A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



On Tides of Yesterday - kapitola 1.

26. července 2016 v 22:06 | Farah |  On Tides of Yesterday
Napokon som sa rozhodla, že sa s vami podelím o prvú kapitolu svojho nového originálneho príbehu, ktorý som na blogu už spomínala. Pôvodne som ju nechcela uverejňovať tak skoro - ešte nie je tak úplne odsúhlasená a upravená, je to len akýsi hrubý koncept, prvotný nápad a určite ju ešte časom upravím. Takže vám je asi jasné, že s ňou nie som tak úplne spokojná, no je to aspoň niečo, čo som sa prinútila napísať, po nekonečne dlhej dobe.

Skrátka mi to už nejde. Neviem, že prečo. Alebo možno aj viem, ale nechcem to riešiť tu, na blogu. Každopádne, je len na vás, či si to prečítate, alebo nie. Neočakávam, že o túto poviedku bude nejaký extrémny záujem, predsa len, nepísala som už roky, takže sem niektorí ľudia aj prestali chodiť. Pre tých, čo zostali a majú záujem o moje články - moc vám ďakujem a posnažím sa, aby sa to s aktivitou zlepšilo. Stále mám blbé obdobie a neviem, že ako dlho ešte potrvá a kedy sa "naplno" rozbehnem.

Myslím, že som vám už niekedy (cca pred rokom) spomínala, že chcem písať pirátsku story. To bolo ešte vtedy, keď ma prvý raz chytila moja pirátska mánia. Tento nápad a celý príbeh mi leží v hlave už vyše roka, strašne moc som chcela písať o pirátoch a udalostiach z histórie, ale stále sa mi nedarilo k tomu dostať - s tým množstvom fanfikcií, ktoré som načala, som nemala čas na nič originálne. A napokon som predsa len niečo zosmolila, pretože ma to nadšenie zo seriálu Black Sails a z pirátskej tématiky celkovo pochytilo znova ♥.

Sprievodný článok k fanfikcii a podrobnejšie info aj nejaké tie odstavce o postavách spíšem neskôr (alebo možno budem tento raz viac stručná a záhadnejšia, aby som vás neukrátila o prekvapenia). Dnes sem vkladám iba prvú kapitolu. Ďakujem vopred každému, kto si na ňu nájde čas. Snáď to nebude príliš veľké sklamanie.

Vaša Farah





Atlantický oceán

Jún, 2016

* * *

Nebolo to prvý raz, čo som sedela v lietadle a nado mnou sa rozprestierala nekonečná záplava belejúcich sa mrakov, skrz ktoré miestami prenikala modrá oceánu. Už som tento pohľad zažila niekoľko rázy pred tým. Cesta lietadlom pre mňa neznamenala nič výnimočné, s cestovaním tohto druhu som už mala skúsenosti. Preto som si nasadila slúchadlá a dovolila príjemne otupujúcim slnečným lúčom, ktoré na mňa dopadali cez okno, aby ma v kombinácii s upokojujúcou hudbou pomaly, ale isto uspávali.

Chcela som si počas letu oddýchnuť. Vedela som, že ma čakajú náročné týždne. Po tom, čo som prijala sezónnu letnú prácu v jednom z najluxusnejších letných dovolenkových rezortov nachádzajúcich sa v mojej vysnívanej destinácii - Bahamách, čas plynul až príliš rýchlo. Ani som sa nenazdala a deň cesty bol tu. Sotva som sa stihla pobaliť a pripraviť na dlhú cestu a ešte dlhší pobyt mimo domova.

Počas situácie, v ktorej som sa ocitla ako náhle som prestala zvládať vysokú školu, vyhodili ma pred jej dokončením a zostala som prakticky bez jedinej vyhliadky do budúcnosti, bola táto pracovná ponuka, o ktorú som iba akousi náhodou "zakopla", priam požehnanie a moja posledná záchrana.

Nemôžem povedať, že by rodina nebola sklamaná, práve naopak. Nespočetne veľa rázy mi dávali najavo to, že ako moc ich hnevalo, že som odišla zo školy pred jej dokončením. Klamala by som, ak by som povedala, že nedokončenie školy nebolo primárne v dôsledku môjho vlastného zavinenia. Každý, kto ma pozná, si bol vedomý toho, že by som tu školu napokon zvládla, no stratila som chuť a akúkoľvek motiváciu dokončiť štúdium.

Doma ma neprivítali práve s otvorenou náručou. Bolo mi jasné, že ma nemajú za čo chváliť, no čakala som aspoň nejako podporu zo strany rodiny. Ich vyčítavé pohľady som však cítila na svojom chrbte zakaždým, keď som sa ocitla v rovnakej miestnosti ako ostatní členovia domácnosti po tom, čo som sa vrátila z vysokoškolského internátu. Zbytočne som im stále dookola vysvetľovala, že štúdium politológie a medzinárodných vzťahov nie je niečo, v čom by som sa našla. Chcela som pracovať s ľuďmi, ale úplne iným spôsobom, akým nás učili na škole. Preto som odtiaľ odišla skôr, než moja frustrácia a nespokojnosť prerástli v niečo vážnejšie.

Moje konanie však nemalo pochopenia, preto som sa pomaly, ale isto odcudzila od svojej rodiny i napriek tomu, že sa snažili byť pre mňa aspoň čiastočnou oporou. Cítila som, že mi budú ešte dlho vyčítať to, že som podľa ich slov tak ľahkovážne zahodila svoju budúcnosť. Preto som mala potrebu čím skôr nájsť niečo, kde sa budem môcť realizovať, aby som nebola doma a nepotvrdzovala ich domnienky o tom, že sa v bližšej a aj dlhšej dobe nepohnem z miesta.

Osudová ponuka práce, ku ktorej som sa úplnou náhodou dostala, ma zaujala už od prvého okamihu. Stálo v nej, že ponúkajú prácu aj neskúseným absolventom. Išlo o animátorské služby v jednom z menších hotelov v snáď najvyhľadávanejšej dovolenkovej lokalite - na Bahamách. Nikdy by mi ani len vo sne nenapadlo, že by som sa niekedy do týchto končín mohla dostať, hoci som o tom pár rázy snívala. More a tropické pláže ma lákali, to bola pravda, no rodinné dovolenky sme vždy trávili v mierne skromnejších podmienkach. Niečo také, ako boli Bahamy, pre mňa vždy zostávalo iba tajnou túžbou. Bola som prekvapená, že miesto ponúkali práve v tejto destinácii a spočiatku som si nerobila veľké nádeje. V požiadavkách však stálo len to, aby uchádzači ovládali aspoň dva cudzie jazyky na mierne pokročilej úrovni, takže som v podstate vyhovovala. A práca animátora voľného času vyzerala veľmi lákavo. Bol to presne ten druh práce, ktorý by som si vedela predstaviť, tak iný v kontraste s tým, čo som študovala na vysokej a pri čom som tak moc trpela.

Bez menšieho váhania som inzerujúcej spoločnosti okamžite zaslala žiadosť aj so svojim životopisom a kontaktnými údajmi. Hoci som tomu nedávala príliš veľkú šancu, napokon sa mi ozvali. A tak sa začala príprava na moju novú sezónnu letnú prácu, ktorej som sa nevedela dočkať. Bola som veľmi rada, že budem môcť blízkym dokázať, že som neodišla zo školy len tak z rozmaru s úmyslom ďalej sa iba flákať. Dúfala som, že im to, že som si našla letnú prácu potvrdí, že mám skutočne záujem na sebe pracovať a vidím svoju budúcnosť inak ako nad nudnými učebnicami politológie, nekonečnými protokolmi a zákonníkmi. Také niečo skrátka nebolo pre mňa, túžila som po niečom inom, čo by ma viac napĺňalo. Som predsa ešte mladá a chcela som zažiť dobrodružstvo.

Aj keď som s nabalenými taškami a kufrom stála v letiskovej hale a pomaly sa lúčila s rodičmi a súrodencami, ešte stále sa mi to zdalo akési nereálne. Že by som práve ja mala také šťastie? Ale stalo sa, bola som vybraná spolu s hŕstkou ďalších šťastlivcov, v ruke som zvierala letenku na medzinárodné letisko v Nassau, na Bahamách a môj let sa nezadržateľne blížil.

Dokonca aj teraz, v lietadle, malátna a relatívne pokojná som cítila vo vnútri drobné vzrušenie. Na malú chvíľu som otvorila oči a predsa len aspoň raz nahliadla von oknom na tú nekonečnú spleť bielych chumáčov, ktoré pokrývali celú plochu pod nami. Leteli sme práve nad oceánom, čo bolo súčasťou trasy nášho lietadla. Spokojne som sa zahniezdila v sedadle a urobila si pohodlie. Dobrodružstvá počkajú, chcela som využiť šancu pospať si, kým sa ešte dá, bolo mi jasné, že po príchode do letoviska nebudem stále v pohybe a na leňošenie bude čas až po práci. Opäť som cítila, ako mi oťaželi viečka a netrvalo dlho, kým som podľahla únave a zmocnil sa ma spánok.


* * *
Prebudil ma hluk a nepríjemný pocit v žalúdku. Dezorientovane som si pretrela oči, v lietadle bolo šero prerušovaný blikaním červených výstražných svetiel. Všade naokolo zneli hlasy, jeden cez druhý. Slová som mohla len ťažko rozoznať, no tón ľudí, ktorí sa prekrikovali, znel vystrašene. Na palube lietadla zavládla panika. Niektorí ľudia jej podľahli úplne, iní boli rovnako dezorientovaní ako ja. Kde-tu zaznel aj vystrašený plač dieťaťa. Lietadlo sa nepríjemne kymácalo a šklbalo zo strany na stranu. Niečo nebolo v poriadku.

"Čo sa deje?" Zamumlala som nie tak ešte celkom prebudená a snažila sa zaostriť zrak na letušky, ktoré splašene behali od jedného pasažiera k druhému a snažili sa ich aspoň trochu upokojiť.

Staršia žena, ktorá sedela vedľa mňa, ma zrejme začula, pretože ku mne otočila svoju bledú tvár a so zdeseným výrazom zo seba rýchlo a takmer nezrozumiteľne vysúkala priškrtené slová.

"Hovorili, že máme problémy. Lietadlo sa vychýlilo z dráhy zasiahol nás hurikán." Jej slová ma okamžite prebrali a akákoľvek ospalosť, či malátnosť boli rázom preč. V šoku som sa rýchlo obrátila k oknu, za ktorým práve vyčíňala hotová živelná pohroma. Blesky pretínali tmavú oblohu jeden za druhým a obrovské kvapky dažďa narážali do nášho lietadlá z každej strany. Boli tak hlučné, že som mala pocit, akoby niekto po nás pálil rany z guľometu. Čudovala so som sa, že okná v lietadle vôbec ešte dokázali odolávať tej smršti.

Ušné bubienky mi trhal zvuk sirény, ktorá upozorňovala pasažierov, aby sa pripravili. Ešte nikdy pred tým som nič podobné nezažila. O leteckých nešťastiach som počula iba okrajovo, nikdy som ich príliš neskúmala. Ani vo sne by mi nezišlo na um, že by sa niečo podobné mohlo stať práve mne. Človek nad podobnými vecami nikdy nepremýšľa, snaží sa ich vytesniť z mysle a nepripúšťať si pravdepodobnosť, že by sa mu niečo také mohlo stať.

Až pokým sa tomu neocitne zočí - voči. Vtedy pochopí, že akokoľvek moc je pravdepodobnosť nízka, riziko je tu vždy. Vznáša sa nad nami nepozorovane, ako svorka hladných supov a keď príde ten správny čas, zasiahne vás ako blesk z jasného neba. Až keď sa tomu ocitnete tvárou v tvár, uvedomíte si, že sa to skutočne deje a akékoľvek prosby o to, aby všetko bol iba zlý sen, sú márne. Nezostáva vám nič iné, iba prijať realitu a čeliť tomu. Mohla som zavrieť oči a predstierať, že som sa ešte stále nezobudila, že je to iba nejaká nepríjemná nočná mora, no práve teraz som nedokázala nič iné, iba paralyzovane sledovať ten chaos, ktorý v lietadle nastal.

Sotva som vnímala pokyny letušiek, vystrašené slová ustráchaných cestujúcich, šepkanie aj krik, či zúfalé prosby a modlitby. Až keď sa z priehradky nad mojou hlavou vysypali záchranné vesty a kyslíkové masky, uvedomila som si, že čo musím urobiť. Dodržiavať všetky bezpečnostné pokyny bolo v tomto momente úplne kľúčové.

Snažila som sa ignorovať praskanie trupu lietadla, bubnovanie zbesilého orchestra kvapiek, či burácanie bleskov a hromov. Po snehobielych chumáčoch na oblohe nebolo ani stopy. Nebo bolo takmer čierne, jeho tmavošedá farba pôsobila desivo, no ešte desivejšia bola čierňava oceánu, ktorý sa pod nami rozprestieral. Bol až zarážajúco blízko. Vlna za vlnou sa valila všetkými smermi a mne v hlave skrsli desivé myšlienky, v ktorých som si predstavovala naše lietadlo na dne oceánu.

"My tu umrieme! Umrieme! Ja ešte nechcem zomrieť!" Jačal muž v strednom veku, až kým k nemu nepribehla jedna z letušiek, odetá v krikľavo oranžovej záchrannej veste a neupokojila ho. Nasadila mu kyslíkovú masku a sa sama pripojila k svojim kolegyniam. Začula som jednu z letušiek, ako oznamuje rodine sediacej niekoľko sedadiel za nami, že sa kapitán pokúsi Vyzeralo to ako istá smrť, tie obrovské vlny by nás zhltli v okamihu, nedokázali by sme sa ani poriadne nadýchnuť.
Moje zmysly začínali byť akosi zvláštne otupené, záchranná vesta ma nepríjemne tlačila, pretože som si ju v rýchlosti nasadila na svoj batoh, ktorý som mala na pleciach. Dokázala som iba čiastočne vnímať, čo sa deje naokolo. Niektorí kričali, iní, rovnako ako ja, iba potichu a s hrôzou sledovali to katastrofické divadlo.

Skutočne tu umriem? Teraz na tomto mieste? Bez toho, aby som sa vôbec dostala do svojej vysnívanej destinácie? Bez toho, aby som sa poriadne rozlúčila so svojimi blízkymi? Mala som s nimi nevybavené účty. Už tak dlho som nepovedala rodičom, ako ich ľúbim. Ako ma to mrzí, že som ich sklamala a ako aj napriek tomu, že som s nimi posledné týždne takmer nekomunikovala, som bim bola vďačná za všetko a dúfala som, že im ešte dám šancu na to, aby mohli byť na mňa hrdí.

Nechápala som, kde sa vo mne práve teraz berú tieto myšlienky, ktoré som dlhé mesiace nechávala uzamknuté niekde v zabudnutom zákutí svojej mysle. No možno za to mohol fakt, že som sa práve ocitla v situácii, kedy bolo viac ako nepravdepodobné, že vyviaznem živá. Možno preto sa ma zmocnil ten pocit ľútosti. Ľútosti nad tým, že som vo svojom živote ešte nič poriadne nezažila, že som neokúsila žiadne dobrodružstvo, nemala som takmer žiadne skúsenosti, či zážitky. A teraz sa to všetko malo skončiť. Nebolo to fér, že sa niečo takéto prihodilo práve mne. Nie teraz, keď som si konečne začínala myslieť, že sa môj život začína obracať k lepšiemu a že som našla cestu, na ktorej by sa mi mohlo dariť.

Ale ľutovanie mi nebolo nič platné. V situácii, akou bola táto, mi podobné myšlienky nepomáhali. Jediné, čo mi zostávalo, bolo myslieť na svojich blízkych. Predstavovali aspoň drobné svetielko v tej nekonečnej čierňave. Áno, oceán bol ako obrovský čierny vír, ktorý sa pomaly uzatváral a chystal sa zhltnúť naše lietadlo ako hlavný chod.

Kútikom oka som zazrela, ako sa zboku otvárajú núdzové dvere lietadla, nafukujú sa záchranné gumené člny pre pasažierov v snahe evakuovať a zachrániť ich pred utopením. Počasie však besnilo ako šialené a vlny sa pomaly začali valiť dnu na palubu.

Ohlušujúci rachot mi napovedal, že sa zrejme trup rozpolil na dvoje, ale v tom chaose som to nedokázala poriadne registrovať. Sústreďovala som sa iba na to, aby som správne dýchala, hoci som nebola ďaleko od panického záchvatu.

Prúd vody nás zasiahol nečakane a nemilosrdne práve vtedy, keď sme sa pokúšali dostať sa k záchranným člnom. Nachádzala som sa v práve tak nešťastnej pozícii, že ma prívalová vlna z celej sily mrštila o kovovú konštrukciu vedľa otvoru, kde pred tým ešte boli dvere lietadla a ostrá prenikajúca bolesť bola tým posledným, čo som ucítila pred tým, než som úplne stratila vedomie a moje telo pohltili chladné a rozbesnené vlny Atlantiku.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 petrika petrika | Web | 27. července 2016 v 21:03 | Reagovat

Ale zasa zbytočne úvodné reči -.- stále to vieš a stále ti to ide na výbornú :) páči sa mi osud hl. hrdinky. Tá vec so školou a s rodinou ma zaujala a ves aj vieš, prečo sa mi to tak páčilo :) nie vždy sa sny plnia hneď :) joj, ako som pisakat, kebyze nie som v eufórii spokojnosti, asi by mi stiahlo polky :D inak, vybrala si si veľmi ťažkú tému, ale ja sa teším :) aspoň sa niečo nové naučím a ak ten nejaký pirát bude aspon spolovice tak sexy, ako ten Akashiho obrázok,ja budem len a len spokojná :D inak, teší ma že si to zverejnila :) už tu bolo mŕtvo a obrázok aomina ma už Divne a netypický iritoval :D
Fakt sa teda na to teším :) na rozbeh a tento príbeh :) bude to bomba :) text bol kvalitne spracovaný :) vyber slov tiež :) pohodlné sa to čítalo a mám z toho radosť :) páči sa mi, ze si sa o tých veciach informovala :) si sikulka a mas za to plus, lebo veľa ľudí píše o niečom, o čom nemá ani paru :) takže, fakt to bolo geniálne :) črtá sa nám tu super story, tak sa na ňu nevykasli :) teším sa na pokračovanie :)
Ospravedlňujem sa za formu komentara,ale vieš, za akých podmienok píšem :)

2 Noe Noe | E-mail | Web | 28. července 2016 v 10:34 | Reagovat

Pfff, blbosti tie úvodné slová. Ja sem vždy rada prídem a vôbec sa nemáš prečo strachovať, ide ti to stále naozaj dobre.
Náhodou téma je pútavá a prvá kapitola bola skutočne veľmi... vypovedajúca. Mohli sme rovno v úvode nazrieť hlavnej hrdinke do hlavy a tým ju dostatočne spoznať. Až na tú katastrofu, to bola príjemná kapitola, ale predpokladám, že aj to nešťastie niekam bude viesť, takže ja budem veľmi zvedavá na pokračovanie, tak to prosím nevzdávaj. Je to skutočne zaujímavý úvod :)

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 28. července 2016 v 15:27 | Reagovat

Som rada, že si sa s nami podelila o prvú kapitolu. Nemám pocit, že by ti písanie nešlo, aj keď... možno by som sa nemala k tomu príliš vyjadrovať vzhľadom na to, že toto je prvý príbeh, ktorý u teba čítam. No aj tak, aspoň sa môžem vyjadriť k prvej kapitole a myslím si, že píšeš veľmi pekne, opisuješ pekne prostredie a to, čo sa hlavnej postave odohráva v hlave a to, čo práve robí. Tento príbeh bude určite zaujímavý a stále neviem čo mám od toho čakať a to je len dobre, lebo ja osobne mám rada prekvapenia, zvraty a všetko možné aj nemožné. :D Páčila sa mi hlavne tá časť, kedy odkryla to, čo tak dlho akosi nedokázala zo seba dostať až na povrch a to ľútosť a lásku k rodičom aj napriek tomu, že sa "nepohodli". To bolo veľmi pekné. Takže pripájam sa k tomu, aby si to nevzdávala. Rada si prečítam aj tú nasledujúcu kapitolu. :)

4 Farah Farah | 28. července 2016 v 17:26 | Reagovat

Neskutočne moc ste ma dojali ♥ všetky tri, vaše komentáre ma úplne nakopli, dodali mi silu a motiváciu a sľubujem, že sa posnažím písať ďalej :) ďakujem vám.

5 Elyrose / Saomy Elyrose / Saomy | 29. července 2016 v 1:18 | Reagovat

Anoo milujem ta :) toto som presne potrebovala ďalšiu poviedku od teba. Chcem ti povedať že tento príbeh ma veľmi zaujal námet sa mi páči a som veľmi zvedavá na pokracko a ďakujem ze pises :). Ked uz sa mam vyjadrit k tomu ze asi budes veci menit nevadilo by mi ak by si zmenila opis napr. Toho úseku s rodinou lebo myslím si ze je to zbytočne zdĺhavé ale dej prosím nemen ten sa mi páči veľmi a aj to keď bolo lietadlo v tuhom až som mala zimomriavky. :D prosiim neviem ako ta mám presvedčiť ale ďalšiu časť pls :D. Od kedy som v anglicku len kukam  na tvoj blog kedy začneš písať príbehy na veci čo ma zaujiali  :D.

6 Elyrose / Saomy Elyrose / Saomy | 29. července 2016 v 1:20 | Reagovat

Ps: obrázok je krasny :-o

7 Sayuri Sayuri | Web | 29. července 2016 v 16:56 | Reagovat

:O Milujem tvoje príbehy Farauška! O pirátoch, o minulosti. O prežití.. som rada, že si sa opäť rozhodla písať! ♥
Aj ja chcem zažiť také dobrodružstvo.. (dobre.. tuším som divná, že chcem aby so mnou spadlo lietadlo.. ale.. to je tak vzrušujúce!). Inak ani sa nečudujem, že ľudia sa zbláznili, kto by sa nezbláznil ked si myslé, že umrie? Och znie to super, vyzerá to super, teším sa na pokračovanie :)

8 Iva* Iva* | E-mail | Web | 3. září 2016 v 15:11 | Reagovat

Hoci sa mi začiatok tohto príbehu čítal pomerne ťažko, niesol v sebe krásnu myšlienku a tak by som to nevzdávala. V tej časti kedy v lietadle vypukla panika bolo pekne vidno, že už máš s písaním skúsenosti a mne sa veľmi páčilo ako si to všetko opísala. Píš určite ďalej, som zvedavá na tých pirátov ;)

9 Lu Lu | Web | 21. září 2016 v 18:59 | Reagovat

Chcela som ju najskôr dočítať, no nedalo mi a musím sa vyjadriť už k prvým vetám. Farah, veď ty mi úplne píšeš zo života! Aj ja som odišla z výšky, najmä preto, že som stratila motiváciu a chuť niečo robiť a to ma dostalo do pozície, kedy som jednoducho musela odísť, inak by ma vyšupovali za neuveriteľne zlú dochádzku.
No nič, vraciam sa k čítaniu - ale toto ma mega zarazilo :O
(OMG ešte som aj vyštudovala animátorstvo :X)

Okey, okey, dočítala som. Nemôžem sa dočkať čo bude ďalej a už teraz sa teším! Budem pravidelne kontrolovať, či niečo nepribudlo!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: