A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola pätnásta | časť III.

6. června 2016 v 19:17 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Dievčina sa vyplašila, keď si uvedomila, že podišiel až k nej, do jej úplne tesnej blízkosti. Mohol doslova cítiť jej vyčerpanie a zúfalstvo, aj to, ako jej začalo ešte rýchlejšie biť srdce, keď sa zozadu pritisol k jej drobnejšej postave. Bolo to veľmi podobné situácii, ktorá sa medzi nimi dvomi už raz odohrala - v jeho izbe. A predsa to bolo úplne iné. Vedel, že skôr, či neskôr to dokáže. Veril tomu, hoci podobným veciam prestal veriť už dávno. A hlavne prestal veriť v ľudí. No niečo ho nútilo skúsiť veriť opäť. Aspoň raz, skúsiť veriť Hane. Aby aj ona začala veriť sebe samej.



"Ale dokážeš." Zamumlal, keď sa trochu sklonil, jeho tvár bola tak veľmi blízko jej bordových vlasov. Počul, ako Hanin dych uviazol v jej hrdle, cítil ako stuhla, keď jeho mohutné dlane opatrne prechádzali po jej útlejších zápästiach až sa dostal k jej rukám. Obe ich zovrel vo svojich dlaniach, takže loptu držali spoločne. Jej drobné prsty vytvárali medzery, medzi ktoré zapadli tie jeho takmer dokonale.

"Pokrč kolená," zašepkal jej do ucha, keď naklonil hlavu do strany tak, že jeho pery boli v tesnej blízkosti s časťou jej tváre, jej uchom, lícnou kosťou. Chýbal iba kúsok a dotýkali by sa. Ale ani jeden neprekročil tú tenkú, neviditeľnú hranicu, hoci boli až príliš blízko. "Spevni zápästia a zhlboka sa nadýchni."

Bez jediného slova a so zatajeným dychom poslúchla každú z jeho inštrukcií. Aomine mal pocit, že dievčina takmer zabudla dýchať. I on sám mal problém sa kompletne sústrediť aj na ostatné činnosti, uvedomiť si, že práve teraz neexistujú vo svete iba oni dvaja, hoci mu to momentálne presne tak pripadalo. Jedným ľahkým, no ráznym švihom jej ukázal, ako sa to má robiť. Lopta letela oblúčikom vzduchom, obaja počuli jej ľahké svišťanie a prv, než sa nazdali, preletela kovovou obručou. Úplne presne preletela cez kôš, jeho sieťka sa len tak mierne zachvela, keď sa basketbalka obšuchla a hrany koša a dokonale skopírovala trajektóriu, vďaka ktorej dopadla až späť na zem.

Hana zo seba stále nevydala ani hlásku. Nedokázala sa ani pohnúť, iba nemo sledovala, čo sa práve teraz stalo. Prvý sa spamätal Aomine, ktorý podišiel k miestu, kde oranžová lopta stále skackala na betónovom povrchu a vzal ju do svojich rúk. Znova podišiel k červenovlasej dievčine a vložil jej loptu do rúk.

"Teraz to vyskúšaj sama."

A ona ho opäť poslúchla. Napodobnila presne ten istý pohyb, ktorý jej práve ukázal. Mierne nakrčila kolená a švihom oboch zápästí opäť vyslala loptu oblúčikom smerom ku košu. Tento raz sa oranžový predmet zatrepotal a zmizol v sieti presne tak isto, ako pred tým. Už druhý raz sa Hane podarilo trafiť sa do koša. A tento raz to dokázala úplne sama. Bez jeho pomoci. A po ďalších jeho vyzvaniach lopta skončila v koši znova a znova.

"Vážne som to urobila?" Spýtala sa neveriacky a obrátila sa tvárou smerom k nemu po troch úspešných hodoch za sebou. Konečne mu po veľmi dlhom čase pozrela do očí. Prekvapil ho jej výraz. Hoci jej líca stále horeli, v jej očiach už nenašiel tú beznádej a zúfalstvo. Bolo v nich niečo iné. Akési drobné iskričky, ktoré u nej snáď ešte doposiaľ nevidel. A keď pohľadom skĺzol nižšie k jej ústam... Zdalo sa mu to, alebo sa na jej tvári začal rysovať náznak úsmevu? Nie, nezdalo sa mu, pretože jeho spolužiačka sa skutočne začala usmievať. A sám cítil, ako sa aj jeho kútiky začínajú dvíhať vyššie, hoci sa tomu pokúšal zabrániť. Nešlo to inak. Ten pocit úľavy a radosti, ktorý z nej začal sálať, bol príliš nákazlivý. Ešte nikdy nikoho nevidel sa takto moc úprimne radovať z úspešného pokusu o hod na kôš.

"Ja som to naozaj dokázala," vyhlásila o niečo smelšie, hlasnejšie. V jej hlase mohol cítiť, ako moc pyšná bola na seba samú. A právom. Z nejakých neznámych príčin sa v tej chvíli zmocnil aj jeho pocit hrdosti, ktorý súvisel práve s ňou. Jej oči doslova žiarili, jej lícia boli stále ružové a ten výraz v jej tvári... Aomine sa na ňu nedokázal prestať dívať. Sledovať každý jej pohyb v jej tvári. Uvedomil si až oneskorene to, že sa rozbehla jeho smerom. Bola radosťou celá bez seba, akoby to ani nebolo to utiahnuté červenovlasé dievča, ktoré doposiaľ poznal. Spomenul si na ich spoločné popoludnie strávené v kine a na to, aký pohľad mala v očiach vtedy, keď začínal jej obľúbený film. Bol veľmi podobný tomu, ktorý mala teraz.

A keď stála tesne v jeho blízkosti, tento raz neuhla pohľadom, ale obaja hľadeli do očí tomu druhému a v tých jej našiel neskrývanú úprimnú radosť a vďačnosť, na malú stotinu sekundy mal pocit, že dievčina preruší tú tenkú krehkú hranicu medzi nimi a ovinie svoje drobné ruky okolo neho, pritisne svoju červenú tvár k jeho hrudi a hodí sa do jeho náruče. Delili ich od toho skutočne iba jediný milimeter a jediné nadýchnutie, jediný pohyb sekundovej ručičky na hodinách, jediné krátke buchnutie srdca. Čas akoby prestal plynúť, keď obaja bez dychu čakali, čo sa bude diať.

Hana sa však spamätala a rýchlo poodstúpila z jeho dosahu. Na krátky okamih mal pocit, že sa k nej natiahne a vezme ju do náruče on. Nedokázal si toto zvláštne nutkanie tak úplne vysvetliť. Jediné, čo vedel, bol fakt, že na okamih skutočne zatúžil po tom zovrieť ju vo svojom náručí. Tá jej radosť ich oboch kompletne pohltila a jeho nútila premýšľať iba nad týmto a ničím iným.

"Ďakujem ti, bez teba by som to nikdy nebola nedokázala." Zašepkala Hana po krátkom a zahanbenom odkašľaní si. Zrejme si uvedomila, čo takmer obaja urobili, odstúpila od neho o krok dozadu, pritisla zahanbene svoje dlane na líca, ktoré opäť priam horeli a nervózne prešľapovala z nohy na nohu. A i napriek tomu z nej stále nevypŕchala tá radostná aura a vďačnosť, ktoré akoby sa svojim vyžarovaním dotýkali celého Aomineho bytia. Cítil na svojej pokožke drobné pálenie, ktoré vychádzalo od nej a ešte viac ho ťahalo priamo za ňou.

"Ďakujem ti, že si kvôli mne obetoval svoj čas pomohol mi s tým. Naozaj..." Ozvala sa znova, no on stále nebol schopný jedinej odpovede. V jeho mysli práve panoval taký obrovský zmätok, že mal čo robiť, aby sa vôbec dokázal sústrediť na obraz, ktorý bol pred ním, aby sa mohol sústrediť na ňu.

Už ubehlo neskutočne veľa času odvtedy, čo zvykol trénovať s Kurokom. Takmer by bol aj zabudol na ten pocit, aké to je, keď sa o ihrisko delil s niekým druhým. Keď niekomu inému aspoň na malú chvíľu poodchýlil dvere do svojho malého basketbalového sveta. A práve v tomto momente, keď sa stal svedkom jej drobného úspechu, ktorý akurát teraz pre ňu znamenal tak veľa, niečo v jeho vnútri sa pohlo. Niečo, čo myslel, že už nikdy nevypláva na povrch. A on na malilinkú chvíľku pocítil opäť ten drobný záchvev šťastia a radosti zo športu, ktorý už dávno pred tým odpísal. Aspoň na malú chvíľu opäť okúsil, aké to je zažiť čistú radosť, ako tomu bývalo kedysi.

Uvedomil si, že sa dievčina začala zberať na odchod. Vrátila mu basketbalovú loptu a so stále červenými lícami mu takmer nezrozumiteľne vysvetlila, že už bude musieť ísť domov. Neprestávala mu dookola ďakovať, hoci to pripomínalo len akési nesúvislé bľabotanie. Opäť si všimol, že sa vyhýbala jeho pohľadu. A keď rýchlo kráčala cez malé ihrisko smerom k východu medzi mriežkovaným plotom, rozbehol sa po nej. Nemohol ju len tak pustiť domov. Nie po tomto.

"Hej, Hana," oslovil ju, čím prekvapil nielen seba, ale aj ju samotnú. Potiahol ju za putko jej školskej tašky a ona sa konečne zastavila a prekvapene obrátila opäť smerom k nemu.

"Áno?"

Už po druhý raz - alebo to bol snáď tretí? - dnes pocítil túžbu ovinúť svoje paže okolo nej, pritiahnuť si ju k sebe a zovrieť v náručí. Hoci sa jej typický ostych znova vrátil, po tom, čo sa dnes udialo, akoby ju videl v úplne novom svetle. Stále z nej mohol cítiť tú eufóriu, fascinovanie, radosť. Ukázala mu, aké to bolo kedysi - radovať sa z niečoho tak jednoduchého a obyčajného, čím bol basketbal. A on nechcel, aby mu tento pocit unikol pomedzi prsty. Nedokázal odhaliť príčinu, prečo na neho práve táto jeho spolužiačka, s ktorou prakticky nemal nič spoločné, pôsobila takto.

"Zvládneš to, aj na telocviku, uvidíš." Zamumlal napokon, keď už ticho medzi nimi trvalo až príliš dlho. Ťažko sa mu hľadali slová, keď sa sotva dokázal sústrediť. Jej prítomnosť mu dala zabrať viac než dosť. Stále bojoval s tým nutkaním pritiahnuť ju k sebe, hoci vedel, že by ju tým zrejme odradil, či vydesil. Už na prvý pohľad na nej dokázal spozorovať, aká bola nervózna, ako moc sa pred ním ostýchala a i napriek tomu mu dovolila, aby jej s tým problémom, ktorý nebol pre ňu práve najpríjemnejší pomohol. A to bral ako niečo podobné svojmu malému osobnému víťazstvu.

"Budem musieť." Odvetila opatrne a opäť si nervózne zahryzla do pery. Vôbec mu tým situáciu neuľahčila, práve naopak. Tento raz pritiahli jeho pozornosť aj jej pery, ktoré boli tmavšie ako zvyčajne kvôli tomu, ako si ich stále počas dnešného popoludnia zanietene hrýzla, keď sa snažila sústrediť sa.

"Keď som to ja dokázal vytiahnuť na štvorku z angliny, tak ty zvládneš hocičo."

Jeho slová jej dodali istotu. Cítil, ako sa čiastočne uvoľnila a na jej tvári sa opäť objavil ten záhadný jemný úsmev, ktorý ho svojim spôsobom začal fascinovať. Dnes ho mal možnosť uvidieť už druhý raz po sebe a urobil by čokoľvek, aby ho mohol vidieť zas a znova. Dokonca bol ochotný zo seba vysúkať slová, ktoré by za iných okolností nikdy nikomu inému nepovedal. Ani za nič na svete. No tento raz to bolo iné.

"Ďakujem," povedala ešte raz jemným tónom. "Basketbal nie je až taký zlý, ako som myslela," pokračovala a svojou drobnou rukou sa opatrne dotkla jeho pleca.

"A zistila som to len vďaka tebe." V tej chvíli mal pocit, akoby ním prebehol elektrický prúd. Hoci sa jej prsty dotkli iba letmo jeho ramena, zakrytého školskou košeľou, mohol ten náboj medzi nimi cítiť i tak. Dievčina rýchlo svoju ruku stiahla, venovala mu posledný veľavýznamný pohľad z očí do očí a potom so sklopeným zrakom pomaly odchádzala preč.

Už k nej nedokázal opäť zdvihnúť zrak a sledovať ako odchádza domov. Miesto toho upieral svoje oči na topánky a betónovú dlažbu ihriska. Cítil ako jeho ruka samovoľne zovrela v dlani drôty mriežkového plotu, o ktorý sa oprel. A jeho celé telo sa mierne chvelo. Bol zmätený kvôli týmto pocitom, nedokázal si ich racionálne odôvodniť. Niečo s ním urobila a preto sa teraz cítil tak zvláštne. No jednu vec jej nemohol odoprieť - prekvapila ho, už zase. A tento raz takým spôsobom, že nad tým musel premýšľať celou cestou domov, keď sa vybral opačným smerom, ktorým šla ona. V hlave mu stále zneli jej slová. Že basketbal nie je taký zlý, ako si myslela? Ts, jasné, že nie je. Kedysi basketbal miloval, bol pre neho všetkým. A myslel, že tie časy sú nenávratne preč. Ale je možné, že ešte niekedy ucíti to, čo kedysi? Práve pri tomto športe? Zdalo sa mu, akoby dnes minimálne na malú chvíľu získal späť aspoň úlomok toho, čo považoval za dávno nenávratne stratené.

* * *


All I know is we said hello
Your eyes looking like coming home
All I know since yesterday
is everything has changed

* * *

Deň štyridsiaty šiesty

*

Hana ani napriek niekoľkohodinovým pokusom o spánok nedokázala upokojiť svoju myseľ. Nie po tom, čo sa stalo popoludní na basketbalovom ihrisku za školou. Netušila, že prečo ju to tak vzalo, no odkedy prekročila ten mriežkovaný plot, ktorý obopínal malý priestor, ktorý na určitú chvíľu spolu s jej modrovlasým spolužiakom zdieľali, jej srdce búšilo tak silno a rýchlo, že sa jej za žiadnych okolností nepodarilo utíšiť ho. A aj preto bola rada, že stihla utiecť prv, než to zaregistroval aj modrovlasý mladík. I tak si bola istá, že mu neuniklo, ako moc trápne sa cítila.

Celá tá situácia bola úplne ako z iného sveta. Atmosféra okamihu ju pohltila vtedy natoľko, že na chvíľu zabudla úplne premýšľať a dávať si pozor na to čo robí a hlavne na svoje emócie. A tie ju načisto ovládli. Bola taká nadšená z toho, že sa jej konečne podarilo trafiť basketbalovú loptu do koša a hlavne cítila taký obrovský príval radosti a vďaky smerom k svojmu spolužiakovi, že sa úplne prestala ovládať. A nechýbalo veľa a hodila by sa mladíkovi okolo krku.

Dievčina ďakovala všetkým tam hore, že jej zabránili ten zahanbujúci čin vykonať a urobiť pred ním zo seba ešte väčšieho hlupáka a blázna, ako sa jej podarilo doposiaľ. Ešte aj teraz, neskoro v noci - alebo presnejšie - skoro nad ránom, keď ležala v bezpečí svojej izby vo svojej posteli cítila, ako ju pália líca. Tá intenzita jeho pohľadu, tých tmavomodrých očí a spôsob, ktorým vyslovil jej krstné meno... Ešte aj teraz sa mimovoľne zachvela. Mala neblahé tušenie, že to bolo čiastočne aj od vzrušenia. Áno, pociťovala obrovskú vďačnosť. Koniec koncov, nebyť jeho, nikdy by sa jej zrejme nepodarilo trafiť loptu do koša. A ešte tak ukážkovým spôsobom. Ak bola Hana dobrá učiteľka, čo sa týkalo doučovania angličtiny, tak Aomine Daiki nemal konkurenciu, keď prišlo na basketbal.

Cítila, ako jej horia aj uši pri pomyslení na to, ako k nej pristúpil, ako sa jeho hruď zozadu dotýkala jej chrbta a ako cítila jeho hrejivý dych blízko svojej tváre, keď sa k nej zohol a šepkal jej, čo má robiť. Nevedela si ani len predstaviť, čo sa mu práve vtedy preháňalo hlavou a či mal ten moment aspoň sčasti podobný efekt aj na neho, ako na ňu samotnú, no ona v tej chvíli nedokázala poriadne ani dýchať.

Opäť si pritisla studené dlane na horúce líca, aby sa aspoň trochu schladila a klesla späť do perín. Snažila sa nemyslieť na to, čo sa udialo včera po vyučovaní, no i tak nemohla poprieť, že isté udalosti sa jej pred očami premietali zas a znovu. A s nimi sa jej paralelne vynárali v bruchu stále väčšie a väčšie roje motýľov.

Jedna vec bola istá - nech už urobil čokoľvek, dokázal ju prinútiť siahnuť až na dno svojich schopností a konečne sa jej podarilo po prvý raz trafiť loptu do koša. Netušila, že ako to dokázal, no stalo sa. A bola mu za to vďačná. A čiastočne stále fascinovaná jeho schopnosťami, ktoré jej neraz predviedol. Napokon bola rada, že osud zariadil udalosti tak, že sa jej tento mladík priplietol do cesty. Hoci na ňu spočiatku pôsobil ako veľmi odmeraný a nepríjemný spolužiak, od ktorého sa chcela držať čo najďalej, teraz musela priznať, že mu spočiatku krivdila.

Koniec koncov, nebyť toho, že potreboval súrne doučovanie, nikdy by nezistila, že sa mohla aj ona v niekom takom ako bol on mýliť. A to bolo na ľuďoch to čarovné, zvláštne. Nikdy ste nevedeli dopredu odhadnúť, akí v skutočnosti sú. Aspoň niektorým sa ich vnútro podarilo veľmi šikovne skrývať tak, že zmiatli väčšinu svojho okolia. A Hana zistila aj to, že odhaľovanie vnútra druhých môže byť zaujímavejšie a fascinujúcejšie, ako by si bola pomyslela. A začínalo ju to baviť, veľmi, pretože takto spoznávala bližšie nie len druhých, ale aj samú seba. Kto vie, možno bude v budúcnosti schopná skutočne prekročiť tú tenkú hranicu, za ktorú sa dnes obaja takmer dostali, keď nechýbalo veľa a vletela by mu naradostená do náruče.

Možno... Pri ňom je možné všeličo. A presne s touto myšlienkou sa jej konečne podarilo zaspať.

♫ ♪ ♫


All I knew this morning when I woke
Is I know something now, know something now I didn't before.
And all I've seen since eighteen hours ago
Is blue eyes and a smirk and your smile
In the back of my mind making me feel like

I just wanna know you better, know you better
know you better now

* * *

Come back and tell me why
I'm feeling like I've missed you all this time, oh, oh, oh.
And meet me there tonight
And let me know that it's not all in my mind.

*
I just wanna know you better, know you better
know you better now

All I know is we said "Hello".
Your eyes looking like coming home

All I know is a simple name yet
Everything has changed

All I know is you held the door
You'll be mine and I'll be yours
All I know since yesterday is
Everything has changed

*




◄ KAPITOLA 14 | KAPITOLA 15 | KAPITOLA 16 ►
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Hentai no Kame Hentai no Kame | 6. června 2016 v 22:20 | Reagovat

Ja ťa milujem ♥_♥ *hodí sa ti okolo krku a ňuňá ťa*
Ja som tak neskutočne šťastná, že si sem pridala tento nádherný diel! Najprv to začalo ako môj polrok, úplne desivo a krkolomne a s Daikiho pomocou to krásne zvládla! Ahomine v tvojom podaní je úplne skvelý a Hana mi veľmi pripomína mňa, keď niečo zvládnem.
Prajem ti veľa šťastia, nech máš problémy s čímkoľvek.

2 X <3 X X <3 X | E-mail | Web | 7. června 2016 v 0:12 | Reagovat

Wow *-* to ani nejde vyjádřit, jak geniálně jsi to napsala. Postavím ti oltářek a budu se klanět před tvým pisatelstvým :D cvičení basketu s Aominem bude pravděpodobně moje nejoblíbenější část celého příběhu :3 oba je pěkně uchvátily jejich pocity~

3 Petrika Petrika | Web | 8. června 2016 v 12:14 | Reagovat

Tak toto bola úplne čarovná časť. Síce na začiatku mi jej prišlo úplne ľúto, ako toto známkovanie telesnej som vážne nikdy nechápala, ale myslím, že sme my dve na túto tému už raz viedli riadnu diskusiu :D ach, ona je ešte taká citlivá dušička, ale tak, páčila sa mi Momoi a to jej ukecanstvo. Prezradila to Daikimu a ten jej pomohol. Inak, bol tu výrazný progres, teda totálny :] on bol úplne čarovný a páči sa mi, ako do toho vmiešavaš tú celkovú jeho krízu s basketbalom vyplývajúcu z originálneho príbehu KnB :] úplne mi to tam sedí a tentoraz som úplne presvedčená, že ten dokonalý chlap potrebuje presne niekoho takého ako je Hana. A tie jeho myšlienkové pochody. Je to brutálne zaujímavé o osoby ako on. Veď vieme, lajdák, flegmoš, ale toto bolo iné. Nie, stále si super v jeho charaktere, ale je to proste,...no strašne pekné :] také precitnutie, uvedomenie a vlastne tá iskierka...áh, strašne zlaté to bolo. Také milé, príťažlivé, napäté. A tá jej reakcia bola úžasná. Konečne sa trošku odviazala a prestala byť taká ustráchaná :] strašne moc sa mi to ľúbilo. Celé. Aomine tu bol perfektný a hláška- keď som to dal ja z angliny na štvorku :DDD tá ma zabila. Som rada, že je v obraze a uvedomuje si realitu :D a tie myšlienky na objatie...úúú, krása :] on taký dominant, keď sa začnú mať k sebe ešte viac, bude to vážne niečo :] a ja sa na to úrpimne teším. Vydarilo sa ti to. Všetko. Bolo to vážne milé, také pozitívne [ mimo ten smutný začiatok ] a energické :] tie popisy, vety...fakt kvalita :] a vlastne čo tu kecáš o mesiaci? Však si sa len vrátila do starých koľají :D kedysi tiež všetko vychádzalo len raz mesačne :DDDDDDDD
A daj o sebe vedieť :]
AA ospravedlňujem sa, že to hodnotím až teraz, ale posledné tri dni boli rušné a nedostala som sa poriadne k tomu :]

4 Dechi Kazemai Dechi Kazemai | Web | 8. června 2016 v 12:27 | Reagovat

Chvíli jsem měla pocit, že mám halucinace... Nový díl a rovnou tři části... :3
Oh... ty jsi mě tak moc potěšila.
Farah tys mě dohnala málem k slzám, úplně jsem se vžila do Hany, jak se nemohla trefit na koš a nešlo to a nešlo to. Fuj takový hnusný pocit to byl... Br...
Ale potom jak nastoupil Aomine... :3 To byla jiná věc, úplně jsem se rozplývala.
Bylo strašně hezký číst o tom jejím tréninku s ním. Strašně moc se mi líbilo, jak ani jeden neměl ponětí, co se s ním/ní děje. A hlavně když jsou spolu.
Oba dva to k sobě táhne a jsem strašně zvědavá, jak se k době nakonec dostanou. :) Ovšem neopouští mě pocit, že jedna osoba bude Hanu blbnout...
Aaa... už se nemůžu dočkat dalšího dílu! :3

5 Pariah Pariah | Web | 15. června 2016 v 23:46 | Reagovat

Panečku! Myslím, že na tuto povídku se rozhodně vyplatilo čekat. Musím říct, že v první fázi, jsem hrdinku trošku litovala... sama bych se asi taky netrefila pokaždé, takže její zklamání docela chápu a Aomine... nemám slov... strašně moc se ti to povedlo (ostatně jako vždycky)  :) Jak prefektně popsané pocity, tak vlastně všechno kolem toho jejich sbližování. Skláním se nad tvými schopnostmi :)

6 Shizu153 Shizu153 | E-mail | 30. dubna 2017 v 23:33 | Reagovat

tak dobrá poviedka , konečne KNB s OC ktorá ma fakt bavila a čítam čítam čakám čakám kedy sa prelomia ľady a kukám a poviedka končí tu :( prosím Farah, povedz že to plánuješ dopísať?

Veľmi sa mi páčilo ako je vztah Momoi a Daikiho vykreslený, lebo väčšinou to autori veľmi zle odhadnú, a aj ked mi chýbala trochu interakcia s ostatnými postavami, bolo to fakt super, keďže sme na Touou tak je logické že tam bude len Ao a Momoi :D no vravím, neksutočne dobre sa mi to čítalo, veľmi dúfam že ju dopíšeš :)

PS: A s Hanou sa viem uplne sototžniť, veľmi dobrá postava, uplne motáčka ako ja :D a miluje Marvelovky a FF!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: