A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



On Tides of Yesterday - kapitola 2

20. února 2017 v 21:21 | Farah |  On Tides of Yesterday

KAPITOLA DRUHÁ

Mala som pocit, že mi od bolesti každú chvíľu praskne hlava. To bolo prvé, čo som si uvedomila, keď som znova nadobudla vedomie. Ďalšia vec, ktorú som si uvedomovala, bol fakt, že je moje telo ponorené vo vode. Cítila som ju všade, akoby mi prúdila v žilách miesto krvi. Vlny ma nadnášali a hojdali na morskej hladine. Nemala som odvahu otvoriť oči, ešte nie. Najskôr som sa sústredila na úplne iné vnemy, ktoré zaútočili na moje zmysly. V ušiach mi ešte stále hučalo, no šum vĺn to začínal pomaly prehlušovať. Končatiny som mala skrehnuté, no cítila som chladnú vodu, ako oblizuje moju pokožku, bola som v nej ponorená až po bradu. Do nosa mi udrel pach rybiny a morskej soli kombinovaný s umelinou a vtedy som si uvedomila, že mám zrejme na sebe ešte stále svoju gumenú záchrannú vestu.



Konečne som s námahou otvorila oči. Moje viečka boli ťažké a mala som pocit, akoby ich morská voda zlepila k sebe. Chvíľu trvalo, kým si moje oči zvykli na ostré svetlo, ktoré ma takmer oslepilo. Keď sa môj zrak zaostril, nad sebou som uvidela jasnomodrú oblohu, po ktorej sa kde tu preháňali biele chumáče oblakov. Nebola to obloha, ktorú som si pamätala z udalostí tesne pred tým, než som stratila vedomie. Po akýchkoľvek náznakoch búrky nebolo ani stopy.

A vtedy som si konečne spomenula. Na všetko. Búrka, hurikán, turbulencia, lietadlo vydané napospas prírodnému besneniu, nepodarené núdzové pristátie na hladine a pokusy pasažierov dostať sa z paluby von do záchranných člnov. Posledná vec, ktorá mi zostala zakorenená v pamäti, bola vlna, ktorá ma zasiahla a hodila o hranu otvoru v lietadle. A potom som omdlela. Bol skutočne zázrak, že som to celé vôbec prežila.

Nechápala som, ako bolo možné, že som sa neutopila, no moja záchranná vesta ma udržala na hladine a ja som neklesla dolu ku dnu. Kto vie, či aj ostatní mali také šťastie. A čo lietadlo? Ako v šoku som roztvorila oči dokorán a splašene sa poobzerala okolo seba. Čakala som, že nebudem vo vode sama, ale mýlila som sa.

So zdesením som zistila, že po lietadle, či jeho pasažieroch nebolo ani stopy. Okolo mňa sa nenachádzal nikto a nič. Nič, iba nekonečná modrá. Moje telo sa vznášalo na hladine oceánu ako handrová bábika, ten pohyb spôsoboval, že sa mi pomaly začínal dvíhať žalúdok. Oceán sa rozprestieral všade, kam moje oči dovideli. Nezáležalo, na ktorú stranu som sa obrátila, všade sa mi naskytol ten istý pohľad - nekonečná tmavomodrá hladina sa vlnila až za obzor.

Nedokázala som si vysvetliť, ako bolo možné, že ja jediná som sa udržala na hladine. Čo bolo s ostatnými? Dokázali sa dostať do záchranných člnov? Prečo ma nevzali so sebou? Po tom, čo som omdlela, moje telo muselo vyplaviť z kabíny lietadla. Možno si ostatní mysleli, že je nadobro po mne a akýkoľvek pokus o záchranu by bol zbytočný. Nevyčítala som im to, sama som bola stále v šoku z toho, že som ešte vôbec dýchala. Člny zrejme odplávali opačným smerom, akým ma odniesol prúd. A podarilo sa im vôbec tie člny nafúkať? Prežil ešte niekto okrem mňa? Otázky mi pomaly ale isto začali zaplavovať celú myseľ.

Zmocnila sa ma úzkosť a panika. Pri pohľade na ten nekonečný priestor, ktorý sa okolo mňa rozprestieral, mi zovrelo hrdlo od strachu. Čo teraz? Čo so mnou bude? Čo mám urobiť? Ani v tom najbláznivejšom sne by som si nepredstavovala, že sa dostanem do situácie, akou bola táto. Netušila, som, že čo urobiť, ako sa z toho všetkého dostať von. Nikdy pred tým som ani len nepremýšľala, čo človek v núdzi musí urobiť pre to, aby prežil. V hlave sa mi vynáral jeden katastrofický scenár za druhým.

Existovala vôbec nejaká šanca, že by som sa z tohto mohla dostať? Že by som mohla prežiť? Pomaly som si začínala uvedomovať, že koľko veľa rôznych faktorov stojí medzi mnou a mojou nádejou na záchranu. Ako dlho vôbec človek dokáže vydržať na hladine otvoreného mora, kým umrie na podchladenie, hlad, či smäd? V mysli sa mi vynorila spomienka na jeden z najznámejších katastrofických filmov - Titanic. Spomenula som si na Leonarda DiCapria a Kate Winsletovú, na to, do akej situácie sa ich postavy dostali. Rose sa podarilo vyviaznuť živej, no Jack nemal to šťastie a umrel na podchladenie. Že by ma čakal podobný osud ako jeho?

Nebolo to až tak pravdepodobné, nakoľko som zistila, že voda, v ktorej sa nachádzam, vôbec nie je taká ľadová, ako som sa prvotne nazdávala. Ako ďaleko ma vôbec vlny odniesli od miesta nášho stroskotania? Zdalo sa mi, že voda je o niečo teplejšia, ako som si ju pamätala z okamihu, keď začínala zaplavovať kabínu lietadla. Možno som bola mimo dostatočne dlho na to, aby ma prúd odniesol južnejšie, do teplejších vôd. Takže smrť v dôsledku podchladenia sme mohli s čistým svedomím vylúčiť. Skvelé.

Mohla som skúsiť plávať, vybrať si nejaký smer a pokúsiť sa preplávať čo najďalej, až kým nenarazím na pevninu. Ale bolo by to vôbec možné? Nikdy som nebola príliš dobrý plavec. Záchranná vesta ma síce udržiavala nad hladinou, no bola som si takmer istá, že by som tak dlhú vzdialenosť - mohlo to byť niekoľko kilometrov, desiatky, ak nie aj stovky - by som zrejme nezvládla. A ak by prišla ďalšia búrka, bola by som v koncoch. Bol zázrak, že som prežila tú prvú, že ma tie obrovské besné vlny nezhltli ako jednohubku raz a navždy.

Ľutovala som, že som doposiaľ nevenovala žiadnu pozornosť takýmto životu-nebezpečným situáciám. Zrejme som si nikdy nepripúšťala pravdepodobnosť, že by sa niečo takéto mohlo stať mne. Ocitnúť sa úplne sama uprostred Atlantiku... Kto by niečo podobné predpovedal? Pred odletom som v hlave nemala nič iné, iba myšlienky na moju novú prácu a môj nový život. Zaujímalo ma iba to, ako vmestím všetky svoje veci do jedného kufra a či budem mať v hotelovej izbe, ktorá sa mala na istý čas stať mojim domovom, dostatočne silné internetové pripojenie. A či bude v kúpeľni fén, aby som si nemusela brať svoj vlastný z domu. Potrebovala som ušetriť čo najviac priestoru, ako bolo možné. Ale to všetko bolo rázom zabudnuté. Momentálne mi tieto veci pripadali ako úplné malichernosti. A okrem iného, môj kufor spolu s fénom a ďalšími vecami, ktoré som do neho pred odletom krvopotne natlačila, aj tak skončili niekde na dne oceánu spolu s lietadlom. Jediné, čo mi zostalo, bol ten hlúpy vak, ktorý som ešte stále mala na sebe, tlačil ma na chrbte a ťahal dolu, pod hladinu.

"Prečo... Prečo, prečo, prečo? Prečo práve ja? PREČO, BOŽE?!?" Trvalo dlhšiu dobu, kým som zo seba konečne vydala nejakú hlásku. Môj hlas bol zachrípnutý, hrdlo som mala stiahnuté a vysušené, no i tak som mala potrebu z plných pľúc si zakričať. Frustrácia a beznádej ma konečne premohli a ja som prijala fakt, že som naozaj ľudovo povedané ´v keli´. Inak sa moja situácia označiť ani nedala. Vrčala som a hromžila, ako to šlo, akoby mi to mohlo nejako pomôcť. Môj zúfalý krik však nikto nepočul, iba že by mali ryby pod hladinou veľmi citlivé uši. A mali vôbec ryby uši? Ako vnímali zvuky? Takéto veci sme sa učili v škole, ale už veľmi dávno. Moja učiteľka biológie by sa za mňa hanbila, ak by mohla počuť tieto myšlienky.

Netušila som, koľko času ubehlo odvtedy, čo som zúfalo trepotala nohami a frustrovane zavýjala, jedna nadávka pestrejšia ako tá druhá. Skutočne som začala dúfať, že morské živočíchy podo mnou ma nepočujú, inak by boli veľmi pohoršené. V očiach ma pálili slzy a slnko mi svietilo do tváre. Hnev a zúfalstvo sa postupne zmenili na letargiu a napokon mi celá táto situácia začala pripadať smiešna. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo začať plakať. Vyzeralo to tak, že postupne strácam všetky známky akejkoľvek príčetnosti, ktorá mi ešte zostala. Odborník by zrejme môj stav nazval kompletným nervovým zrútením.

Keď som ucítila pod sebou pohyb, zmrzla som. Zostala som bez pohnutia, ani som takmer nedýchala. Netušila som, či sa mi to iba zdalo, alebo sa o mňa skutočne niečo vo vode obtrelo. Možno som začínala byť paranoidná. A možno nie... Jasné, úplne by som bola zabudla na žralokov. Ďalšia vec, ktorá ma mala trápiť, akoby ich už tak nebolo viac než dosť. Bola by som zabudla na podmorských predátorov, ktorí mohli každú chvíľu otvoriť tlamu a prehltnúť ma bez mihnutia oka. Vznášala som sa na hladine ako nejaká čerstvá návnada, bolo zrejme len otázkou času, kým na mňa nejaký morský tvor dostane chuť.

Jediné moje šťastie bolo to, že som sa počas tej nehody v lietadle nezranila tak, že by som krvácala. Hoci som si veľmi silno udrela hlavu, nebolo to nič povrchové. Inak by tu zrejme okolo mňa už krúžilo pár plutiev. Ale stále nebola vylúčená možnosť, že sa tu čoskoro nejaká objaví, kto vie. Pri mojom šťastí si zo mňa čoskoro žraloky urobia hody.

Ako som tak hodnú chvíľu ležala na hladine, oči upierala do priestoru pred sebou, no v skutočnosti nevnímala nič a premýšľala, či by bolo vhodnejšie pokúsiť sa utopiť, alebo sa začať modliť k Poseidonovi, či inému božstvu, ktoré spravuje všetky oceány, uniklo mi, že sa ku mne zozadu čosi plaví. Až vzdialené škrípanie, rachot a neprirodzene rozčerená hladina ma vytrhli z môjho tranzu.

Bola som tak moc zamestnaná svojimi tragickými myšlienkami a plánovaním prípadnej samovraždy, ako jediného východiska z tejto situácie, že som prestala vnímať okolie a dávať pozor na všetky svetové strany. Nevšimla som si, že sa ku mne zozadu blíži plavidlo. Až keď som si uvedomila tie zvláštne zvuky, otočila som sa vo vode o stoosemdesiat stupňov a vtedy moje oči uvideli to, čo spôsobilo, že mi poskočilo srdce. Od radosti. Tak predsa tu nezomriem. Som zachránená.

Šok bol tak obrovský, že som sa zabudla tešiť a iba s otvorenými ústami hľadela na loď v diaľke, ktorá si to pomaly, ale isto merala priamo mojim smerom. A bola bližšie, než by som čakala.

Nechápala som, ako bolo možné, že som si pred tým nevšimla, že sa ku mne blíži. No pravdou zostávalo, že to mohli byť aj hodiny, čo som sa ľutovala vznášajúc sa len tak na hladine, otočená chrbtom k mojej potenciálnej záchrane, ktorá prišla úplne nečakane.

Prekvapila ma však jedna vec - nebolo to typické zaoceánske plavidlo. Žiadna obrovská výletná loď určená na okružnú plavbu, ani nákladná. Nešlo ani o jachtu, luxusný motorový čln, či iný moderný výdobytok lodnej prepravy. Bola to námorná loď. Skonštruovaná z dreva s vysokými sťažňami, trepotajúcimi sa plachtami a škrípajúcim tmavým trupom, ktorý rozčeril morskú hladinu. Loď určená na plachtenie, taká, aké sa využívali kedysi dávno.

Okamžite sa mi v hlave vybavil kapitán Jack Sparrow z filmu Piráti z Karibiku a jeho povestná loď - Čierna Perla. Plavidlo, ktoré bolo momentálne odo mňa vzdialené len pár stoviek metrov, vyzeralo presne rovnako ako tie v spomínanom filme. Prišlo mi to svojim spôsobom zvláštne, že sa v mojom zornom poli objavila práve takáto loď, no momentálne nebol čas na nejaké úvahy, či čudovanie sa. Najdôležitejšie bolo, že ma niekto našiel a i keď to nebola pobrežná hliadka, či záchranná jednotka, potešenie a úľava boli stále rovnaké.

Ihneď som začala mávať rukami nad hlavou a revať z plných pľúc, hoci som si takmer vykričala hlasivky pred pár hodinami. Robila som všetko pre to, aby si ma pasažieri na tej lodi všimli, boli totiž mojou jedinou záchranou. Neváhala som a vybrala som sa im naproti, hoci som plávala dosť neohrabane a ťarbavo, stále som sa posúvala smerom dopredu a chrapčala som slová prosiace o pomoc. Občas sa stalo, že mi vbehla slaná voda do nosa, či do úst, no v tej chvíli mi bolo všetko ukradnuté, jediné, čo ma zaujímalo, bola loď v diaľke.

Mala som šťastie, tiež sa posúvala mojim smerom, hoci jej to šlo o čosi pomalšie, nakoľko vietor nebol taký silný, aby ju popoháňal dopredu rýchlejším tempom. Ak by som nebola práve zamestnaná tým, ako upútať pozornosť ľudí, ktorí sa na lodi plavili, zrejme by som aj otrávene pretočila očami, nespokojná s tým, že ma radšej nenašiel motorový čln, ktorý by sa ku mne dostali behom minúty.

Keď som začula zmes hlasov, vedela som, že ma zaregistrovali. Všimli si moje telo nemotorne vznášajúce sa na hladine, balansujúce medzi vlnami a vedela som, že budem v poriadku. V ušiach mi akosi zvláštne hučalo, preto som a tak úplne nemohla sústrediť na slová, ktoré muži na palube kričali, no zdalo sa mi, že som začula zrozumiteľnú angličtinu. To bolo dobré znamenie, aspoň sa s nimi budem môcť ľahko dorozumieť. Hoci som ovládala celkom slušné základy francúzštiny a na vysokej som absolvovala aj hodiny španielčiny, cudzími jazykmi som si nikdy nebola istá. Počuť domácu angličtinu mi práve v tejto chvíli padlo viac ako dobre.

O pár chvíľ už bol tmavý drevený trup lode bližšie, než by som sa nazdala a pohľad na tú konštrukciu, ktorá sa nado mnou týčila, mi svojim spôsobom privodil mierne zimomriavky. Drevené laty a dosky škrípali a pískali, voda špliechala na všetky strany, keď sa loď blížila ku mne. Bola už takmer na dosah ruky, keď som uprela zrak hore, k palube. Ostré slnko mi čiastočne znemožňovalo vidieť ľudí tam hore, preto som len tak poloslepiačky žmúrila do diaľky, snažiac sa zaostriť na jednotlivé postavy.

"Muž cez palubu!" Ozval sa vzdialený chrapľavý hlas. V ušiach som stále mala vodu, voda šumela vo vlnách aj okolo mňa a k tomu všetkému sa pridávalo ešte aj pískanie trupu lode, tak sa niet čomu diviť, že som ho počula horšie, ako by tomu bolo za iných podmienok. No jeho slovám som rozumela. A i napriek tomu, že som bola práve v tom momente neskonale vďačná za to, že si ma vôbec všimli, nespokojne som zvraštila tvár. Aká irónia, že muž cez palubu. Mala som sto chutí zakričať na tých ľudí na palube, aby prestali šaškovať a rýchlo ma vytiahli z tej prekliatej vody von.

Čakala som, že ku mne automaticky spustia niekoho na záchrannom člne, no miesto toho som videla, ako ku mne pomaly klesá akýsi labilne vyzerajúci provizórny rebrík, vyrobený z holých povrazov. Robili si snáď zo mňa žarty? Očakávali, že sa po hodinách strávených uprostred otvoreného oceánu budem štverať hore po čomsi takom? Okrem toho, nebola som si istá, či by som vôbec bola schopná po ňom vyliezť. Nikdy som nepatrila k tým fyzicky zdatnejším, na hodinách športovej výchovy som sa ledva vyšplhala po lane, aj to s veľkou pomocou telocvikára.

"Prestaňte s tými somarinami a pomôžte mi hore." Zachrapčala som na nich z posledných síl, cítila som v krku ostrú bolesť, mala som ho úplne vyschnuté a hlasivky mi pomaly dosluhovali. No i tak museli moje protesty zaregistrovať, pretože som kútikom oka zahliadla dvoch mužov, ako čosi medzi sebou zmätene prehovorili a potom obaja začali po rebríku šplhať smerom dolu, ku mne.

Ani som sa nenazdala a dva páry mocných rúk ma schmatli za lem záchrannej vesty. Pritiahli ma čo najbližšie k trupu lode, neprestávali sa pritom pridŕžať vratkého rebríka z povrazov a ostatní nad nami na palube nás pomaly začali ťahať hore. Moje telo viselo vo vzduchu ako handrový panáčik, dokonca som sa pár rázy otrieskala o drsný trup lode, keďže moji záchrancovia so mnou nezaobchádzali práve najjemnejšie. V tej chvíli mi však bolo úplne všetko ukradnuté, jediné, čo ma zaujímalo, bol fakt, že konečne vyleziem z vody von a nemohla som sa dočkať toho, ako budem pod nohami cítiť niečo pevnejšie ako nekonečný priestor pod hladinou.

Obaja muži ma nemotorne pretlačili cez zábradlie na lodi a ja som nie práve najelegantnejším spôsobom a s hlasným žuchnutím dopadla na drevené dosky, ktoré pokrývali palubu. Trvalo hodnú chvíľu, než som sa aspoň čiastočne spamätala. Prvé, čo som zaregistrovala, bol veľmi nepríjemný pach. Nevedela som, či sú už moje zmysly z toho všetkého načisto pomätené, alebo moji záchrancovia a aj ostatní z posádky, ktorí okupovali loď, skutočne nehorázne páchnu.

Pokrčila som nosom, keď mi pach potu, hniloby a špiny udrel do nosa. Mala som čo robiť, aby som udržala obsah svojho žalúdka tam kde patril. Dlaňou som si prikryla ústa, druhou rukou som si pomaly pretierala oči. Voda zo mňa kvapkala potokom, vytvorila sa okolo mňa celkom slušná mláka. Vlasy som mala prilepené k telu a oblečenie bolo na tom rovnako. Moje džínsové šortky a sveter ku mne priľnuli ako druhá koža, dali by sa z nich vyžmýkať snáď aj litre vody. Najžalostnejšie na tom boli topánky - úplne sa zničili a mohla som ich rovno vyhodiť.

Jediné, čo vyzeralo, že aspoň čiastočne prežilo nehodu a hodiny strávené v morskej vode, bol môj batoh. Snáď sa mi podarí aspoň niečo z neho zachrániť. Mala som v ňom nevyhnutné nutnosti ako doklady, či mobilný telefón a úprimne, nebolo by mi práve po chuti sa s nimi lúčiť. Prv, než som stihla prejsť obsah batohu a zistiť, či sú škody tak veľké, ako som sa obávala, vyrušil ma z môjho tranzu chrapľavý mužský hlas. Úplne by som bola zabudla, že ma práve obkľúčila desiatka, alebo aj dve pasažierov lode.

"No to ma podrž!" zahučal jeden z mužov, ktorí si ma obzerali s otvorenými ústami a údivom v tvári. Všimla som si, že jeho "úsmev" zdobilo pár nahnitých zubov, miestami mu dokonca niektoré z nich povypadávali. Musela som sa odtiahnuť, pretože stál až príliš blízko pri mne a pach z jeho úst, ma takmer omráčil, akoby ma niekto palicou udrel do nosa. "Veď je to dievča!"

V tom som na sebe ucítila hneď niekoľko párov očí a väčšina z nich patrila podobným fešákom, ako bol on sám. Každý jeden bol navlečený v rovnako ladenom mundúre, ktorý sa dokonale hodil k celej tej drevenej atrape v podobe pirátskej lode, na ktorej sme sa práve nachádzali. Hľadeli na mňa ako na nejaké mimozemské stvorenie, ktoré práve pristálo na našej planéte, akoby skutočne nič podobné mne pred tým nevideli.

Skvelé, naozaj skvelé. Z tejto situácie mi pramenia iba dve možné vysvetlenia. Práve som sa ocitla uprostred ďalšieho natáčania dielu pirátskej ságy Piráti z Karibiku a čoskoro stretnem samotného Johnyho Deppa (a táto možnosť by nebola až tak tragická, vzhľadom na toho Johnyho Deppa, ktorého som ako herca celkom uznávala), alebo je to nejaká nová Disney atrakcia. Nech to bolo čokoľvek, títo chlapíci vynašli úplne nový level hrania sa na pirátov a ako tak všetci udivene hľadeli na mňa, premočenú vo svojich zničených veciach, stále natiahnutú jak dlhú, tak širokú na parketách paluby, pomyslela som si, že do komickejšej situácie som sa už snáď ani dostať nemohla...



kapitola 1 | kapitola 3 ‣‣




Áno, je to neuveriteľné, ale konečne som po miliónoch svetelných rokov niečo napísala. Potrebujem to, strašne moc. A neviem, čo ďalšie by som vám k tomu ešte povedala, tak snáď len zostávam s pozdravom a ďakujem každému jednému, kto si to prečíta. Tí, čo nebodaj zanechajú komentáre, budú odmenení v posmrtnom živote.

Farah
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 21. února 2017 v 18:40 | Reagovat

:O neuveriteľné! ja sem tak len zablúdim v domnienke že "keby niečo.." a zrazu čo nevidím?! Farauška pridala článok! A že aký! Pridala dalšiu časť pvoiedky!
(Sayuri je ale debil, takže zabudla čo čítala a musela si najprv prečítať prvu kapitolku aby sa do toho dostala znova)
Dobre po poriadku, asi by som sa na jej mieste zbláznila, vážne, sama na otvorenom mori by som neverila takmer v nijakú nádej. Že ako z Pirátov z Karibiku, tak to som si vedela dokonale predstaviť. Neviem, či by som bola schopná hnevať sa na "muž cez palubu" skôr by som to v tom momente ani neregistrovala.
ćmuchám, že o chvílu uvidím sexi kapitána lode, ktorý bude arogantný a nebude ju mať rád pretože "ženy na palube prinášajú nešťastie". Teším sa na pokračovanie, dúfam, že bude čoskoro :)

2 Petrika Petrika | Web | 21. února 2017 v 21:44 | Reagovat

Chudera :D akože nedokážem si ani predstaviť, koľko strachu si asi musela zažiť :/ tieto situácie sú proste také, že sa na ne človek nedokáže pripraviť a jednoducho len dotyčného prepadnú. Otvorené more, nikde nič...na zbláznenie O.o. Síce, hl. hridnka je ešte stále v tom, že je v podstate zachránená a som zvedavá, čo bude po trpkom vytriezvení z toho omylu. Inak, páči sa mi reálnosť. Fakt, pirátsky život nevonial po fialkách :P a už len dúfať, že aspoň kapitán/veliteľ bude schopný :] / určite bude / a ja sa na neho teším. Na jeho povahu, výzor, správanie a gestá. Normálne som si spomenula na ten jeden obrázok s Akashim. Hm...:]
Nuž, malo to peknú atmosféru. Dobre sa to čítalo a úprimne ma zaujíma, čo bude ďalej. Dúfam len, že sa nového dielu nedočkáme opäť až za rok :] veď vieš, že je toho potom škoda a zbytočne sa to znehodnotí T-T
Už mi len ostáva povedať - tak teda blahoželám k návratu :]

3 Elyrose / Saomy Elyrose / Saomy | Web | 27. února 2017 v 1:44 | Reagovat

:D Jééj Faraaaah si s5! Môj šok že si napísala niečo nové a zverejnila bol asi rovnaký ako ten jej keď uvidela tú loď. Totálne som sa vedela vcítiť do situácie aj keď som to nikdy nezažila, ako vždy aj teraz ma ohromujú tvoje opisovacie schopnosti a slová ktoré hneď vystihnú daný problém :D. Chcela by som mať také nadprirodzené schopnosti ako ty Farah, vážne :D lebo moje vyjadrovanie je dosť podpriemerné :D. Taktiež ma udivilo ako si sprepojila prítomnú dobu a zakompenzovala do toho pirátov (pirátov ktorých si predstavujem v hlave nemajú s prítomnosťou nič spoločné, dokonca by sa dalo povedať že ich považujem za fikciu :D). Taktiež by som rada skomentovala ako si opísala jej strach v danej situácií, ja by som to tak nevedela ani vo sne :D. Jediné čo mi vírilo hlavou boli tie klasické otrepané žraloky a len som čakala kedy a či ich tam vôbec spomenieš haha :D. Som veľmi zvedavá na pokračovanie, aký asi budú piráti ktorých stretla a ako to budeš zase vedieť tak opísať ako do teraz, viem že áno lebo ty sa do toho vieš vžiť viac ako obyčajný smrtelník :D. Držím palce s pokračkom a neviem sa dočkaať :D. PS: dúfam že na tej lodi bude aspoň jeden príjemne vyzerajúci človek :D aj keď bolo by divné, čo by robil pri takej bande žobrákov? :D:D:D

4 Farah Farah | 27. února 2017 v 16:06 | Reagovat

dievčatá, ste úžasné ♥ ďakujem vám za krásne komenty... opäť som našla aspoň čiastočnu "vodu, čo ma drží nad vodou" v ťažkých časoch a doteraz si nadávam, ako som mohla na blog a na vás tak zanevrieť... ste naj, že aj po tak dlhej odmlke ste ostali verné ♥

5 Hentai no Kame Hentai no Kame | 1. května 2017 v 23:59 | Reagovat

Som úplne ignorantská a totálne hovado a je to úplne super, pretože som zvedavá, čo za scény babenka porobí, kým pochopí, že sa cestovala v čase :D no jo, v tom čase bolo umývanie sa luxus, tak si hádam zvykne. Len by ma zaujímalo, akým spôsobom sa dostane naspäť. A čo páni námorníci povedia na jej oblečenie a batožinu, a sakra, ženská na palube prináša nešťastie :D len aby sa jej niečo nestalo, vieme,čo sú námorní abstinenti zač :/

6 Lu. Lu. | Web | 8. května 2017 v 22:15 | Reagovat

Z tohto sa neskutočne teším!
Začala som si to čítať už minulý týždeň,  v robote, no prišla som len do polky, haha, už ma vyrušili :/
Konečne som si to v pokoji dočítala a musím povedať, že sa riadne teším na to, čo bude ďalej!
Chválim celý opis toho zúfalstva, asi by som sa cítila rovnako. Už minule som zistila, že mám pravdepodobne strach z hĺbky... z toho čo môže byť podo mnou... asi by som umrela od strachu!
Och a už mi funguje predstavivosž na plné obrátky. Ak to nebude Jack, asi spravím samostatnú fanfiction na tvoju fiction haha :D oc :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: