A
... ..... ..... ....





Všetky, ktoré čítate tento oznam - chcem, aby ste vedeli, že ste úžasné
a úplne vás za to zbožňujem ♥
Nastal čas vysrať sa na ľudí, ktorí za to nestoja a venovať radšej svoj čas, silu
a energiu tým, ktorí za to stoja :) Farah will be back soon!

_______________________________________________________________________



The Ace and his Wallflower - Kapitola šestnásta | časť I.

20. června 2017 v 13:16 | Farah |  The Ace and his Wallflower
Slová sú asi zbytočné. Sami vidíte, že pribudlo to, čo pribudlo. Absolútne netuším, že ako sa mi to podarilo napísať, musela som sa ku každému jednému slovu premáhať (kecám, posledné odseky mi už išli takpovediac same) a preto to tak aj vyzerá, ako to vyzerá. Kvalita je otrasná, nápady sú otrasné, celé je to ostrasné. Ale nevedela som to dať lepšie. Pokúšala som sa, ale nevyšlo to. Čo už. Preto mi napísanie novej kapitoly trvalo tak dlho. Proste sa mi do toho nechcelo a nebavilo ma to, o čom píšem. Takže pochybujem, že to bude baviť vás čítať, ale čo už. Musela som tam proste šupnúť tieto veci a bolo to príšerne otravné a nevedela som sa z toho vyhrabať. Takže celá táto kapitola so všetkými svojimi časťami je dosť o ničom. Ale udeje sa tu pár dôležitých vecí pre mňa, aby som sa mohla pohnúť ďalej s dejom tam, kam chcem ja. I keď som už po tak enormne dlhej dobe skoro zabudla, že o čom vlastne píšem a čo som s touto poviedkou zamýšľala. Vlastne som už aj zabudla na celé anime Kuroko no Basuke a čo sa tam udialo a väčšinu vecí som musela googliť a hľadať na Wikipedii, že o čo vlastne ide. Ani to vlastne nie je také úplne presne zodpovedajúce anime, ako som sa zaprisahala. Čo už. Mrzí ma, ako to dopadlo, no možno sa predsa len nájde niekto, kto si to prečíta a nebude sklamaný. Budem tajne - v kútiku duše - dúfať.


Deň päťdesiaty prvý

* * *
"Tak čo?" Tie dve slová v jednoduchej otázke boli prvým, čo Hana počula z úst svojho modrovlasého spolužiaka, keď sa stretli vo štvrtok v škole. Mala pocit, akoby to všetko, uzatváranie známok z telocviku a posledný pokus o opravu nachvíľu vymizli z jej mysle a jediné, na čo sa sústredila, boli udalosti z piatkového popoludnia stráveného s Aominem na ihrisku za školou.

Stredajšie ráno ju však prebralo a vrátilo späť do reality, keď ju čakala osudná hodina telocviku, kde mala jednu z posledných možností zachrániť svoju známku na polročnom vysvedčení. I napriek tomu, že bola stále zo všetkého vystresovaná, zaťala zuby a snažila sa urobiť všetko tak, ako jej Aomine poradil. Musela uznať, že bola trochu sklamaná, keď ho nasledujúci týždeň po víkende nenašla v škole. Hoci sa to snažila spočiatku poprieť, jeho prítomnosť by jej zrejme dodala viac odvahy a sebadôvery, no musela si poradiť aj bez neho. Celú stredajšiu hodinu telocviku myslela na všetko to, čo ju za to krátke, no dôležité popoludnie naučil.

A vyplatilo sa. Na prekvapenie všetkých jej spolužiačok a hlavne telocvikárky to napokon dievčina s odretými ušami zvládla, podarilo sa jej aspoň dva rázy skórovať a známka na vysvedčení bola hneď upravená na omnoho prijateľnejšiu.

Aj preto teraz s ľahšou dušičkou, ktorá bola zbavená ťaživého balvanu v podobe hroziaceho prepadnutia a s nesmelým vďačným úsmevom na perách Aominemu už opäť po niekoľký raz opakovala slová vďaky a v krátkosti mu vylíčila, ako sa jej podarilo dva rázy trafiť do siete.

"Pche, len dva rázy?" Mladík naoko sklamane zvraštil obočie a jeho pery sa mierne skrivili v nespokojnom úškľabku. "To nie je bohvie čo, ešte sa máš na čom pracovať." Vyhlásil to karhavým tónom, ktorý by možno zmiatol niekoho iného, no Hana tušila, že si ju opäť iba doberá. V skutočnosti mala pocit, akoby sa na jeho tvári na drobný okamih mihol náznak spokojnosti, nechcela si však nič nahovárať.

"Nuž, sensei vravela, že to nebolo naposledy, čo hodnotila basketbal," začala dievčina zamyslene, keď si vykladala školské pomôcky zo svojej školskej tašky. Sedeli obaja v triede a Aomine, otočený dozadu smerom k nej, sa ležérne opieral lakťami o jej lavicu, hlava mu lenivo spočívala podopretá v dlani. "Takže sa rozhodne ešte musím zlepšiť." Dodala a znova neisto vzhliadla k svojmu spolužiakovi.

Postrehla v jeho očiach šibalské zablesnutie, jej slová ho zrejme zaujali, preto zbystril pozornosť. Na istú chvíľu pôsobil mierne zamyslene, akoby čosi zvažoval. Potom sa kútik jeho pier nenápadne zdvihol o čosi vyššie. Hana by si možno bola myslela, že sa jej to iba zdalo, no ten drobný náznak úsmevu tam bol. Niečo veľmi netypické pre niekoho, kým bol Aomine Daiki, za tú dobu, čo ho stihla aspoň čiastočne spoznať. No už tento drobný náznak u neho postrehla aj pred tým, preto si ho všimla i tento raz. A vždy mal na ňu rovnako prekvapujúci účinok.

"Nah, ak chceš, tak si môžeme to trénovanie hádzania do koša zopakovať. Ale len ak si trúfaš. Tento raz budem na teba tvrdší, Matsumoto, už neprepadáš, takže ťa nebudem šetriť ako naposledy."

"Len vďaka tebe neprepadám." Začala Hana, ale Aomine nedočkavo zamávala dlaňou, aby ju prerušil.

"Prisahám, že ak mi ešte raz povieš to slovo na "ď", tak..." Nedokončil a vydal zo seba neidentifikovateľný zvuk, podobný otrávenému mraučaniu.

Hana mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. Vedela, že i keď sa jej spolužiak tvári kyslo, v skutočnosti nemyslí všetko úplne vážne a svojim spôsobom s ňou vtipkoval. A bola za to nesmierne vďačná, pretože niečo podobné nezvykol robiť s ľuďmi okolo seba. Už dávno si všimla, že je ku všetkým odmeraný viac, než by bolo milé a preto stále nevychádzala z údivu, prečo práve ona mala to šťastie, že sa k nej správal inak, ako k zvyšku ich triedy, či dokonca k jeho dlhoročnej ružovovlasej kamarátke.

"Chcem vedieť, že ako ti to môžem oplatiť." Vyhlásila z ničoho nič a jeho tvár zvážnela. Prekvapene na ňu hľadel. Tón, akým to povedala, pre ňu nebol typický. Vyslovila tie slová omnoho odvážnejšie a ráznejšie, ako by sa na Matsumoto Hanu patrilo. Z toho si vyvodil, že chcela, aby ju bral seriózne a jej slová rovnako.

"Hm," zamyslel sa. Bola odhodlaná, zrejme mu naozaj chcela nejakým spôsobom oplatiť pomoc, ktorá sa jej dostala. A i keď jej svojim spôsobom vlastne iba splatil dlh za to, že mu pomohla neprepadnúť z angličtiny, v podvedomí sa mu vynoril spôsob, akým by od nej prijal niečo na oplátku. Možno to bolo svojim spôsobom aj trochu sebecké, ale nikde nebolo napísané, že on, Aomine Daiki, by bol niekedy nesebecký. Preto nemal žiadne výčitky, dokonca bol pyšný sám na seba, že čo za nápad sa mu zrodil v mysli.

"Zajtra máme dosť dôležitý zápas. A tento raz nebudeme hrať proti šupákom, takže sa na to možno bude konečne dať pozerať. Tak príď, za to, že som ťa naučil triafať do koša. A budeme vyrovnaní." Vedel, že tento raz sa bude cítiť zaviazaná a určite príde. A nejakým zvláštnym spôsobom to bolo presne to, o čo mu išlo. Skrátka chcel, aby ho zajtra videla hrať proti súperovi, akého si konečne zaslúžil.

"O koľkej mám prísť?" Jej slová spôsobili, že kútik jeho úst vyletel ešte o čosi málo vyššie a so spokojným pocitom vo vnútri ju zasvätil do zajtrajšieho očakávaného zápasu medzi Tōō Akadémiou a strednou školou Kaijō.

* * *

Hana sa konečne dočkala vytúženého piatku. Tento raz sa na koniec školského týždňa tešila ešte viac ako inokedy. Mohla za to istá udalosť, na ktorú bola zvedavá snáď celá škola. Školský basketbalový tím mal konečne začať hrať dôležité zápasy týkajúce sa vytúženého Winter Cup-u, od ktorých závisel postup až do finále.

Yuzuru Hane odobrila odhodlanie zápasu sa zúčastniť, nakoľko mali konečne pred sebou dobré podklady pre článok do časopisu. Takáto významná športová udalosť týkajúca sa ich akadémie bola presne tým, čo potrebovali, aby mohli dať dohromady športovú rubriku. A okrem toho, Hana predsa sľúbila istému mladíkovi, že sa na ten zápas príde pozrieť, takže by naň išla i bez toho, aby bola zaviazaná voči školským novinám.

Preto obe dievčatá v piatok večer s miernym vzrušením kráčali zamiešané v dave medzi ostatnými spolužiakmi, či žiakmi z vyšších ročníkov do priestorov štadiónu, kde sa mal zápas konať. Zdalo sa, že viacerí návštevníci mali vysoké očakávania. A okrem študentov sa objavili aj skupinky viacerých dospelých - zrejme príbuzní hráčov.

V hľadisku bolo skutočne viac ľudí, ako dievčatá očakávali, preto sa museli predierať telami, aby si mohli nájsť nejaké vhodné miesta, z ktorých by bol dobrý výhľad na ihrisko. Yuzuru so sebou dokonca priniesla celkom slušne vyzerajúci fotoaparát, ktorý určite nebol lacný a vyzeral byť nový.

"Dostala som ho nedávno od rodičov. Keď sa dozvedeli, že som sa prihlásila na novinársky krúžok, tak boli nadšení. Hneď mi kúpili foťák a už začali fantazírovať o tom, ako urobím novinársku kariéru." Yuzuru sa tvárila otrávene, no Hane prišla táto zmienka vtipná. Vedela si totiž živo predstaviť, že ako sa asi jej kamarátka tvárila. Dievčina nikdy neprejavovala záujem o hodnotné veci, ktoré jej rodičia zadovážili a nebolo to tým, že by bola nevďačná, proste ju nevzrušilo len tak hocičo. Yuzuru nebola snob a za to bola Hana rada, inak by sa s ňou zrejme nikdy nezačala baviť.

"To je skvelé, aspoň budeme mať nejaké fotky k tým článkom." Snažila sa kamarátku povzbudiť.

Keď konečne našli vhodne vyzerajúce miesta a vydali sa smerom k nim, zrazu do červenovlásky prudko niečo vrazilo. Vhodnejšie by snáď bolo poznamenať, že to bol niekto, v jej zornom poli sa objavila masa blonďavých vlasov a netrvalo dlho, kým jej pri uchu nezaznel až príliš známy hlas.

"Hana-chan! Nečakala som, že tu budeš! To je ale náhoda!"

Misao akoby jej tie slová ukradla priam z úst. Presne toto isté prebleslo hlavou aj Hane, keď sa na ňu vrhla jej dlhoročná blonďavá priateľka, ktorá bola tou poslednou osobou, ktorú by tu - na zápase - Hana čakala. Drobná dievčina bola oblečená v jednom zo svojich najlepších oblečení a na tvári mala viac mejkapu, ako zvykla nosiť. Bolo jasné, že toto nebude len tak.

"Čo tu robíš, Misa-chan?" Spýtala sa Hana, keď sa od nej Misao konečne odtiahla a prestala ju gniaviť vo svojom pevnom objatí. Yuzuru sa na celú situáciu prizerala s neprítomným, nevzrušeným výrazom v tvári. Jediný náznak emócie predstavovalo jej mierne pozdvihnuté obočie, ktoré jasne dávalo najavo, čo si o tomto všetkom myslela.

"No čo asi?" Misao bola ešte hyperaktívnejšia ako zvyčajne, "prišla som na zápas! Dnes hrá Kise-kun! Chápeš to? Kise-kun!"

Hane bolo hneď všetko jasné. Mohla čakať, že pohnútky Misao nebudú prameniť len z jej čistého záujmu o basketbal, musel v tom byť chlapec, inak by to ani nemohlo byť. Športy a športové podujatia boli tým posledný, čo blondínku zaujímalo, vždy tomu tak bolo. Ten Kise-kun sa jej musel zrejme naozaj veľmi páčiť, keď bola kvôli nemu ochotná prísť na zápas, čo za iných okolností predstavovalo pre Misao vrchol nudy.

Keď už Yuzuru postávala pri nich až príliš dlho a znudene prešľapovala z nohy na nohu, uvedomila si Hana, že by sa zrejme mali usadiť a aj to, že obe dievčatá ešte nepredstavila, preto to rýchlo napravila. Misao sa snažila tváriť milo, no Yuzuru sa ani len nepokúšala nejako extra tváriť, že ju teší. Hane bolo jasné, že tie dve si zrejme kamarátsky nesadnú, nebolo tom pochýb, nakoľko boli obe úplne rozdielne. No Misao sa napokon usalašila pri nich s tým, že jej ostatné spolužiačky sedia na opačnom konci hľadiska a keď uvidela Hanu, okamžite utekala za ňou a teraz sa jej už nechcelo znova sa presúvať. A tak sa Yuzuru musela zmieriť s tým, že budú mať počas zápasu novú spoločníčku.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shizu153 Shizu153 | 6. července 2017 v 21:20 | Reagovat

Dočkala som saaaaaa! Neverím ! Jupiiiii :D
Diel bol super veľmi sa teším na zápas :) a samozrejme , ako sa ďalej vyvinie AoHana vzťah 😍 Este raz vďaka !!! Veľmi si ma potešila

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Pesnička mesiaca:
Ed Sheeran - Shape of You



I SUPPORT: