Motýle na svojich krídlach svet nesú. Radosť, smútok aj obavy prinesú. Na motýlích krídlach letí láska, za ňou dúha- viacfarebná páska.
Motýle na svojich krídlach ťarchu sveta cítia. Ľudia však len pestré farby na motýloch vidia. Lietajú si preveselo z kvetu na kvet, užívajú si voľnosť a veselý let.
Iba ťažko je im myslieť na problémy, ktoré im neustále pridávame my. No aj tak tam tie problémy sú! Motýle ich s hrdosťou pyšne ponesú.
Na motýlích krídlach preháňa sa doba, červenú má nenávisť, lakomstvo a zloba. Ak chceme, aby bol svet lepší na zemi, musíme niesť na pleciach ťarchu sveta my!
Pod večerom mesiac svieti na hladine jazera, hviezda-zlatá pani sa tam na hladinu pozerá. Hladina je skoro jak sklo, taká čistá číra, iba vetrík s jej vlnkami nežnúčko sa ihrá.
Šeptajú si lístky stromov pieseň o noci, že je deň už nadobro preč, niet mu pomoci. Letná noc jak výjav svieti z maliarovej knižky. Mesiac všetko požehnáva z nekonečnej výšky.
Nočné vtáky letia vzduchom, ševelia si nôckou, cez lesíky, cez parčíky aj dlhou obchôdzkou. Príroda sa už poberá na večernú , na dobrú noc pozdraviť má svätojánsku hviezdu.
Celý les si tíško stojí v nočnom oddychu, kvietky jemné driemu v zamatovom prepychu. Na svitaní prebudí sa slnko z driemoty, V prírode mu nechala noc veľa roboty.
