáč," ozvala sa zahanbene a rozbehla sa po loptu, ktorá sa medzitým kotúľala smerom k miestu, kde nechala svoju školskú tašku. Chcela sa po ňu zohnúť, no včas si uvedomila, že mala na sebe stále sukňu zo školskej rovnošaty, ktorá by mohla odhaliť viac, než by sa patrilo, tak si opatrne čupla a vzala loptu opäť do rúk. Uvedomovala si, že ju Aomine celý ten čas sledoval a to jej na sebaistote nepridávalo ani v najmenšom.

"Nesmieš sa tej lopty báť," karhal ju jej spolužiak, no pre Hanu boli tieto slová zbytočné. Vedela to aj sama, no realita bola úplne iná. Hovorí sa, že ľahko je na cvičisku, ťažšie na bojisku, no dievčine i to cvičisko pripadalo takmer nemožné zdolať. Toto bude dlhé popoludnie, povzdychla si, pevnejšie zovrela loptu v rukách a vydala sa s ňou smerom pod kôš.

"Najskôr mi ukáž, že ako vieš driblovať." Vyzval ju Aomine a Hana s ťažkým srdcom pustila basketbalku k zemi. Pokúšala sa čo najlepšie ovládať loptu tak, ako by mala, no vôbec jej to nešlo. Ani driblovanie nebolo jej silnou stránkou, skôr jej šlo rovnako mizerne ako triafanie do koša. Nech sa pokúšala ako chcela, lopta jej odskakovala na všetky strany a ona sa zúfalo pokúšala zmocniť sa jej zas a zas. Čakala, kým Aomine jej trápenie ukončí a prejdú na niečo iné, čo by jej možno mohlo ísť lepšie, i keď pochybovala, že sa vôbec niečo také nájde.

Zrejme na to prišiel aj modrovlasý mladík, pretože ju po chvíli vyzval, aby už ďalej nepokračovala. Hana sa cítila tak zahanbene, ako na poslednej hodine telocviku. O to horšie bolo to, že sa na to díval jej spolužiak, pred ktorým mala ešte väčšiu trému ako pred všetkými dievčatami z jej ročníka.

"Nerob to tak splašene," poúčal ju a nastavil dlaň, aby mu podala loptu. "Musíš držať ruku čo najbližšie k svojmu telu, čím bližšie k hrudi, tým lepšie. Budeš mať lepšiu stabilitu a nebude ti to tak odskakovať." Názorne jej ukázal, ako by sa to malo robiť. Jemu to išlo ako po masle. Akoby sa pre basketbal už narodil. Robil to s takou ľahkosťou. Hana opäť iba hľadela v nemom úžase.

"Na, teraz ty." Znova jej hodil loptu, no tento raz sa jej podarilo chytiť ju bez toho, aby si ublížila. Vyskúšala jeho radu. Ruku pritisla k hrudi a snažila sa ju počas driblovania držať čo najbližšie k telu. Mal pravdu. Fungovalo to lepšie ako doposiaľ. Lopta stále odskakovala, ale už nebola taká nekontrolovateľná ako pred tým. Dokonca sa jej podarilo urobiť niekoľko správnych pokusov za sebou. Už len to, že sa za oranžovou basketbalkou nemusela hnať cez pol ihriska, bol pre dievčinu pokrok.

"Fajn, prejdeme na triafanie." Zamumlal po chvíli jej spolužiak, keď videl, že nastal čas pohnúť sa ďalej. Tento raz sa Hana pokúšala dodať samej sebe viac sebavedomia, hoci sa pred ním stále ostýchala. Prvým krokom vpred bolo to, že jej pomohol aspoň trochu zlepšiť driblovanie. Možno niečo podobne zázračné urobí aj s jej hádzaním lopty do koša.

Zaostrila na sieťku trepotajúcu sa v slabom vánku na kovovej obruči a zo všetkých svojich síl sa snažila zaprieť, vyhodiť ťažkú loptu do vzduchu a silou vôle nasmerovať jej dráhu tak, aby prepadala cez obruč koša. Samozrejme, ako už tradične, nefungovalo to tak úplne, ako by si predstavovala. Opakovala sa situácia, ktorú Hana už zažila počas hodiny telocviku. A na svoje konto si pripísala ďalší neúspešný strelecký pokus.

´Toto bude naozaj veľmi dlhé popoludnie.´ Pomyslela si zúfalo, keď ju Aomine nekompromisne vyzval, aby to urobila znovu a tento raz poriadne. Vedela, že to tak ľahko nepôjde. Čo vôbec čakala? Poznala už svoje schopnosti. To však neznamenalo, že sa nebude aspoň snažiť, keď už si jej spolužiak dal tú námahu zájsť s ňou po škole na ihrisko, aby mohla trénovať. Bolo jej úplne jasné, že za niečo takéto by mu mala byť vďačná až do smrti, pretože určite neexistovalo veľa ľudí, kvôli ktorým by sa niekto tak lenivý ako Aomine Daiki unúval. Netušila, že čím si to zaslúžila, no plánovala urobiť všetko pre to, aby ho neotrávia a nenaštvala ešte viac, ako bol.

~

Sedel uvoľnene na tráve vedľa betónového dláždenia, ktoré pokrývalo ihrisko. Jeho oči sa upierali na jej postavu, ktorá bola práve prehnutá v unavenom postoji. Už ubehli takmer dve hodiny, odkedy prišli na ihrisko a začali trénovať. Aomine nechápal, že kde sa v ňom nabralo toľko ochoty. Za iných okolností by hocikoho iného na jej mieste poslal kade ľahšie. No v prípade jeho spolužiačky bolo všetko inak. Nejaký neznámy impulz, možno neznáma sila ho prinútili navrhnúť jej, aby vyskúšala trénovať pod jeho vedením. Bolo síce pravdou, že basketbal mu už veľmi dlhú dobu nepôsobil žiadne potešenie, no i tak sa na niečo takéto podujal.

A keď sa tak na ňu díval - ako bola jej tvár červená od námahy, vlasy rovnakej farby rozstrapatené a rozlietané na všetky strany, líca sa leskli od potu a ledva lapala po dychu - uznal, že to nebol až tak zlý nápad.

Hoci si to nechcel tak úplne priznať, bavil sa. Nie tak celkom výlučne na jej účet, hoci tá jej snaha a bezradnosť boli svojim spôsobom možno aj trochu roztomilé. Pristihol sa pri tejto myšlienke a snažil sa ju zatlačiť niekde do úzadia. No musel si priznať, že mu niečo takéto padlo celkom vhod. Nepamätal si, kedy naposledy len tak spontánne "blbol" na ihrisku.

Naposledy sa takto stretol s tým Kurokovým novým tímovým partnerom, no ich vzájomný stret skončil veľkým sklamaním. Ten Kagami, nech už pre Tetsuyu znamenal čokoľvek, bol patetický a jeho schopnosti rovnako tak. Pamätal si, ako ho to vzájomné meranie ich síl iba rozčúlilo a znechutilo. Občas as mu stávalo, že pociťoval k športu, ktorý kedysi miloval odpor. No dnes sa na jeho veľké prekvapenie takéto pocity nedostavili.

Sledovať Hanu bolo o niečom úplne inom. Aominemu bolo už zo slov Satsuki jasné, že jeho červenovlasá doučovateľka zrejme nebude na tom s basketbalom príliš dobre. No nečakal, že to bude až také žalostné. Svojim spôsobom mu pripomínala Kuroka. Tiež kedysi ohuroval svojimi mizernými schopnosťami v tom horšom zmysle slova. No Aomine taktiež vedel, že ako sa podarilo jeho bývalému partnerovi z tímu vypracovať a aké zázraky dokázal robiť na ihrisku. Jedna vec bola prirodzený talent, ktorý jemu samému zrejme niekto nadelil plným dielom. Druhá vec bola tvrdá drina. A vyzeralo to tak, že Hana sa skutočne snažila.

Svojim spôsobom mu jej bolo možno až trochu ľúto. Zakaždým, keď sa jej nepodarilo trafiť loptu do koša, bola snáď ešte viac skľúčená a sklamaná ako pred tým. Nedokázal ani odhadnúť, že aké myšlienky sa jej vynárajú v hlave, no vedel si predstaviť, že to nie je zrejme nič príjemné. Vyzerala, že ju to skutočne trápi a on sa po prvý raz po veľmi dlhom čase snažil niekomu pomôcť. Hlavne vtedy, keď začul jej slabé takmer len zašepkanie.

"Toto asi vážne nemá zmysel. Nikdy to nedokážem..." Jej slová pripomínali skôr iba akési zaševelenie vetra. Vlasy zakrývali jej tvár, keď bezradne hľadela na svoje topánky, tak moc krikľavé a v kontraste s tmavým asfaltom. Až teraz si uvedomil, že ich nosila často, nehodili sa k jej inak nenápadnému zovňajšku. Chystala sa vzdať. A to ho prinútilo zodvihnúť sa zo zeme, narovnať a podísť odhodlaným krokom k nej. Nesmela to vzdať. Nie, nie ona a nie teraz. Už videl toľko veľa ľudí vzdať sa. A väčšinou práve kvôli nemu. Tento raz to ale malo byť inak. Muselo to byť inak, aj keby mal pre to urobiť niečo, čo sa zdalo byť nemožné.



◄ ČASŤ I. | ČASŤ II. | ČASŤ III. ►



◄ KAPITOLA 14 | KAPITOLA 15 | KAPITOLA 16 ►
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: