A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



Happy Birthday, Petrika!

8. srpna 2016 v 22:09 | Farah |  o n e s h o t s
Dnes je veľmi špeciálny deň, viete? Istá osôbka sa narodila v tak krásny dátum - 8. 8. a hoci už je pomaly skôr zajtra, ešte to snáď stále stíham. Petriku určite všetci veľmi dobre poznáme, ale vedeli ste, že dnes oslavuje svoje narodeniny? Nie? Tak to už viete a máte ešte šancu napraviť všetko a ísť jej rýchlo zablahoželať. Dnes má byť len a len jej deň, tak na ňu buďte všetci dobrí, jasné? :3 No a keďže táto slečna patrí k mojim úplne najobľúbenejším osobám, ktoré poznám vďaka internetu, aspoň takýmto spôsobom by som jej rada venovala niečo malé k sviatku. Ale, je tu jedno veľké ale. Skutočne posledné dni nemám náladu, čas a hlavne ani chuť písať. Snažila som sa tento deficit nejako vyliečiť, ale nešlo to :( A vedela som, že ma čaká jedna veľmi dôležitá úloha - napísať nejaký darček pre Petriku, nakoľko keď som oslavovala ja, tak ma sama obdarovala a to ešte aj niečim veľmi krásnym, čo mi zahrialo pri srdci. Prirodzene, nechcela som zaháľať a tiež sa ju na jej narodeniny aspoň trošku potešiť. Ale obávam sa, že mi môj plán nevyšiel tak úplne podľa predstáv a to nie len mojich. :/ Skutočne som sa pokúšala, veľmi, ale nedostavil sa žiadny normálny, vyhovujúci nápad, ktorý by za niečo stál :( Bola som zúfalá a v koncoch, zrejme tak, ako ešte nikdy pred tým nie. Preto z toho vzniklo len takéto slabé nevydarené čosi, čo sa ani nedá nazvať poviedka a už tobôž nie poriadny darček k narodeninám. Mrzí ma to, Petrika, že som ti nebola schopná napísať nič lepšie :( Chcela som ťa potešiť a viem, že miluješ Akashiho, neviem si predstaiť, kto iný by ťa mohol aspoň trochu potešiť, preto som opäť písala o ňom a tento raz mi to vyšlo ešte menej ako naposledy. Ja na túto postavu proste písať neviem, nejde mi to a ani mi to asi nikdy nepôje. Preto sa vopred ospravedlňujem, že je to takéto, aké to je. Na nič lepšie som sa nezmohla :( A hlavne mi je to ľúto, lebo sú to tvoje narodeniny a moc som ti chcela podarovať niečo omnoho, omnoho lepšie. Tak snáď niekedy inokedy...


Uži si aspoň čiastočne (ak sa to vôbec dá) túto... vec... a dúfam, že si mala dneska len ten najlepší a najkrajší deň, že si si ho užila a poriadne oslávila. Si jedna z osôb môjmu srdcu najbližšia a hoci s miernym oneskorením, i tak som ti proste musela niečo podarovať, inak by to nešlo. I keď mám momentálne časovú krízu a o tej spisovateľskej už ani nehovorím, snáď ti to aspoň na pár minút spríjemní (hm, o tom ale veľmi silno pochybujem) dnešný narodeinonvý deň a zaprisahávam sa, že keď nabudúce budem pre teba niečo písať, tak to bude o nie jednu, ale rovno desať tried lepšie. Musí. Lebo si to zaslúžiš. LŤ a všetko najlepšie k narodeninám!


PETRIKE K NARODENINÁM


* * *

H V I E Z D Y

Každý snílek z mesta, ktorý dnes v noci prišiel, to vedel. Spôsob, akým hviezdy padali jedna z druhou priam zvádzal k nevyslovenému prianiu, ktoré mi uviazlo medzi perami.

"Čo si si želala?" Spýtal sa ma, keď jeho dúhovky, každá inej farby, zahoreli zvedavosťou. V tých mojich sa odrážali padajúce hviezdy.

"To sa nehovorí," odvetila som mu šepky, nespúšťajúc oči z toho nebeského divadla. "Ak by som ti to prezradila, nesplnilo by sa."

"Nemusíš sa báť," ubezpečoval ma, "určite sa ti tvoje želanie splní."

"Už sa splnilo," zašepkala som posledné slová, než sa naše pery spojili a za mojimi zavretými viečkami nastalo ďalšie svetelné predstavenie - mali pravdu, keď vraveli, že prvý bozk je vždy najkrajší. A ten ohňostroj sa skutočne dostavil...

* * *

Zastavila sa v polovici vety. Tri bodky, ktoré zanechala na pochumlanom hárku papiera ju navádzali, aby dala zo seba von ešte viac myšlienok. No tušila, že si na malú chvíľu bude musieť dať pauzu. Myšlienky ju zasypávali jedna za druhou, až v nich začínala mať chaos. A potrebovala vydýchnuť. Dnes sa jej podarilo zapísať už niekoľko stránok papiera, čo bol za posledné dni rekord. Možno za to mohla zmena prostredia. Kto by bol kedy povedal, že hlučný bar napokon pomôže prebudiť jej múzu, ktorá posledné týždne až príliš často driemala?

Zakryla svoj popísaný hárok malou kabelkou, ktorá ležala položená vedľa jej drinku na barovom pulte. Nejakí zákazníci prešli okolo nej a zavadili o ňu zvedavým pohľadom. Nechcela, aby videli, že čo píše. Nebolo to ešte hotové, nebola si svojimi slovami tak celkom istá a vedela, že by sa na ňu dívali tými zvláštnymi očami, v ktorých zakaždým hrala otázka, neporozumenie. Veď kto už by len chodil cez víkend večer do baru písať?

Ona áno. Písala takmer všade a takmer vždy. Aspoň vtedy, keď sa jej dalo. Skladať písmená do slov a slová do viet, vety do odsekov a odseky do príbehov, to bolo to, čo milovala zo všetkého najviac. Kdekoľvek ju ľudia stretli, vždy mala so sebou pero a kúsok papieru. Či už si vychutnávala kávu na terase, sedela v reštaurácii, či v parku na lavičke, jej prsty tuho zvierali pero a lietali po papieri takou rýchlosťou, že sa okoloidúci nestačili diviť. Doma ju zo žartu nazývali Budúci Hemingway.

Hemingway bol síce obdivuhodný autor, ktorý sa len pred nedávnom dostal na výslnie a mnohých si získal jedným zo svojich románov, no osobne preferovala radšej Fitzgeralda. Daisy a Gatsby boli skutočne inšpirujúci. Ich príbeh jej učaroval, ich postavy si ju získali. Jay Gatsby jej niekoho pripomínal. Istého mladého muža, ktorého pár rázy zahliadla v tomto klube. Už to bolo dávnejšie, čo ho videla naposledy, nikdy sa dlho nezdržal. Vždy ho videla iba letmo. Bol veľmi záhadný, presne ako postava z Fitzgeraldovej novely. A preto v nej vzbudil tak veľkú zvedavosť. A taktiež sa stal jej najväčšou inšpiráciou. Preto jej aj dnes šlo písanie tak od ruky. Stačilo pomyslieť na neho a šlo to samé.

Hm, kiežby mi tak za toto chcel niekto zaplatiť, trpko si pomyslela pri pohľade do svojho pohára, v ktorom sa ligotala medená tekutina a prstami opäť prešla po hladkom povrchu papieru, ktorý stále ležal položený na barovom pulte a atrament na ňom už pomaly zaschol. Brandy, dnes sa rozhodla posilniť sa niečím silnejším ako vínom. Podobné myšlienky ju v poslednej dobe mátali často. Tak ako mnoho mladých žien žijúcich v týchto časoch - takzvaných Zlatých 20-tych rokoch, aj ona mala svoj sen. Odjakživa túžila po tom, stať sa spisovateľkou. Aby ju písanie živilo, aby mohla nepretržite robiť to, čo milovala zo všetkého najviac.

A hoci to snílkovia mali i v takejto dobe - plnej zázrakov a splnených snov - ťažké a nemal ju kto podporiť, svojej vášne sa nemienila vzdať, i keď to bolo časovo náročné. Popri svojom koníčku sa musela venovať štúdiu - po skončení vojny bola o medikov núdza a preto jej rodičia vybrali práve takúto cestu. Preto sa musela venovať písaniu po večeroch - keď našla aspoň malý úlomok voľného času. Kým sa jej priateľky zabávali a vlnili na parkete v rytme swingu, jazzu, poskakovali a vychutnávali si charleston, pochlipkávali zo svojich šumivých nápojov a flitre na ich strapcovitých šatách odrážali odlesky na všetky strany, ona sedela v kúte, za barom a písala.


Napravila si čelenku vo vlasoch a chystala sa vrátiť sa k svojmu rozpísanému dielu. Myšlienky stále prichádzali, plánovala to využiť. Ani hlasné zvuky hudby, rytmy charlestonu, trúbenie saxofónov a klepot opätkov o drevené parkety ju nevyrušovali. Nie tak moc, aby sa nedokázala opäť ponoriť do svojho vlastného sveta fikcie a premeniť nápady na príbehy. Ale v tom...

"Opäť sama?"

Ten hlas. Znova. Už by ho spoznala aj poslepiačky. Nepotrebovala odtrhnúť zrak od svojho nedopísaného príbehu, aby vedela, že kto ju opäť vyrušil. Už to bolo niekoľko dní, čo tu takto sedela večer naposledy a vtedy sa pri nej pristavil tiež. Dnešok nebol žiadnou výnimkou.

Vysoký mladý muž si prisadol k nej, ledabolo sa oprel lakťom o bar a jeho svetlomodré oči sa zavŕtali do jej drobnej postavy. Na hlave mal nasadený klobúk, v uchu sa mu ligotala náušnica a jeho príťažlivá tvár sa skrivila v naoko otrávenej grimase.
Oblek mal opäť dokonale nažehlený, vlasy učesané, ako sa patrilo na správneho gentlemana a v ruke sa mu pohojdávala vychádzková palica. V druhej zvieral cigaru a keď si z nej potiahol, provokatívne vydýchol dym jej smerom.

"Čo si praješ, Nash?" Precedila skrz stisnuté zuby, jej pery sa ohrnuli v nepriateľskom geste, hoci zostávala navonok pokojná.
"Daj si so mnou drink," prehovoril svojim vždy sebavedomým a istým hlasom, keď k nej prisunul ďalší pohárik, sám mal pred sebou svoj. Jej obočie sa podozrievavo nadvihlo, keď opäť nazrela do jeho tváre. Nebolo to tak, že by sa jej vyslovene protivil, to nie. Nash Gold Junior mal svoje čaro, nebola jediná podobného názoru. Ženy ho mali rady a on mal rád ich. Jeho prítomnosť ju značne znervózňovala, ťažko sa jej pri ňom na niečo sústreďovalo a preto písanie práve v tejto chvíli nepripadalo v úvahu. Vedela, že na dnešný večer si ju už zarezervoval stály návštevník tohto baru a pokiaľ mu nebude venovať svoju pozornosť, vynúti si ju sám. Taký už proste bol. Preto s povzdychnutím prijala ponúkaný drink a snažila sa rýchlo skryť svoje myšlienky na papieri, späť do kabelky.

Všimol si ich.

"Zas tie tvoje básničky?" Kútik jeho pier sa zdvihol v úškrne, ktorý sa jej nepáčil. Vedela, že jej písanie neberie vážne. Už dávnejšie si ju všimol, ako v prítmí a zahalená v opare drinkov a dymu z cigár usilovne píše slová na papier. Nikdy sa k nim nevyjadroval, vždy na ňu vrhal iba letmé zvedavé pohľady. Tento raz sa však načiahol za papierom a jeho oči sa zaostrili na slová, ktoré boli určené len pre jej oči.

"Nie sú to básničky," upozornila ho rázne a vytrhla mu papier z rúk. Nebola si svojimi dielami istá, nie natoľko, aby dovolila niekomu ako Nash prečítať si ich. I tak by tomu nerozumel. Pre niekoho ako on to boli iba bláznivé básničky, poviedky, ktorým nemalo zmysel prikladať väčšiu váhu. Ani Fitzgerald, či Woolfová na neho nezapôsobili. Tak prečo by mali jej slová? Jej myšlienky?

Rýchlo schovala hárky popísaného papiera z jeho dosahu.

"Keď to povieš ty," zdvihol ruky v obrannom geste a potom vzal do dlane svoj pohárik. Počkal, kým si s ním pripije. Vedel, že sa na neho nebude hnevať dlho. Akokoľvek prekročil hranicu, vždy mu napokon podľahla. Mal svoje čaro, o tom nebolo pochýb.

"Stále mi dlžíš tanec." Zamumlal, keď si všimol, ako spokojne poklepáva nohou do rytmu swingovej hudby, ktorá zapĺňala celú sálu. Pamätala si ten okamih, keď ju prvý raz oslovil. Keď sa jeho pery dotkli saténovej látky jej rukavice v zdvorilom geste. Ale ten pohľad, ktorý jej venoval, bol všetko, len nie zdvorilý. Vynútil si od nej prísľub jej ďalšej spoločnosti, spoločného tanca. Hoci mu nedala úplný súhlas, sám vedel, že ho neodmietne. Žiadna ho nikdy neodmietla, na niečo také nebol zvyknutý a vedel si to užívať naplno.

Nie, Nash nebol ako Jay Gatsby, ale to jej nevadilo. Možno to tak bolo lepšie. Pri ňom dokázala vypnúť, prestať premýšľať a popustiť uzdu svojim túžbam. A niečo také občas nezaškodilo. Svojim spôsobom to potrebovala, jej myseľ boa mnoho rázy tak moc preplnená, že ju potrebovala umlčať. A na to bol on ako stvorený. Každým svojim gestom, pohľadom, slovom ju nútil zabudnúť na to, kde sa vlastne nachádza a prestať racionálne uvažovať. A i napriek tomu nebol tým, ktorý prebudil múzu v jej vnútri. Nebol tým, komu by bola ochotná ukázať svoje myšlienky, podeliť sa s ním o slová, ktoré dostávala z hlavy na papier. Pre dnešný večer však bola ochotná podeliť sa s ním o svoju ruku, keď ju viedol k parketu, aby mu venovala sľúbený tanec. Netancovala často, ale Nash bol jedným z tých ľudí, ktorí ju dokázali presvedčiť.

* * *


"Sakra," uniklo mu pomedzi pery, keď zvieral jej driek vo svojich dlaniach, jeho líce sa takmer dotýkalo jej štíhleho krku a spolu pomaly krúžili na parkete do rytmu pomalej piesne. Napokon ju prehovoril na viac ako iba jeden tanec a práve teraz hrali jednu z tých pomalších skladieb.

"Čo sa deje?" Zašepkala zvedavo, keď ju vyrušil zo zamyslenia.

"Znova je tu Akashi a tí jeho kumpáni." Zavrčal svetlovlasý mladý muž po jej boku a mierne sa od nej odtiahol. Zvedavo zaklonila hlavu a očami pátrala po sále. Jej pohľad zablúdil až k dverám, ktorými do klubu práve vchádzali členovia gangu. Jej zrenice sa rozšírili a cítila, že jej stiahlo žalúdok, od vzrušenia.

Takže to je ten slávny Akashi.

V klube sa o ňom hovorilo často. Údajne mu patrila polovica mesta. Nash sám nebol z tých chudobnejších pomerov. Dokonca ho v tejto štvrti uznávali, no v porovnaní s Akashim a tým, aký mal vplyv, všetci ostatní bledli závisťou. Vedela, že Nashovi ľudia sa neraz dostali do šarvátky s tými jeho, preto ich vodcu nemal Gold Junior tak rád. Doposiaľ však netušila, kto je v skutočnosti ten Akashi, o ktorom sa šepkalo.

Ani vo sne by jej nenapadlo, že ten záhadný mladý muž, ktorého zvláštne sfarbené dúhovky a výnimočne bordové vlasy ju mátali aj vo sne, je ten mladý muž, ktorý má údajne pod palcom celé teritórium. Vždy sa snažila gangom a ich záležitostiam vyhýbať, no pri Nashovi to nebolo práve najľahšie, pretože sám do jedného z nich patril. Keď sa však nad tým spätne zamyslela, dávalo jej to zmysel.

Vždy z toho mladého červenovlasého muža, oblečeného v tom najlepšom smokingu, obklopeného nebezpečnými mužmi, ktorí boli ochotní splniť každé jeho prianie a obletovaného mladými dámami, ktoré na neho túžobne pozerali, išiel rešpekt. Neopísateľná aura z neho priam sršala a práve to bol ten impulz, ktorý v nej posledné týždne zakaždým prebudil nové nápady a chuť k písaniu.

Zvedavo natiahla krk, aby lepšie videla na neho a ostatných, ktorí v jeho spoločnosti navštívili podnik. Zvedavosť ju nútila neodtrhnúť od neho pohľad. A on akoby vycítil, že ho niekto sleduje, jeho dúhovky sa zabodli priamo do nej. Nevidela jeho očí prvý raz, no opäť ju neprestávali fascinovať. Ako nádejná lekárka poznala túto anomáliu, no doposiaľ sa s ňou stretla iba v odborných učebniciach. Nikdy to u nikoho nevidela naživo. Až doteraz, kým nespozorovala jeho. Ten muž bol skutočne výnimočný, vo viacerých ohľadoch. Samé za seba hovorilo už len to, že ako sa zmenila atmosféra, keď vkročil do miestnosti. Ako mali pred ním ostatný rešpekt a jediný, kto sa dokázal krivo pozrieť jeho smerom, bol Nash. Opovážlivý, ľahkovážny a tvrdohlavý, jak vždy.

Všimol si, že sa pozerá Akashiho smerom. Všimol si, že Akashiho takmer až zastrašujúce oči jej pohľad opätujú a bolo jej jasné, že sa mu to nepáči. Akoby náročky si ju pritiahol k sebe o čosi bližšie, no nevšimol si jednu podstatnú vec - jej pozornosť mu už nepatrila. Venovala ju mladému mužovi, ktorý práve prišiel. A nech robil Nash čokoľvek, nedokázal vodcu znepriateleného gangu vyprovokovať natoľko, aby stratil svoj chladný, vyrovnaný a decentný postoj, aby mu venoval čo i len na sekundu povýšenecký pohľad. Všetku svoju pozornosť totiž oplácal drobnej žene na parkete, ktorá síce práve teraz bola v Nashovom náručí, no jej myseľ sa vznášala niekde úplne inde. Opäť tvorila v hlave príbeh v ústredí ktorého bol opäť ten záhadný mladý muž, ktorý sa v románe pomaličky rodiacom sa v jej hlave stal hlavným protagonistom.

* * *
Spoza rohu sledovala, ako tí dvaja muži na seba namierili zbrane. Vedela, že to bolo len otázkou času, kým táto situácia vyvrcholí. Nash jej prikázal, aby sa do toho neplietla, aby sa držala v ústraní, kým to on celé "vybaví". Jej zvedavosť však premohla rozumné a poslušné chovanie a nedokázala len tak nečinne sedieť v klube. Potrebovala zistiť, čo sa deje vonku.

Nebolo to žiadnou senzáciou, že sa pred klubom do seba pustili gangy. Zväčša šlo iba o ostrejšiu výmenu názorov, no tento raz sa blonďavý mladý muž neudržal a namieril na svojich nepriateľov zbraň. Varovala ho, už mnoho rázy pred tým. Radila mu, aby si vždy zachoval chladnú hlavu. No vedela, že niekto tak húževnatý a cieľavedomý, bez akejkoľvek štipky pokory, si chladnú hlavu zachovať nedokáže.

Akashi nepohol ani brvou, keď na neho Gold Junior mieril zbraňou. Stále na neho upieral tie svoje nezvyčajné oči. Jeho pohľad bol nepreniknuteľný, nedokázala by v ňom vyčítať absolútne nič. Jeho rysy akoby boli vysekané z kameňa. Ani jedno jediné gesto, ani jedna jediná grimasa neskrivila jeho príťažlivú tvár. Občas jej pripadal až desivo dokonalý. Hoci ho zazrela iba pár rázy, nikdy zo seba nezhodil túto chladnú masku. Nezáležalo na okolnostiach, mohli mu mieriť revolverom do tváre a on nemihol ani okom.

Muži z jeho skupiny sa automaticky vrhli na Nasha, no ten mal za sebou ďalších ľudí. Vedela, že ak by to takto pokračovalo ďalej, vyvolali by hlúpu a hlavne zbytočnú šarvátku. Nash si nemohol dovoliť zapliesť sa do ďalších problémov s políciou, sám to dobre vedel, pretože mu to neraz pripomenula, no akoby ju nepočúval. Bola na to zvyknutá. Pokiaľ šlo o ňu, tak jeho záujem bol podľa všetkého iný, ako by si možno priala. Nenačúval jej, nechápal ju. Nechápal jej príbehom, jej láske k písaniu, jej myšlienkam, snom a túžbam. Častokrát si kládla otázku, prečo sa vôbec kvôli nemu snaží. Aj teraz.

"Nash," s povzdychnutím vykročila na chodník, smerom, kde stáli. Vedela, že ju poslúchne, ak na neho aspoň trochu pritlačí. Napokon si od nej dal vždy povedať, hoci tomu predchádzali zbytočné nedorozumenia.

Aj tento raz zvesil ruku so zbraňou, akonáhle ju videl prichádzať.

"Nechaj to tak, prosím," prosba v jej hlase ho mala obmäkčiť, no nedokázala skryť ten sklamaný výraz. Nash si ho možno nevšimol, no ten mladý červenovlasý muž, ktorý stál oproti nemu áno. Venoval jej skúmavý pohľad, na ktorý nebola ešte stále tak úplne zvyknutá, no zakaždým cítila, ako sa jej pokožky zmocnili zimomriavky.

"Poď, vrátime sa dnu." Vyzvala ho pokojne, hoci vo vnútri cítila chvenie.

"Mal by si poslúchnuť svoju dámu, Gold." Posmešne prehovoril jeden z Akashiho mužov, tmavovlasý mladík, ktorý pred malou chvíľou tiež mieril na Nasha svojou vlastnou zbraňou. Za iných okolností by sa možno aj bála, no niečo takéto nebolo v tejto štvrti nič výnimočné. Všetci sa vyhrážali, jeden druhému. Medzi gangmi panovala nekonečná vojna a hoci sa mladí muži naoko tvárili ako gentlemani, v skutočnosti by každý z nich najradšej zhodil obleky, vyzul drahé topánky a zavŕtal sa päsťami do tváre svojho protivníka. Iba jeden jediný z nich bol pravý gentleman, tušila to. A stál práve teraz pred ňou, zvedavo si ju prezeral.

"Nie som jeho dáma," uviedla veci na pravú mieru. Nash bez slova odkráčal spolu s ňou, preč od ľudí, s ktorými sa dnes večer mohol dostať do nepríjemnej situácie. Vedela, že ustúpil len kvôli nej, pretože ho o to poprosila. Nebral to ako ústup, tušila, že si čoskoro nájde dôvod rozvíriť vody medzi ním a gangom Akashiho znova.

"Ďalší zbytočný spor? Sklamal si ma," dodala, keď spolu kráčali dverami smerom do baru. Tento raz mu nedovolila položiť jeho dlaň na jej driek.

* * *

Už po niekoľký raz nervózne prehľadávala svoju kabelku. Bola si takmer istá, že tam hárky papiera s načmáranými riadkami nenájde. Ale i tak to znova skúšala. Srdce jej začalo biť o čosi rýchlejšie. Cítila, ako sa jej do tváre hrnie horúčava. Stále tomu nemohla uveriť - stratila svoj rukopis. Svoje najnovšie dielo.

Už bolo tesne pred polnocou a ona tu dnes večer pásaním strávila hodiny. Na malú chvíľku prestala dávať pozor, rozptýlila sa a zrazu... Zmizli. Po jej písanej tvorbe, po papieroch, na ktoré doslova vyliala svoju dušu, nebolo ani stopy. Pomyslenie na to, že by ich niekto našiel a nedajbože prečítal, ju desilo.

Vedela, že Nash za tým byť nemohol. Dnes večer do klubu ani neprišiel. Už dlhší čas sa jeden druhému vyhýbali. To napätie a vzrušenie, ktoré medzi nimi kedysi panovalo, akosi ochladlo. Tušila, že po nej svojim spôsobom možno ešte stále túži, no zrejme to vzdal. Možno bola duša umelkyne, driemajúca v nej príliš komplexná a zložitá pre muža, akým bol. Svojim spôsobom to bolo smutné, no zároveň aj smutno-zaujímavé.

Práve teraz však nedokázala myslieť na podobné veci, zaujímalo ju, ako sa jej mohlo podariť stratiť svoju najnovšiu poviedku. Tú, nad ktorou strávila hodiny, sledovaním ľudí, nasávaním atmosféry a pretavovaním obrazov v hlave do slov, ktoré sa ligotali na modro na bielom papieri.

Vydýchla a zúfalo si prehrabla vlasy prstami. Čo teraz? Najviac zo všetkého ju mrzelo, že po veľmi dlhej dobe bola konečne spokojná s tým, čo napísala.

Usúdila, že plač nad rozliatym mliekom jej v nijakom prípadne nepomôže. Stále existovala nádej, že jej stratený rukopis niekto predsa len nájde a spojí si slová na papieri s tým, ako tu mnohé večery presedela sklonená nad barovým pultom s perom v ruke. Možno sa jej tá poviedka napokon predsa len vráti. A ak nie, tak napíše novú. A potom ďalšiu a ďalšiu.

S týmito myšlienkami opúšťala už poloprázdny klub a neďaleko od miesta, kde celú noc presedela, sa do uzavretého boxu usadil istý mladý muž zahalený v tieni tak, že si ho väčšina ľudí dnešný večer nevšimla, v dlani zvieral hrsť papierov.

Za iných okolností by si jeho prítomnosť všimla, to ako vošiel tesne pred tým, čo sa vydala na odchod do sály. No dnes bola tak moc roztržitá, že nevnímala svoje okolie a nikoho, kto sa rozhodol navštíviť klub, ktorý sa opäť, ako po iné noci, stal miestom zrodu stále nových a nových nápadov.

* * *


"Myslím, že toto patrí vám," ozval sa pri nej neznámy, no veľmi príjemný, takmer až zamatový hlas. Doposiaľ ho nepočula, vedela by, pretože takýto hlas človek nepočúval často. Úplne ju vytrhol z myšlienok, keď na ´ďalší večer sedela nad svojim nedopitým pohárikom a premýšľala, o tom, že by si možno mala dať s písaním pauzu. Doma ju nútili stále viac a viac sa sústrediť na štúdium a kariéru a nejaké písanie nikoho nezaujímalo. Pripadalo jej to nefér. Áno, vedela, že ženy autorky to práve nemali najľahšie. Boli to muži, ktorí bodovali jeden za druhým. Ženskú tvorbu kritici nechceli brať vážne. Preto mala občas aj ona chvíle, kedy jej odhodlanie pokleslo.

Prekvapene sa otočila k mužovi, ktorí sa pristavil pri nej pri bare. Jediný pohľad do tých výnimočných očí ju utvrdil v tom, že nesníva, ale bdie a úplne ju zbavil slov. Takmer by zabudla, kde sa nachádza a nad čím doposiaľ premýšľala.

Pootvorila ústa, no pomedzi jej pery neprenikla ani hláska. Akosi netušila, čo práve teraz povedať. Ešte viac ju umlčalo zistenie, čo ten záhadný červenovlasý muž držal v ruke.

Srdce jej poskočilo. Od strachu aj od vzrušenia, pocity sa v nej miešali jeden cez druhý. Jej stratený rukopis sa nachádzal v jeho dlani, slová, ktoré mali patriť iba jej, boli úplne odhalené človeku, ktorý bol vlastne vo svojej podstate strojcom celej inšpirácie, ktorá stála za ich vznikom. Potešilo ju, že bol sám, tento raz ho nesprevádzal žiaden muž z jeho gangu.

"Ja... Kde ste to našiel? Myslela som, že sa mi to už nevráti..." Spýtala sa zmätene, keď ju hypnotizoval svojim intenzívnym pohľadom. Nedokázala mu klamať, že s tými papiermi pokrytými tisíckami slov nemá nič spoločné, aby sa vyhla zahanbeniu. Bolo by to zbytočné. Uvedomila si, že si ju zrejme už všimol, ako tu po večeroch zvykla sedieť nad rozpísanou tvorbou, došlo mu, že ten rukopis nemohol patriť nikomu inému, iba jej.

"To nie je dôležité," prehovoril opäť tým takmer až hypnotizujúcim, vyrovnaným a autoritatívnym hlasom. Bol úplne iný ako Nash a práve v tejto chvíli ju to nesmierne tešilo. "Som rád, že vám to môžem vrátiť. Je to vcelku zaujímavé a bola by škoda, ak by to zostalo nedokončené."

Cítila ako ju obliala horúčava a mierne sa jej roztriasli kolená. Čítal to. Uvedomila si, že musel v jej tvári a v očiach čítať ako v otvorenej knihe, pretože sa jeho pery na drobnú chvíľu zvlnili v malom náznaku úsmevu. Bolo to prvý raz, čo na jeho tvári postrehla aspoň malú známku emócií. A dala by takmer čokoľvek, aby niečo takéto mohla zahliadnuť znova.

"Ďakujem vám," zašepkala, keď pred ňu položil papiere s jej sotva dokončeným príbehom. "Sú to len také pokusy, nič vážne," sklopila zahanbene oči.

"Smiem vás pozvať na drink? Rád by som sa o tom dozvedel niečo málo viac." Mierne kývol hlavou smerom, kde ležal jej rukopis. V jeho tvári a tóne, akým rozprával spoznala, že to myslí vážne. Mal úprimný a vážny záujem, také niečo by jej nezišlo na um ani vo sne.

Nemo prikývla a nechala ho, aby si prisadol k nej. Netušila, že čo sa deje a prečo, no nechala tomu voľný priebeh. Čosi v jeho očiach jej prezrádzalo, že zrejme konečne našla niekoho, s kým by sa mohla podeliť o svoje myšlienky bez toho, aby si z nej robil posmech. Možno konečne našla niekoho so skutočným záujmom, kto by mohol brať jej vášeň vážne. Možno konečne našla niekoho, kto to celé pochopí...



 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Petrika Petrika | Web | 8. srpna 2016 v 22:49 | Reagovat

Úprimne, už som ani len nedúfala, že niečo podobné dostanem- hlavne od tak vyťaženého človeka, ako si ty. Viem, že teraz nemáš vôbec, ale vôbec času nazvyš a o to viac si to cením. Skutočne, tiež ťa ľúbim a ďakujem ti jednak za zablahoželanie, ale za toto všetko. Aj keď, mám chuť ťa zabiť za ten otvorený koniec. To tu nikto nedopraje Petrike dáke vzrúšo? :D Smejem sa, pretože vzrušenie sálalo z každého jedného riadka, ktorý si mi venovala. To prostredie bolo čarovné. Tá doba, hoci ťažká, je určitým sposobom pre nás, sučastných ľudí fakt magická a mňa by ani len nenapadlo, že by si to mohla použiť. Páčila sa mi predstava hl. hrdinky ako niekoho, kto si v kúte píše, pretože sama vieš, čo robím ja :D síce nie v kúte, ale na posteli, ale aj tak :D a tie pocity, tie myšlienky, ktoré som si vytipovala a videla ich tam...nuž, asi ma už vážne poznáš, zlatino moje :] fakt som sa do toho vedela vžiť a úprimne, páčilo sa mi to vykreslenie. Tiež sa cítim občas ako, že ma nik neberie vážne a tak podobne a ty dobre vieš, že v krízových situáciach rada spomínam na toho červenovlasého ufóna, že...že on je jednoducho charakter, ktorý milujem a kebyže v reáli je taký človek, viem si predstaviť, že by tie moje maniere vážne ustál ako priateľ :] - nuž, momentálne s tým statočne bojuje moj real Akashi xD....späť ale k veci. Bolo to nádherné. Využila si aj Nasha, ktorého tiež zbožńujem a joj, zasa sa o mňa bili dvaja super chlapi...teda, prejavili záujem xD muhaha...čo viac môžem chciet? :] :D Nehorázne perfektne si spojila veci, čo ľúbim a dala si tomu takýto krásny príbeh :] úplne si ma tým dostala a prekvapila. Toto by som vážne nikdy nečakala a ja som len an to kukala ako vyoraná myška a usmievala som sa od prvého odseku po posledný :]...bolo to také tajomné. Gangy, ako ja tú tému milujem a príde mi to brutálne sexy - samo, len o tom čítat, nie som masochista :DDDDD a fakt mi to učarovalo. Ten výber, tie slová, tie situácie :] každá jedna bola úžasná a zahriala ma pri srdiečku. Ja vlastne ani neviem, čo by som mala k tomu viac povedať, pretože si nádherne zakončila môj narcistický deň niečím tak nádherným a niečím, čo ma tak dokonale uspokojilo, až ma to samú desí :D počuj, ja si ťa vážne nájdem a zoberiem domov xD ...ja, som dojatá. Bol to neskutočne krásny darček a k tomu najkrajšiemu dátumu na svete xD mehehe to proste ide a ide...
Farah, zlatíčko, ty si génius a som ti zaviazaná :] cením si toho, urobilo mi to brutálnu radosť a...jój, ten Akashi :3333, chudák, kebyže si vážne prečíta niečo z mojich kecov, tak neviem neviem, asi by som dostala guľku medzi oči rovno ja :DDDDDDDDDD ...a inak páčil sa mi aj dráždivý Nashík...o tom niet pochýb, ale tak vieš, nemá tu heterochromiu iridis, žiaľ :D o bod mínus xD...chcem tým povedat, že bol čarovný a ty na neho písat vieš, aj ked nám tvrdíš, že nie :D a ja som si ho užila...zo všetkým, čo k tomu bolo a budem sa k tomu vraciat ešte veľakrát, kým sa toho nenabažím uplne, čo tak skoro určite nebude :]
Inak, o tom, že to bolo perfektne spracované, volený super výber slov a celková forma- to je bezchybné, ako vždy a je to zážitok. Výborne sa to čítalo a ešte stále sa vyškieram :D
Fakt fakt fakt moc ĎAKUJEM. Nevieš si predstaviť, akú ohromnú radosť z toho mám a...cítim sa strašne moc fajn :] strašne dobre, strašne vďačne a môžeš za to ty :] ...bolo to geniálne, bolo to...dalo mi to, po čom som tak v poslednej dobe celkom aj priahla :] nejaké to tajomstvo, niečo milé, vábivé :]
ĎAKUJEM :]
Opäť, aj za želanie a za toto všetko :]
Vymyslela si to úplne parádne :] a si z toho mála počtu ľudí, čo vôbec vedia, že sviatok mám. [ čudné, tak krásny dátum, že? xD- ale né ]...vážim si toho :] vytešujem za z toto...aahhhh...Akashi, môj dokonalý Akashi xD - vidíš? Zasa bláznim :D Ako to vysvetlím real Akashimu, čo sedí kúsok odo mňa? xD :D ...* nevie, o čom to bolo* :DDDDDD
Ty si zlatíčko :] ako sa ti inak podarilo dat dokopy niečo takéto kvalitné a super za tak krátky čas? Ty hero, Farah ...sa nezdáš a nám tu tvrdíš, že sa nedá a nedá xD ty beťár! Takéto niečo napísať :] si Pani :]

2 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 9. srpna 2016 v 23:38 | Reagovat

To je naozaj veľmi pekný darček k narodeninám. :) Je to veľmi pekne napísané. Nechápem... ako si môžeš myslieť, že to nie je také dobré? Keď si prisahala, že napíšeš aj 10 krát lepšie, tak potom... Ja by som sa s mojim blogom mala zbaliť a "čágo-bágo". D:
Inak prvý krát čítam poviedku na takúto tému a naozaj skvelo spracované. Jednoducho, si talent a nebuď na seba taká prísna, lebo nemáš byť prečo. Veľmi sa ti to vydarilo. :)

3 Elyrose / Saomy Elyrose / Saomy | 10. srpna 2016 v 12:21 | Reagovat

Bol to prijemny clanok. Petrike prajem aj ja vsetko najlepsie k narodeninam :) dnes oslavuje moj ex priatel a o 10 dni na to kamoska a chlapec do ktireho som sa zamilovala. Sranda obklopujem sa samimi levmi xD. Pribeh bol super vobec som nepostrehla ze by to bolo slabsie. Ten opis prostredia a doby sa mi velmi pacil. Tak isto aj zaujem 2 muzov o jednu zenu. :) Podla mna sa ti pribeh podaril vobec sa nemusis trapit. Malo to len jedinu chybu, nemohla som si pustit pesnicky lebo som na mobile a nezobrazuje mi play T.T.... :D

4 Pariah Pariah | Web | 10. srpna 2016 v 21:28 | Reagovat

To bylo tak úžasné! Tak skvěle napasané. Vážně se ti to mc povedlo i zápletka byla zajímavá. Moc hezky vymyšlená. I když jsem extra game nedočetla (kvůli EN) tak myslím, že oba jsi dost dobře vystihla. Vypadá to, že Petriku dost dobře znáš nebo máš dobrý pozorovací smysl.
Mimochodem PETRIKA taky přeju všechno nejlepší. :)

5 TomkoY TomkoY | E-mail | Web | 18. ledna 2017 v 10:18 | Reagovat

Miluju čtení vašich článků

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: